Tvorcovia opery ANTI/GONÉ dokázali, že vždy aktuálna Sofoklova tragédia sa dá spracovať aj moderným jazykom a dokonca prilákali na operu mladú generáciu.
Ak sa na domácej scéne objaví súčasné operné dielo, je to skôr rarita ako pravidlo. Pustiť sa skomponovať a zrežírovať tento hudobno-dramatický žáner v súčasnej dobe, v ktorej sa väčšinové publikum uchyľuje k „populárnym“ titulom z obdobia romantizmu či verizmu, je možno trúfalé, no ak sa stretnú správni ľudia a inšpirujú sa silným príbehom, môže z toho vzniknúť aj úspešný titul. Presne to sa podarilo tvorcom diela ANTI/GONÉ – hudobnému skladateľovi Viliamovi Gräffingerovi (kooperoval aj na librete) a libretistovi, dramaturgovi a režisérovi Petrovi Maťovi, ktorí súčasnými vyjadrovacími prostriedkami v inscenovanej hudobnej inštalácii vyrozprávali nesmrteľný príbeh Sofoklovej Antigony.
Príbeh Antigony ako prvej rebelky, ktorá sa z pozície jednotlivca dokáže vzbúriť proti systému, proti samotnému vládcovi, je fascinujúci a aktuálny dodnes. Ak ho poznáme z činohry, tak vieme, že tvorcovia si vždy nájdu určitý moment v dejovej línii, aby čo najvýraznejšie korešpondoval s dianím v spoločnosti. Napokon, je to nielen silný ľudský príbeh, ale podčiarkuje aj občianske postoje dvoch rozdielnych hrdiniek – Antigony a jej sestry Ismény, ktorá tvorí jej protipól. Kým Antigona je revolucionárkou, ktorá sa dokáže postaviť proti samotnému vládcovi, jej sestra je poslušnou, ustráchanou občiankou, ktorá rešpektuje nezmyselný systém v krajine. Tvorcovia opery teda mohli ťažiť zo známeho príbehu a zároveň mu dať súčasný pohľad – a to nielen v hudbe, ale v celkovom stvárnení.
Operu ANTI/GONÉ uviedli v Novej žilinskej synagóge v premiére 23. marca tohto roka a opätovne v troch reprízach v polovici septembra. Obrovskou devízou – a zároveň aj výzvou boli pre tvorcov samotné priestory synagógy. Rekonštruovaná, priestorovo gigantická synagóga s vysokým stropom s kupolovitým tvarom, kde má divák pocit akoby sa ocitol v chráme s moderným puncom, poskytla tvorcom výhodu, že návštevník ihneď nadobúda pocit súčasného, nového a vzhľadom na riešenie scény v prípade tejto opery aj tak trochu avantgardne poňatého diela. Minimalistické riešenia tvorcov, ktorí pristúpili k súčasnému titulu kreatívne a moderne, vytvoril z opery originálny kus a v spojitosti s netradičným hudobným riešením aj komplexné umelecké dielo, kde do seba všetky zložky premyslene a pritom s vkusom zapadali.
Po vstupe sa divák koncentruje na ľudí v bielych plášťoch otočených čelom k stene, teda chrbtom k publiku. Z nich sa vykľuje miešaný komorný zbor, ktorý supluje aj Antigoninu sestru Isménu. Toto je prvý kľúčový moment, pretože Sofoklova Antigona spočíva aj na mimoriadne prepracovanom, kontrastnom stvárnení portrétov sestier. Je to dramatický moment, na ktorom stojí ústredná myšlienka pôvodnej drámy, ktorú však dostávame v inovovanej verzii. A keďže zbory mali v období antiky kľúčový význam, bol to veľmi dobrý ťah od tvorcov, ktorí sa rozhodli pre túto variantu. Nielenže je tam cítiť základné antické princípy, ale zároveň aj so cťou a pokorou sa s touto nesmrteľnou tragédiou po pasovali súčasnou rečou tak, aby bola pre diváka zrozumiteľná a zároveň pútavá.
Ak by ste čakali tradičné riešenie – veľké javisko, orchestrálnu jamu, bohaté kulisy, aby pohlcovali fortissimové pasáže orchestra a nechali do priestoru vyniknúť sólistov, ste na omyle. Strohá a jednoduchá scéna najprv „odkryla“ komorný orchester na bočnej empore, pričom spomínané minimalistické riešenie scény bolo v efektnom kontraste s monumentálnou centrálnou halou budovy, kde spieval miešaný zbor a sólistka Antigona v podaní Glórie Novákovej. Človek si až nevedel predstaviť, ako v takomto obrovskom priestore môže znieť orchester a spev. A treba skonštatovať, že znel prekrásne – aj vďaka akustickému potenciálu synagógy, no hlavne vďaka tomu, ako sa s ním vysporiadali autori. Orchester vďaka umnému kompozičnému riešeniu dokázal byť dramatický v častiach, kedy si to libreto vyžadovalo. Skladateľ Viliam Gräffinger však s inštrumentáciou postupoval opatrne a vďaka tomu sa z diela nestal zhluk nerozlúsknuteľných hudobných informácií v nečitateľnej koláži. Zároveň, keď potreboval dosiahnuť trúchlivo-emocionálnu náladu, orchester nezanikal, naopak, pianové časti sa krásne niesli v mohutnom priestore. Dokonca sa mu podarilo vďaka tomu, že si priestor pred zložením partitúry naštudoval, aby sólové časti (najmä v prípade dychových nástrojov) dosahovali naliehavé hudobné výpovede, a pritom boli intímne. A pod vedením dirigenta Jozefa Chabroňa, ktorý priestory Novej synagógy dôverne pozná, dosiahol zvuk orchestra potrebnú celistvosť a Chabroň so zručnosťou doviedol muzikantov k tomu, aby v dlhom dozvuku nezneli nezrozumiteľne. Čiže súhra „programovo“ napísaného diela v spolupráci s vedením dirigenta, ktorý nielen pasívne vedie hudobníkov podľa partitúry, ale rešpektuje zákonitosti tohto špecifického priestoru, sa podpísala pod krásne a čisto znejúce dielo. A napriek rizikám, že sa v tejto gigantickej sále stane opera pre publikum nezrozumiteľnou, tímu, ktorý sa pod ňu podpísal, sa podaril pravý opak – jedno originálne, súčasné, pritom zrozumiteľné, v mnohom novátorské dielo, ktoré bolo priam fascinujúce. Dôkazom toho bola aj skutočnosť, že v publiku sedelo mnoho mladých ľudí – ruku na srdce, kedy ste videli v opere mladú generáciu, ktorá siahodlhé árie umierajúcich hrdiniek považuje za skvelý fór (v tom lepšom prípade)?
Poďme však k interpretačným výkonom sólistov a miešaného zboru, pretože tie si zasluhujú špeciálnu pozornosť. Už úvodná scéna ANTI/GONÉ v podaní zboru je hudobne taká emotívna, že vyvolá v publiku povestný „zimomriavkový“ efekt. A pritom zboristi boli všetci do jedného študenti Konzervatória v Žiline, ktorí ho naštudovali pod vedením skvelého zbormajstra Štefana Sedlického. Veríme, že nasledujúcu poznámku akademická pôda v našom hlavnom meste nebude brať príliš osobne, ale opäť raz sa potvrdilo, že Žilina má, čo sa týka profesionality hudobného školstva v porovnaní s Bratislavou, vysoko navrch. V miešanom zbore ste nenašli jedinú intonačnú chybu, nástupy mali excelentné, presné, výrazovo stvárnili libreto s potrebnými emóciami, pekne stavanou dynamikou a plynulým frázovaním a opäť im v mnohom pomohli aj priestory – ich spev doslova zaplnil celú sálu Novej synagógy. A v tom momente človek vedel, že sa nachádza v správnom čase a v tom správnom priestore.
