Technicky suverénny, poetický Rachmaninov s vtipom a šarmom

Slovenská filharmónia pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina predstavila v bratislavskej Redute program, ktorý v aktuálnych dňoch uvádza na turné v Južnej Kórei (26.11. až 4.12.2023).

Dvojica koncertov v Bratislave sa konala vo štvrtok a piatok 23. a 24. novembra, recenzujeme prvý z koncertov. V nedeľu 26. novembra odcestovali Filharmonici so šéfdirigentom a klavírnym virtuózom Yekwonom Sunwoom  na štvrté koncertné turné do Južnej Kórey, kde uvádzajú diela J. L. Bellu, A. Shora, S. Rachmaninova a namiesto záverečnej Čajkovského symfonickej fantázie, ktorá znela na Slovensku, na turné hrajú 8. symfóniu A. Dvořáka. Celkovo odohrajú šesť koncertov – predstavili sa už na ostrove Jeju, nazývanom Havaj Južnej Kórey (28. a 29. 11. 2023), nasledoval koncert v priemyselnom meste Ulsan (30.11. 2023),  štvrtý koncert znel v meste Cheonan (1. 12. 2023), ďalší v hlavnom meste Soul (2. 12. 2023). Turné uzavrie Slovenská filharmónia so šéfdirigentom Danielom Raiskinom  v juho-kórejskom meste Incheon  (3. 12. 2023). V pondelok 4. decembra Slovenská filharmónia pricestuje do Bratislavy, kde počas decembra 2023 ponúkne svojim abonentom a návštevníkom tradičné vianočné koncerty a následne si bude môcť publikum užiť aj populárny program na Silvestra a Nový rok.

Úvodom večera znela Koncertná predohra Es dur Jána Levoslava Bellu z roku 1876. Ide o jedno z najobľúbenejších a najčastejšie hrávaných diel Bellu, náš prvý orchester pod taktovkou šéfdirigenta uviedol autentickú verziu predohry z edície kompletne vydaného Bellovho diela Hudobným centrom. Predohra je  súčasťou pripravovaného propagačného CD Slovenskej filharmónie a šéfdirigenta Daniela Raiskina, ktorý sa neraz vyjadril že je mu Bellova tvorba blízka a má v pláne ju zmapovať aj formou vydania nosičov. Slovenská filharmónia si uvedením Bellovho diela pripomenula tohtoročné 180. výročie narodenia skladateľa. Žiada sa uviesť, že ide o tretiu orchestrálnu kompozíciu skladateľa z kremnického obdobia, stala sa najhranejším dielom vďaka Václavovi Talichovi. Ten ju uvádzal s vlastnými úpravami, preto vydanie Hudobnému fondu siahlo po originálnych partoch. Ako je uvedené na stránkach HF, vydaný notový text tak stojí najbližšie Bellovmu skladateľskému zámeru.

Hráči orchestra boli dobre pripravení, technicky suverénni, a hoci sa priznám, osobne mi je bližšia Bellova komorná tvorba, pretože mi pripadá autentickejšia a inovatívnejšia, toto dielo má potenciál vzbudiť poslucháčsky záujem. Majestátne a oslavné – taký je charakter skladby, no práve v rozpracovaní inštrumentálnych, dialogických úsekov komorného charakteru, sa stáva osobitejším. Hoci by sa mohlo zdať, že už ani nemôže ničím prekvapiť, v šiestich minútach je zhustenej toľko zaujímavých inštrumentálnych postupov, že právom patrí medzi najuvádzanejšie diela skladateľa. Daniel Raiskin natavil dobré tempo, ktoré podčiarklo slávnostný charakter diela, jednotlivé hlasy medzi sebou dobre hrali – dynamicky i výrazom. Téma v úvode znela s gráciou, ale i potrebnou ľahkosťou sláčikových nástrojov, ktoré zneli vo vyváženom piane. Raiskinovi sa darilo udržať tú vnútornú pulzáciu už od začiatku, predstavil novú, dynamickejšiu koncepciu, čo charakteru skladby nesmierne pristalo. Po úvode, keď prišlo na lyrickejší charakter skladby, vyzdvihol sólové party, no akonáhle sa vrátil pôvodný, slávnostný charakter, zdramatizoval hudbu. Dobre sa mu darilo vo vyvážení dynamickej hladiny jednotlivých nástrojových skupín. Filharmonici zneli suverénne, v interpretácii boli citeľné romantické prvky v tvarovaní melodiky, pekné frázovania v oblúkoch, vyspievania melodicky chytľavých motívov. Výhodou už hneď v prvej skladbe bola zrozumiteľnosť artikulácie, jej rozumná členitosť, ktorá na relatívne malej ploche musí v rámci mikroštruktúry skladby v interpretácii figurovať. Mimochodom, Danielovi Raiskinovi sa podarilo túto skladbu interpretovať cca za 5 minút, takže aj to svedčí o jeho modernom, dynamickom prístupe. Nie je nič horšie ako rozvláčne znejúce majestátne, slávnostné skladby.

Ako druhá skladba zaznela Travel Notebook pre klavír a orchester  izraelského skladateľa Alexeya Shora, pôvodom z Kyjeva. V sedemčasťovej suite pre klavír, hudobnom „denníku cestovateľa“ nás skladateľ prevádzal mestami s dlhou históriou, Barcelonou, Rímom, Benátkami, Ravennou, Parížom i anglickým Ascotom. Už v tejto skladbe sa predstavil mladý juhokórejský klavirista Yekwon Sunwoo, ktorý študoval na Julliarde i Curtis Institute of Music vo Philadelphii. Nie, že by extra virtuózne schopnosti k interpretácii tejto skladby potreboval. Zrozumiteľný, láskavý, tak trošku nostalgický neoromantizmus na nás prehovoril už od prvej časti. Ten zvuk a krása melódií takmer človeka katapultovali do nejakého romantického filmu, ktorý sa odohráva v súčasnosti. Nie, že by to znelo priemerne, to vôbec. Dokonca aj z takejto suity s melodickým bohatstvom, no najmä variabilnými náladami, dokázali filharmonici so skvelým sólistom vyťažiť maximum. Napokon, občasné komerčné, ľahko dekódovateľné skladby posluchovému zážitku nemôžu škodiť, však?

Paradox je nasledovný. Skladateľ Alexey Shor nepracoval vždy vo svete klasickej hudby, je to matematik s titulom PhD (nie z hudby). Napokon, matematika a hudba mali k sebe vždy blízko. Okrem toho, že bol vždy vášnivým návštevníkom koncertov klasickej hudby, aj hral na klavíri, Dnes jeho skladby uvádzajú aj vo veľkých koncertných sálach na celom svete a mal šťastie na dobrých interpretov. To je dnes taký moderný trend – zrazu sa odniekiaľ vyrojí skladateľ, o ktorom ste nikdy nepočuli a z osobnej vášne spraví kompozíciu.

Ide o hudobný denník s jasne členenou štruktúrou, ktorá je pochopiteľná pre všetky vrstvy divákov. Často sa ozývali melodické motívy, o ktorých ste si vraveli, že ich poznáte, v podvedomí sa vám aj mohli spájať so zážitkami z cestovania, či skôr filmovej hudby. Shor je skladateľ, ktorý dobre implementoval klavír do orchestra, juhokórejský hráč sa od prvej chvíle prejavil, že vie krásne melodické motívy vyspievať, má zmysel aj pre synkopickú rytmiku, mohli ste sa doslova nechať unášať jeho dynamickými nuansami, prekrásnym frázovaním aj výrazovo precíteným materiálom. V niektorých úsekoch – napríklad v sóle, si dovolil aj voľnejší prístup. Jeho práca s tempami hudobný materiál oživila, spravila ho subjektívnou „hudobnou cestou“, nie štandardnou, ktorú očakávate.

Každopádne, táto skladba bola oživením, novinkou súčasného, žijúceho skladateľa. Poslucháči, ktorí experimenty nevyhľadávajú, musia byť z takéhoto neoromantizmu nadšení. Mňa osobne skôr zaujal klavirista, ktorého charakter interpretácie bol mimoriadne precítený, školou európsky, po tvrdo racionálnom prístupe ani stopy. Nebol patetický, s emóciami vedel pracovať, s orchestrami má rovnako dobré skúsenosti, jeho zmysel pre spevnú melodiku bol brilantný, no zároveň vedel poskytnúť priestor orchestrálnym sólam. Okamžite z tohto výkonu plynulo, že Rapsódia na Paganiniho tému pre klavír a orchester, op. 43 Sergeja Rachmaninova, bude úžasným zážitkom. A tak sa aj stalo. Po formovej stránke ide o zaujímavé dielo, 24 variácií vychádza z Paganiniho populárneho husľového Capriccia a mol – mnohými skladateľmi využitého v rôznych úpravách. Už z titulu rapsódia však vyplýva, že Rachmaninov sa nedrží skalopevne striktnej formy, naopak, dielo má voľný charakter, jeho epickosť a obrazotvornosť dokáže interpretova potrápiť. Tým, že v mnohých častiach nie je typicky lyrické, ako autorove koncerty, musia klavirista a dirigent ku koncepcii pristúpiť pedantne a premyslene. Pri hosťujúcich sólistoch nikdy neviete, či sa hráči orchestra stihnú dostať na „jednu vlnovú dĺžku“. Skladba, ktorá sa v tento večer uvádzala, preveruje nielen technické a virtuózne schopnosti sólistu, ale aj schopnosť dostať do balansu poéziu, symboly, istú programovosť diela – formu a obsah (z tohto pohľadu oceňujem zaujímavú dišputu v programovom bulletine a kompaktnosť textu, jeho pridanú informačnú hodnotu pre diváka – autorkou je Mária Gavalcová).

V období, kedy bola Rapsódia napísaná, vzniklo iba šesť skladateľových pôvodných skladieb, dlho hľadal inšpiráciu a vnútorný pokoj, po tom, čo prišiel takmer o všetko. Mal v sebe neustále pochybnosti aj z úteku z Ruska, no napokon predsa našiel stabilitu a ako 61-ročný, v roku 1934 ukončil tento majstrovský kus.

Klaviristovi sa do diela podarilo dostať nielen romantické prvky, ale najmä vtip, ktorým je dielo doslova popretkávané. Musí na prvú „dobu“ vzbudiť vašu pozornosť: Po krátkom orchestrálnom úvode v dobrom, razantnom tempe Allegro vivace, sme nepočuli tému, ale rovno prvú variáciu. Už to je nekonvenčný prístup autora (rovnako sa začína finále Beethovenovej Symfónie č. 3. ). Sólista nasadil nielen výbornú dynamickú hladinu, ale i výraz. Krátke, ostré osminky, ktoré hral potrebným marcatom, priniesli energiu a príbeh. To je presne to, čo potrebuje táto skladba – je veľkým omylom, ak ju hrajú interpreti rezervovane a akademicky. Sunwoo bol vynikajúci – jeho klavír znel brilantne, presne, ale s potrebnou dávkou nadstavby. V technicky ťažkých partoch bol čistý, ale nie bez emócií. Vo výrazovom materiáli vždy súladil s orchestrom, vedel, kedy má byť centrom diania ako sólista, kedy sa má stíšiť. Transformácia témy pod jeho rukami nebola racionálna – za uplynulé dekády rokov sa prístup k tejto skladbe menil, každý veľký klavirista k nej pristupoval inak. Priam šokujúci bol Arthur Rubinstein vo svojej nahrávke z roku 1956, ktorý si vyložil dielo úplne odlišne, nič z hravosti variácií v jeho interpretácii nebolo. Naopak, zo skladby vyňal len jej vážnu polohu, zlovestné momenty podčiarkol.

Vďaka prístupu šéfdirigenta a sólistu sa v tomto prevedení nevytratil vtip z partitúry, pritom sme počuli jasné členenie už v druhej variácii. Dobre vyspievané sóla z orchestra ukázali nielen pripravenosť hráčov, ale i dobrú kompaktnosť a najmä pochopenie. Pri akordických častiach klavirista nezanikol, výborne komunikoval s orchestrom. Tak, ako vynikol v miernych tempách, tak sa mu darilo presvedčiť v diabolsky rýchlych. No nie na úkor vytrácania sa melodickosti. Krásne boli vyspievané dialogické časti s dychmi a hoci niekedy Rachmaninov predpisuje až pianissimo, až do tejto extrémnej polohy nešli ani hráči ani sólista. Variácie mali ohromujúce tempo a napätie, dynamické kontrasty, ale podstatné rubatové úseky. S tremolami sláčikov a sólovými dychmi (hoboj, flauta, anglický roh…) bola hudba viac poetická, než technická, pritom hral s absolútnou ľahkosťou a suverenitou. Synkopické rytmy v jeho podaní boli presvedčivé, úderné, no nie mechanické. Jeho technická brilantnosť bola úchvatná, a zároveň myšlienkovo prepracovaná, jeho artikulácia bola zrozumiteľná, členenia v hudbe logické, myšlienkovo súvislé. V siedmej variácii, v ktorej sa tempo zmierňuje, sme počuli nádherný, precítený prejav – hĺbka, no pritom nie pátos.

Keď sa ozvala téma Dies irae, počuli sme ju s citlivými, prirodzene muzikálnymi diminuendami a pianissimami. Presne v tom bola táto interpretácia dychvyrážajúca. Ak náš orchester má pri sebe sólistu vynikajúcich kvalít – nielen technických, ale i výrazových a emocionálnych, výborného muzikanta, vie byť vskutku dobrým partnerom. Hrali v súhre rytmickej, ale i dynamickej a výrazovej. Bolo to komplexné, krásne znejúce dielo. Apropo, nemohli by sme vynechať známu tému – jedna z tém z Rachmaninovových raných klavírnych koncertov, ktoré sa vás okamžite dotknú. Klavirista zvolil podmanivo snivú, lyrickú interpretáciu, možno občas trochu prepedalizovanú v úvode, no v jeho sóle už čistú. V záverečných variáciách 19-23 bol technicky oslnivý, rýchly, aby sme následne počuli kadenciu pred najťažšou variáciou. Juhokórejský klavirista sa v kadencii zaskvel, dokáže sa koncentrovať obdivuhodne, je absolútne bezchybový interpret. Vložil sa do diela s intenzitou kombinovanou s virtuozitou, v jeho parte sme počuli stupňovania, ktoré doviedli toto dielo k záverečnému Dies irae v orchestri, poslednému tutti akordu vo sforzando fortissimo a fragmentom Paganiniho témy v klavíri. A opäť – zahraným s vtipom a šarmom.

Ak počujete takúto interpretáciu, ktorá sa neprihodí „každý deň“ ostáva z nej neustály pocit, znejúce fragmenty tém, schopnosť stvárniť Rachmaninovo dielo tak, ako si zasluhuje. Ten subjektívny vklad interpreta, chápajúceho toto dielo do najzávažnejších nuáns, je niečo, čo pretrváva. Preto následné, záverečné dielo koncertu – symfonická fantázia, op. 32 Francesca da Rimini Piotra Iľjiča Čajkovského, inšpirované Danteho Božskou komédiou, rovnako zhruba tej istej dĺžky ako Rapsódia, sa zdalo už v dramaturgii ako ďalšia veľká, emočná klada. No v rámci formy suity, rapsódie a programovej hudby verzus absolútnej, o ktorom sa píše aj v bulletine, bolo zaradenie tejto skladby pochopiteľné. Z predchádzajúcich silne emočných zážitkov človek vytriezvel už hneď po veľkom, tragicky znejúcom úvode – vo forte zaznel motív vo fagotoch, violončelách a kontrabasoch. To potom zrazu človek dostane takú facku, ktorá bolí, najmä vo vnútri. Príbehy nešťastnej lásky – tie Čajkovskému vždy sedeli, keďže ich aj sám prežíval v osobnom živote.

Andante lugubre nastavil Raiskin  nepatrne rýchlejšie, no zachoval kompaktnosť tém, o jeho modernom prístupe zdynamizovať diela, sme už čo to hovorili, aspoň ten úvod nebol taký rozvláčny. Napokon, práve toto otvorenie má symbolizovať scenériu pri bráne do pekla, aj preto je taký temný. Brilantnosť, s akou Čajkovskij dokázal zachytiť hudobne obrazy, spojené s víchricou, ktorá nesie stratené duše mileneckej dvojice, bola unikátna. Pod Raiskinovou taktovkou sa tento obsah podarilo stvárniť. Emócie rozrušenosti, zlostného vírenia hudby v sláčikových nástrojoch (skvelý, čistý výkon sláčikových skupín) a následne pocit zúfalstva a hrôzy. Druhá časť Allegro vivo je akoby ironickou voľbou Čajkovského – je to šialenstvo a pochmúrnosť tohto príbehu, ktoré vedie k pokojnej téme – konečne ľúbostnej v podaní klarinetu. Prekrásne, bolestne a túžobne interpretovanej. Tento výraz zodpovedal výroku hrdinky: „Nie je väčšia bolesť ako šťastie, ktoré si pripomíname v čase biedy.“ Následne sa ozvali sláčikové nástroje v nádhernej melódii (áno, toto je typický Čajkovskij a Slovenská filharmónia má zmysel výrazovo sugestívne hrať tohto autora). Vďaka presvedčivému výrazu a tomu sladko-bôľnemu výrazu sme zrazu aj zabudli na tú pochmúrnosť cesty do pekla.

Šéfdirigent Čajkovského vystaval s ohľadom na program skladby, bola to precízna, detailná interpretácia, myšlienkovo vyrozprávaná. Oporou v orchestri mu boli sóloví hráči na dychové nástroje (okrem intonačných chýb v lesných rohoch), ale i sláčikové nástroje (téma vo violončelách znela s túžobne, tragicky a nádherne zároveň – a pohyb v nej jej dával energiu). V závere sa mu podarilo dosiahnuť drámu – Raikin má zmysel pre vystavanie drámy v hudobnom diele. Desať dôrazných akordov doviedlo skladbu do strhujúceho záveru.

Turné je podľa ohlasov publika i samotných hráčov mimoriadne úspešné. Vypredané sály, fanúšikovia, ktorí po koncertoch odmenia hráčov a sólistu Yekwona Sunwoo dlhotrvajúcimi standing ovation, sa po koncerte prídu s hráčmi porozprávať, vypýtať si podpisy, nepochybne dodá našim hráčom sebavedomia a istoty. Za takýto koncert, si to rozhodne aj zaslúžia.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak