Multimediálne divadlo M. R. Štefánik od režiséra a choreografa Ondreja Šotha ukázalo obecenstvu dokonalé moderné divadlo po všetkých stránkach. Život Štefánika rozpovedaný od jeho detstva až po smrť Šoth stvárnil zrozumiteľne a zároveň na vysokej estetickej úrovni. Z takejto premiéry odchádzajú ľudia naplnení emóciami, láskou a nádejou…

Ondrej Šoth bol vždy osobitý tvorca, ktorý vedel uchopiť nadčasovú tému a zároveň upozorniť na niečo akútne, čo sa v našej spoločnosti deje. To, že Štefánik je veľká osobnosť našej histórie a venuje sa mu málo pozornosti, vedel Šoth už keď realizoval svojho prvého Štefánika pred desiatimi rokmi.
Dielo prináša Šoth na pódiá v čase, keď si pripomíname 100. výročie úmrtia tejto osobnosti, ktorá má v československej, ale aj európskej histórii neopomenuteľný význam. Paradoxne, takí Francúzi to vedia a velebia túto výnimočnú osobnosť, nakrúcajú o Štefánikovi unikátne dokumenty, my Slováci sa vďaka Šothovej inscenácii dozvedáme o jeho živote, invenčnosti, význame v európskej politike – jedným slovom, o jeho genialite.
To všetko dokáže vypovedať bez jediného slova, zato s tonou dávkou emócií, ktoré sa priam valia z pódia z každej jednej scény a dotknú sa priamočiaro sŕdc obecenstva. V tom je ozajstný majster, ktorý vďaka svojej kreativite dokáže publiku vyraziť dych, rozplakať ho, dojať, priniesť ho priamo k hviezdam, presvedčiť, že aj jednotlivec má silu zmeniť svet, no zároveň priniesť na pódiá chronologicky, zrozumiteľnou formou zmapovanie jeho života tak, aby informačne hodnotným a výpovedným „rozprávaniam“ porozumel aj človek, ktorý o Štefánikovi vedel predtým veľmi málo. Napríklad aj z pohľadu toho, aký bol na svoju vlasť hrdý, koľko pre ňu obetoval a ako ju miloval: „Som Slovák telom i dušou – nemám lásky polovičatej,“ znie jeden z výrokov Štefánika, ktorý je stvárnený aj v inscenácii.
Už prvá scéna multimediálneho divadla vyrazila dych: na pódiu sa Štefánik ukázal v plnej svojej veľkosti a chrbtom k publiku sa postupne vzďaľoval a zároveň za sprievodu sugestívnej hudby postupne približoval ku hviezdam v zadnej časti pódia na plátne. Dvojnásobná symbolika bola nesmierne silne vyjadrená: nebol totiž len skvelý astronóm – vedec, ale v nekonečnom vesmíre bol silnou individualitou, ktorý veril, miloval a pre svoj národ spravil aj nemožné, pretože predpovedal, že budeme v európskom kontexte významným národom. Národom, pre ktorý sa obetoval. „Ja s udivením hľadím do vesmíru a snažím sa určiť v ňom súradnice mojej duše,“ povedal. Postupne, ako sa približoval ku hviezdam, sa obecenstvo ponáralo spoločne s ním do tohto nedozierneho, nádherne mystického sveta. Dychvyrážajúce entré inscenácie však bolo len zlomkom toho, čo tvorivý tím okolo režiséra a choreografa dokázal.



V inscenácii sledujeme život tejto osobnosti od útleho detstva. Keď na scénu prišiel malý, 6-ročný Štefánik (Ján Capko) a spustil folklórne tance, v publiku to zašumelo. Aspoň sa spamätalo z prvej, dramatickej a vizuálne nádhernej scény a z rojčivého sveta hviezd sa dostalo do reality. Talentovaný Janko si od prvého momentu získal srdcia ľudí v publiku. A zároveň pretavil svojím vystúpením veľmi podstatnú myšlienku zo života Štefánika: nebola totiž náhoda, že scénu s dieťaťom sprevádzali folklórne tance. Hrdosť a lásku k národu, ktorú mal v sebe zakorenenú, v ňom ostala od útleho detstva až po jeho náhlu, tragickú smrť.

Ján Capko (Štefánik ako dieťa) počas skúšky

Štefánika ako mládenca, ktorý sa vyberá do sveta a emotívne lúči so svojimi priateľmi a matkou (Lyudmyla Kolimečkov Vasylyeva), stvárnil Šimon Stariňák.

Stariňákov výkon bol presvedčivý nielen po tanečnej, ale aj výrazovej a hereckej stránke. Symbolika, ako ho priatelia obliekajú do obleku, ktorý má nahradiť kroj, je čistá a jasná ako obloha bez jediného obláčika. Talentovaný mladík má pred sebou sľubnú kariéru v zahraničí, kde pre svoj národ môže spraviť viac ako v rodnej krajine. „Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu treba obetovať,“ znie ďalší z jeho výrokov, ktorý bol v tejto inscenácii naplnený do bodky.

