Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 10. marca 2023 o 19:00 h. Siedmy abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Čajkovského a Beethovena diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude mladý slovenský huslista Teo Gertler. Koncert je vypredaný, v priamom prenose ho naživo odvysiela Rádio Devín. Viac informácií o koncertoch na https://sosr.rtvs.sk/.
Svet klasickej hudby je plný rozporuplných názorov o majstrovských dielach, ktoré si získali rešpekt v štandardnom repertoári. Keď diela prvýkrát odzneli, bolo to úplne inak, ako dnes – kritici ich kruto odsúdili. Čajkovského Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35 je dobrým príkladom. Popularita tohto bohatého koncertu, plného ducha a spevných melódií, je pevne potvrdená. Je ťažké si predstaviť, že po prvom predvedení mal svojich odporcov. Negatívne názory sa však riadili vzorcami, ktoré postihli mnoho diel: uznávaný interpret vyhlási, že dielo je zle napísané, pre nástroj dokonca nehrateľné; iný kritik ho odsúdi a povie, že je „bez chuti“. Skladba však znie, verejnosť je očarená a požaduje viac predvedení, nakoniec odporcovia prehodnotia alebo zabudnú na svoje výhrady.
V tomto prípade zamietol rukopis huslista Iosif Kotek, priateľ a študent kompozície u Piotra Iľjiča Čajkovského (1840 – 1893). Keď si skladateľ vybral za interpreta Leopolda Auera, ktorého žiadal o prvé uvedenie a koncert mu venoval. Auer mal o tomto diele pochybnosti a koncert nazval „nehrateľným.“ Tak sa premiéra odložila, kým sa nenájde iný huslista.
Čajkovskij našiel v marci 1878 oddych na brehu Ženevského jazera v letovisku Clarens. Opis týchto dní môže pôsobiť idylicky: švajčiarska krajina vedľa jazera, pokojná a malebná atmosféra, tvorivé počiny, ktoré mohol konzultovať so svojim študentom Kotekom. Spoločná práca na aranžmáne búrlivej Symphonie espagnole Édouarda Lala mohla Čajkovskému poskytnúť tvorivý impulz, aby sa pustil do vlastného husľového koncertu. Komponovanie diela prebiehalo rýchlo, bez emocionálnej záťaže z predchádzajúcich udalostí. „Prvýkrát v živote som začal pracovať na novom diele pred dokončením toho, čo mám.“ Trvalo šesť týždňov a dielo bolo dokončené. Idylu prerušil šok po spomenutom Kotekovom odmietnutí, ktoré nasledovalo po Auerovom označení diela za „nehrateľné.“ Adolph Brodsky dielo prvýkrát uviedol vo Viedni 4. decembra 1881.
Búrlivé začiatky tohto diela neslávne korunovala nelichotivá recenzia viedenského hudobného kritika Eduarda Hanslicka. Výhodou je spätný historický pohľad, pre Čajkovského to však bolo ťažké. Zamýšľal sa nad negatívnymi reakciami natoľko, kým si ich nezapamätal. Jeho bolesť nebola len záležitosťou citlivého ega umelca. Je iróniou, že koncert by možno nikdy nevznikol, keby Čajkovskij neutekal pred kritickými a osobnými neistotami, ktoré ho neustále trápili. Manželstvo s jeho študentkou Antoninou Miljukovou mu poskytlo únik pred sebou samým, ale urobilo z jeho života nočnú moru.
Prvá časť koncertu, Allegro moderato, je pôvabná lyrika – zdanlivý opis scénických pôvabov Clarensa. Zdá sa však, že virtuozita a ráznosť vymedzujú existenciálne otázky, ktoré sú vždy prítomné a vášnivo artikulované v Čajkovského dielach, najmä v symfóniách. Canzonetta je pokojné a smútočné Andante, výrazne kontrastuje s prvou časťou – husľový vstup je melancholický a zaznieva spevný nárek, ktorý nakoniec ustúpi šťastlivej pastorálnej melódii. Obe nálady druhej časti sa navzájom prelínajú, striedajú sa svetlejšie a tmavšie zvukové plochy. Posledná časť koncertu nasleduje bez prestávky, označená je ako Allegro vivacissimo. Vracia sa k pôvodnej tónine prvej časti a znovu dostáva bujarú energiu. Najvýraznejšie je počuť vplyv ľudovej piesne ako v harmóniách, tak aj v melódiách postavených na zostupných kvartách. Nostalgická druhá téma poskytuje kontrapunkt k energickým pasážam, napokon ju zatieni vášnivé, bujaré finále.
Po roku 1812 sa v živote a kariére Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) zmenilo pomerne veľa. Prihliadnuc na jeho mimoriadne tvorivé obdobie 1802 – 1809, kedy vytvoril množstvo majstrovských diel, ktoré nemali v dejinách hudby obdobu. V roku 1809, približne v čase premiéry 5. a 6. symfónie, však táto úroveň produkcie náhle upadla. Hoci malo prísť ešte veľa výnimočnej hudby, Beethoven už nikdy nekomponoval s takou „zúrivosťou“, akú mal v prvej dekáde storočia. Jeho hluchota sa zhoršovala, čo si vyžiadalo „konverzačné zošity“, pomocou ktorých písomne komunikoval. Hlboký milostný vzťah s Teréziou Brunswickovou sa rozpadol, potreboval peniaze. Napriek tomu sa mu podarilo skomponovať to, čo považoval za jednu zo svojich najlepších symfónií, pričom napísal, že „iba umenie a veda dokážu pozdvihnúť ľudí na úroveň bohov“.
Beethovenovo použitie harmónie, kompozičných postupov a štruktúr v Symfónii č. 7 A dur, op. 92 vykazovalo odlišné znaky na rozdiel od jeho predchádzajúcich symfónií. Vytvoril dej s väčším vývojom, napätím, konfliktom a hĺbkou. Jeho nová skúsenosť sa odvíjala na pozadí veku osvietenstva, snáh ľudskej mysle začať uvažovať o realite sveta, v ktorom žijeme. Osvietenstvo podporilo tvorivý priestor pre ľudí, aby kriticky premýšľali o množstve základných otázok: o chápaní rozumu, seba samého a dôkazov zmyslov ako primárnych zdrojov poznania. V dôsledku toho vytvoril diela, ktoré sa vyvíjajú a dozrievajú jedinečným spôsobom a podstatne sa líšili od toho, čo bolo zvyknuté počuť európske ucho na začiatku 19. storočia. Dielo sa natoľko odlišovalo od klasickej symfonickej štruktúry, že rozrušilo mnohých hudobníkov a teoretikov doby, čo viedlo k spochybňovaniu Beethovenovej duševnej stability. Kritici boli opäť krutí.
Symfónia je búrlivá, intenzívna, energická a ladná. Obsahuje štyri časti, začína pomalým, rozšíreným úvodom, jedným z najväčších zo všetkých symfónií, ktorý predznamenáva každú z tém diela. Momenty Vivace vedú do divokej energie a rýchlosti v tanečnom šesťosminovom metre. Druhá časť drží Allegretto tesne spojené s bujarosťou okolo neho, pričom naberá na intenzite v závere. Krása tejto časti si získala pozornosť publika (pri premiére si publikum vyžiadalo zopakovanie časti). Presto je takmer rondo s niekoľkokrát opakovanými témami, čím ešte viac vyzdvihuje tanečný aspekt celej symfónie. Finále je v energickom dvojštvrťovom metre, predstavuje slávnu Beethovenovu rytmickú vynaliezavosť či charakteristický zvuk vychádzajúci z jeho inštrumentácie lesných rohov.
Premiéra sa uskutočnila 8. decembra 1813 vo Viedni na charitatívnom koncerte pre vojakov ranených v Bitke pri Hanau. Beethoven sa za dirigentským pultom tešil potlesku, koncert patril k triumfálnym momentom jeho života. Orchester bol ohnivý, dirigentove nadšené gestá na pódiu zaujali: „Keď došlo k sforzandu, roztrhol si ruky a s veľkou vehementnosťou vyskočil do vzduchu“, v tichých pasážach sa „takmer vkrádal pod stojan na noty“. Súčasťou programu bolo aj dielo Wellingtonovo víťazstvo, op. 91, vyzdvihujúce víťazstvo Angličanov nad Napoleonovým Francúzskom. Beethoven v reakcii na zvyčajnú vlnu kritiky zo strany hudobných autorít svojej doby pripomenul, že pre väčšinu z nás je „to, čo si myslí, lepšie ako čokoľvek, čo si kedy dokážeme vymyslieť!“ Skladateľovi priatelia zariadili opakovanie koncertu, čím bol „vyslobodený zo svojich finančných ťažkostí“.
Zdroj: text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR
Titulná foto: Teo Gertler: foto: Roderik Kučavík
