Keď má skladateľ tvorivú krízu, môže z nej vyrásť aj séria pozoruhodných kompozícií. Predstavujeme vám farebný, výrazovo a tematicky bohatý svet Jevgenija Iršaia, v ktorom sa stretáva minulosť s prítomnosťou.
Letters to Ofodur – Listy Ofodúrovi, je názov rozsiahleho cyklu krátkych skladieb pre rôzne obsadenia skladateľa Jevgenija Iršaia. Ak ste sa doposiaľ aj z celkom neznámych (alebo možno aj exaktne definovaných) príčin obávali súčasnej hudby, lebo neprináša krásno v tom zadefinovanom, tradičnom slova zmysle, potom štvrtkový koncert v Dvorane VŠMU (17.10.2024) vás presvedčil o opaku. Súčasná hudba môže byť počúvateľná, nápaditá, moderná, dokonca komponovaná v tradičných, zrozumiteľných intenciách.
Myšlienka cyklu skladieb sa podľa slov autora zrodila na prelome rokov 2006/2007. Ako sa zamýšľa v sprievodnom slove v programovom bulletine, každý skladateľ sa raz ocitne pre otázkou, ako ďalej postupovať v tvorbe, najmä si však kladie zásadnú otázku: prečo? Žijeme vo svete rozmanitosti, preto voľba prostriedkov, techniky a jazykového kódu je kľúčová. Iršai našiel svoju inšpiráciu v mýtickej postave a spravil z nej svoje alter ego, s ktorým o tvorbe diskutuje, hľadá prostriedky, ako ľuďom sprostredkovať novú, súčasnú krásu hudby. Alebo aj jej odvrátenú tvár klasickej krásy. Príbeh pána Ofodúra je pritom mimoriadne vtipný. Práve v roku 2006, keď skladby vznikali, Iršaiova manželka vyrozprávala skladateľovi príbeh, ktorý sa stal meritórnym pre jeho cyklus. V obchode s notami jeden zo študentov, s ktorými tam bola, zvolal: „Poznáš skladateľa menom Ofodúr?“. Imaginárny autor, ktorého asi nepozná nikto, mal razom vysvetlenie, keď sa prítomní pozreli bližšie na dekoratívny, skresľujúci font na titulnej strane partitúry.
Pre Iršaia mala táto historka úplne iný význam, ako len humorná momentka z obchodu. Meno Ofodúr preňho nieslo znaky hudobného charakteru a pripomínalo mu F Dur. Zároveň v ňom asociovalo spisovateľa Onoffa z talianskeho filmu Jednoducho formalita režiséra Giuseppe Tornatoreho. Okamžite v ňom skrsla myšlienka skomponovať skladby pre pána Ofodúra, ktorý stratil vieru v zmysel komponovania klasickej hudby. Už z týchto asociácií, hoc aj sekundárnych, možno odpozorovať myslenie skladateľa. Má široký záber, je asociatívne a často intuitívne – aj preto jeho tvorba dokáže podnietiť fantáziu u poslucháča a najmä obrazotvornosť. Ťažko asi hľadať paralely medzi hlavnou postavou kriminálneho thrilleru Jednoducho formalita, Onoffom, ktorého brilantne stvárnil Gerard Depardieu a dielami Iršaia. No atmosféra filmu, upršaným francúzskym vidiekom počnúc, kde spisovateľa s krátkodobou pamäte nájdu, cez rozhovory s inšpektorom, ktorého stvárňuje Roman Polanski, nás už môže dostať do istého stavu myslenia, cez ktorý hudbu vnímame. Možno tento impulz pre Jevgenija Iršaia bol sekundárnou pohnútkou, čistou zvukovou príbuznosťou, no bol to jeden z momentov pre publikum, ktorý výklad ovplyvnil (aspoň u mňa sa táto naviazanosť na diela zafungovala).
Tvoriť či nie? A potom, aký to má zmysel, aké prostriedky použiť, ako osloviť ľudí tvorbou tak, aby sa v nej odrážala doba súčasná, zároveň hudba prehovorila na poslucháčov rečou, ktorej rozumejú. Diskusie Iršaia s Ofodúrom sa premenili v príťažlivé umelecké diela, ktoré odprezentovali počas večera v Dvorane VŠMU študenti Katedry klávesových nástrojov a Katedry strunových nástrojov a bicích nástrojov HTF. Ešte pred samotným koncertom sa poslucháčom prihovoril autor. Azda niet živnejšej pôdy pre počúvanie súčasnej hudby, ako dostať výklad – v tomto prípade príhovor plný briskného humoru, priamo od skladateľa, ktorý diela písal. Iste, mohol to nechať len na voľné vízie a vnímanie jeho hudby zo strany publika, no počuť tento úvod, bolo priam spásou. Ak totiž aj často tápame v súčasnej hudbe, hľadáme v nej zmysel, obsah, snažíme sa ju dekódovať vlastným chápaním, môže sa stať, že hudba sa minie účinku. A to predsa nechceme. Iršai s noblesou sebe vlastnou „zhodil“ všetku zodpovednosť na tvrdohlavého človeka – Adama Svitača, ktorý, medzi ďalšími interpretmi, v tento večer vybrané skladateľove kompozície prezentoval. Prirovnal to k Mozartovi, za ktorým pred komponovaním Requiem prišla záhadná osoba oblečená do čierneho a objednala si uňho jeho posledné dielo. Podľa slov skladateľa, za ním prišiel človek oblečený v bielom a trval na dokončení a odprezentovaní cyklu, ktorý vznikol v období diskusií autora s Ofodúrom. Aj tohto roku teda doplnil dve skladby. Záhadná osoba v bielom menom Adam Svitač ho však neustále prenasledovala, napokon Jevgenij Iršai cúvol a podal žiadosť o grant. To však nestačilo, aktivity osoby pokračovali. Zohnal noty, distribuoval ich medzi spolužiakov a všetko sa to zavŕšilo týmto koncertom. Iršai dal od všetkého ruky preč a vinu, už vopred, zvalil na Svitača v duchu typického slovenského „Ja nič, ja muzikant“.
Prvú skladbu Tasaufi interpretoval samotný skladateľ. Toto dielo už prezentoval pred niekoľkými rokmi na koncerte v Banskej Bystrici. Neviem, či odvtedy zaznelo, no jeho mágiu si pamätám z Bystrice dodnes, rovnako ako jeho Dodekafonky. Iršai je nielen invenčným autorom, ale taktiež skvelým klaviristom. Čo viac si publikum môže želať, ako počuť prevedenie autentické, obsahovo zrozumiteľné, čisté, výrazovo hlboké? Úvodný motív v pentatonickej príchuti znel v pianissime, jeho postupné rozvíjanie bolo skôr zvukové, farebné, harmonické, ako tematické. Cítili sme neustále prítomnosť „cudzej“ tonality, dofarbenej intervalmi, ktoré pútali pozornosť. Ústredný motív mal zrazu tóny, ktoré sfarbovali sekundové súzvuky, zvýraznené aj dynamicky, aby sa opäť vrátili do tajomného pianissima. Akékoľvek zmeny, akordy, nechával Iršai doznieť – utopiť sa v tom dozvuku s pedálom, bolo ako dostať sa do novej reality, odísť aspoň na chvíľu z tohto frustrujúceho sveta navôkol. Presne tento pocit vám dávajú jeho skladby – pocit odpútania sa, zažívania inej reality, novej krásy, aby ste sa o chvíľu sériou ostrých akordov z nej zobudili. Aj tie však sledovali líniu úvodného motívu. Konečne minimalizmus v novej podobe – na úrovni, meniacich sa štruktúr, harmónií, mohutnej gradácie a veľkolepých dynamických kontrastov. V koncertnej sieni Dvorany majú navyše krídlo Steinway, takže poslucháčom neunikol ani jediný detail z nuáns, ktoré skladateľ hral. A mimochodom, Tasaufi zrazu odhalil svoju záhadu – aj v spojitosti s Ofodúrom získal výraznejší spirituálny rozmer.
Suita in Old Style – štvorčasťové dielo pre flautu a gitaru (Stela Štancľová, Adam Svitač) priniesla prepojenie starého a nového sveta. Už v prvej, svižnej Tarantelle, sme vedeli, že to bude spojenie nové, pocitové, riadiace sa pevnou štruktúrou, no bez citácií. Tie často skladateľom slúžia ako barličky, no Iršai ich nepotrebuje. Dva svety prepojil skôr melodickými postupmi, náladami, spomínanou štruktúrou diela, evokujúcou starú hudbu, no tonálne a polyfonické postupy poňal v novotvaroch. Čo bolo ďalej zrejmé z interpretácie – mladí ľudia jeho diela hrajú s obrovským espritom a pochopením. Spojenie novej hudby a „mladej krvi“ zrazu nadobudlo úplne iný význam, ako keď súčasné diela počujete v podaní etablovaných, profesionálnych interpretov. Tí sa často sústredia najmä na technicky správne prevedenie, no študenti ich poňali aj výrazovo pestro, s pochopením pre spievanie tém a farebnosť diel. A pritom všetkom boli rytmicky exaktní. Skrátka a dobre, v Dvorane znela hudba v prelínaní starého a nového, s akcentom na súčasné. Ďalšia časť, Introduction, niesla znaky tanečnosti, no vnímali ste ich len ako prvok, ktorý má pripomínať starú hudbu. Melodicky najsilnejšia bola lyrická Supplication, s krásne vyspievanou flautou či zvučne vyhratou kontramelódiou v gitare. Iršai však neostal len pri tradičnej hudbe, obohatil ju novými prvkami, najmä vo flaute. Aj tentoraz potvrdil, že rád skúma možnosti hudobných nástrojov, nenecháva ich zaznieť len v štandardnej tónokresbe, ktorú poznáme z koncertných sál. Suitu ukončilo Finale v rýchlom tempe s opakovaním témy – skladba mala v podaní dvojice interpretov potrebný ťah, v gitare sme počuli excelentne vyhraté figúry v rýchlom tempe.
From nowhere with Love pre akordeón a klavír (Marek Mikáč, Nika Sidor) sa začala meditatívnou náladou. Opakujúci sa motív v klavíri bol záchytným bodom, no výraznú atmosféru a pocit nihilizmu nálady zdôrazňoval akordeón. V hlbokých polohách, s ligatúrovým tónom, ktorý sa dostával len postupne do hlasnejšej dynamickej hladiny, predstavoval priestor „nowhere“. Príbehovosť či istá forma programu, obrazy, ktoré ste mohli sledovať a počúvať v tomto diele, sú pre kompozičný jazyk skladateľa príznačné. Ak pracuje s témami, nie tradičnými metódami, bližšie sú mu náhle kontrasty. Prišli aj v tejto skladbe – sled mohutných akordov vo fortissime v klavíri pôsobil drásavo, klaviristka bola istá technicky, presvedčivá vo výraze. Taktiež akordeón zmenil svoju výrazovú polohu z pomyselného „nowhere“ do úsporne stavaného motívu. Iršai vie pracovať s minimálnymi prostriedkami, no maximálnym efektom. Spoločný exponovaný part klavíra a akordeónu bol pôsobivý – zvukovo budil vo fortissimo úseku dojem veľkého orchestra. Keď sa náhle zmenil opäť v meditatívny, intímny zvuk, aký sme počuli v úvode, hudba vyvolala všeobjímajúci, mocný efekt. Akustika Dvorany je úžasná – podporila túto kontrastnú zvukovú katedrálu a farby oboch nástrojov.
Tuo Tua bola ďalšia skladba programu, pre dve gitary, zaznela v svetovej premiére v podaní Adama Svitača a Augustína Mašuta. Súzvuk dvoch gitár – opäť skúmanie, hľadanie možností týchto nástrojov, najprv v ich tradičnej polohe, so spevným motívom v jednej z nich, sprievodom v druhej. Celkom prirodzene prešli do novej tonality, zmeny tempa, stupňovania v expresívnom móde, akordickej časti až po perkusívne znejúcu časť, taktiež využijúc extrémne polohy. Keď tento skladateľ komponuje pre akýkoľvek nástroj, buďte si istí, že využije aj hraničné polohy a predstaví poslucháčom všetky možnosti hudobného nástroja. V duu vyzneli ešte naliehavejšie, zaujímavejšie a boli postavené oproti tradičným prvkom v efektívnom kontraste.
Skladba pre sólo flautu Before and after (Stela Štancľová) potvrdila úmysel autora ukázať hudobné nástroje v ich klasickej, peknej zvukovosti a estetike, no tiež v hraničných polohách tohto nástroja. Práve tie extrémy dokáže prepojiť tak, že v diele tvorili symbiózu – výrazovú i farebnú. A opäť slovko k interpretácii. Aj z nej bolo zrejmé, že mladí ľudia tieto skladby hrajú radi, so zápalom a potešením. A najmä skladateľovej reči rozumejú. Len chvíľu som si predstavila, že by ju hral akýkoľvek renomovaný flautista a z tej sterility a nudy som sa zhrozila. Diela dobu reflektujú – vždy v nich nájdete krásny ideál, ale aj jeho protipól. Práve tie výrazové prvky a farby dokáže najvernejšie interpretovať mladá generácia. Presvedčili sme sa, že vôbec to nie je také stratené, ako sa hovorí – na tomto koncerte bolo mnoho mladých ľudí, ktorí dokážu odovzdať pestrý, vnútorný, reflexívny svet umenia plnohodnotne a s obrovským nábojom.
Aj Petr Nouzovský je interpret, ktorý v dvoch skladbách Alexandrinka I. a II. preukázal nielen výnimočné technické schopnosti, no podal ich s bohatým dynamickým a farebným spektrom. Tieto miniatúry skladateľ komponuje rád – a pritom sa v nich skrýva nesmierne bohatstvo. Svet týchto dvoch bol kontrastný, opäť strieda ľúbivé lyrické polohy s protipólmi týchto nálad. Nouzovský má pekný tón, zrelý, farebne bohatý a intonačne istý. Violončelo rozospieval, no následne ho v dramatických spodných polohách dokázal premeniť na drásavé tóny, ktoré autor prekladá takmer až v perkusívnej podobe. Navyše, je to nástroj veľkého rozsahu – aj to je niečo, čo skladateľa fascinuje. V miniatúrach využíva maximum – čo sa rozsahu a farieb týka a práve tento sláčikový nástroj má pozoruhodné možnosti, ako rozsahové, tak výrazové.
Celkovo na koncerte zaznelo 12 skladieb a vo všetkých sme našli Iršaiov svet. Farebný, výrazovo pestrý, tematicky a tonálne originálny, emocionálne silný, často príbehovo stavaný, no nikdy sme sa v ňom nestratili. Kombinácia akordeónu a klavíra zaznela ešte raz v Soundquake – tak ako si predstavujete zemetrasenie v skutočnosti, bolo to zvukové. Asi by sme nikdy nepredpokladali takú dôslednú súzvučnosť pri týchto dvoch hudobných nástrojoch. Bol to energický obraz dvoch rozdielnych, no zároveň príbuzných svetov v ich exponovaných polohách, ale i oprostených. Je v hudbe dokonalý impresionista – maľuje obrazy, ktoré priam pred očami vidíte. Rytmicky variabilné, hustotou faktúry rozmanité, no logické, vždy pútavé – pri jeho dielach nenájdete stereoptyp. Tradičnú nástrojovú kombináciu husle – klavír sme počuli V Perpetuum d´Okola. Áno, čakala nás minimalistická seansa, zvukovo priam omamná, hypnotický efekt opakovania využil s neofolkloristickými prvkami, v rýchlom tempe opakoval figúru, ktorú neustále menil, rytmickými a tónovými vsuvkami, nenápadnými zmenami, prvkami, ktoré prenášali „ťarchu“ zvuku raz na klavír, potom zase na husle, aby sa v kruhu nekonečného diania konečne tok hudby prerušil. Ale len zdanlivo. Iršai, okrem toho, že má nesmierny zmysel pre humor (Perpetuum d´Okola – takýto názov nevymyslí hocikto, len človek s rozhľadom, nadhľadom, inteligenciou, zmyslom pre fakt dobrý fór, jednoducho Jevgenij Iršai), je aj skvelý psychológ. Jeho skladby, tak ako perpetuum, strhnú a vaša pozornosť nie je prerušená inými impulzmi, len hudbou. Je to aj istý efekt tranzu, so želanou krivkou sínusoidy, keď ste v kľude, aby potom opäť nastúpil na exponovaný vrchol. Aj perpetuum bolo v tomto štýle, plné prekvapení a sínusoid, vždy v potrebnom napätí a ťahu.
Dve skladby pre nástrojovú kombináciu violončelo a gitara – In the rhythm of Tango (s charakteristickým rytmom, bolo to moderné tango so súčasným zvukom, nie piazzollovské, no výrazne iršaiovské) a Morning Rainbow – silne atmosférická, prekrásna, romanticky ladená kompozícia, ku ktorej ste si podľa motívov dokázali predstaviť pohľad na rannú dúhu, jej krásy, zároveň i jej nostalgický ráz. V pomalom tempe, s opakujúcim sa motívom v gitare, dlhými, clivými tónmi v spodnejšej polohe violončela, boli skladateľove farby iné, ako tie, ktoré sa vám pri pohľade na tento úkaz vyskytnú. Menili sa, tak ako dialóg hudobných nástrojov, s následným melodickým rozvinutím violončela a sprievodom gitary. Úvodná intimita bola nahradená rýchlejšími, expresívnejšími partmi, no nakoniec aj tak na koniec prišiel známy motív, aby uzavrel príbeh raňajšej krásy na oblohe, až do nekonečna, takmer počuteľného tónu, akoby sa nám pred očami vytratila.
Koncertný večer uzatvorila skladba Last Letter No. 1 pre klavír, gitaru, akordeón, husle, violončelo a flautu. Na pódiu sa teda záverom stretli všetci účinkujúci, vrátane skladateľa, ktorý hral na klavír. Išlo o zmienenú kompozíciu, na ktorú autor dostal štipendium od FPU. Namiesto Nouzovského hrala na violončelo Polina Andreieva, na gitare Adam Svitač, na husliach Jana Macíková, na akordeóne Marek Mikáč, na flaute Stela Štancľová. Bol to skvelý happening – jednotlivé nástrojové skupiny zneli v celkoch, ktoré boli nepredvídateľne prepojené. Aj vďaka nim vznikol svet timbrov, aké ste možno doposiaľ nepočuli. Flauta s akordeónom a pizzicatom violončela, v pekne znejúcom, romantickom parte sa zrazu zmenila na freneticky dominantný klavír, nad ktorým zneli ďalšie nástroje. Tak, ako dokázal vytvoriť skladateľ prekvapenia v iných skladbách, v záverečnej ich bolo násobne. Jeho hudobná reč je unikátna, plná invencie – akordeón s melodickým motívom, v sprievode klavíra, vyznel ako balzam na dušu, aby sa k nim postupne pridala flauta a prebrala melodickú funkciu. Tak prirodzene, ako využíva autor tradičné prostriedky, zmenil túto pozoruhodnú nástrojovú kombináciu v expanzívny happening. Pracuje s tichom ako významovotvorným prvkom, od úvodných pizzicat sláčikových nástrojov postupne vrstvil zvuk, sme zrazu počuli žánrovú i zvukovú rôznorodosť. Jazzová rytmika vo flaute bola mimoriadne príťažlivá – v liste pánovi Ofodúrovi toho napísal Jevgenij Iršai mnoho. S tým zásadným sa zveril aj nám.
Zuzana Vachová, foto: autorka
