„Utorková tančiareň tanečnej školy B-Swing bude livestream z našej obývačky!“ pozýva speváčka formácie Fats Jazz Band Janka Dekánková, aby si ľudia spríjemnili utorkový večer tancovaním, počúvaním dobrej muziky a posedením pri pohári dobrého vínka.
Pandémia nového koronavírusu zasiahla aj Slovensko a negatívne ovplyvnila aj kultúrny život. Mnohí umelci ostali bez práce, dodržiavate aj Vy dobrovoľnú karanténu? Ako ju trávite?
Áno, nakoľko sme sa pred vyše týždňom vrátili z USA, napriek tomu, že USA ani štáty, v ktorých sme prestupovali na letiskách, neboli vyhlásené za rizikové oblasti, sme sa rozhodli pre dobrovoľnú karanténu. Dôvodom bolo, že sme boli veľmi prekvapení, ako na tých najväčších medzinárodných letiskách takmer nikto nenosil rúška a že tento vírus môžeme šíriť ďalej a ani o tom nemusíme vedieť. Povedali sme si, že si nezoberieme na zodpovednosť to, že niekoho nakazíme.
Človek už trikrát vyupratoval celý byt, 17-krát dezinfikoval kľučky, prezrel si rodinné fotografie, počúval muziku rôznych žánrov, začítal sa do knižiek, ktoré už čítal, ale predsa len, chýbajú mu aj kontakty s vonkajším svetom. Alebo ste aktívnym typom človeka, ktorý si aj v karanténe dokáže vždy nájsť zmysluplné aktivity?
Sme doma už 10 dní a ešte sme sa nezačali nudiť. Na nejaký štvrtý deň sme si urobili „to do list“ vecí, ktoré nám tu rok-dva stoja a čakajú, až na ne bude čas. Tak teraz je. Samozrejme, že keď koncertujete 15x do mesiaca a zrazu nemáte v kalendári na 2 mesiace vôbec nič, je to na najmä psychiku umelca veľmi drvivo pôsobiace. Zrazu neviete „čo so sebou“, cítite sa stratený a pár dní nám trvalo, než sme sa z tvorivej letargie dostali. Ale tým, že máme obaja s manželom celoživotne menej hodín na deň, ako by sme potrebovali, tak sme sa vrhli práve na tie činnosti, ktoré sme vždy chceli robiť, ale neostal nám na ne čas. Napríklad som vytiahla šijací stroj a zašívam veci, ktoré už dva roky iba hádžem do jednej veľkej škatule „keď sa budem nudiť“. A vytiahla som po dvojročnej prestávke vyšívanie. A triedim. Všetko a všade. Za roky sa nám v domácnostiach nahromadí milión naozaj nepotrebných vecí, ktoré nám je ľúto vyradiť. Ale nič nevyhodím. Nájdem ľudí, ktorým to na niečo naozaj poslúži, alebo to položím na múrik ku kontajnerom a vždy to do hodiny zmizne.
Aký typ človeka ste Vy? Užívate si ticho?
Ja osobne som skôr typ človeka, ktorý miluje ticho. Nemáme doma ani rádio, telku si pustíme iba raz denne kvôli správam, aby sme neboli v jednom kuse vystavení negatívam, ktorých vplyvu na psychiku sa dá ťažko zabrániť. A večer pozeráme filmy, na ktoré sme roky nemali čas.
