„Pesničku Stromy som napísal pomerne dávno a na prvotný impulz si preto už ani nepamätám. Ostáva mi len dúfať, že to nebol nejaký hrozne vzrušujúci príbeh s nečakanou zápletkou a úžasným koncom, lebo zabudnúť na niečo také by ma celkom mrzelo,“ hovorí s príjemnou iróniou spevák Marek Vandrák.
Slovenská hudobná scéna má nový objav! Volá sa Marek Vandrák, pochádza zo Spišskej Novej Vsi a k svojim piesňam si skladá hudbu aj texty. Fanúšikom predstavuje svoj prvý singel s názvom „Stromy“. Pre Mareka je tvorba jedným zo spôsobov, akým spracúva emócie. V zásuvke má pripravené aj ďalšie skladby a aktuálne chystá vydanie debutového albumu a pre náš portál poskytol tento mladý sympatický pesničkár rozhovor.
Ako sa študent politológie a práva dostane k písaniu textov piesní a skladaniu hudby?
Nuž, býval som na intráku a keď sa oslavovali študijné úspechy alebo sa smútilo kvôli neúspechom, prípadne ak bola streda, štvrtok, piatok alebo akákoľvek iná zámienka, robili sa tzv. „chodbovice“. To boli párty, na ktorých sa zbehli ľudia z celého intráku a skoro vždy to končilo tým, že sa hralo na hudobné nástroje. Postupom času sme si s niekoľkými hudobníkmi založili kapelu a začali hrávať serióznejšie. Ja som tam hral na klarinete, ale vždy ma lákala gitara. Tak som si ju občas požičal a učil sa na nej hrať. A keď som si už vedel vymyslieť a zahrať prvé melódie, začali mi napadať aj prvé slová a z nich vznikli moje prvé pesničky. Keďže sme s kapelou hrávali vlastnú tvorbu, do repertoáru sme zaradili aj moje veci. A to ma motivovalo skladať ďalej. Čiže tak to celé začalo, bol to taký prirodzený proces. Po štúdiu sa kapela rozpadla, ale mňa bavilo tvoriť aj naďalej.
Váš singel Stromy je klasickou ukážkou čistého, pesničkového štýlu, kde je dominantný text, v podstate ide o zhudobnenú poéziu. Píšete najprv slová piesní alebo hudbu? Ako vyzerá Váš tvorivý proces?
V drvivej väčšine prípadov píšem texty a skladám hudbu naraz. Môj tvorivý proces vyzerá tak, že si vezmem gitaru a len tak sa s ňou hrám a niečo si popri tom pohmkávam. Z času na čas nejaká melódia upúta moju pozornosť o niečo viac a z hmkania sa stane prvá veta a potom prvý rým. A v tom momente viem, že z toho vznikne pesnička. Pritom je to niekedy dlhý proces a niektoré pesničky som dokončil až po rokoch. Ale keď mám prvých pár slov a aspoň základ melódie, musím sa k tomu stále a stále vracať až kým pesničku nedokončím.
Aj z kúska slnka sa tie mrchy tešia… Je to irónia? Alebo Vám skrátka zapadol rým?
Irónia. Chcel som tým s trochou nadnesenia povedať, že stromom závidím šťastie, ale v dobrom. Ako keby ste hovorili o nejakom kamarátovi, ktorého máte radi a povedali, že tá „mrcha“ mala zase také šťastie minule… Takto je to myslené a nie ako skutočná nadávka.
Pesnička Stromy je mimoriadne chytľavá, poslucháč si ju zapamätá už na prvé počutie. Aký bol impulz k jej vzniku?
Pravda je, žiaľ, taká, že som ju napísal pomerne dávno a na prvotný impulz si preto už ani nepamätám. Ostáva mi len dúfať, že to nebol nejaký hrozne vzrušujúci príbeh s nečakanou zápletkou a úžasným koncom, lebo zabudnúť na niečo také by ma celkom mrzelo. Ale možno si časom taký príbeh k Stromom aspoň vymyslím, tak potom dám vedieť.
Singel je veľmi zaujímavý atmosférou sála z neho pohoda a je špecifický rytmicky. Má v sebe aj istú jazzovú príchuť – kto je autorom hudby?
Autorom textu aj hudby som ja, ale na tom, ako tá pesnička vo finále znie, majú samozrejme obrovskú zásluhu aj hudobníci, s ktorými som ju nahral. Sú to veľkí páni s veľkým citom pre hudbu, čo je myslím aj počuť.
Zdá sa, že ste si komponovali len tak pre radosť a sám pre seba – nebyť Vašej priateľky, ktorá nahrávku poslala manažérovi Jožkovi Šebovi, ani by sme o Vás nevedeli. Plánovali ste vôbec niekedy pieseň, ktorú ste nahrali v štúdiu, aj niekde zverejniť alebo by ostala zabudnutá v šuflíku?
Ťažko povedať, čo by bolo keby, nemal som žiadne konkrétne plány. Ale asi by som sa do zverejňovania príliš nehrnul, lebo na tej demo nahrávke som len ja s gitarou, pričom v hlave som svoje pesničky vždy počul znieť aj s ďalšími nástrojmi. Mal by som teda asi pocit, že tomu niečo chýba.
Aktuálne nahrávate album. Ako sa Vám darí? Koľko songov už máte hotových?
Musím sa priznať, že s albumom to ide prekvapivo dobre. Základ sa nám podaril nahrať v priebehu niekoľkých dní, myslím, že to netrvalo dlhšie ako dva týždne. Čiže teraz sme už skôr vo fáze, že dolaďujeme detaily a skúšame, či sa niekde ešte nehodí nejaký ďalší zvuk, vokál alebo či sa niektoré slová nedajú zaspievať aj inak, lepšie. Našťastie náš netlačí čas, predbežný dátum vydania sme si stanovili na september, čiže môžeme si dopriať ten luxus vyhrať sa s tým do hĺbky. Drvivá väčšina práce je ale už hotová.
Ako vyzerá Váš tvorivý proces? Idete presne podľa nôt a vopred dohodnutých šablón, alebo sa počas toho vyskytne aj moment, keď niekto z kapely „vylepší“ nejakým improvizačným momentom pesničku – zmeníte ju?
S kapelou vyzerá náš tvorivý proces tak, že ja chalanom zahrám pesničku najprv iba sám a oni počúvajú. Potom si to zahráme spolu, pričom si to hneď aj nahráme a následne si to spoločne vypočujeme. No a potom sa premýšľa, skúša, improvizuje, diskutuje a tak ďalej. Improvizačných momentov je preto veľa. Ako som už vravel, chalani sú totiž výborní hudobníci s veľkým citom pre hudbu a často vedia hudbu vylepšiť takým spôsobom, aký by mi ani nenapadol. A to si na nich veľmi cením, to je podľa mňa veľká a vzácna vec. Preto som veľmi rád, že s nimi môžem hrať.
Máte aj svoju vlastnú kapelu – predstavíte ju? Odkiaľ sa poznáte?
Začnem od konca. Poznáme sa vďaka Jožkovi Šebovi, ktorý ich pozná už mnoho rokov. Keď so mnou začal pracovať, posielal som mu rôzne demonahrávky a on ich zas posielal kamarátom hudobníkom, že čo na to povedia. No a oni povedali, že sa im to páči a že poďme to spolu skúsiť. A tak vznikla kapela v zostave bubeník Igor Ajdži Sabo, gitarista Pišta Lengyel, basa Martin Gašpar, klávesy/hammond Martin Wittgrúber a ja. Ešte by som ale chcel spomenúť aj ďalšieho Jožkovho kamaráta – Juraja Kupca. Je to naozaj výborný zvukár a práve v jeho štúdiu KUPEC RECORDS-Piesok momentálne nahrávame album. Nestará sa ale iba o zvuk, ale aj o to, aby sme sa v jeho štúdiu cítili príjemne, skoro ako doma. Keďže je zároveň aj skúsený hudobník, má kopu dobrých nápadov a spolu s Jožkom mi veľmi pomáha aj so spevom, konkrétne zlepšovať frázovanie. Minule sme si pustili jednu starú demonahrávku a ten rozdiel, ako som ju spieval pôvodne a ako znie po tom, ako so mnou obaja tvrdo makali a učili ma, bol neuveriteľný.
Je to asi pravidlom, ale pokiaľ muzikanti trávia spolu veľa času, občas sa aj pohádajú. Ako je to s vami? Zatiaľ žiadna hádka?
Sklamem vás, ale zatiaľ veru žiadna. Poznáme sa na to zatiaľ pomerne krátko. Ale ani v kapele, s ktorou som hral na výške niekoľko rokov, sme sa nehádali a doteraz sme dobrí kamaráti. Tu a tam sa navštívime alebo dokonca aj s rodinami ideme na spoločnú dovolenku. Dúfam teda, že keby aj nejaké hádky prišli, tak to vyriešime ako chlapi – dáme si pivo a ide sa ďalej.
Na Slovensku máme pomerne málo pesničkárov, skôr je to doména v Čechách, kde je to aj tradícia a dodnes im je veľa. Čím Vám piesne, s poetickými textami sprevádzané pomerne jednoduchým hudobným sprievodom, učarovali?
Nikdy som to nevnímal tak, že sa mi vyslovene zo všetkého najviac páčia pesničkárske piesne a že presne takú hudbu chcem robiť. Nie som vyhranený na nejaký konkrétny hudobný štýl, ale počúvam naozaj kadečo. No a pri skladaní hudobný štýl neriešim už vôbec. Tvorím čisto intuitívne, ako to v tej chvíli práve cítim a až na konci v skutočnosti zistím, čo vlastne vzniklo. Ale je pravda, že často sú moje pesničky založené skôr na texte a hudobný sprievod býva jednoduchší. Myslím, že je to spôsobené aj tým, že pri písaní textu ma nič neobmedzuje, iba moja predstavivosť, zatiaľ čo pri hre na gitare mám veľké rezervy. Je preto skvelé, že chalani to vedia potiahnuť práve po hudobnej stránke, oni sú v tomto úplne iná liga. Čiže myslím, že sa výborne dopĺňame, ale to už nech posúdi každý sám, keď vyjde album.
Pôvodne hráte na klarinet. Zrejme ste chodili na ZUŠ – flautu a následne klarinet. Neskúšali ste hrať klasickú hudbu alebo jazz?
V rámci ZUŠky existovala pre deti niečo ako kapela, kde sa hrávala klasická hudba aj jazz. Občas som tam chodieval, ale nebolo to príliš často. Naviac som bol ešte dieťa, tak neviem, či sa to počíta. Po ZUŠke sme sa s klarinetom tak trochu rozišli. Obaja sme cítili, že potrebujeme byť chvíľu sami. Síce sme si povedali, že ostaneme kamaráti, ale viete ako to v takýchto prípadoch chodí… Nevideli sme sa celé roky. Opäť sme sa dali dokopy až na vysokej škole počas internátnych párty, ktoré som spomínal na začiatku rozhovoru a ktoré vyústili až do založenia kapely. Keďže sme hrali vlastnú tvorbu, vymýšľal som si vlastné melódie alebo som improvizoval. Zistil som, že je to celkom sranda a že práve toto ma baví. Na rozdiel od hrania klasickej hudby z nôt, ako to bolo na ZUŠke.
Ako dieťa ste mali rád hudbu alebo to boli skôr povinné jazdy, ktoré ste v škole museli absolvovať?
Hudbu som mal vždy rád, ale nemal som rád ZUŠku. To bola vyslovene povinná jazda. Spočiatku sa to ešte celkom dalo, lebo som mal super učiteľa, ale keď odišiel, začal ma učiť riaditeľ a ten bol stará škola, veľmi prísny. Oveľa viac ma v tom čase bavil šport, súťažne som plával, skákal som na korčuliach, všetko možné… ZUŠku som dokončil iba s veľkým sebazaprením a tak trochu aj z donútenia. Zaujímavé ale je, že písanie textov ma bavilo už vtedy a že som začal s písaním rapových textov, lebo som sa v tom čase pohyboval v partii, kde sa počúvala takáto hudba. Doteraz ich kdesi mám odložené.
Ako ste sa od klarinetu dostali ku gitare?
Tak to bola dlhá cesta, lebo som šiel veľkou okľukou. Síce pôvodne hrám na klarinet, na ktorý som prešiel z flauty, ale sranda je, že som nikdy nechcel hrať ani na jeden z týchto nástrojov. Už ako malý som chcel chodiť práve na gitaru, ale v tom čase v našej rodine nebola práve najlepšia finančná situácia a tak ma naši dali na zobcovú flautu, keďže gitaru sme si v tom čase nemohli dovoliť. Flauta je taký základ, z ktorého sa potom prechádza na iné dychové nástroje. Ja som chcel prejsť na saxofón, ale v ZUŠke mi povedali, že je lepšie prejsť najprv na klarinet a až potom na saxofón. Tak som začal chodiť na klarinet, dokončil som prvý stupeň ZUŠky, ale na druhý som už nešiel, lebo ma to nebavilo. Čiže ani k saxofónu som sa nedostal. Gitara ma ale nikdy neprestala lákať a tak na strednej a hlavne potom na vysokej škole som si ju tu a tam od niekoho požičiaval a skúšal si brnkať. Nakoniec som si kúpil vlastnú a na nej hrávam až doteraz. Čiže moja cesta ku gitare bola veľmi dlhá, ale neľutujem to, asi to tak malo byť. Veď teraz som napríklad veľmi vďačný za to, že viem hrať aj na klarinete. Všetko je ako má byť.
V singli Stromy ste využili aj klarinetové sólo. Čiže predsa len, ste aktívne v kontakte s klarinetom? Je využiteľný aj v pop-music?
Až tak aktívne s ním v kontakte momentálne nie som. Pesničky sa predsa len skladajú a hlavne spievajú lepšie s gitarou. Ale keď mám príležitosť si niekde alebo s niekým zahrať, robím to veľmi rád. Ako napríklad pri Stromoch. No a čo sa týka klarinetu a pop-music, myslím si, že v každom hudobnom štýle sa dá využiť akýkoľvek nástroj, len treba byť kreatívny. A čím menej je nejaký nástroj pre určitý hudobný štýl typický, tým je potom výsledok prekvapivejší a zaujímavejší. Ale samozrejme musí byť použitý vhodne a s citom.
Stromy evokujú, že máte blízko k prírode. Alebo ste skôr mestský typ človeka?
Povedal by som, že som aj aj. V meste netrpím, ani vo veľkom, práve naopak. Keď je človek v aktívnom veku, tak mu mesto poskytuje veľa možností. Ale zároveň zbožňujem z neho vypadnúť kdesi do prírody. Kedysi som chodieval veľmi často, teraz už na to nemám toľko času, ale o to viac si prírodu vážim a teším sa z nej.
Prezradíte, o čom budú ďalšie skladby albumu a kedy asi bude hotový?
Ako som už spomínal, album by mal byť hotový v septembri. No a o čom budú ďalšie skladby? Poviem to na príklade jednej z nich – volá sa Zmysel života a neviem prečo, ale mám k nej asi najbližší vzťah. A presne o tom je aj väčšina mojich pesničiek – o živote, o hľadaní nejakého zmyslu a šťastia, o človeku a jeho trápeniach, túžbach aj radostiach. Čiže povedal by som, že sú to také intímne texty, v ktorých dominuje vnútorné prežívanie emócií. Viem, asi to znie pomerne abstraktne, ale musím si nechať nejaké tajomstvá na ten september.
Viete si predstaviť, že by ste sa živili na Slovensku muzikou?
Pravdupovediac si to momentálne neviem predstaviť. Ale asi to je teoreticky možné, keďže takí ľudia existujú. Uvidíme. Bolo by to super.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Mareka Vandráka
