Počas Trojkráľového koncertu Hilaris Chamber Orchestra sa publikum cítilo ako vo Viedni.
Romantické valčíky a rezké polky dynastie Straussovcov, z ktorých sa najviac preslávil Johann Strauss mladší, si podmania srdce každého poslucháča. Za touto vetou však nasleduje povestné ale… Napriek tomu, že mnohé valčíky a polky sú obecenstvu známe a poznajú ich v rôznych interpretáciách, na Slovensku nemáme telesá, ktoré by ich dokázali hrať korektne – v duchu viedenskej tradície. Slávne valčíky a polky sa totiž stali natoľko známe, že často prehliadame nuansy, ktoré sa v nich skrývajú: zložité harmonické postupy, frekventované zmeny temp, no najmä špecifický výraz, ktorý je pri interpretácii týchto populárnych melódií priam bytostne potrebné dosiahnuť.
Noblesa spojená so zábavou – to sa podarilo priniesť počas Trojkráľového koncertu – Večer Straussových valčíkov nášmu ansámblu Hilaris Chamber Orchestra pod vedením umeleckého riaditeľa, excelentného huslistu Alana Vizváryho. Ak tvrdíme excelentný, má to svoje opodstatnenie najmä v súvislosti viedenskej hudby, pretože Vizváry je žiakom legendárneho koncertného majstra Viedenskej filharmónie Gerharta Hetzela. Nielen počas štúdií prenikol do hĺbky Straussových diel, ktoré sa pre nezainteresovaných môžu zdať simplicitné, no až pri ich interpretácii hudobník objavuje spomínané kompozičné úskalia. No hlavne pri ich prevedení je potrebné, aby obecenstvo cítilo z hudby ľahkosť, noblesu, kultivovanosť frázovania a vďaka symbióze precítenej dynamiky, agogiky, rytmickej akcentácie sa „katapultovalo“ do prostredia jedinečného slávnostného koncertu vo Viedni. A bratislavské publikum sa skutočne počas dvoch Trojkráľových koncertov aj dostalo do inej dimenzie…
Zmeňme trošku mód, spadnime z oblakov na zem a poďme k hudbe, pretože tá si to skutočne zaslúži. Ako sme spomínali, k hudbe dynastie Straussovsov patrí aj zábava, preto manažérka orchestra, vedúca skupiny 2. huslí a vynikajúca huslistka Anežka Kara nenechala nič na náhodu: publikum privítal vstupom moderátor aka Johann Strauss mladší, ktorého zahral (aj s vtipnými improvizačnými vsuvkami) mladý talentovaný herec René Antonius Schleifer. Na to, že šlo o nečakaný záskok za kolegu, ktorý ochorel, podal mimoriadne kreatívny výkon. Dokonca aj bez fúzikov, ktoré mu neustále padali, bol šarmantný. Samotný koncert sa začal jedným z najznámejších valčíkov Hlasy jari, Op. 410 (Frühlingsstimmen). Vzletná, krásne melodická téma, ktorá je predpísaná v rôznych dynamických odtieňoch, znie romanticky krásne, no práve dynamika dá hudobníkom poriadne zabrať, pretože je mimoriadne variabilná a navyše sa uvádza v rôznych tempách. Pokiaľ ho ansámbel preženie, aby spravil nezmyselné „preteky“ vo virtuozite, prehral na plnej čiare. Valčík, to je tanec noblesy, elegancie a krásy v tom pravom zmysle. Zároveň je však pôvodne skomponovaný ako orchestrálny valčík pre sólový soprán, takže je potrebné nájsť akýsi kompromis, kedy ešte inštrumentálne témy vyniknú, valčíku ostane grácia, no zároveň je potrebná a žiadaná dynamika. Orchestru sa to pod vedením Alana Vizváryho podarilo. Bol to dôstojný úvod, ktorý predpovedal, že tento koncert bude vskutku výnimočný.
Najmä: v podaní Hilaris Chamber Orchestra sme počuli, že každá jedna fráza skladby je precítená, pochopená a interpretovaná s citom, mala v sebe vzdušnosť a ľahkosť (skrátka a dobre – nie je valčík ako valčík…). Hudobníci mali pekný, kompaktný zvuk, plynulé a vyvážene zahraté crescendá a decrescendá a je potrebné vyzdvihnúť okrem samotného lídra aj jeho brata – kontrabasistu Róberta Vizváriho, ktorý učaroval obecenstvo nielen presnou rytmikou. Kumšt dobrého kontrabasistu spočíva aj v tom, že je „skrytý“ no poslucháč ho stále v orchestri vníma, pretože basové tóny ako základ rytmiky dávajú tancom ako sú valčíky a polky absolútny základ. A Róbert Vizvári disponuje nielen precíznou rytmikou, ale aj nesmiernym talentom a cítením, takže basová linka pod jeho rukami pekne korešpondovala s telesom aj dynamicky – s ansámblom predýchal spoločne každú jednu frázu. A napokon, na pódiu sa ocitli bratia – umelecký šéf orchestra, huslista Alan a jeho brat Róbert, medzi ktorými bola citeľná absolútna súhra, o to bol zážitok pre poslucháčov intenzívnejší.
Polka “Tresky-plesky“ (Tritsch-Tratsch, Polka schnell), Op. 214 je krátkou, veselou polkou, ktorá sa pravidelne hráva na Novoročnom koncerte viedenských filharmonikov v šialene rýchlom tempe. Keďže Hilaris Chamber Orchestra si na tento slávnostný koncert prizvali aj tanečníkov, zvolili (logicky) trošku miernejšie tempo. Napriek tomu sa im v tomto radostnom a nespútanom tanci podarilo udržať v interpretácii dynamiku a iskru.
Medzi najslávnejšie valčíky Straussa patrí nepochybne Cisársky valčík (Kaiser- Walzer), Op. 437. Nemohol chýbať ani počas tohto večera. Na interpretáciu to bola nepochybne najnáročnejšia skladba večera. Tento valčík je z hľadiska formy mimoriadne členitý – už len introdukcia začína v pianissime, v štvorštvrťovom metrorytme a má pochodový charakter (marsch). Hudobníci počas večera precízne zvládli crescendo, z ktorého sa postupne rozvinie téma a hlavná melódia prvého valčíka. Z nasledujúcich tém skvele rozvinuli optimistickú a slávnostnú náladu do gradujúcich pasáží. Okrem sláčikového orchestra pod vedením Alana Vizváryho, ktorého husle sa sálou nádherne niesli vďaka ušľachtilému zvuku tohto unikátneho historického nástroja (samozrejme, nielen preto), je potrebné vyzdvihnúť aj vklad prvého flautistu Slovenskej filharmónie, Cyrila Šikulu (Straussov klobúk dole pred prekrásnym sólom a vyváženým trilkom) a klaviristky Anikó Patkoló. Ľahkosť ľavej ruky a krásne vyspievaná téma v pravej ruke robí s tejto klaviristky unikát v našich pomeroch. Poviete si, zahrať valčík dokáže aj dieťa. Nie však spôsobom, aký si vyžaduje Strauss. Decentná romantika, pekne zosúladené frázovanie s orchestrom, rytmická presnosť, vyvážená agogika aj dynamika – to všetko dokázala klaviristka, ktorú dôverne pozná aj viedenské publikum. Cisársky valčík nie je členitý len formálne, je náročný aj z hľadiska metrorytmickej štruktúry, ale Strauss poriadne vytrápil muzikantov aj dynamikou. A orchester pod vedením Vizváryho dokázal zahrať burácajúce fortissimo a lahodné pianissimo s istotou a opäť presvedčil, že patrí medzi naše najlepšie komorné orchestre.
Dramaturgia koncertu po valčíku opäť priniesla po takom náročnom diele „oddychovku“ – teda aspoň pre publikum, s príznačným názvom. Znela Polka „Bez starostí“ (Ohne Sorgen!), Op. 271. Ďalšia známa hitovka, ktorá publikum dostane do radostnej nálady a zdá sa ako jednohubka, no muzikantom dá poriadne zabrať. Stalo sa už dobrým zvykom, že európske orchestre medzi sebou doslova súťažia, ktorý z nich zahrá túto polku čo najviac „schnell“. Treba povedať, že potom sa môže stať, že zanikne v hudbe dynamika a vytratí sa spontánna radosť (Karajan asi vedel, prečo to tempo nepreháňa). Hilaris zvolili tempo akurátne a na prestávku odchádzali ľudia veselí a v dobrej nálade – presne, ako to na takomto koncerte má byť.
Po návrate do Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca, teda do „improvizovanej Viedne“, pretože z úst mnohých poslucháčov sme počuli – „cítim sa ako vo Viedni“, HCO začali ľúbezným valčíkom Ruže z juhu (Rosen aus dem Süden), Op. 388. Orchester interpretoval valčík s pôvabom a eleganciou, ktorá je bytostne potrebná pre tento tanec. Hoci Strauss v závere mení jeho náladu v iskrivú a veselú, celkovo skôr patrí medzi nostalgické a zádumčivé opusy tohto skladateľa. Prevedenie valčíka bolo zaujímavé aj vizuálne: dvojica tanečníkov rozdávala v publiku dámam ruže a napokon aj zatancovala valčík.
V ďalšom čísle sa k slovu dostalo aj publikum. Ako sme spomínali, k tejto hudbe patrí aj zábava. Bratia Vizváriovci spravili na pódiu vydarenú komickú scénku k polke Tik Tak, Op. 365. Špičkový kontrabasista sa tváril ako hudobný analfabet, ktorý nevie počítať do štyroch a nezahrá na triangli sprievod k orchestru (aj keď, na druhej strane, jeho zvláštne variácie na tomto hudobnom nástroji by sme pri troche fantázie mohli považovať za celkom interesantný free jazz). Zúfalý líder orchestra Alan Vizváry sa snažil nájsť pomoc v publiku a napokon sa mu to aj podarilo – našiel dobrovoľníčku, ktorá na prvýkrát zahrala s orchestrom polku, za čo ju publikum obdarilo srdečným aplauzom.
Aký by to bol koncert venovaný Straussovým valčíkom, keby tam chýbal jeho najznámejší – Na krásnom modrom Dunaji (An der schönen blauen Donau), Op. 314. Má síce pomerne zapeklitú históriu svojho vzniku, podstatné však je to, v akej podobe ho poznáme dnes. A bol by hriech, ak by na akomkoľvek koncerte venovanom „Kráľovi valčíkov“, chýbal. Aj v tomto prípade treba vyzdvihnúť citlivú agogiku (nie však prehnanú – aká sa žiada u romantikov ako Chopin) a zároveň dôrazne prízvukované doby, pretože aj pri tomto valčíku sme videli prekrásne baletné číslo.
Záverom sa k slovu dostalo publikum, ktoré od huslí dirigoval líder Hilaris Chamber Orchestra. Radeckého pochod Johanna Straussa staršieho je ďalšou lahôdkou, ktorá priam láka ľudí k potlesku. A logicky, v takejto atmosfére, publikum nemohlo účinkujúcich pustiť z pódia bez prídavkov. Najprv si publikum spoločne s orchestrom zaspievalo áriu Lippen Schweigen od Franza Lehára a potom sa k slovu dostali majstri Vizváriovci: Montiho Csardás v podaní huslistu znel v tempe, akom ho počujeme len málokedy a aj špičkoví huslisti svetového formátu by bledli závisťou, sprevádzali ho jeho brat Róbert a na klavíri Anikó Patkoló.
Dva vypredané koncerty a množstvo ďalších priaznivcov klasickej hudby, ktorí v Straussovej hudbe nevidia len prostoduché valčíky, ale dokážu v nich objaviť nádheru – to je stručné resumé týchto koncertov. Aj preto museli Hilaris Chamber Orchestra pridať ďalší koncert, ktorý sa uskutoční 23. februára o 18:00 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka
