Napriek tomu, že tento koncert nemá kadencie, poskytol veľkolepý priestor sólistovi – v tento večer sme počuli mimoriadny interpretačný výkon. Štýlovo čistého, precíteného, vzdušného, vznešeného, ale i melancholického Mozarta. V druhej časti koncertu sa šéfdirigent Daniel Raiskin po desiatich rokoch vrátil k Symfónii č. 10. Dmitrija Šostakoviča.
Ďalšia z dvojice koncertov Slovenskej filharmónie pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina priniesla okrem zaujímavej dramaturgie a vzácneho hosťa aj novinku. Pred štvrtkovým koncertom (10. novembra 2022) o 18.15 sa konalo vo foyer stretnutie so šéfdirigentom, ktorý návštevníkom poskytol výklad diel. Rozhovor s ním robil dramaturg Slovenskej filharmónie Juraj Bubnáš, ktorý Raiskinovi dokázal byť dobrým partnerom. Toto stretnutie poukázalo na dve skutočnosti: stretnutia a rozprávanie o hudbe sú nesmierne dôležité nielen z hľadiska samotného výkladu, ale i budovania stabilnej základne návštevníkov. Tú Slovenská filharmónia má, no žiadna inštitúcia si nesmie dovoliť uspokojiť sa (a zvlášť v dnešných časoch) s priaznivým stavom – mala by vykonávať ďalšie kroky na to, aby si divácku priazeň udržala, a samozrejme, získala nových divákov.
A tou druhou vecou bolo to, čo všetci dobre vieme, no tentoraz to bolo markantné: publikum verné klasickej hudbe starne. Abonenti a priaznivci tohto žánru nie sú mladí ľudia ani zástupcovia strednej generácie, ale presne tí, ktorí so záujmom sledovali zainteresovaný výklad Daniela Raiskina. Jeho rétorické schopnosti priblížiť dielo a vytiahnuť pútavé okolnosti, za ktorých vznikali kompozície, dokonca objasniť konkrétny hudobný materiál, témy, význam použitých intervalov, náročnosť hudby, pritom voliť zrozumiteľný, no nie simplicitný slovník, sú obdivuhodné. Rozprával tak, že ani jediná veta nebola zbytočná, bez vaty, veľmi konkrétne. Nielen z pohľadu prevedenia diel, teda umelca, ktorý ich stvárňuje, ale historika a estéta. Je zrejmé, že pri naštudované diel ide do hĺbky, nie je povrchným typom dirigenta, ktorého zaujíma výlučne partitúra.
Za všetky informácie, ktoré odzneli, vyberáme azda tú, prečo sa rozhodol vrátiť k Symfónii č. 10 Dmitrija Šostakoviča, ktorú hral pred desiatimi rokmi. Šéfdirigent je dnes zrelší, skúsenejší, no veľa vecí sa odohralo aj v jeho osobnom živote. Nielen jeho deti vyrástli, ale spoznal mnoho ľudí, mnoho priateľov sa mu obrátilo chrbtom – doslova hovoril o zrade. A iste, mnoho vzácnych ľudí, ktorých poznal, zomrelo… To všetko poznačilo pohľad na toto významné dielo Šostakoviča, na ktoré sa dnes díva úplne inak.
Ak tieto stretnutia budú pokračovať, je to pre naše publikum len a len dobre. Napokon, Štátna filharmónia Košice predkoncertné stretnutia realizuje roky a vďaka lektorovi dramaturgie Petrovi Katinovi, ktorý si prizve do debaty hostí aktuálneho koncertu (dokonca sólistov a dirigenta), sa stali u publika mimoriadne obľúbenými. No nemusíme chodiť až do Košíc, pravda. Aj v minulosti po koncertoch realizoval bývalý dramaturg Ivan Marton diskusné stretnutia – vždy je to len dobre, ak ešte rezonujúce diela v obecenstve, majú ďalšiu odozvu a zároveň spätnú väzbu.
Koncerty otvorilo Largetto pre orchester škótskeho skladateľa Jamesa MacMillana, pôvodne zborová skladba na žalmové texty Miserere z roku 2009, ktorú o osem rokov neskôr skladateľ upravil pre symfonický orchester. V premiére bola uvedená Pittsburským symfonickým orchestrom pri príležitosti desaťročnej spolupráce orchestra s ich hudobným riaditeľom Manfredom Honeckom.
Sonorika tohto diela je nádherná, doslova podmanivá. Z interpretácie ste cítili okamžite hĺbku a precítenosť – pôvodne zborový charakter diela je zjavný, no predsa. Rozsahovo a pocitovo skladateľ pridal na intenzite, orchester dokáže vo svojej hĺbke a sile akoby suplovať viac zborov – čím sa vytvára novotvar a vzďaľuje sa pôvodnej koncepcii diela. Zo spodných polôh vychádzajúce sláčiky, v tichej, priam kajúcnej polohe, no pridaním plechových a drevených dychových nástrojov dokázal úplne pozmeniť sonoriku žalmu. Jeho spevnosť v orchestrálnej podobe ostáva zachovaná (ide o žalm č. 51 „Zmiluj sa Bože nado mnou, pre svoje milosrdenstvo…“), no zrazu prichádza presvetlenosť, majestátnosť a optimistickejší ráz – večnosť. Precízna výstavba a práca s dynamikou, nádherné legáta v sláčikových nástrojoch – to všetko prispelo k tomu, aby interpretácia Larghetta mala duchovnú hĺbku. Po dramatickej časti sme počuli tému – interpretovanú postupne v dychových nástrojoch, v sprievode harfy a sláčikových nástrojov. Práve v nej sa najviac prejavila religiozita autora. Ak mu aj vyčítajú niektorí konzervatívnosť, rozhodne sa mu táto úprava vydarila. V interpretácii sme cítili z Raiskinovej strany snahu o lyrickosť, čisto vyspievané, lineárne vedené hlasy, kontempláciu, minimalisticky komponované úseky, ktoré nenudili, intonačne čisté trúbkové sólo, ale aj ďalšie dychy, ktoré sa priestorovo krásne vynímali. Bol to aj zámer – po takom efekte so sólami, ktoré znejú vždy z iného priestoru, sa napokon orchester zjednotí v súzvuku, jasnom závere, z ktorého bolo cítiť nádej. V dnešnej dobe kompozícia, ktorú potrebujeme.
Španielsky klarinetista Pablo Barragán je považovaný za jedného z najvšestrannejších a najzaujímavejších hudobníkov svojej generácie. Je držiteľom Prix Credit Suisse Jeunes Solistes 2013 a mnohých ďalších ocenení na medzinárodných interpretačných súťažiach. Od roku 2007 je členom West-Eastern-Divan Orchestra, ktorý vedie maestro Daniel Barenboim.
V jeho interpretácii sme počuli Koncert pre klarinet a orchester A dur, KV 622 Wolfganga Amadea Mozarta z roku 1791. Ide o jedno z posledných dokončených inštrumentálnych diel Mozarta, ktoré napísal pôvodne pre basetový klarinet (pôvodne zamýšľal koncert napísať pre basetový roh, prvá časť je aj ako skica zachovaná pre basetový roh). Za účelom čo najvernejšej interpretácie tohto koncertu hral Pablo Barragán na basetovom klarinete, ktorý disponuje nižšími polohami ako štandardný klarinet. Mozartov vydavateľ vydal verziu koncertu s nízkymi tónmi transponovanými do bežného rozsahu a nezverejnil pôvodnú verziu, až neskôr uskutočnili rekonštrukciu pôvodnej verzie pre klarinet schopný zahrať aj nižšie tóny.
Trojčasťový koncert pre klarinet a komorný orchester (dve flauty, dva fagoty, dva lesné rohy a sláčiky – husle, violy, violončelo a kontrabas) sa prejavuje prvkami virtuozity, ale aj lyrických častí. Je to majstrovské dielo pre klarinet, v ktorom sa sólista môže ukázať – nielen technicky, ale aj výrazovo, takže bol mimoriadny zážitok pre poslucháčov, ako sa s ním Barragán vysporiadal.
Šéfdirigent Raiskin Mozartovi rozumie – už v úvodnej téme prvej vety Allegro, ktorú otvára orchester, nasadil svižné tempo a orchester ju hral s potrebnou ľahkosťou. Keď sa témy ujal sólista, až dojímal skĺbením virtuóznych prvkov s lyrizmom. Mozart často dokázal prejsť práve v rýchlych častiach k melancholickému výrazu a tento koncert nie je výnimkou. Plynulosť fráz, čistá intonácia, ohromujúce, precítené legáta, nie samoúčelná virtuozita v podaní klarinetistu – dýchanie medzi jednotlivými frázami, aby vynikla typická mozartovská invenčná melodika, to všetko tvorilo jeden harmonický, zvukovo kompaktný celok a vysoko kvalitnú interpretáciu. Špeciálne vyzdvihol spomínané melancholicky ladené časti, nezašiel však nikdy do trúchlivo depresívneho výrazu. Mozart taký ani nikdy nebol – bolesť a clivotu poznal, nie však v zmysle deštruktívnom zmysle. Španielsky sólista, hoci hral precítene a v niektorých miestach mierne využíval aj prácu s agogikou, nikdy neskĺzol do romantickej interpretácie.
Farebne vynikali aj spodné tóny špecifického hudobného nástroja, ktorým, logicky, skladateľ nenadeľuje virtuózne pasáže, tie nechal pre vyššie polohy. Fascinujúce bolo najmä dynamické stvárnenie, ktoré v podaní sólistu prinieslo vyvážené pianissimá (poznáte tie momenty, keď v koncertnej sále nikto ani nedýcha) oproti kontrastne znejúcim plochám. Kompaktne s ním znel orchester – v tutti častiach bol zvukovo homogénny a spolupráca so sólistom bola empatická.
Druhá časť Adagio patrí medzi najznámejšie – bola využitá aj vo filme Spomienky na Afriku. Otvoril ju sólista hlavnou témou – prekrásne vyspievaná melancholická melódia, ktorá je poslucháčom dobre známa, sa v jeho podaní nádherne niesla. V elegickej nálade ju dopĺňal orchester, no v tejto časti tvorí absolútnu dominanciu klarinet. Mozart využil register basetového, aj štandardného klarinetu, aby v sólovom parte vyspieval jednu zo svojich najkrajších tém. Sólista si pritom nič nezľahčil – udržal pomalé tempo, dlhé tóny v brilantne čistej intonácii, s vyváženými trilkami – bol to ohromný zážitok počúvať ho.
Aj preto má význam pozývať takýchto unikátnych hostí zo zahraničia – obohatí to nielen publikum, ale i samotných hráčov orchestra. Bolo zreteľné, že pre hudobníkov bol takýto interpret obrovskou motiváciou. V záverečnej rýchlej časti Rondo. Allegro sme počuli dialogické časti medzi sólistom a orchestrom. Opäť nastal priestor pre virtuozitu – kým predchádzajúca časť bola najmä o výraze, v záverečnej sa v chromatickosti predviedol klarinetista a častiach bohatých na veľké intervalové skoky. Tretia časť – to je využitie celej škály klarinetu, nielen technickej, ale i výrazovej.
Napriek tomu, že tento koncert nemá kadencie, poskytol veľkolepý priestor sólistovi – v tento večer sme počuli mimoriadny interpretačný výkon. Štýlovo čistého, precíteného, vzdušného, vznešeného, ale i melancholického Mozarta.
V druhej časti koncertu zaznela, ako sme už spomenuli, Symfónia č. 10 e mol, op. 93 Dmitrija Šostakoviča, ku ktorej sa Daniel Raiskin vrátil po desiatich rokoch. Šostakovič dielo dokončil v roku 1953, po Stalinovej smrti, kedy sa umelci v krajine mohli vrátiť k tvorivosti bez toho, aby cítili obavy zo zatknutia. No nie je to len obraz Stalina – jeho diktatúry a tyranie, ktorý sa v tomto diele jasne črtá. Je označovaná za najkompaktnejšiu symfóniu s dokonalou formou a využitím kontrapunktického písania. Dielo je zložité – je v ňom mnoho obrazov, metafor, niektoré z nich možno spojiť aj so skutočnými udalosťami. Trpel krízou, uvedomoval si svoju vlastnú smrteľnosť, videl umierať Prokofieva, ďalších tvorcov, sám bol chorľavý.
Až neskôr vyšlo najavo aj spojenie medzi symfóniou a jeho azerbajdžanskou žiačkou kompozície Elmirou Nazirovou, do ktorej bol pravdepodobne zamilovaný (využitie intervalov – iniciál jej mena spomínal na stretnutí pred koncertom aj šéfdirigent Raiskin). V tretej časti je nositeľom témy jej mena lesný roh, odpoveďou sú tóny D-Es-C-H (Šostakovičovo meno).
V čase, keď iní skladatelia opúšťajú veľké symfonické formy, Šostakovič komponuje mohutné, dielo – majstrovské, plné výbušnosti, ale zároveň jemnosti. Protikladov, vnútornej drámy – už o úvode prvej časti Moderato sa hovorí ako o štrukturálne najdokonalejšej časti. Violončelá a kontrabasy z hlbín otvárajú pochmúrnu tému v piáne – len šesť nôt stačilo Šostakovičovi na to, aby rozvinul prostredníctvom sugestívneho, pomalého úvodu tematický materiál, na ktorom postavil takmer polovicu prvej časti. Je to čistá dokonalosť, keď basy postupne rastú a pripojí sa k nim sólový klarinet.
Práve to je signál na postupnú zmenu nálady – a hlavne štruktúry. Kým však Šostakovičova hudba má svoj vnútorný dramatizmus a je nutné ho citlivo vygradovať, vyspievaním skrytých tém, s krásne tvarovanými legátami, napätie musíte cítiť vo vnútri – je to akási skrytá túžba, Raiskin nechal búrlivo znieť orchester už pred vyvrcholením. Zrejme tento jeho pohľad súvisel s myšlienkami, ktoré prezentoval na predkoncertnom stretnutí. Každý pohľad umelca a spôsob, ako stvárni umelecké dielo, odráža aj jeho osobné prežívanie, zážitky. V prípade tejto interpretácie som mala pocit, akoby introvertné prežívanie išlo do úzadia a prevýšilo to extrovertné, dramatické.
Druhá časť prvej vety je kontrastne stavaná a začína sa flautovým sólom. Jej rytmus je charakteristický a u skladateľa často používaný – počuť v ňom sarkastické prvky tanca a napokon vyústi vo fagotové sólo. Zreteľne sa nieslo, parciálne prvky symfónie boli zvládnuté, no celku chýbala potrebná emocionálna sila, výraznejšie kontrasty. V explozívnych partoch bol šéfdirigent presvedčivý (hrozivo zneli perkusie, ktoré pripomínali vojenský bubon), no nie v introspektívnych. V miestach, kde sú spomalenia, buď neboli vôbec alebo neboli dostatočné – výpovedi tým pádom chýbala hĺbka a filozofický rozmer diela.
účinkujú: Slovenská filharmónia, Daniel Raiskin – dirigent, program:
Dmitrij Šostakovič – Symfónia č. 10 e mol, op. 93
A opäť zrýchlil aj tempo – ako je už v jeho interpretácii zvykom, na čom by nebolo nič neobvyklé, pretože súčasní umelci tak pristupujú k stvárneniu kompozícií. Dosiahol tým potrebný ťah orchestra, aj veľkú, kričiacu drámu, no nie tichý, osamelý výkrik duše autora, ktorým dáva najavo svoje zúfalstvo. Aj v tomto diele. Tiché, pomalé Moderato v závere prvej vety len plávalo po povrchu, nebolo dostatočne precítené a opakujúce sa témy nemali ten efekt naliehavosti, aký by u Šostakoviča mali mať.
Druhá časť znela podstatne autentickejšie, v tomto prípade sa osvedčilo rýchle, priam až zúrivé tempo a nasadenie, s akým pristúpil šéfdirigent k dielu. Práve o tejto vete sa hovorí, že je portrétom Stalina, sláčikové nástroje zneli hrozivo, agresívne – to šialené násilie, ktoré sa podarilo hudbou zobraziť, Raiskin chápal a stvárnil energicky a spotrebným podtextom. Rýchle tempo sa mu darilo držať – dychy v kontramelódii zneli ostro, opäť sa ozval malý bubon ako drsný militaristický prvok. Darilo sa mu vyvolať pocit znepokojenia – konečne sme počuli aj dynamické kontrasty v stúpajúcich sláčikoch, vo všetkých motívoch, ktoré zneli, bol kontext čitateľný – Raiskin ich dokázal precízne vyzdvihnúť, žiadny neostal v orchestri skrytý. Angažovanosť, s akou hral túto časť, pripomínala, že skladateľ už vtedy vedel – maľovaním portrétu Stalina, že jedno zlo vystrieda ďalšie. A spôsob, akým túto časť šéfdirigent interpretoval, dávala tušiť, že hľadal paralelu a súčasné dianie sa ho bytostne dotýka – aj to je moment, kedy vieme, že je hudba geniálnych skladateľov nadčasová.
Po tejto časti by ste mohli ticho v Redute priam krájať. Je to moment, kedy hudba svojou silou prináša čitateľný odkaz – sugestívny a aktuálny, ožíva opäť, navlas rovnaký, len portrét namaľovaného diktátora je iný. Spomalenie v podobe valčíku, v ktorom využíva skladateľ svoj hudobný podpis (prepis jeho priezviska v nemeckom jazyku), ale aj meno jeho žiačky – nevedno, aký vzťah k nej prechovával. Elmira Nazirová je skrytá v motíve, ktorý kombinoval E-La-Mi-Re-A európskou notáciou a solmizačnými slabikami (motív sme počuli v podaní lesného rohu). Trpkosť a osobná tragédia – to sú ústredné emócie, ktoré z tejto časti máme cítiť, ako vždy, aj tentoraz ako hlavné prostriedky využíva sarkastický smiech – končiaci v tichu.
Finále bolo v podaní Slovenských filharmonikov najprecítenejšie – v ich interpretácii sa zračila pozoruhodná ľahkosť a pocit radosti, ktorý nastúpil po úvodnej, pomalej hlbokej téme violončiel a kontrabasov. Svoju výpoveď skladateľ končí ostrými rytmami a prúdom energie, opäť sa vracia stratená vášeň, ale aj vzdor. Je to nepochybne majstrovské dielo – náročné na interpretáciu, pochopenie kontextu, vyhranie všetkých motívov, mimoriadne farebné, s množstvo modulácií –formu, na ktorú ostatní skladatelia zanevreli, dokázal Šostakovič doviesť do dokonalosti.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
