Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 25. novembra 2022 o 19:00 tretí abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Bergera, Šostakoviča a Čajkovského diriguje Adam Sedlický. Sólistom večera bude slovenský klavirista Matej Arendárik. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Slovenský hudobný skladateľ, klavirista a teoretik poľského pôvodu Roman Berger (1930 – 2020) začal štúdium na Štátnej vyššej hudobnej škole v Katoviciach, neskôr pokračoval na VŠMU v Bratislave. Je autorom mnohých prác z oblasti hudobnej teórie a filozofie hudby. Vyučoval hru na klavíri, pôsobil v Československej televízii, prednášal súčasnú a elektronickú hudbu. Z množstva pôsobísk možno spomenúť aj Ústav dejín umenia SAV, kde viedol neformálne semináre o aplikácii matematiky v hudbe. Azda najzaujímavejšie sú jeho početné úvahy, eseje a štúdie, kde sa v dialógu s podobne zmýšľajúcimi pedagógmi, vedcami a filozofmi zamýšľa nad otázkami vzťahu medzi umelcom a trhovo orientovanou spoločnosťou (umenie ako tovar). Jeho cesta je založená na presvedčení, že ani v umení nie je možné priblížiť sa k pravde na základe „väčšiny hlasov,“ na viere, že človek nie je konzumný živočích, ale transcendentálna bytosť.
Jeho tvorba spolu s Petrom Kolmanom, Iljom Zeljenkom či Ivanom Paríkom „dobehla“ náskok vtedajšej avantgardy, vďaka syntetickému charakteru svojich diel naplno otvorili otázky Novej hudby. Hoci celý život prežil na Slovensku, nezabudol na svoje poľské korene – jeho tvorba je plná odkazov na poľskú hudbu a kultúru. Bergerove diela získali množstvo poľských, slovenských a medzinárodných ocenení. Musica pro defunctis pre orchester vznikla na objednávku Zväzu poľských skladateľov, ktorého čestným členom sa stal v roku 2011. Premiéra odznela 15. októbra 2006 na záver jubilejného koncertu pri príležitosti šesťdesiateho výročia Zväzu v Poľskom rozhlase vo Varšave. Orchester Sinfonia Varsovia dirigoval Alexander Lasoń. Slovenská premiéra diela odznela o rok neskôr v rámci festivalu Melos-Étos v Slovenskej filharmónii.
Skladateľ uviedol dielo takto: „Vzácnu ponuku som dostal vo zvláštnom období a na zvláštnom mieste. V období, v ktorom zmizlo z horizontu niekoľko osôb, ktoré mi boli drahé, nota bene tesne po rozlúčke s jednou z nich, a teda aj na zvláštnom mieste – pred bránou cintorína. Preto som pôvodne skladbu nazval Cintorínska hudba, názov som potom pozmenil na Smútočné postlúdiá a chorál a napokon na Musica pro defunctis. V takýchto situáciách akési ‘čisto profesné’ ambície a ‘čisto estetické’ kritériá idú bokom. Na prvé miesto prichádza potreba autentickej výpovede, imperatívom sa stáva ‘conditio humana’ – pokiaľ možno jej čo najvernejší výraz. K tomu by som dodal, že tri postlúdiá nasledujú po sebe attacca a záverečný chorál by mal po ich dramatických priebehoch splniť funkciu ‘katharsis’.“
Krátko po Stalinovej smrti bolo veľké množstvo intelektuálov „rehabilitovaných“ novým sovietskym režimom, vrátane Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (1906 – 1975). Pre skladateľa to bolo krátke obdobie rokov relatívnej prosperity a bezpečnosti. Mnohé z jeho diel sú napäté, znepokojujúce a vzdorovité. Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur, op. 102 je však od začiatku až do konca neviazaným potešením. Je to hudba, ktorá nás vezme na krátke, veselé šantenie, plné mladistvej vitality popretkávanej humorom. Dielo zložil v roku 1957 na oslavu devätnástych narodenín svojho syna Maxima, ktorý sa neskôr stal popredným dirigentom. Dielo premiéroval na absolventskom koncerte moskovského konzervatória. Autor v liste skladateľovi Edisonovi Denisovovi žartom uviedol, že koncert nemá „žiadnu umeleckú hodnotu“. To zrejme naznačuje, že Šostakovič chcel predísť kritike tým, že dielo sám odsúdil (mnohokrát sa stal obeťou cenzúry socialistického realizmu).