Nedá mi nespomenúť, ako ste na sociálnych sieťach zverejnili fotografie, ako triedite staré platne, s komentárom, kde sa pýtate ľudí, ako trávia čas tí druhí. Medzi jednou z odpovedí som našla aj mimoriadne vtipný komentár: pozerám sa, ako triedite… Nedostali sme sa do bodu, kedy sa zrazu ľudia museli zastaviť a nevedia, čo s voľným časom? A pritom predtým sme často počúvali obligátne „výhovorky“ nemám čas…
Presne na tieto „výhovorky“ som si veru dobre pospomínala a zistila som, že na niektoré činnosti som mala skôr hovoriť „keď sa mi bude chcieť“. Pretože teraz na ne čas mám a nechce sa mi do nich rovnako (smiech). Dúfam, že si to nikto nevysvetlí zle a že to bude čitateľmi pochopené správne: verím v heslo, že všetko zlé je na niečo dobré. Napríklad som teraz so svojou rodinou v oveľa častejšom kontakte ako za posledné roky. Nie, že by som sa tomu vyhýbala, ale poznáte to, niektoré veci odkladáte a odkladáte a potom je zrazu polnoc a už je neskoro zavolať a ráno Vás zahltia ďalšie povinnosti a zrazu je zase polnoc… Verím, že si ľudstvo z tejto situácie odnesie viaceré veľmi cenné poznatky. Hlavne o ľudskosti ako takej. Dojíma ma, keď vidím napríklad aktívnu nezištnú ponuku pomoci s nákupmi na FB. Sú to nádherné príklady. Alebo že sa zrazu dá všetko, o čom sa roky tvrdilo, ako sa to nedá. Čítala som veľmi dobrý článok o paralele s globálnym otepľovaním. Ako všetci tvrdia, čo všetko sa nedá zastaviť, aby sme globálne otepľovanie zmiernili. A zrazu, keď ide bezprostredne o životy ľudí, sa to dá. Škoda iba, že si kompetentní neuvedomujú, že aj pri téme globálneho otepľovania a znečisťovania planéty ide o život. Len nie tak viditeľne rýchlo ako pri pandémii.
Určite Vám chýba muzicírovanie, koncerty a kontakt s publikom. Aj preto ste sa rozhodli pozvať Vašich fanúšikov, ale aj ďalších ľudí v utorok večer (17. marca) do Vašej obývačky. Čo ich čaká?
Nápad nebol náš, iniciatíva prišla od lektorov tanečnej školy B-Swing. Robievajú pravidelné tančiarne v Bare Metropol každý utorok a chceli nejakým spôsobom túto tradíciu zachovať a zároveň podporiť umelcov, ktorí na dva mesiace prišli o svoju prácu a živobytie. Keďže s B-swingom spolupracujeme už roky, slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že pre nich zahráme tančiareň naživo priamo z našej pracovne u nás doma. Musím povedať, že nás to celkom nakoplo, napríklad sme oprášili organové swingové skladby, ktoré sme pred rokom vydali s Fats Jazz Bandom na raritnom CD Swingin’ Organ. Máme totiž doma okrem klavíra aj krásny Hammond z roku 1949. A ja cvičím na ukulele a banjolele. Uvidíme, či stihnem niečo verejne produkovateľné dovtedy nacvičiť (smiech). Koncert/tančiareň bude teda iba v duu s Lackom Fančovičom primárne za klavírom alebo Hammondom a mojou maličkosťou.
Máte mimoriadne vkusne a štýlovo zariadený byt, takže kto by pozvanie do Vašej obývačky neprijal… A ešte keď je to spojené s hudbou a tancom… Ako bude výuka prebiehať? Môžu sa jej zúčastniť aj také tanečné „drevá“ ako som napríklad ja? Alebo si to už vyžaduje pokročilejších tanečníkov?
Snáď nebudú diváci sklamaní, pretože naša pracovňa je, na rozdiel od zvyšku bytu, zariadená obyčajne, pracovne – funkčne. Keďže sme doma sami dvaja a v karanténe, nebude prebiehať nejaká výuka tanca. Bude to online koncert s úmyslom, aby si ľudia doma odtiahli nábytok, urobili si príjemnú atmosféru, možno sa aj trochu upravili a naživo si na nás zatancovali. Ale ak sa niekomu tancovať nebude chcieť, dobré vínko a pohodlný gauč je tiež vítaný.
Aký repertoár ste pre ľudí, ktorí sa chcú online streamu zúčastniť, pripravili? Teda, aspoň pár skladieb… Určite tam nebudú chýbať české a slovenské piesne…
Niečo som už prezradila a zvyšok nech je prekvapenie…
Ste taký optimistický typ, ktorý rozdáva všade dobrú energiu. Hoci ľudia sa dnes správajú zodpovedne, je citeľné, že tak trošku začínajú klesať na duchu a prípady z okolitých štátov im na dobrej nálade nepridávajú. Vy ste sa ten pesimizmus rozhodli „prebúrať“ práve tancom, hudbou, ktorá má energiu a pozvaním do Vašej obývačky. Janka, kde tie tony optimizmu beriete?
Ja nejaké tony optimizmu mám? (smiech) Neviem, snažím sa vo všetkom vidieť pozitívum. V živote som si prešla pár naozaj ťažkými situáciami, ale vždy som si vravela, že všetko má svoj dôvod a musím ísť ďalej, aby som možno o 10, možno o 20 rokov zistila, že aký. Možno na nijaký konkrétny dôvod neprídem, ale každá udalosť v živote človeka ho trochu zmení a tým zmení aj ľudí okolo neho a tým sa mení celý svet. Všetko so všetkým súvisí. Snažím sa vnímať dianie na svete z nadhľadu a vidieť ho v dejinných súvislostiach tisícov rokov vývoja našej spoločnosti a nie iba zo svojho malého egoistického ukrivdeného pohľadu. Keď vieme dostatočne veľa o dejinách ľudstva, tak sa musíme tešiť z každého dňa, kedy nemáme napríklad vojnu, pretože to nie je bežné. Dalo by sa o takýchto témach uvažovať hodiny. Ale chcela som tým povedať, že sa snažím vidieť pozitívne smerovanie ľudstva, aj keď samozrejme, mám chvíle, kedy mám skôr pocit, že sa ľudstvo za 5000 rokov nezmenilo ani trošku a nenaučilo sa vôbec nič.
Počas pandémie sa hovorí o rozsiahlych negatívnych ekonomických dopadoch na Slovensko – hlavne v priemyselnej oblasti. Nikto však doposiaľ nespomenul kultúru, umelcov na voľnej nohe, ktorí sú bez práce, kultúrne inštitúcie, divadlá… Na rozdiel od ostatných krajín, kde na to vlády na kultúru vyčlenili finančné prostriedky (napríklad v Taliansku). Považujete to za prioritu, aby politické autority prihliadali aj na kultúru? Aby sa kultúra neocitla len na „chvoste“ záujmu, respektíve, aby nebola prehliadaná?
Situácia je pre umelcov, ale aj pre iných živnostníkov, naozaj katastrofálna. Mnohí žijú iba z honorárov za samotný výkon umenia. A málokto bol pripravený na situáciu, že bude dva mesiace splácať úver, odvody, nájom, živiť rodinu bez príjmu. Pozrime sa ale na to, kto tento štát riadi posledných 30 rokov. Sú to ekonómovia, právnici a podobne. Koľkí z nich majú aspoň základné umelecké vzdelanie v oblasti – tým myslím vychodený aspoň jeden 8 – ročný cyklus na ZUŠ, aby aspoň trošku chápali, čo to umelecké vzdelanie vôbec je? K politike sa verejne nevyjadrujem vôbec, ale keď sa už pýtate, tak situácia s kultúrnou úrovňou na Slovensku je, podľa mňa, až na výnimočné prípady, kritická. Hovorím o skutočnej kvalitatívne najvyššej kultúre, nie o zábavnom priemysle. Organizujem vyše 8 rokov napríklad koncerty klasickej hudby po celom Slovensku a keď v 40-tisícovom meste príde na špičkový koncert klasickej hudby 30 ľudí, niečo nie je v poriadku. Ale zato isté nemenované um-ca um-ca pseudofolklórne duo, ktoré nevie naživo zahrať ani C dur, alebo treťotriedny inštrumentalista s oooobrovskou svetelnou šou, ktorý mláti do nástroja hlava-nehlava, vypredá športovú halu. Pre mňa je to signál, že vzdelanie v oblasti kultúry a umenia je na Slovensku v strašnom stave a len minimálna časť obecenstva vie rozpoznať skutočnú kvalitu. Už veľmi dlho vnímam strašne nízku kvalitatívnu náročnosť publika. Standing ovation vidím skoro na každom koncerte, napriek tomu, že bol priemerný až podpriemerný.
Ako by v kultúre mohli a mali pomôcť politické špičky? Respektíve, aká je dnes situácia na školách, čo sa robí zle?
Politické autority v našom štáte akoby nechápali, že umenie a kultúra (tým nemám na mysli zábavný priemysel) formujú a identifikujú národ. Nie HDP. Na základných školách v posledných dvoch ročníkoch už nemajú ani výtvarnú, ani hudobnú výchovu. Zlúčili ich do predmetu Výchova umením. Osobne v tom vidím veľký potenciál učiť umenie medziodborovo, ale kto tieto predmety naozaj učí? Osobne som bola pri tom, ako tento predmet dostala do úväzku mladá chemikárka, pretože potrebovala doplniť hodiny a v zborovni vyhlásila, že nechápe, načo takéto predmety v škole vôbec sú. Obdivujem školy, ktoré úroveň týchto predmetov stavajú na rovnakú latku dôležitosti ako je dejepis či zemepis. Kvalita vyučovania týchto predmetov je takmer nekontrolovaná a nekontrolovateľná. Veď ktorý rodič sa bude sťažovať, že na hudobnej sa neučia o Mozartovi, ale spievajú Shakiru? Veď výchovy sú vlastne zábava. To naozaj nikto tam na hrade nechápe, že k zdravému vývinu človeka, ktorý bude prínosom pre spoločnosť, treba komplexné vzdelanie a výchova, nielen kognitívne vedomosti? A sme naspäť pri začiatku témy – ryba smrdí od hlavy. Kým vedenie tohto štátu nebude chápať, že kultúre treba ľudí naučiť, nikam sa nepohneme. Že sa v nej treba vzdelávať rovnako ako v cudzích jazykoch či matematike. A potom sa budú čudovať, odkiaľ nám tu vyrástla generácia dnes už dospelých ľudí, ktorí nevedia vyjadrovať svoje emócie, nemajú základné sociálne návyky, nevedia čo je to empatia, estetika, nevedia si vážiť krásno a tvorivosť iných… To sa na matike nenaučia. Keď zlyháva takáto výchova v rodinách, kde ju má dieťa dostať ak nie v škole? Nechcem generalizovať, je mnoho škôl, ktoré robia na tomto poli úžasnú prácu, ale z pohľadu organizátora koncertov vnímam, že úroveň kultúrneho vzdelania na Slovensku posledných 20 rokov iba klesá. Nehovorím teraz o Bratislave. Tá je tak trochu štát v štáte aj čo sa kultúry týka. A vidíte, kdeže sú tie moje tony optimizmu? (smiech)
Umelci, rôzne telesá, skupiny, či už hovoríme o vážnej hudbe, populárnej či jazze, sa hlásia k iniciatíve smesvami.sk, kde ponúkajú budúce koncerty, apelujú na to, že je kríza a logicky, radi by ju prekonali. Je to podľa Vás dobrá myšlienka? Je Slovensko krajina, kde ľudia vedia byť spolupatriční a záleží im na kultúre?
Chcem veriť, že áno. Ako som písala vyššie, verím, že všetko zlé je na niečo dobré a že si možno ľudia uvedomia, že kultúra okolo nás nie je samozrejmosť a že organizátorov stojí strašne veľa úsilia a administratívnej práce kvalitné kultúrne podujatia organizovať a hlavne, že umelci nežijú zo vzduchu a lásky k umeniu. Nedávno som bola u jedného fyzioterapeuta a pýtal sa ma, čím sa živím. Odpovedala som, že som speváčka. A on na to, že dobre, ale čím sa živím?
Rovnako aj zahraničné, renomované súbory, napríklad Viedenskí filharmonici, „odomkli“ pre ľudí v karanténe, svoj archív a poslucháči si tak môžu vypočuť ich nahrávky. Pomôže umenie prekonať ľuďom túto krízu? Lebo predsa len, izolácia nie je práve príjemná…
Sama som zvedavá, čo si z tejto kultúrnej krízy ako message odnesie tá časť populácie, ktorá je konzumentom kultúry. Štatistika hovorí, že v období krízy sa najviac darí hazardným hrám a zábave. Tak uvidíme. Zatiaľ sme na začiatku a ľudia ešte stále môžu chodiť von. Ak uzákonia karanténu pre všetkých a už budú mať všetci vyleštené aj kľučky na oknách, potom sa uvidí, či a aká kultúra Slovákom vlastne bude chýbať. Možno budem príjemne prekvapená. A ja len dúfam, že sa nájde niekto, kto v takejto situácii urobí k tejto téme výskum, ktorý by bol pravdivým zrkadlom našej spoločnosti. Aby sme sa mali o čo v tvrdeniach z pocitov alebo skúseností aj reálne oprieť. Alebo, čo by som bola oveľa radšej, keby mi ten výskum môj smutný pocit z kultúrnej vyspelosti Slovákov vyvrátil.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriam Migátová, Rudolf Baranovič, Boris Cambel