Poďme k sólistom, tentoraz však porovnávať nebudeme so žiadnou inou scénou – riskujúc úder späť alebo v tom horšom prípade žalobu. Totižto tak, ako je stále aktuálna Antigona a jej odvaha postaviť sa proti režimu, tak je stále nekonečný, nezmyselný konkurenčný boj a zvláštny, bohorovný pocit v umeleckom svete o nedoziernej dokonalosti konkrétneho interpreta. Je to skrátka status quo.
Hlavná postava Antigony Glória Nováková je študentkou 6. ročníka bratislavského konzervatória a to, čo predviedla na scéne, doslova vyrazilo dych. Koloratúrna sopranistka disponujúca prekrásnou farbou hlasu, dokázala svoje sopránové party zaspievať s výrazovou hĺbkou, intonačnou čistotou, no najmä nosnosťou tónu aj v nižších polohách. Nie je totiž obvyklé, aby sa speváčka so zameraním na koloratúrny soprán s odvahou pustila do nižších partov, kde hrozí riziko, že tieto frázy neodspieva, ale „odrecituje“. Glórii sa tento lapsus nestal. Je podkutá excelentnou vokálnou technikou, tóny dokázala dať do masky, vďaka čomu zneli spevne, mäkko a dramaticky – či už vo vyšších alebo stredných polohách. Aj s niektorými náročnými intervalovými skokmi v partitúre sa popasovala statočne – nezneli totiž kostrbato, ale pekne plynule. Nepochybne to nebude predčasné hodnotenie, ale táto speváčka má pred sebou sľubnú kariéru.
Po boku Antigony a objavil profesionál – jeden z našich najznámejších operných spevákov, Ján Galla, ktorý má za sebou účinkovania na svetových operných scénach. Krásny paradox však vytvoril omamnú súhru. Suverenita a sebaistý interpretačný výkon basbarytonistu, ktorý sa ako Tébsky kráľ Kreón objavil na strednej empore priamo oproti divákom, pôsobil scénicky aj psychologicky presne tak, ako mal. Sebavedomo, z pozície krutovládcu sa na empore vynímal v modernom, čiernom kostýme a jeho obdivuhodný, podmanivo krásny hlasový fond umocňoval aj jeho hereckú rolu, do ktorej sa vcítil prirodzene, akoby mu bola šitá na mieru.
Kým miešaný zbor sa v centrálnej časti haly postupne, podľa jednotlivých významových obrazov opery, presúval z jednej strany na druhú, pri gradácii diela sa objavil pri orchestri na bočnej empore. A tentoraz boli všetci speváci odetí do čiernych kostýmov – vzhľadom na vrcholiacu, niekoľkonásobnú tragédiu v závere diela. Taký jednoduchý prvok a natoľko efektný! Aj to svedčí v prospech kreativity tvorcov, najmä režiséra Petra Maťa, známej kostýmovej výtvarníčky Dáši Veselovskej a scénografa Mareka Hollého o tom, že pri tvorbe diela sa stretli ľudia na rovnakej vlnovej dĺžke.
Opera skoncipovaná do štyroch obrazov dokázala, že aj v zhustenom časopriestore a zoškrtaným libretom sa dá priniesť plnohodnotné dielo, ktoré sa bude páčiť aj mladej generácii. A čo viac si v dnešnej dobe môžeme priať, ako osloviť mladé publikum, ktoré tento žáner nemá šancu poznať. Vďaka takto vystavaným a originálne riešeným projektom – ako je ANTI/GONÉ, sa potvrdilo, že v obecenstve, a najmä v mladých ľuďoch drieme záujem spoznať tento očarujúci žáner. A odniesť si z opery zážitok, ktorý v nich ešte dlho bude rezonovať.
Zuzana Vachová
Foto: Ctibor Bachratý
