„Kvalita a emocionálna hĺbka hudby je univerzálna a môže osloviť poslucháča bez ohľadu na to, či je dielo známe alebo nie. Je to však výzva pre umelcov a organizátorov koncertov, aby tieto menej známe skladby prezentovali v správnom kontexte a sprostredkovali ich poslucháčom v atraktívnej forme,“ hovorí pre náš portál dramaturg Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola Štefan Iľaš.
Rok sa stretol s rokom a opäť nás čaká v septembri Medzinárodný organový festival Ivana Sokola. Ešte predtým, než si povieme, aký program nás čaká tento rok, poďme krátko bilancovať. Aký bol predchádzajúci ročník? Ste ako hlavný dramaturg festivalu spokojný?
Jedna z mojich osobnostných vlastností je, že nikdy nie som spokojný. Preto si na predchádzajúcom ročníku festivalu všímam skôr tie veci, ktoré mohli byť lepšie. Avšak z viacerých uhlov pohľadu môžeme vnímať 51. ročník MOFISu ako úspešný. Pozitívnym znakom je aj štatistika návštevnosti, kde sme oproti predpandemickému roku 2019 zaznamenali priemerný nárast návštevnosti koncertov o 32%. Pokúsime sa v tomto trende pokračovať.
Festivalom by ste radi oslovili všetky generácie – od tej najmladšej po seniorov. Darí sa Vám to?
Myslím si, že pri oslovovaní tej najmladšej generácie ešte máme čo doháňať. Avšak začali sme postupne nastoľovať určité trendy. Za jeden ročník sa nám, samozrejme, nepodarilo implementovať úplne všetko. Máme pred sebou ešte veľa práce, kým transformujeme festival do jeho vytúženej podoby. Následne to ešte potrvá určitý čas, kým sa výsledky našej práce začnú prejavovať, či už v návštevnosti alebo v iných oblastiach, preto momentálne neviem objektívne, ale ani subjektívne posúdiť, či sa nám to darí.
Organový repertoár je nesmierne široký a jedným z cieľov festivalu je oboznámiť s ním publikum. Je aj tohtoročná koncepcia zameraná na repertoár, ktorý je nový, prípadne niečím netradičný?
V dramaturgii viacerých koncertov sa nachádzajú pomerne neznáme diela autorov z posledných ôsmich storočí. Či už to je Estampie z Robertsbridge Codex, Tiento lleno de sexto tono od Juana Cabanillesa alebo Partita sopra Cantio Oenipontana od Petra Planyavského, no medzi netradičný repertoár patria aj improvizácie, ktoré sú centrálnou témou tohtoročného festivalu. Avšak zaznejú aj veľmi známe skladby, medzi inými Toccata a fuga d mol BWV 565 od Johanna Sebastiana Bacha, zrejme najznámejšia skladba pre organ vôbec.
Už pani Šuňavská mi vlani v rozhovore povedala, že by rada uviedla málo hrávané skladby, pretože spravidla obecenstvo pri pohľade na organ očakáva Bachovu Toccatu a fugu d mol. Vieme prijímať neznáme diela? Je slovenské publikum otvorené novému repertoáru?
Slovenské publikum, podobne ako mnohé iné po celom svete, má síce svoje obľúbené a tradičné skladby, ktoré očakáva pri koncertoch, no to neznamená, že nie je otvorené novým a neznámym dielam. Kvalita a emocionálna hĺbka hudby je univerzálna a môže osloviť poslucháča bez ohľadu na to, či je dielo známe alebo nie. Je to však výzva pre umelcov a organizátorov koncertov, aby tieto menej známe skladby prezentovali v správnom kontexte a sprostredkovali ich poslucháčom v atraktívnej forme. Ak je to urobené správne, verím, že slovenské publikum je viac než pripravené prijať a obľúbiť si nový repertoár.
Vlani sa publiku predstavil významný francúzsky umelec François Espinasse, ktorý viedol aj workshop. Ako sa z pohľadu organizátora a dramaturga vydaril?
Podarilo sa nám naplniť plánovanú kapacitu aktívnych ako aj pasívnych účastníkov, od ktorých sme získali aj pozitívnu spätnú väzbu. Z pohľadu dramaturgie môžem povedať, že koncerty Françoisa Espinassea spojené s workshopom zanechali silný dojem, jednak pre naše publikum, no najmä pre mladých umelcov, ktorí sa zúčastnili workshopu.
Program sa zjavne snažíte koncipovať tak, aby na ňom mali zastúpenie zahraniční umelci, česko-slovenskí, etablované, známe mená aj mladá nastupujúca generácia. Prečo je podstatné, aby sa na ňom predstavila rôzna vzorka interpretov?
Jedným z mojich cieľov je urobiť z MOFIS moderný európsky organový festival. Je preto nesmierne dôležité, aby jeho program bol okrem iného čo najpestrejší a reprezentoval rôzne hudobné tradície, štýly a generácie. Zastúpením zahraničných umelcov prinášame do nášho regiónu nové kultúrne vplyvy a ponúkame publiku možnosť oboznámiť sa s globálnymi trendmi v organovej hudbe. Etablovaní umelci prinášajú so sebou skúsenosti, profesionalitu a určité renomé, ktoré môže priťahovať širšie obecenstvo. Na druhej strane, mladá nastupujúca generácia predstavuje nové, čerstvé prístupy, inovatívne nápady a energiu, ktorá je nevyhnutná pre rozvoj a ďalší rast v oblasti organovej interpretácie. Táto diverzifikácia tak vytvára platformu pre dialóg medzi rôznymi generáciami a kultúrnym pozadím interpretov.
Otvárací koncert budete interpretovať Vy – programom, ktorý ste nazvali Ad Malleorum Ictus Allusio. Ide o súbor variácií, ktoré majú spoločného menovateľa?
Centrálnou a záverečnou skladbou programu je skladba Nova Cyclopeias Harmonica z cyklu Apparatus Musico-Organisticus od Georga Muffata. Po úvodnej árii sa v partitúra nachádza spomínaný nápis „Ad Malleorum Ictus Allusio”, čo v preklade znamená „alúzia na údery kladív”. Ide o jasnú narážku na legendu o vzniku hudby, podľa ktorej Pytagoras náhodou prechádzal okolo kováčskej dielne, kde počul kováčske kladivá znieť v určitých hudobných intervaloch. Ďalšia narážka na túto legendu sa skrýva aj v samotnom názve skladby. Kyklopi boli v gréckej mytológii podľa Hesioda kováči, ktorí Diovi ukovali jeho hromy a blesky. Forma skladby, resp. jej proporcie, v zmysle teórie Prof. Bernharda Haasa, vychádzajú z číselného radu 6, 8, 9 a 12, čo je hmotnosť kladív v librách v legende o Pytagorovi. Vychádzajúc z tejto legendy o vzniku hudby sme sa snažili program doplniť rôznorodou európskou hudbou z posledných ôsmich storočí, ktoré by v zmysle tejto legendy nikdy neboli vznikli, ak by Pytagoras náhodou neprechádzal okolo kováčskej dielne.
Publikum bude počuť nielen hudbu, ale môcť aj vnímať organové umenie intenzívnejšie – vďaka tanečnému stvárneniu. Prečo ste sa rozhodli pre takýto koncept?
Nad podobným projektom som uvažoval už od čias môjho štúdia na košickom konzervatóriu. Ďalšie podnety prišli neskôr počas štúdia na Hochschule für Musik Saar, kde som v tom čase absolvoval kurz barokového tanca. Ďalší kúsok do skladačky bolo moje štúdium v Mníchove, kde som pracoval aj na spomínanej skladbe Nova Cyclopeias Harmonica. Časť mojej záverečnej skúšky zahŕňal aj tzv. inovatívny projekt. Práve v tom čase som sa spoznal s Hope Dougherty, čo bol posledným impulzom na vznik tohto projektu.