Prvá časť začína tým, že sólový fagot hrá temperamentný pochod. Sólový klavír vstupuje nenápadne, akoby sa pripájal k skupine priateľov. Vpred sme poháňaní druhou témou s rytmickým sprievodom, ukolísaní do tichej spokojnosti. Prebudí nás až prudké fortissimo, ktoré vedie poslucháča na novú divokú cestu prepojenú s úvodným pochodom. Andante je expresívna hudba, ktorá sa dotýka Šostakovičovej melancholickej povahy v romantickom, nežnom štýle. Vstup klavíra prináša trblietavé, transcendentné teplo. Zmyselná nostalgická melódia sa vznáša nad jemnou sláčikovou vrstvou. Ubúdajúce takty vedú bez prestávky k prebúdzaniu energie poslednej časti. Defiluje nápad za nápadom, pretože sa zdá, že Šostakovič nikdy neutečie z textúr, rytmov a motívov. Je to ľahké pochopiť, koncert neprestane tešiť poslucháča, čo potvrdzuje skladateľov vrodený talent pre rozmanitosť a prekvapenie, všetko v „ľahkom“ a rafinovanom šate.
Začiatkom roku 1877 Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893) neoficiálne opustil svoje miesto na moskovskom konzervatóriu a stal sa finančne nezávislým vďaka darom bohatej, hudbymilovnej vdove Nadežde von Meck. V tomto období sa stala nielen Čajkovského primárnou patrónkou, ale aj jednou z jeho dôverníčok, čo prinieslo korešpondenciu, ktorá poskytla bohatý náhľad do skladateľovho súkromného a osobného života. Po vzájomnej dohode sa títo dvaja nikdy nestretli, no Čajkovskij s ňou často zdieľal svoje najintímnejšie a najhlbšie pocity. Ich blízky vzťah pokračoval až do roku 1890, keď von Meck, z dôvodov, ktoré ostávajú nejasné, toto priateľstvo ukončila.
Čajkovského práca na Symfónii č. 4 f mol, op. 36 však bola pretkávaná dvoma vzťahmi. Šesť mesiacov po začiatku kontaktu s bohatou mecenáškou stretol Antoninu Miljukovú, bývalú študentku konzervatória, ktorá bola posadnutá svojim profesorom. Čajkovskému poslala niekoľko vášnivých listov, ktoré skladateľa znepokojili – vyhrážala sa, že ak jej neopätuje jej náklonnosť, zabije sa. Toto napätie, v kombinácii s jeho pocitmi o sexuálnej orientácii spojenej s klebetami, viedli k unáhlenému a nerozvážnemu vzťahu. Ich manželstvo sa oficiálne skončilo po troch mesiacoch, nikdy sa však nerozviedli. Čajkovskij sa nervovo zrútil a prešli tri roky, kým bol opäť schopný komponovať.
Dielo bolo premiérovo uvedené v Moskve 22. februára 1878 pod vedením Nikolaja Rubinsteina. Čajkovskij venoval symfóniu svojej patrónke von Meck, ktorú označil za „svoju najlepšiu priateľku“. Najjasnejší pohľad na symfóniu pochádza z ich korešpondencie. Podrobne ju opísal, úprimne a nepolapiteľne, skôr na úrovni sugescie než rozprávania:
„Úvod je zárodkom celej symfónie, nespochybniteľne hlavnou myšlienkou. Toto je osud, tá neúprosná sila: ktorá bráni našim túžbam po šťastí dosiahnuť svoj cieľ, ktorá žiarlivo zabezpečuje, že naše blaho a mier nie sú nezahalené, ktorá visí nad našimi hlavami ako Damoklov meč, ktorá vytrvalo otravuje naše duše. Je neporaziteľná, nikdy ju nezvládnete. Človek môže rezignovať len na neplodný smútok.“
„Druhá časť symfónie vyjadruje ďalšiu fázu depresie: ten melancholický pocit, ktorý prichádza večer, keď sedíte sami, unavení prácou, beriete knihu, no vypadne vám z rúk. Prichádzajú spomienky. Je smutné, že toľko bolo a odišlo – je príjemné spomínať na mladosť.“
„Tretia časť nevyjadruje žiadne presné pocity. Sú to rozmarné arabesky, neuchopiteľné obrazy, ktoré prebleskujú predstavivosťou človeka, keď si dal trochu vína a je v prvom štádiu opojenia. Niečí duch nie je šťastný, ale ani smutný.“
„Ak v sebe nenájdete dôvod na radosť, pozrite sa na iných. Choďte medzi obyčajných ľudí a presvedčte sa, že si vedia užívať a úplne sa odovzdať pocitom radosti. Obrázok roľníckej slávnosti vo sviatok. Sotva sa vám však podarí zabudnúť na seba a nechať sa rozptýliť pohľadom na rozkoše iných ľudí, znova sa zjaví neúprosný osud a pripomenie vám vlastnú existenciu.“
Zdroj: text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR, redakciu informoval Richard Bednár, manažér umeleckých telies RTVS