Šimon Stariňák ako Štefánik – mládenec

Dostali sme sa do „životopisného“ momentu, kedy prežíval závratnou rýchlosťou nástup do vedeckej komunity, cestoval, aktívne sa angažoval do politiky. Šoth umne, presne a zrozumiteľne dávkuje jednotlivé periódy jeho života, plné silných zážitkov a samozrejme, ako výnimočný choreograf a režisér k tomu využíva na scéne (nenahraditeľný Juraj Fábry, s ktorým má Šoth veľmi silné puto) kulisy správne „napasované“ na jednotlivé scény. Fábry pritom využíva všetky možnosti, ktoré mu javisko dimenzionálne poskytuje.
Život Štefánika okrem spomínaného „zázračného“ dieťaťa a mládenca, stvárňujú ešte ďalší traja tanečníci: Gennaro Sorbino, Andrii Sukhanov a Sergeii Iegorov, ku ktorým sa ešte dostaneme. Azda len toľko, že štyria tanečníci plus malé dieťa – všetci mali svoj význam, svoje miesto, svoje úlohy a všetci mali spoločného menovateľa – dostať na pódium život tejto výraznej osobnosti našich dejín prostredníctvom moderného tanca plného emócií.
Osobitnú pozornosť si zaslúžia dobové kostýmy, ktoré boli precízne navrhnuté a neprejavilo sa na nich len pedantné štúdium histórie, ale aj jedinečný výtvarný cit. A kto je pod nimi podpísaný? No predsa riaditeľ baletu Štátneho divadla Košice, Andrii Sukhanov. Úprimne? Človek by povedal, že tento multitalentovaný tanečník by sa mal „roztrojiť“: veď len v tejto inscenácii okrem šéfovania súboru zvládol aj návrhy kostýmov – čo je nesmierne náročná práca, nielen taká obyčajná jednohubka, ale ako tanečník predviedol aj jeden z najkrajších a najprofesionálnejších výkonov na scéne. Odpoveď na otázku, ako to zvláda a prečo sa mu tak darí v rôznych oblastiach, je veľmi jednoduchá: okrem talentu mu nechýba húževnatosť a za celé tie roky si zachoval niečo, čo je pre umelca nesmierne dôležité – a to je pokora. (Viac sa dočítate v rozhovore so Sukhanovom, ktorý sme si po premiére nemohli nechať ujsť, veď čaro a šarm jeho osobnosti, sú priam magnetizujúce. Pozn.red.).

Ťažko voliť exaktné slová, ktoré by adekvátne vystihovali novú inscenáciu Šotha. On sám pre náš portál povedal, že Štefánik odišiel síce skoro, ale zažil to najpodstatnejšie, čo v živote človeka to najvzácnejšie, a to je láska. A tú skutočne našiel, ľúbil celým svojim srdcom, pretože všetko, do čoho sa v živote pustil, aj skutočne robil celým svojím srdcom a naplno. „Mne nejde o to, za cenu nečinnosti, kúpiť si život. Ja nechcem žiť o dvadsať-tridsať rokov. Teraz – teraz chcem žiť.“ Tento výrok exaktne vystihuje jeho život.

Štefánik a slečna Fridová v podaní Františky Vargovej

V inscenácii je okrem jeho výnimočných schopností, láske k rodnej vlasti,  dobrodružného a objaviteľského života, zobrazená aj dobová politika. V Európe bol rešpektovaný profesionálny diplomat, a kto pozná aspoň základy dejín, vie, že dvaja najsilnejší muži prvej Československej republike – Masaryk a Beneš, nemali tohto veľkého, hrdého a bojovného Slováka práve v láske. Je pravdou, že vzťahy medzi týmito troma osobnosťami boli skutočne vyhrotené. A túto napätosť ukázal na scéne režisér bravúrne. Štefánik bol ten, ktorý premýšľal a bol už uznávanou osobnosťou v zahraničnej politike, no práve on tam dotiahol Masaryka a Beneša. Samozrejme, ich predstavy však boli odlišné. Šoth nerobí z inscenácie primárne politické dielo, ale tento najdôležitejší moment nemohol opomenúť. A na javisku sa odohráva pred očami divákov taká silná scéna – najmä čo sa týka antipatie Beneša voči Štefánikovi, že aj tomu, kto predtým súvislosti nepoznal, sa otvoria oči.

A v tom tvoria Ondrej Šoth v spolupráci so Zuzanou Mistríkovou skutočnú majstrovskú dvojicu. Zuzana Mistríková sa spolupodieľala na scenári a mala na starosti aj dramaturgiu. Dlhoročná spolupráca týchto dvoch silných osobností už niekoľkokrát priniesla do divadla unikátne diela, výnimku netvorí ani táto inscenácia. Odhodlanosť tejto významnej osobnosti, jeho bojovnosť, jeho múdrosť a zároveň láskavosť, možno vyjadriť týmto jeho citátom: „Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný.
Ďalšiu významnú, ak nie jednu z najpodstatnejších zložiek inscenácie, tvorí hudba. Azda za všetky žánrovo bohaté skladby možno spomenúť zopár: K Loiuse Weissovej, úspešnej novinárke a političke, ktorá Štefánika z celého srdca milovala (bravúrne ju stvárňuje Tetiana Lubska), znie šansón v podaní Edith Piaf. „Neoženíte sa s Giulianou (Giuliana Benzoni v podaní neskutočnej Evy Sklyarovej – pozn. red.), nebudete patriť žiadnej žene, tak ako ste nedokázali byť môj,“ vyznala sa Louise plná bolesti zo stratenej lásky, keď jej oznámil, že miluje inú a práve sa zasnúbil.

Tetiana Lubska stvárnila v Štefánikovi aj Louise Weissovú

Počas misie na ďaleký ruský východ a na Sibír znie pieseň od ЛЮБЭ „Позови меня тихо по имени“, je pravdepodobné, že počas tejto silnej scény neostalo v sále ani jedno oko suché. Široká ruská duša, plná emócií v tejto scéne bola natoľko expresívna, že také niečo by nedokázal v absolútnej harmónii vyjadriť azda nik iný ako práve Šoth. Pamätná bola aj intímna klavírna Gymnopédia č. 1 od Erica Satieho, ktorá sa z diaľky dotýkala divákov a zosobňovala tragédiu, smútok a žiaľ tak, ako azda žiadna iná skladba.
Gro druhého dejstva tvorí duet Sergeiia Iegorova a jeho životnej lásky Giuliany v podaní Evy Sklyarovej. Opäť – len ťažko hľadať slová vystihujúce všetky emócie, ktoré duet priniesol. Láska, smútok, nekonečno, milujúci mladí ľudia a ich bolestivá rozlúčka. To všetko v intímnej scéne, kde sa striedajú rôzne emócie, ktorých spoločných menovateľom je láska.

Sergeii Iegorov ako Štefánik a Eva Sklyarová ako Giuliana Benzoni

Tanečný výkon Iegorova nie je potrebné zvlášť hodnotiť, je to výnimočný umelec s profesionálnou technikou. Jeho výraz, to však bolo niečo unikátne. V balete je výraz a zároveň herecký výkon v niektorých scénach ešte podstatnejší – pre diváka – ako tanec samotný. Zahrať presvedčivo lásku, bolesť a rozlúčku, ktorú obecenstvo vníma všetkými zmyslami, to chce ozajstný kumšt. A to všetko tento ukrajinský tanečník dokáže obsiahnuť tak hodnoverne, že máte chvíľami pocit, že sledujete film.
Rovnako Eva Sklyarová má v sebe neoceniteľný dar. Jej vystúpenie bolo o to expresívnejšie, že sa táto vynikajúca sólistka lúči s dráhou tanečníčky. Do svojho výkonu životnej lásky dala všetko: okrem nádherne stvárneného tanca s brilantnou technikou, to bol opäť presvedčivý výraz. Toľko bolesti a lásky v srdci ženy, ktorá miluje z celej svojej duše, dokáže na javisku odovzdať v balete SDKE azda len Sklyarová. A to skutočne bez akéhokoľvek  zveličovania.

Sergeii Iegorov ako Štefánik a Eva Sklyarová ako Giuliana Benzoni

Táto scéna je bezpochyby jednou najsilnejších nielen v samotnej inscenácii, ale v globále v umení ako takom si zasluhuje pozornosť. Prekračuje po všetkých stránkach divadla hranice nášho malého, ale krásneho Slovenska. To krásno, nehmatateľné, neopísateľné, ale zato citeľné, dokáže zrežírovať s talentovanými umelcami len výnimočný človek.

Sergeii Iegorov ako Štefánik a Eva Sklyarová ako Giuliana Benzoni

Záverom je nutné poznamenať, že táto inscenácia je dokonalá po každej stránke (vieme, že sa pri hodnoteniach umeleckých diel tento terminus technicus z princípu nemá používať, ale s odpustením, v tomto prípade idú všetky princípy bokom). Už bulletin je spracovaný ako „Cestovateľský denník“ Milana Rastislava Štefánika. Začíname v roku 1905 v Paríži a jeho slová, aká bola jeho cesta, aby sa stal súčasťou vedeckej komunity, dopĺňajú historické fotografie, mapy, kde v tých časoch cestoval a citáty, ktoré hlboko zasiahnu dušu. Za všetky vyberáme ďalší: „Poctivosť nie je slovo – to je logický dôsledok života.“

Štefánika jednoducho treba vidieť. Je to výnimočné, komplexné dielo plné nádherných scén, skvelých tanečných výkonov a hudby, ktorá rezonuje v duši človeka ešte dlho po vzhliadnutí. Dokonca, dielo tým, že má aj edukačný charakter, by si povinne mali pozrieť všetci mladí ľudia, možno aj na stredných školách, aby sa povedomie o tejto osobnosti európskeho rozmeru v našom štáte konečne dostalo na úroveň, akú si zasluhuje…

Zdroj foto: Jozef Marčinský


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno