Výtvarná tvorba Stana Bubána prešla viacerými vývojovými procesmi, tendenciami, žánrovými a tematickými rovinami v rámci maľby. Najnovšia kolekcia nazvaná Hastala la muerte, mi amor…prezentuje sériu obrazov diametrálne odlišných ako v jeho tvorbe doposiaľ. Bubán si spravidla vždy vyselektuje nosnú tému , ktorá ho práve v danom období oslovuje. Zatiaľ , čo minulý rok to boli postele (a všetko čo s nimi v rôznych formách a rovinách súvisí) v expozícii 13. komnaty, tento rok je to smrť (ktorá napokon od postele tiež nemá ďaleko). To sú však len súradnice na prvú. Ako základný (a celkom logický) symbol smrti si zvolil lebku , ktorá či už ako solitér, alebo vo dvojici, či už ako lebka ľudská, alebo zvieracia funguje na farebnej ploche obrazu, občas matnej , takmer monochrómnej, inokedy sýto žiarivej. Je to lebka v interiéri aj exteriéri, avšak najčastejším prostredím je les, alebo dekoratívne abstraktné pozadie. Je vykopaná, nájdená, pohodená, zabudnutá, pochovaná – za akých okolností sa tam dostala ? Je to konkrétna lebka z hrobu, alebo iba z autorovej fantázie ? Má vôbec súvislosť ? A záleží na nej ?
Stano Bubán sa narodil 5. mája 1961 v Sečovciach, v rokoch 1980 – 1986 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v oddelení monumentálnej maľby u doc. J. Kresilu a prof. E. Lehotskej. Od roku 1995 pôsobí na VŠVU v Bratislave, v roku 1996 získal cenu Ex Aequo na XIII. Trienále súčasnej slovenskej grafiky v Štátnej galérii v Banskej Bystrici. Od roku 2002 je docentom v Kabinete kresby na VŠVU. Na slovenskej výtvarnej scéne sa pohybuje približne tri desaťročia. Autor vystavoval na mnohých domácich i zahraničných výstavách, spomeňme len individuálne a kolektívne výstavy vo Francúzsku, v Káhire, Egypte, Nemecku či na domácej pôde na Slovensku.
S tvorbou začal v polovici 80. rokov – v tom čase ju charakterizovala postmoderná maľba. U Bubána znamenala postmoderna expresívny maliarsky výraz inšpirovaný mytológiou, suverénne hlásenie sa k veľkým témam odvážnym maliarskym gestom, plným slobody, sebavedomia (a možno i revolty) a živej farby. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 však prešla jeho maľba zásadným prerodom. Opustil figúru a expresívnosť nahradil abstraktnými monochrómnymi plochami so spleťou čiar. Približne v roku 1998 uzatvára sériou monochrómov cyklus abstraktnej maľby a obracia sa opäť k figurálnej kompozícii, prísne realistickej, čerpajúc zo skúseností techník starých majstrov. Kombinuje tradičné postupy s výsostne novými a vytvára akýsi nový (vlastný) „systém“ maľovania. Smelo mixuje rôzne vplyvy a žánre, hoci neopúšťa večný kruh maľby. Obsahu konkuruje technológia, uplatňuje akýsi caravaggiovský prístup. Historické, biblické a alegorické námety i inšpirácie bežného života skicuje, fotí, upravuje v počítači a po tomto dôslednom procese scénu vo finále maľuje na plátno. Toto experimentálne „majstrovanie“ vo veľkoplošnej maľbe možno sledovať u autora od roku 2000. Využíva fenomén svetla a tieňa, dramaticky stavia scény obrazu. Jeho ostatná výstava v Galérii Čin Čin v Bratislave v roku 2017 mala názov 13. komnaty a bola uzavretím dvojročnej životnej etapy, aby mohla nastať nová. V Divadle Malá scéna STU vystavuje celkom novú kolekciu obrazov, ktoré sa viažu na silnú tému smrti posunutú od morbídnej, pravdivej, temnej aj teatrálnej cez erotickú až po humornú rovinu.
Lebka evokuje mnohé motívy, nie je to len časť skeletu človeka, môže to byť archeologický nález, pracovná pomôcka medikov a lekárov, nádoba na nápoje pre Vikingov (veď odtiaľ v Škandinávii pri štrnganí „na zdravie“ znie „skøl“), výstražný symbol na vlajke pirátov, či na kožených bundách Harleyákov, alebo dramatická rekvizita v ruke Shakespearovho Hamleta s fatálnou otázkou Byť, či nebyť ?“…je to však predovšetkým pozostatok nás, ktorému predchádza smrť. Lebka je symbol smrti, výstižný a desivý zároveň. Smrť má celú škálu podôb a je dokonca rôzne vnímaná v odlišných kultúrach.
Smrť reprezentujú symbolicky rôzne farby (čierna, fialová aj biela), každá etnická a náboženská kultúra má k nej iný prístup (nemusí byť len trúchlivá, ale aj oslavne veselá). Nemusí byť vždy nutne tragická, alebo smutná (aj keď ako smutnú ju pri strate blízkeho logicky aj pocitovo definujeme a vnímame).
Smrť je niečo, čo nás nikoho neminie. Čo raz príde. Nevieme kedy a ako – biblicky „nevieš dňa ani hodiny“ (v tom je jej napätie a záhada) , ale vieme že určite. Istá je v živote iba smrť. A hoci v živote spravidla potrebujeme istoty , táto jediná vyvoláva strach. Smrť prichádza občas nečakane, prekvapivo, šokantne, rýchlo a možno aj skoro, inokedy sa vlečie, ľudia na ňu čakajú , ba modlia sa za ňu, môže byť vykúpením z bolesti života. Sú takí, ktorí poprú jej prirodzenosť a berú ju do vlastných rúk. Téma smrti je nadčasová , svojim spôsobom nás priťahuje a odpudzuje zároveň, lebo je nebezpečne neprebádaná, neznáma, nevyznáme sa v nej a často sa jej práve preto bojíme. Možno ani nie z jej definitívneho ukončenia, ako toho, čo príde po nej. Smrť môže byť hrdinská, verejná (v zmysle popravy), osamelá aj intímna. Prirodzená, náhodná, násilná i cielená.
Smrť v obrazoch Stana Bubána má však iný rozmer. Ukazuje nám, že v istých metaforách môže byť aj príťažlivá, hravá, dá sa na nej zabaviť, môže byť tragikomická (veď si len spomeňme na bláznivé talianske filmy , kde sa pohrebný sprievod na cintoríne morbídne zabáva). Smrť môže mať aj nádych erotiky , nech to znie akokoľvek bizarne. Ale práve kvety kálie, alebo ľalií , ktoré sa spravidla dávajú na hrob, svojim tvarom, formou a detailami evokujú pohlavné orgány ľudského tela. Často až hazardne tvrdíme, že milujeme na smrť, milujeme do smrti, navždy, dokonca až za hrob. A napokon aj orgazmus je až dráždivo, lascívne, extaticky a dramaticky vo francúžštine definovaný ako „malá smrť“ (le petit morte).
Hasta la muerte mi amor , znie možno na prvý šup romanticky, ale svojim spôsobom to može byť aj irónia, alebo výhražka. Je vôbec možné milovať až do smrti ? Je možné milovať navždy ? Dokážeme to ? Vieme to ? A chceme to ? Názov výstavy , ako aj orgazmus „po francúzsky“ tvrdí, že láska nemá ďaleko od smrti. V minulosti pre lásku muži išli odvážne do súbojov, umierali pre lásku, ale dá sa umrieť aj z lásky (alebo jej nedostatku, z jej straty) utrápením, prípadne skokom z okna. Dramatická literatúra, romány, opery, balety sú plné jedov, dýk, kordov , guliek do hlavy a vrhania sa zo skál práve z lásky. Z lásky sa v nich umiera, jednotlivo, aj vo dvojici. Napokon aj pri telesnej láske môže človek občas dostať infarkt. A ak sa chceme preniesť od bohapustej súlože , cez nežne milujúce srdce až po biblický výklad – láska je rovnako večná ako smrť. Respektíve je smrť naozaj večná ? Možno práve láska ju dokáže „potrieť“. „Hasta la muerte, mi amor“ – Až do smrti, navždy, až za hrob, láska moja…Navždy s tebou…Stano Bubán zaklína smrť do lebky, ale v jeho hroboch nebýva vždy sama. V ploche obrazu , ale aj v lese, či pod imaginárnou stélou sú dvaja – muž a žena, možno dvaja priatelia, človek a zviera – duo lebiek , ktoré naznačuje, že si delíme nielen hrob, ale aj večnosť. Naveky ! Naveky s tebou ! – pri troche egoizmu nám samozrejme napadne, či je to až tak dobrý nápad. A táto (možno aj malá škodoradosť) je evidentná vo vyškerených lebkách Bubanových maľovaných neviditeľných „hrobov“. Sú to akési polomorbídne a veselo karikované „náleziská“ našich pováh, charakterov, reakcií, komické odkazy mimiky a gest nášho už spráchnivelého žitia.
Tak ako v posteli môžeme zaspať naveky (a bola by to asi pre každého tá najkrajšia smrť), tak v tradičnom ponímaní (ak sa nedáme spáliť v peci krematória) je nám hrob večnou posteľou. Pri troche šťastia (alebo pomsty ?!, ťažko povedať) sa tam môžeme ocitnúť dvaja (poprípade viacerí). Stanoví mŕtvi v hroboch debatujú, smejú sa, hádajú a možno sa aj milujú. Raz sa v obraze objaví odkaz „Kiss me in the forest“, inokedy nad sediacou kostrou (v jogínskom sede ) preletí vták (Nebeské vtáky) – symbol slobody, (alebo iba bocian a papagáj), inokedy v ňom elegantne kľačí nešťastný paroháč zrazený metaforicky na kolená, opierajúci sa o kord a zdá sa, že ide kohosi požiadať o ruku, alebo ako bača stráži svoj košiar „mŕtvych“ zvierat, či prišiel odkiaľsi až zo stredoveku, ako posledný rytier. Inokedy autor v kolorovanej ploche sústredí lebky rozprávkových jednorožcov, zoraďuje ich na polici ako „Uložené sny“ z detstva, až vyústi k renesančnej tragédii naznačenej v jednoduchom ornamente „požičanom“ z dobovej architektúry, ktorý nenápadne (nevinne i provokatívne zároveň) funguje ako piktogram od biblickej ryby až po vagínu (Testament, Kult). Ľudské lebky v snehu situuje tvárou k sebe (Hasta la muerte, mi amor), v čiernobielom znení lebka tisne bozk tej druhej na líce (Nič nie je čiernobiele), inokedy sa lebky vyškierajú, chichúňajú, bozkávajú (Kiss me in the Forest) , túlia sa k sebe (Splnený sen) – autor naznačuje ich komunikáciu, akoby sa nič nezmenilo, akoby (ani po smrti) nič neprestalo. Veď predsa Hasta la muerte , mi amor…Naveky s tebou !
Stano Bubán nezobrazuje život po smrti v nejakej transcendentálnej rovine, nie je to svet duší v inej dimenzii, ale akýsi fungujúci „život“ telesných pozostatkov v hrobe. Vtipné, dekadentné a bizarné „divadlo“ kostí pod zemou. Nie je to horor, ani krimi, je to skôr krásny dôkaz lásky dvoch bytostí zadefinovaný v polohe ich kostí a výraze ich lebky. Ako keď starší manželský pár vedome umieral v pevnom objatí v posteli na potápajúcom sa filmovom Titanicu. Aj názvy prezrádzajú dosť – (Dolu vodou, Vášeň, Uložené sny, Happy Home, Reinkarnácia, Politická mŕtvola).
Stano Bubán sa , (keď nemaľuje a nemiluje) vo svojom voľnom čase zaoberá Kung Fu a Taiji, rovnako ako tancuje Argentínske tango. Aj tu kdesi možno (možno) hľadať prapodstatu inklinácie k téme smrti – k lebkám, ktoré sa voľakedy stínali mečmi a k večnej láske, ktorá je zašifrovaná vo vášni tanga. Názov expozície „Hasta la muerte, mi amor …“ iste nie je náhoda. Navždy s tebou, láska moja ! Len teraz neviem, či sľubuje , alebo sa vyhráža.
Na vernisáži bol odprezentovaný Portrét umelca, ktorí sme točili s televíziou 213 , a v rámci rozhovoru kurátorky a autora o jeho najnovšej tvorbe a téme smrti vystúpili študenti školy Kung fu a Taiji v Bratislave pod vedením majstra Wanga Yingshena. Výstava je prístupná do 22. mája 2018. Nezabudnite na ňu ako na smrť.
BARBARA BRATH
kurátorka výstavy
