„Filmové festivaly prinášajú nové zážitky a hoci sa nájdu diváci, ktorí vyhľadávajú to isté, no vždy je nás viac tých, ktorí sa snažia hľadať niečo nové, objavovať, zažívať niečo iné a neísť do kina, aby som stokrát videla Titanic, ale aby som videla niečo, čo nepoznám a prenesie ma do nejakého sveta, ktorý existuje na tejto zemeguli, ale ja som tam nikdy nebola a ten zážitok z toho sveta nemám,“ hovorí pre náš portál porotkyňa Art Film Festu Tereza Nvotová.
Prečo je dôležité, aby sa aj na Slovensku konali filmové festivaly? Pýtam sa v tom kontexte, že aj Art Film Fest prináša svetové filmy uvádzané na festivaloch v Benátkach, Cannes a ďalších, ktoré diváci neuvidia v kinách, pretože len štyri filmy zo všetkých sa dostanú do kín…
Bohužiaľ, u nás ten výber toho, čo môže človek vidieť v kinách, je dosť limitovaný. Keď som napríklad premiérovala svoj film vo Francúzsku, bola som úplne ohromená z toho, ako Francúzsko berie komerčné aj artové filmy. Každý piatok je tam premiéra desiatok nových filmov a ľudia na ne chodia do kina, no u nás zatiaľ nie sú diváci naučení chodiť na artové filmy. Ťažšie sa predávajú a distribútori ich len s ťažkosťami dávajú do distribúcie, lebo z nich nemajú profit. A práve preto sú tu filmové festivaly, ktoré sú veľmi dôležité, lebo predsa len, sú aj Slováci, ktorí chcú vidieť aj iné filmy. Treba podľa mňa prelomiť určité zakliatie slova artové filmy, lebo niektorí ľudia sa toho strašne boja. Možno majú pocit, že sú pre niekoho, kto je múdrejší a inteligentnejší a že nie sú určené pre bežného diváka.
Rozhodne artový film nemusí nevyhnutne znamenať trojhodinový film bez hudby, v ktorom sa nerozpráva, má ťažkú dusivú atmosféru a na záver všetci hrdinovia spáchajú samovraždu. Skúsme povedať motivačnú definíciu, ktorá neodradí divákov…
Nie, naopak. Ak by som to povedala zjednodušene, artový film je nekonvenčný film. Niečo, čo nemá konvenciu klasických filmov, teda narácie, rozprávania príbehu, ako sú ľudia zvyknutí, ale trošku narúša tie štandardné normy. Napríklad aj lineárnosť, aj to, že to ide dopredu v čase. Artové filmy s tým pracujú rozmanitými spôsobmi, vracajú sa v retrospektívach tam a späť. Dnes už je však divák vycvičený tým, že pozerá seriálovú a televíznu tvorbu zo zahraničia, ktorá nie je ako seriálová tvorba u nás (úsmev). Dnes vznikajú kvalitné veci na rôznych platformách, či už na Netflixe alebo na HBO, takže už by sa aj odborná verejnosť mala naučiť, že divák nie je úplne sprostý, ako to mám povedať takto priamo. Dokáže vnímať všetko možné, rôzne formy filmového rozprávania, a práve s takýmito filmami sa stretávame na filmových festivaloch a sú perfektné! Prinášajú nové zážitky a hoci sa nájdu diváci, ktorí vyhľadávajú vždy to isté, no vždy je nás viac tých, ktorí sa snažia hľadať niečo nové, objavovať, zažívať niečo iné a neísť do kina, aby som stokrát videla Titanic, ale aby som videla niečo, čo nepoznám a prenesie ma do nejakého sveta, ktorý existuje na tejto zemeguli, ale ja som tam nikdy nebola a ten zážitok z toho sveta nemám.
Na druhej strane, krivdili by sme slovenským divákom, lebo keď počas pandémie nefungovali multiplexy, veľmi dobre sa darilo menším kinám v online priestore a diváci vyhľadávali práve menej konvenčné filmy. Vznikla aj nová platforma Edisonline, ktorá ponúka kvalitné európske filmy. Predsa len, online podoba nikdy nenahradí veľké plátno, no za ten rok sme nejako museli fungovať a ukázalo sa, že slovenskí diváci radi pozerajú práve tie snímky, o ktorých ste hovorili. Takže aj naše publikum zrejme má svoj vývoj a určitým spôsobom dozrieva…
Je super, že začala fungovať platforma Edisonline. A je pravda, že pandémia donútila ľudí k tomu, že zrazu prestali byť iba konzumenti. Človek si niečo musí nájsť, vyhľadať, pustiť si to. Myslím si, že je to aj generačný rozdiel, pretože moja generácia je na to absolútne zvyknutá. Ja osobne ani nemám televízor, ani žiadni moji kamaráti ho nemajú, lebo cez internet sa dá pustiť čokoľvek. Je to o voľbe. Keď generácia mojej mamy zapne telku a pozerá film, ktorý práve ide, ja si to neviem predstaviť, že sa dívam na film od polovice (úsmev). Chcem to vidieť od začiatku! Ľudia si však práve v tomto období začali dôslednejšie vyhľadávať content, ktorý ich baví a bola by som veľmi rada, keby týchto „Edisonov“ vzniklo viac a viac, pretože divákom to poskytuje možnosť voľby. V Amerike je ich množstvo a dokážu so sebou súťažiť. Tým pádom by sme mali väčší prístup k filmom, pretože filmov je naozaj veľmi veľa. Len keď človek ide do Cannes, možno nemusia byť všetky stopercentne kvalitné, a je ich také množstvo, že je až problém vybrať si. Opäť sa však vrátim k tej myšlienke, že je dôležité si uvedomiť, aby sme nerozlišovali. Akékoľvek filmy, aj tie artové, sú pre ľudí. Veď či už je to komerčný alebo artový, vždy sa robí s jedným a tým istým cieľom, aby ho videli ľudia. Tvorcovia ich nerobia pre seba.
Poďme teraz k tomu, prečo ste na Art Filme Feste. Ste porotkyňou Medzinárodnej súťaže hraných filmov, ktorej zloženie je tohto roku mimoriadne zaujímavé: vrátane Vás ho tvorí dámske trio. Keď Vás oslovili, aby ste robili porotkyňu, ako ste reagovali?
Ja som sa veľmi potešila, keď mi pán Nágel zavolal a povedal, ako to tento rok vymyslel. Okrem toho, že je to ženské trio, bola som rada aj Natálii (Natália Germáni – herečka, ďalšia porotkyňa, pozn.red.), s ktorou som strávila celé minulé leto, keď sme točili film Svetlonoc, kde hrá hlavnú postavu. Na jednej strane mi to príde perfektný nápad, na druhej treba poznamenať, že ja z pozície feministky vnímam, že ľudia možno ešte nevedia, čo to presne je.
Ešte sme na Slovensku nedorástli na niečo také, že jury na festivale by mohli tvoriť výlučne ženy?
Nuž, ako by som to povedala. Ja sa stretávam na tému ženská porota alebo ženy vo filme s takými zvláštnymi reakciami. Na jednej strane sa tu tlačí myšlienka, že je to super, že sme ženská porota a prehliada sa to, že sme známe vo filmárskej oblasti. Takže sme boli identifikované len gendrom, že sme ženy. Je to trochu dvojsečná zbraň. Správna cesta je nevnímať tie rody až tak a mať otvorený prístup všade. Tým, že ženy boli celosvetovo vo filme vytlačované z vedúcich pozícií, je super, že sa to postupne otvára a robia sa tieto kroky. A vidno to aj na tomto festivale.
To je niečo obdobné ako ženy dirigentky. Vždy si túto pozíciu uzurpovali muži a dirigentky sa dali zrátať na prstoch jednej ruky, pomaly celosvetovo. Dnes ich už počet narastá. Je to zvláštny fenomén, prečo niektoré pozície určujú apriórne len mužom s odôvodnením, že je to náročná profesia, ktorú by žena nezvládla…
No veď práve a na Slovensku spravidla dostávam tú istú otázku v tejto súvislosti. Ako môžem byť takáto mladá žena režisérka a ako môžem mať autoritu. Mne to príde úplne absurdné, lebo asi by sa to nespýtali 33-ročného mladého režiséra (smiech).
Asi by sa to nespýtali ani 25-ročného mladého režiséra, však?
Mne to príde absurdné a zároveň smiešne. Ale som rada, že tento festival mladé filmárky podporuje, akurát by bolo fajn o nás hovoriť, že porota nie je super len preto, že je ženská, ale preto, kto sme a čo robíme.
A čo sa týka filmov, podarilo sa do súťaže dostať zaujímavé snímky z Cannes, Benátok a ďalších festivalov. Nebudem sa pre korektnosť pýtať na Vaše hodnotenia (rozhovor sa uskutočnil dňa 25.6.2021, pozn.red.), no predsa, z toho, čo ste doposiaľ videli, splnilo to Vaše očakávania? Mali ste o súťažných filmoch vopred informácie?
Keď ma zavolajú do poroty, príde mi najférovejší prístup ten, že nebudem mať dopredu žiadnych favoritov. Čítam si o nich čo najmenej, nechcem o nich nič vedieť, nech som čistý divák, ktorý príde do kina a potom si vytvorím názor.
Čiže nechcete byť ovplyvnená iným názorom a vstupujete do kinosály s čistým štítom…
Áno, pretože keď sa už raz pohybujete vo filmovom svete, videli ste od režisérov niektoré filmy a automaticky sa na ne tešíte. Ja radšej ani neviem, na čo idem. A potom mi to príde také čistejšie. Samozrejme, mám informácie, že väčšina filmov v súťaži sú z veľkých festivalov ako sú Sundance, Benátky, Cannes, Berlín, takže sú to veľmi kvalitné filmy. A práve to sa mi na tomto festivale páči, lebo potom máte festivaly, ktoré sa snažia byť väčšie a potom sa im nepodarí mať najlepšie filmy, pretože potrebujú európske a svetové premiéry. A do súťaže sa, logicky, dostanú slabšie snímky. A v tomto je Art Film Fest výnimočný, lebo prináša to najlepšie z toho uplynulého roka, aj keď bol pandemický.
Poňali ste tento festival vyslovene profesionálne ako porotkyňa alebo máte aj čas pozrieť si nejakú dobrú festivalovú chuťovku?
Nemám a veľmi rada by som! Dostala som všelijaké doporučenia a je mi ľúto, že to nestihnem, ale v prvom rade pozerám súťažné filmy. Zatiaľ tie, čo som videla, boli mimoriadne kvalitné a páčili sa mi. Samozrejme, nebudem prezrádzať, o čom boli, poviem len to, že to bude ťažké rozhodovanie, to viem už teraz. Počas tých piatich dní trvania festivalu si budem môcť pozrieť všetky žánre a je to pre mňa veľmi inšpiratívne.
Tým, že ste porotkyňa na festivale, ako Vás to ako filmárku posúva?
Myslím si, že je to veľmi dôležité pozerať inú tvorbu, a nielen našu alebo hollywoodsku, ale z celého sveta. Vo svete sú úžasní tvorcovia, ktorí robia výnimočné a odvážne veci. Pokiaľ sa aj my chceme posúvať dopredu a nerobiť stále ten istý film dokola, bez inšpirácie to jednoducho nejde. Je podstatné pozerať sa, čo sa nové prináša v oblasti filmu, ako sa to robí, aké nové cesty sa hľadajú, aj keď nebudeme sa tváriť, že každý film prináša nejakú hroznú novotu. Predsa len, veľa vecí sa už urobilo, no každý ten tvorca si to robí osobitne, po svojom, takže je to nové. Vždy je to svojím spôsobom nové, pokiaľ sa teda nesnaží komerčne skopírovať to, čo už tu bolo, v snahe pritiahnuť divákov, čo sa, žiaľ, deje v Hollywoode. Teraz tam mám agentov, dosť veľa komunikujem s produkciami a je to zaujímavé, no veľmi je za všetkým cítiť biznis. To je tiež veľký rozdiel medzi Európou, svetom festivalov a naozajstným filmovým biznisom. Na tomto festivale človek vidí filmy, ktoré naozaj chce urobiť autor a urobí si ich tak, ako chce, svojou vlastnou cestou. A to, čo vidíme v multiplexoch, sú filmy, ktoré sa môžu podariť a sú fajn, ale ich vznik vyplýva z vopred daných atribútov.
Čiže postupujú v zmysle vopred danej šablóny, ktorá v praxi úspešne funguje. To je veľký filmový priemysel, komercia, na druhej strane, ani, dobre spravený komerčný film asi netreba zavrhovať…
Sú vopred daní herci, určí sa žáner, napríklad horor, lebo dnes ľudia vyhľadávajú horory, a nakrúti sa v štýle týchto dvoch filmov. Je to taká manufaktúra.
No našťastie, v Košiciach sa tej manufaktúre vyhnete, však?
Určite áno, aj keď treba povedať, ja nie som ani proti komercii. Je skĺbiteľná, ja osobne mám rada aj veľa komerčných filmov. Dokonca v končinách, kde sa riešia len artové filmy, sa zabúda na komerciu, ktorá je tiež potrebná, lebo potom sa človek nemá z čoho vyhraňovať alebo vybočiť. Keď som napríklad študovala na FAMU, vždy nás učili, že máme robiť autorský film, ale nikto nás nenaučil, ako sa robí konvenčný film. To, ako sa napríklad dramaturgicky stavia konvenčný príbeh.
Čiže stavali Vás hneď do určitej pozície bez postavenia základov?
Presne tak, no človek sa vždy najprv tie základy musí naučiť, aby sa mohol postaviť do pozície autora.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná foto: autorka, v texte: portrét: Miro Nôta, porotkyne Tereza Nvotová, Natália Germáni, Maja Hriešik – Peter Stas