Spojenie hudby a tanečného umenia v tomto projekte sa rodilo postupne a organicky, kde každá fáza môjho štúdia a každá skúsenosť pridala nový element do celkového konceptu. Verím, že kombinácia organovej hudby rôznych období s tanečným vyjadrením prinesie divákom úplne nový pohľad na to, ako môžu vnímať hudbu. Chceli sme preklenúť priepasť medzi tradíciou a inováciou, medzi historickým kontextom a súčasným umením. Spolupráca s Hope Dougherty bola kľúčová v tom, aby sa táto vízia stala realitou. Jej tanečné schopnosti a citlivosť pre hudbu umožnili prepojiť tieto dva svety a vytvoriť skutočne jedinečné predstavenie. Dúfam, že publikum bude rovnako nadšené a inšpirované touto kombináciou, ako sme my.
Najviac skladieb z repertoáru, ktorý uvediete, bude od Johanna Kaspara Kerlla. Čím ovplyvnil tento nemecký autor ďalších skladateľov, dokonca i samotného Bacha či Händla?
Johann Kaspar Kerll si už počas svojho života získal vynikajúce medzinárodné renomé. V poslednej štvrtine 17. storočia bol jednoznačne najvýznamnejším nemeckým skladateľom, bol známy v celej Európe, dokonca ako jediný Nemec aj v Taliansku. Ako hráč na klávesové nástroje bol podobne úspešný iba Froberger. Je preto celkom zaujímavé, že v súčasnosti patrí medzi tých menej známych autorov. Čo sa týka jeho vzťahu s Bachom alebo Händlom, nemám vedomosť o ich priamej spojitosti. Je však zrejmé, že Kerll zohral dôležitú úlohu v nemeckej barokovej hudbe, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou ovplyvnila aj Bacha a Händla. Jedno priame spojenie týchto velikánov ale existuje. V roku 1778 Johann Nikolaus Forkel označil Johanna Kaspara Kerlla, spolu s Johannom Kuhnauom, Johannom Sebastianom Bachom a Georgom Friedrichom Händlom, ako „Orpheus der Deutschen”, v preklade „Orfeus Nemcov”.
Budete prezentovať aj organovú hudbu Georga Muffata, ďalšieho barokového autora. Jeho Apparatus Musico-Organisticus z roku 1690 spája prvky francúzskych, nemeckých a talianskych kompozičných postupov, čo bolo na tú dobu nezvyčajné. Sú to krásne diela, aj dnes populárne. Čím sú pre Vás výnimočné, že ste po nich siahli?
Muffat, hoc seba samého označoval ako Nemca, získal počiatočné hudobné vzdelanie v Paríži, vraj priamo u Jeana-Baptiste Lullyho, hoc o tom nemáme jednoznačné dôkazy. Neskôr získal stále miesto v Salzburgu, čo mu okrem iného umožnilo ročný študijný pobyt u Bernarda Pasquiniho v Ríme, kde spoznal aj Arcangela Corelliho, ktorého hudbu veľmi obdivoval. Po jeho návrate späť do Salzburgu malo podľa tradície nasledovať jeho povýšenie na vicekapelníka, ku ktorému však nedošlo. V tejto pozícii na salzburgskom dvore pôsobil doslova hviezdny Heinrich Ignaz Franz Biber. Avšak aj po Biberovom povýšení na dvorného kapelníka Muffatovi stále nebolo dopriate povýšenie. Je dosť možné, že sa týmito okolnosťami cítil zatienený a nedocenený. Práve v tom čase vzniklo aj dielo Apparatus Musico-Organisticus, ktoré je okrem úžasnej hudby aj doslova pedagogicko-vedecká práca v ponímaní hudby ako vedného odboru jedného zo siedmich slobodných umení. Muffat tu používa najrôznejšie notové kľúče, taktové označenia, rôzne formy notácie ako napríklad bielu notáciu, a mnoho ďalšieho. Hoci toto dielo vyšlo v Salzburgu, bolo venované cisárovi Leopoldovi I., ktorému ho v roku 1690 v Augsburgu osobne zahral a daroval. Následne sa stal kapelníkom v Passau, čo bolo v tom čase najvýznamnejšie cirkevné sídlo v habsburských krajinách. Apparatus Musico-Organisticus je ukážkou toho, aký bol Georg Muffat skutočne výnimočný a jedinečný skladateľ.
Rakúsky organista Franz Danksagmüller má široký záber – je známy nielen ako interpret, ale aj ako skladateľ. Žánrovo dokáže obsiahnuť mnoho štýlov, populárnu hudbu nevynímajúc. Čím je charakteristické jeho dielo pre organ?
Franz Danksagmüller je naozaj fascinujúcim organistom a skladateľom, ktorý dokáže prepájať tradíciu s modernosťou. Charakteristické pre jeho organové dielo je kombinovanie klasických techník s inovačnými prvkami. Toto syntetizovanie starých a nových prvkov vytvára unikátny zvukový svet, kde sa stretávajú harmónie tradičnej organovej hudby s experimentálnymi zvukmi 21. storočia. Tým, že dokáže v jeho tvorbe existovať takáto dynamika, stáva sa jeho hudba mostom medzi minulosťou a súčasnosťou, čo je v organovej hudbe skutočne vzácne a očarujúce.
Aj ďalšieho súčasníka ste vybrali do programu – Henri Pousseur bol belgický inovátor, experimentátor a popularizátor organa. Využíva skladba Ombres enlacées farebné zvukové spektrum a tónokresbu mikrotónov na to, aby sa priblížila k elektronike? Bol totiž známym experimentátorom, zrejme si bude vyžadovať náročného poslucháča…
V skladbe Ombres enlacées Pousseur nepracuje s mikrotonalitou a ani sa nesnaží zvukovo priblížiť k elektronickej hudbe. Práve naopak. Ide v podstate o variačnú formu, ktorú najmä Francúzi zvyknú nazývať „le standard de Liège”, kde je osem originálnych Ombres, v preklade Tieňov, transponovaných v pravidelnom poradí a usporiadaných do ôsmich konštitutívnych fráz. Premiéra skladby sa uskutočnila v roku 1999 na reštaurovanom nástroji v kostole St. Jacques v Liège, ktorý má okrem iného krátku oktávu a strednotónové ladenie. Máte pravdu v tom, že dielo môže byť náročnejšie na posluch, ale verím, že tí, ktorí sú otvorení novým hudobným zážitkom, objavia v tejto skladbe hlbokú emocionálnu a zvukovú bohatosť.
Aký je leitmotív prepojenia starej hudby so súčasnou na Vašom koncerte?
Hlavnou témou koncertu je už spomínaná legenda o vzniku hudby. Okrem toho sú v programe koncertu skladby, ktoré majú s veľkou pravdepodobnosťou pôvod v tanci. Sú to formy ako Estampie či Passacaglia. Avšak tieto historické tance chceme interpretovať súčasným tanečným jazykom a dopĺňať zvukovým bohatstvom súčasnej hudby.
Český interpret Přemysl Kšica uvedie Bachovu tvorbu. Ide o koncert venovaný pamiatke Ivana Sokola – rozhodli ste sa postupne uviesť kompletné organové dielo tohto skladateľa. Je to náročné organizačne? Je dnes Bach stále skladateľom, ktorý dokáže ľudí priviesť na koncerty?
Rozdelenie Bachovho organového diela prináša so sebou mnoho úskalí a problémov. V našom prípade sme sa nakoniec rozhodli inšpirovať projektom «Bach am Sonntag» švajčiarskeho organistu Andreasa Josta v Grossmünster v Zürichu. S jeho láskavým dovolením teda môžeme uviesť dielo Johanna Sebastiana Bacha podľa jeho autorského rozdelenia. Skladby sú tak symbolicky rozdelené do liturgického roka, do ktorého sú vhodne doplnené voľné diela, ktoré nemožno priradiť ku konkrétnemu cirkevnému sviatku. Dramaturgický plán všetkých dvadsiatich koncertov je v podstate hotový a je na nás, aby sme oslovili vhodných interpretov, ktorí dokážu ukázať široké interpretačné spektrum Bachovej tvorby. Čo sa týka príťažlivosti Bacha pre dnešné publikum, je nesporné, že jeho tvorba zostáva jedným z pilierov klasického hudobného repertoáru a je atraktívna pre širokú škálu poslucháčov. Takže áno, verím, že Bach stále dokáže priviesť ľudí na koncerty. V kombinácii s vhodnou propagáciou, kvalitnými interpretmi a v kontexte správneho programového zamerania, Bachova hudba je nepochybne magnetom pre milovníkov klasického umenia.
Ďalším umelcom, ktorí sa bude venovať výlučne Bachovým diela, bude maďarský organista Balázs Szabó. V jednom rozhovore povedal, že publiku sa dajú predstaviť aj nové diela, dôležité je, aby k nim bola pripravená cesta. A ešte sa mi z rozhovoru páčilo jeho vyjadrenie, že je podľa neho dôležité, aby interpreti ľuďom priniesli takú kvalitu, ktorej môžu dôverovať aj so zavretými očami. Súhlasíte s ním? Podľa všetkého, aj Vy sa snažíte pripraviť ľuďom cestu k otvorenosti novej hudby…
Áno, v našom programe sa skutočne snažíme otvoriť dvere nielen k novej, ale aj k nepoznanej hudbe, zároveň však chápeme dôležitosť toho, aby sme ľuďom poskytli správne prostredie a kontext, v ktorom môžu tieto nové skúsenosti plne oceniť. Je to o rovnováhe medzi inováciou a rešpektovaním tradície.
Zahraničným hosťom bude Karl Ludwig Kreutz – známy koncertný organista, ktorý sa venuje dielam Bacha, zároveň pedagogickej činnosti. Tento koncert vyzerá naozaj mimoriadne – bude zostavený z improvizácie. Samotný profesor Kreutz je propagátorom improvizácie. Prevedie nás rôznymi témami a štýlmi?
Sme skutočne radi, že sme v osobe profesora Kreutza získali na tohtoročný festival tak význačného improvizátora. Jeho koncerty v Sabinove a Jasove budú zostavené len z improvizácií, ktorých témy navrhne samotné publikum na koncerte. Návštevníci koncertov dostanú pri vstupe do kostola papier, na ktorý môžu slovne alebo notami zapísať nejakú tému alebo melódiu. Môže to byť či už téma nejakej známej klasickej skladby, cirkevná pieseň, atonálna téma, alebo aj abstraktné pojmy a odkazy na maľby či vitráže v kostole. Sólista večera následne ku každej forme, ktoré sú naznačené v programe, náhodne vyberie tému, ktorú následne spracuje v danej forme. A tak možno budeme počuť triovú sonátu v nemeckom barokovom štýle na tému Beethovenovej osudovej, či francúzsku symfóniu na atonálnu tému. Bude to určite vzrušujúci zážitok ako pre poslucháčov, tak aj pre interpreta samotného.
Organisti boli vždy k výborní improvizátori, samotní skladatelia dokázali voľne hrať na rôzne témy, no neskôr sa improvizačné umenie z hudby vytratilo. Prečo podľa Vás nastal tento jav?
Improvizačné umenie má v histórii hudby hlboké korene, a je pravda, že v minulosti boli mnohí významní skladatelia aj výnimoční improvizátori. Dôvodov postupného úpadku tohto umenia môže byť viacero. Formalizácia vzdelávania zameraná na vernosť notového zápisu a s dôrazom na techniku mohla potlačiť spontánnu kreativitu. V 20. storočí sa mnohé skladby stali komplexnejšími a analytickými, čo mohlo znamenať menej priestoru na improvizáciu. Rovnako sa v 20. storočí zmenili hodnoty a očakávania spojené s umením a kultúrou, čo mohlo ovplyvniť prístup k improvizácii v klasickej hudbe. Avšak na všetky tieto úvahy existujú aj protiargumenty. Množstvo skladieb 20. storočia doslova vyžaduje zapojenie improvizácie. Sú aj pedagogické smery, ktoré podporujú kreativitu a spontánnosť a v určitých hudobných žánroch je improvizácia stále jednou z najdôležitejších hudobných zložiek. Čo sa týka organového sveta, tu je improvizácia stále dôležitou súčasťou či už vyučovacieho procesu ako aj každodennej praxe organistov a cirkevných hudobníkov.
Tohtoročný workshop bude práve na tému improvizácie. Myslíte si, že mladí ľudia sú tejto téme otvorení? Respektíve, mali by byť?
Mladí hudobníci by určite mali byť, a podľa mňa aj sú, tejto téme otvorení. Nielenže improvizácia rozvíja ich hudobné schopnosti, ale tiež posilňuje ich dôveru v seba samých ako umelcov. Okrem toho nás učí prispôsobiť sa, byť flexibilnými a reagovať na okamžité zmeny a okolnosti. Tieto zručnosti môžu byť prínosné aj mimo hudobného sveta.
Niekedy bola improvizácia na konzervatóriách povinným predmetom, dnes už sa o to tak nedbá. Prečo sa podľa Vás vytratila z umeleckých škôl? A mala by byť, podľa Vás, súčasťou výučby?
Improvizácia je stále v učebných osnovách na konzervatóriách, ale problémom je skôr to, ako sa vyučuje. Na Slovensku je len málo kvalitných pedagógov, ktorí majú prepracované metodické postupy pri jej výučbe. Taktiež komunistický režim zasadil cirkevnej hudbe a liturgickej hre tvrdú ranu, ktorá sa prejavila aj zničením niekoľko storočí dlhej tradícii liturgickej hry, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je improvizácia. Máme však aj veľmi žiarivé príklady, ktoré prebúdzajú nielen u mladej generácii živý záujem o improvizáciu a jej využitie najmä v liturgickej hre. Zo všetkých spomeniem Františka Beera, ktorý aj svojimi nahrávkami na YouTube robí v tomto smere obrovský kus skvelej práce.
Aké budú témy tohtoročného semináru pána profesora Kreutza a čo potom bude so záujemcami preberať na praxi?
Na seminári sa bude preberať história improvizácie, rozdiely a vzťahy medzi improvizáciou a kompozíciou, prejdeme si historické nahrávky improvizácií a budeme diskutovať o otázke, či je možné naučiť sa improvizovať, ak áno, tak ako tvorivo postupovať. V praktickej časti si môžu aktívni účastníci priniesť pripravené improvizácie v ľubovoľných formách a štýloch, alebo improvizovať bez prípravy. Každý aktívny účastník, či už s improvizáciou skúsenosti má, alebo nie, bude lektorom podchytený na jeho aktuálnej úrovni a prepracovanými metodickými postupmi mu budú navrhnuté riešenia na jeho problémy. Bude sa pracovať od technických základov práce s harmóniou a melódiou, cez prácu s formami a štýlmi, až po modernú improvizáciu. Som presvedčený, že každý si z workshopu dokáže odniesť hodnotné poznatky a impulzy do ďalšej umeleckej práce.
Pri tejto téme ešte ostaneme, lebo ďalší zahraničný umelec – belgický organista Stéphane Mottoul, predstaví pre ľudí určite atraktívny program, v ktorom okrem Bachovej tvorby nebude chýbať ani romantický repertoár. No predsa – v programe sú aj improvizácie, Mottoul je nadaným improvizátorom. Do akej miery sa podľa Vás improvizácii možno naučiť a kedy hovoríme o určitých vlohách, talente a danostiach?
Toto je okrem iného aj jedna z tém workshopu. Osobne som presvedčený, že hoc je improvizácia zložitá oblasť hudobného umenia, ktorá kombinuje technické zručnosti, teoretické poznatky a okamžitú kreativitu, vďaka systematickej práci, štúdiu a najmä cvičením, sa dá získať veľké množstvo nástrojov a zručností potrebných pre spontánne tvorenie, teda improvizáciu. Avšak, rovnako ako v mnohých iných oblastiach umenia, je tu určitý element, ktorý sa nedá ľahko naučiť a označujeme ho ako talent alebo danosť. Preto niektorí hudobníci majú prirodzený sklon k improvizácii, rovnako ako niektorí ľudia majú prirodzený talent pre kreslenie alebo písanie. Je však dôležité si uvedomiť, že aj tým, ktorí majú prirodzené vlohy, môže výuka a systematická prax v oblasti improvizácie veľmi prospieť. Takže kombinácia talentu a vzdelávania môže viesť k mimoriadnym výsledkom. Stéphane Mottoul je skvelým príkladom toho, ako sa tieto dva aspekty – vzdelanie a prirodzený talent – môžu spojiť a vytvoriť skutočne ohromujúci hudobný zážitok pre poslucháčov.
O Mottoulovi sa hovorí ako o reprezentantovi novej, mladej generácie organistov. Čím je podľa Vás táto generácia charakteristická? Vnímajú mladí interpreti organovú literatúru inak, prípadne ako sa od interpretácie odkláňajú na rozdiel od svojich pedagógov?
Každá generácia prichádza s vlastnými skúsenosťami, ovplyvnená kultúrnym, sociálnym, spoločenským, či technologickým vývojom svojej doby. Mladá generácia, kde sa radím aj ja, vyrastá v ére digitalizácie, technologického progresu, globalizácie a intenzívnej interdisciplinárnej spolupráce. Tieto nástroje a ich efektívne využívanie nám umožňujú ľahký a rýchly prístup k informáciám, zdrojom a ich následnej analýze. V súčasnosti sú v knižniciach a archívoch po celom svete postupne digitalizované a ľahko prístupné rôzne rukopisy či traktáty. Bez ťažkostí si tak vieme prezerať napríklad rukopisy Bachových skladieb a porovnávať ich s rôznymi prepismi či modernými vydaniami. Niečo také bolo pred niekoľkými rokmi ešte nepredstaviteľné. Je preto celkom prirodzené, že interpretácia sa posúva ďalej. Budem parafrázovať slová profesora Jona Laukvika z kurzu v roku 2013, kde hovoril, že jeho generácia nám odovzdáva všetko čo vie, no teraz je to na nás, aby sme tieto vedomosti spracovali, rozvíjali a posunuli ďalej.
Na záver nemôžeme vynechať ani novinku – Organový maratón. Najprv som si myslela, že ide o omyl, ale Vaša milá PR manažérka p. Radzová mi vysvetlila, že skutočne budú aktívne zapojení aj vybraní interpreti. Predstavíte túto novinku v dramaturgii?
Koncept organového maratónu nie je na Slovensku až taký neznámy. Stačí spomenúť Organovú noc v kostole Nad jazerom v roku 2007, Organový maratón v Poprade v roku 2012 či „Organmaratón” v Španej Doline v roku 2019. V našom prípade ale nepôjde o jeden dlhý koncert na jednom mieste a jednom nástroji, ale o sériu štyroch koncertov v štyroch chrámoch v centre Košíc. Je to našou poctou významnému jubileu, stému ročníku Medzinárodného maratónu mieru. Na koncertoch v predvečer maratónu vystúpia traja organisti, ktorí sú úzko spätí s Košicami – František Beer, Juraj Křemen a Tomáš Mihalik. Postupne sa predstavia v Kostole Zoslania Ducha Svätého, Dominikánskom kostole, Kalvínskom kostola a nakoniec spoločným koncertom v Dóme sv. Alžbety Uhorskej, kde program ukončia symbolicky spoločnou improvizáciou. Vstup na všetky koncerty v rámci Organového maratónu je voľný.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná: Jean M. Laffitau
