Interpretačné kvality Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda sú každým koncertom sezóny lepšie. Dokázali to na záverečnom koncerte jubilejnej, 95. sezóny. Náročným repertoárom, bravúrou, muzikalitou, presvedčivým výrazom.
Záverečný koncert sezóny 2023/2024 Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (piatok 28.6.2024) pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda priniesol energický, dramaturgicky príťažlivý program plný optimizmu, farieb a temperamentu. Z repertoáru nášho najstaršieho symfonického telesa, ktoré tohto roku slávi 95. výročie, bolo zjavné, že orchester v rukách Ondreja Lenárda je pripravený uviesť opusy náročné na hranie. A samozrejme tie, v ktorých je šéfdirigent majstrom – v uchopení, intelektuálnom pochopení, výrazovom stvárnení, odkaze i interpretácii obsahu diel. Z tohto pohľadu koncert vrcholil záverečným dielom – Richardom Straussom, v ktorého interpretácii Lenárd na Slovensku nemá konkurenciu.
Záverečný koncert SOSR sa začal dielom Emila Nikolausa von Reznicka. Predohra k opere Donna Diana sa vyznačuje sviežosťou a energickosťou. Opera je adaptáciou komickej hry španielskeho autora Agustína Moreta, jej dej sa koncentruje na Donnu Dianu, hrdú dcéru barcelonského grófa. Má okolo seba mnoho nápadníkov, vrátane sebavedomého šľachtica Dona Cesara, ktorému nakoniec podľahne. Predohra sa sústredí na ústrednú postavu – s krátkou, priam živelnou energiou, aby sa po jasne vymedzených prvých taktoch ozvala téma v husliach (koncertný majster Lukáš Szentkereszty). Ťah orchestra bol vynikajúci, svižné drevené dychové nástroje v protipóle s nižšími polohami sláčikových nástrojov hrali vo vzácnom balanse. Už v úvode sme pociťovali výraznú akcentáciu v dobre nastavenom, rýchlom tempe – orchester hral s ľahkosťou party, ktoré však boli na hranie ťažké. V tom zmysle, že išlo o neustály tok hudby, s vrstvením protitém, náročných nielen na technické hranie, ale i výslednú interpretáciu. Z nej bola citeľná živelnosť, optimizmus a koncentrácia hráčov. Až na menšiu rytmickú kolíziu v úvode to bol skvelý výkon. Pri vyspievaní tém, ktorým sekundujú fragmentárne motívy sa totiž často stáva, že v snahe o zachovanie presných nástupov a pregnantnej rytmiky sa akosi zabúda na to hlavné – hudbu.
SOSR je však interpretačne vyspelý orchester a pod vedením svojho šéfdirigenta umelecký moment neopomína. Verte, že sa pod jeho taktovkou nikdy nestane to, čo v publiku nemáme radi – hranie po taktoch. Plynulé, spevné, s krásnym legátom viazané melódie, vnútorný pulz hudby a výraz, je tým hlavným posolstvom interpretácie, ktoré publikum v Slovenskom rozhlase dostáva. A samozrejme, gradácie a kontrasty. V pianach a decresncedách bol orchester vzácne vyvážený, aby si počkal na moment vystupňovania. Kontrasty tutti verzus sólové, intímnejšie úseky v podaní drevených dychov boli do detailu vycizelované. Kontrastné plochy mali svoj zmysel, skupiny huslí ich postupne prevzali rýchlejším pohybom, kantilény v sláčikoch boli zvukovo omamné. Udržať toto tempo od úvodných taktov a vytvoriť vzácne vyvážené kontrasty s lyrickými pasážami, odhadnúť, kedy má byť tá „ozajstná“ gradácia s nastupujúcimi plechovými dychovými nástrojmi – to všetko zvládnuť pod päť minút, aby sa hudobný materiál natoľko skoncentroval do jednej obsahovo a inštrumentálne hutnej predohry, chce majstra s pochopením pre obsah a výstavbu.
Keď sa nám už dostalo toľko životnej energie korunovanou temperamentom v prvej skladbe večera, bolo zjavné, že dramaturgia koncertu sa snaží túto líniu udržať v celom programe. K tomu, aby sme dokázali vnímať Straussa v celej jeho kráse, chýbal ešte predstupeň – most, ktorý vytvorila Symfónia č. 4, op. 90 Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. V liste z roku 1930 svojej sestre skladateľ inšpirovaný zážitkami z ciest po Taliansku napísal, že opäť začal skladať s vervou a jeho Talianska symfónia rýchlo napreduje. „Bude to najšťastnejšie dielo, aké som kedy napísal, najmä jeho posledná časť,“ vyznal sa Mendelssohn, ktorý precestoval Florenciu, Benátky, Neapol, Janov, Rím a Miláno. Práve táto cesta mu ukázala rôznorodosť krás tejto krajiny, ktoré sa mu podarilo hodnoverne stvárniť v 4-časťovej Symfónii č. 4 A dur, ktorú poznáme ako Taliansku. Ak by ste však očakávali explóziu a výbušnosť tohto diela, nie je to v emočnom zmysle tak. Skladateľ volil „ talianske tempo“ života, no napokon v ňom prevládli emócie vrúcnosti, radosti a šťastia, často aj mierneho charakteru, rozhodne nie explozívneho, ako toto dielo niektoré dirigenti ponímajú. Uchvátený stredomorským prostredím a životom, slnkom, tancom na plese, vnímal taliansku kombináciu veselosti s protipólom vážnosti.
Prvú časť Allegro vivace poňal šéfdirigent Lenárd s patričnou energiou, ľahkosťou, nie však na úkor zreteľnej artikulácie. Čistá téma v husliach, razantnosť opakujúcich sa figúr, výborné, neustále udržiavajúce sa tempo, ale najmä zrozumiteľnosť obsahu. V prvej časti je to mnoho tém, ktoré však skladateľ stmelil s pripomínajúcou sa úvodnou. Koľko orchestrov už spravilo tú chybu, že Allegro prehnalo do prehnane rýchleho tempa a akosi neostal priestor na „vivace“. Iste, bolo to rýchle hranie, ale s potrebnými nádychmi a kontrastmi – prekrásnymi odťahmi, zmyslom pre vyspievanie kantilény, ktoré sme počuli v delikátnom hraní. Sóla drevených dychov ukázali pripravenosť orchestra a dobrú kondíciu hráčov. Sú to všestranní hudobníci, ktorí sú pod taktovkou šéfdirigenta schopní rozlišovať nuansy vo výrazoch a najmä vyhrať témy. Keď sa vrátila úvodná, mala za úlohu nielen vytvoriť konzistentnosť hudobného materiálu, ale zaznieť aj v odlišnom kontexte. Práve vďaka tejto logike a vypracovaným detailom sa publikum v hudbe nemohlo stratiť (čo sa pri mnohých interpretáciách stáva). Spomalenia, intímnosť zvuku, tmavšie farby a stíšenia vytvárali v orchestri živnú pôdu na to, aby sa v tejto tematickej rozvetvenosti opäť vrátila známa téma. Vyzdvihnúť je potrebné najmä huslistov – skupinu prvých, no najmä druhých huslí. Pripravenosť hráčov bola rytmicky presná a zvukovo vyvážená. Farebná, energická, veselá, povzbudivá – keď sa po tejto časti v publiku mimovoľne, ani o tom nevediac, blažene usmievate, viete, že to bola vydarená interpretácia, ktorá vám vliala do žíl energiu. Presne takéhoto hrania a pritom technicky vycibreného, sme sa vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu dočkali.
Druhá časť Andante con moto v d mol mení atmosféru diela. Bodkovaný rytmus v drevených dychoch (flauty, hoboje, fagoty) so sláčikmi (husle, violy) bol vyhratý s plynulosťou, bez akéhokoľvek náznaku kostrbatosti. Orchester hral bez expanzívnosti, aké forte predpísané v partitúre často evokuje. Pulzácia violončiel a kontrabasov bola zvukovo vyvážená, nedominovala, no bolo ju cítiť. Spevná melódia v piane (violy, fagot, hoboj) priniesla stíšenia a novú farebnosť. Práve úvod posluchovo pripomenul gregoriánsky chorál – skladateľ sa inšpiroval náboženskou procesiou z Ríma. Následná téma mala v sebe vznešenosť a molový charakter jej dodal aj vážnosti. Niet asi elegantnejšej inštrumentálnej kombinácie ako spojenie huslí a fláut. Plynula z nej čistota a zároveň istá asketickosť. Voľbou o niečo rýchlejšieho tempa (con moto) sa nevytratil pohyb vo vnútri štruktúry tejto časti (často býva interpretovaná ako pomalšia, no týmto tempom sa dokáže zmeniť na pomerne jednotvárnu hudbu).
Kto vie, prečo býva tretia časť interpretovaná ako nostalgia za domovom, rozhodne ju možno spájať skôr s Mendelssohnovým výletom. Menuet a trio určite môžeme považovať za klasické naplnenie formy a podčiarknutie tradície, no práve tento skladateľ, vďaka dobrej škole kompozície, na prísnosť pravidiel dbal. Obe témy boli zahrané s chytľavou melodikou, zvlášť ohlásenie tria lesnými rohmi. V prospech slávnostného rázu hrá aj durový charakter tejto časti a lesné rohy podčiarkli pastorálny charakter tejto vety. Je to pomerne dlhá téma, ktorú zveril skladateľ lesným rohom, pekný, mäkký zvuk síce spočiatku narušili menšie nedokonalosti v tóne, ale v echu, v piane, boli horny presvedčivé, priam nádherné. Tento úsek bol mimoriadne poetický. A opäť ľahkosť sláčikových nástrojov podporila charakter tejto časti (prvé husle melódia, podporené sekundami a violami) – ich spevnosť a lyrika boli v tento večer nadmieru kvalitné. Rovnako tak výkony drevených dychov a podmanivo tichý záver. Výstavba tohto diela bola do detailu premyslená.
Finale (Saltarello), Presto je časť, v ktorej sa koncentruje všetka energia – táto veta pôsobí, akoby jej zdroj bol nevyčerpateľný. Fascinácia divokým, temperamentným talianskym tancom počas rímskych karnevalov čerpá z dvoch sedliackych talianskych tancov. Hudobníci vyhrali v rýchlom tempe všetky náročné behy aj s nuansovanou, pekne vypracovanou dynamikou v dychových nástrojoch. Je to rytmicky náročná časť, ktorá kladie na hráčov veľké nároky – nielen technické, ale najmä rytmické. Pauzy vo frázach meniaci sa rytmus, trioly, to všetko v rýchlom tempe – udržať celistvosť tejto časti a precízne hranie zároveň (no nie bombastické – zahrané s ľahkosťou), si žiada kvalitných hráčov v orchestri. SOSR tento potenciál má a dokázal, že patrí medzi naše najlepšie orchestre. Svietivé plechové dychové nástroje, intonačne presné, skupina prvých huslí, ktorá hrala tému a následne ju prebrali sekundy – boli to bravúrne, technicky presné, energické výkony (skupina druhých huslí za interpretačný výkon na tomto koncerte zaslúži obzvlášť veľkú pochvalu). Napriek tanečnému charakteru, svižnosti a optimizmu, ostáva táto časť v a mol. Ani v tomto tempe nechýbali krátke lyrické medzihry, ktoré zmierňujú tento divoký tok hudby. Jedným takýmto úsekom bolo aj zjemnenie v code – bol zahratý dômyselne, kontrastne a dynamicky zreteľne odlišne, vyvolávajúc dojem, že tanec vyčerpal zúčastnených (samozrejme, štylizovaný). Temperamentné záverečné takty v crescende potom nadobudli ešte akcentovanejší charakter búrlivého finále.
Začiatok druhej polovice večera sa začal v Andante s dôležitým poznačením Richarda Straussa – molto tranquillo. Tiež Taliansko, ale z iného pohľadu, inštrumentácie, orchestrácie, obrazov a myšlienok. Cesta mladého skladateľa po Taliansku, ktorú financoval jeho otec, bola inšpiráciou pre vznik symfonickej fantázie Z Talianska. Tejto tvorbe však predchádzala významná skúsenosť dirigenta. Mladý Strauss mal len 21 rokov, keď nastúpil do svojho prvého zamestnania ako asistent dirigenta Hansa von Bülowa, ktorý viedol orchester Meiningen. Keď Bülow rezignoval, Strauss nastúpil na jeho post. Za obdobie, ktoré trvalo zhruba 7 mesiacov, získaval od skúseného dirigenta mnoho skúseností, uviedol dokonca štvrtú Brahmsovu symfóniu, spoznal detailne hudbu Wagnera a Liszta. Bolo to obdobie, v ktorom sa ako skladateľ posunul – začal tvoriť diela, ktoré mali taký zásadný vplyv na ďalšie formovanie európskej hudby.
Aus Italien je symfonická báseň, ktorá je všeobecne považovaná za prvý krok k programovej hudbe, ktorú práve tento autor obsahovo, inštrumentáciou, farebnosťou, zmyslom pre príbehy a atmosféru, veľkolepo naplnil v programových dielach – nielen v symfonických básňach, ale programovou hudbou je ovplyvnená aj Alpská symfónia. Práve tieto diela s obľubou a veľkým intelektuálnym pochopením uvádza aj šéfdirigent Lenárd so SOSR.
Symfonická fantázia uvedená v tento večer má štyri časti. Prvá, Auf der Campagna – V Campagni, je zjavne ovplyvnená Lisztom. Strauss v nej zhudobnil pocity, keď videl taliansky vidiek v slnečnej žiare. Slnko vychádza, svet sa ukazuje pohľadom z Villa d’Este v Tivoli – orchestrálne farby, ktoré zvolil, fascinovali od prvého taktu. Kontrabasy, harfa, kontrafagot – tento súzvuk farieb v pianissime vás doslova priklincoval k sedadlám. Vytvorilo sa tým hneď v prvom takte úžasné napätie, z ktorého ste vedeli, že z neho vyrastie mohutná, rozvíjajúca sa konštrukcia, zvuk veľkolepý, aký u Straussa poznáme. Postupne sa pridávali drevené dychy, sláčikové nástroje, ale aj plechové. Lesné rohy a trombóny v pianissime – keď počujete z orchestra mäkký zvuk v želanej dynamike, azda ani niet intenzívnejšieho zážitku. Strauss bol od mladíckych čias majstrom v maľovaní zvuku a Ondrej Lenárd jeho postupy chápe dokonale. Flautami sa zrazu všetko rozjasnilo, postupne mizli temnejšie tóny, hlboké polohy, ktoré boli nahradené novými – jasnými, vyššími, vo vnútri štruktúry sa začal očakávaný pohyb. Dlhé polonové noty striedali pohyblivejšie melodické fragmenty a sóla. Presne takto vyzerá slnkom zaplavená krajina – nádhera, ktorá sa nám dostala posluchom aj vizuálom do koncertnej siene v Slovenskom rozhlase. Tak, ako sa niesol celý koncert v pozitívnom ladení, aj úvod vystriedali optimisticky ladené sláčiky – široká melódia, obrovský aparát, nad ktorým dokázala zasvietiť trúbka. Je to majstrovské dielo, v ktorom sa Lenárdovi podarilo dosiahnuť jeho plný zvuk, vytiahol na povrch všetky farby, rytmické nástupy orchestra boli presné, každá jedna nálada sa prejavila v interpretácii. Samotný Strauss nazval časť tohto diela „preludovaním“. Orchester uviedol tri témy – výstavbou príbuzné Lisztovmu dielu, aby sa nám postupne odhalil slnkom zaliaty región Campagna Romana, neďaleko Ríma.
V štruktúre zreteľnejšia, logická, vzdávajúca hold Brahmsovmu dielu, je druhá – V ruinách Ríma. Tempo orchester zrýchlil – Allegro molto con brio, no nie na úkor vyzdvihnutia farebnosti a vyspievania tém. Priznám sa, orchestre, ktoré volia rýchlejšie tempo a spravia z tejto časti rýchlu drámu, mi nie sú celkom po vôli. Ak sa máte dívať na monumenty niekdajšej slávy, ktorá zanikla, musí sa vám ten obraz aj ukázať. Či už v jemných detailoch alebo ako veľký, pompézny výjav. Presne také tempo je aj potrebné voliť – a konečne sme si mohli predstavovať ruiny Caracallových kúpeľov. Len si predstavte mohutný zvuk celého orchestra, z ktorého sa vynorí sólo kontra fagotu, aby sa mu v protipóle ozvala flauta piccola, klarinet vo vysokej polohe alebo hoboj. Bolo to ohromujúce zvukové divadlo a hráči boli pripravení excelentne.
Z kompozičného hľadiska je najzásadnejšia tretia časť – Na pobreží Sorrenta. Počujeme v nej impresionistické plochy – Strauss už v tomto období predpovedal a tak zásadne ovplyvnil vývoj hudby. Zobrazuje listy, ktoré sa hýbu vo vetre, spievajúce vtáky, pri nohách na pobreží Sorrenta (Am Strande von Sorrent) počúvame šum mora. Na tieto obrazy, ktoré neskôr využívali Debussy, Ravel a ďalší impresionisti, skladateľ nepotreboval bombastickosť zvuku Berlioza. Mal jedinečné schopnosti – bol skvelý orchestrátor a dokázal hudbou tieto obrazy namaľovať. Sila tejto časti sa skrýva v nádherných detailoch – trilkoch drevených dychov, arpeggiách harfy, rozvláčnej, nežnej melódii v sláčikoch, nepochybne aj vo voľbe tempa – Andantino. Zvukové plochy, nad ktorými sa niesli drobné fragmenty, poňal Lenárd ako maľby. Nie maľované štetcom, ale možnosťami farieb, ktoré orchester poskytuje. Keď sa pozriete do partitúry, priam tam tieto obrazy vidíte – nenájdete v nej hustú faktúru, ale fragmenty, zapájajúce umne jednotlivé skupiny. Vizuálne najkrajšie sú šetnástiny v husliach, pričom tento pohyb je v imitácii v drevených dychoch – je to ako maľba, ktorá keď v orchestri ožila, vytvorila vo vnemoch publika príjemný, senzuálny zážitok (ak vám to pripomína impresionizmus, tak ste pochopili aký význam pre európsku hudbu mal Strauss). Keď sa aj celý aparát ozval, štruktúry jednotlivých skupín mali rozmanité obsahy, a najmä, neboli to žiadne veľké drámy. Táto časť je ako morský vánok, meniaci sa na iné prírodné úkazy. Hudobníkom sa podarilo vytvoriť ten pocit, keď ste na pláži, vnímate všetky tie krásy (zmyslami, medzi ktoré nepatrí len zrak a sluch) a obklopuje vás láska. Táto interpretácia bola unikátna, priam katapultovala poslucháča do tohto prostredia.
Finále tohto diela je plné dynamického diania, rýchlych temp, je založené na známej neapolskej ľudovej piesni (aspoň tak sa domnieval samotný skladateľ). Ide však o populárnu pieseň Funiculi, funicula, autorom ktorej je Luiggi Danza v roku 1880. Akokoľvek boli ošemetné dopady tohto omylu (rovnako sa nechal zmiasť Korsakov, ktorý ju tiež považoval za neapolskú pieseň), aj vo variáciách jej ľudový charakter a temperament južného Talianska poprieť nemožno. Veselá spleť tém je náročná na hranie, nielen skupiny huslí v nej ukázali vynikajúcu kondíciu, ale i violončelá a bicie nástroje. Z ďalších jednoznačne musíme vyzdvihnúť plechové dychy – z nich najmä bezchybné, presvedčivé trombóny. Záverom to bol prílev energie, optimizmu, korunovaného veselým finále, v ktorom sa objavilo tempo na hranici hrateľnosti. Nikdy však neprekročili zrozumiteľnosť a jasnosť artikulácie. Mladícke dielo Straussa malo v interpretácii SOSR pod taktovkou Ondreja Lenárda potrebný temperament, silnú atmosférickosť a precíznu výstavu, ktorá publiku nedala vydýchnuť.
Zuzana Vachová
Foto: archív RTVS – ilustračné fotografie
