Symfonický orchester Slovenského rozhlasu so svojím šéfdirigentom Ondrejom Lenárdom predstavili publiku program, ktorého spoločným menovateľom bola nielen hudba na prelome 19. a 20. storočia, ale i programová hudba, v dvoch prípadoch Goetheho dielo.
Programová verzus absolútna hudba, to bol vždy večný – teoretický i estetický boj skladateľov i teoretikov. V piatok 17. novembra 2023 v rámci 3. abonentného koncertu sme počuli program zostavený z diel Dukasa, Ravela a Liszta pod taktovkou Ondreja Lenárda. Sólistom večera bol mladý klavirista Ryan Martin Bradshaw, v druhej časti koncertu sa predstavil tenorista Peter Berger a Český filharmonický sbor Brno (zbormajster Petr Fiala).
Už úvodná skladba večera Paula Dukasa – skladateľa i hudobného kritika, naznačila, že tento večer nebude o romantických opusoch. Dukasovo najobľúbenejšie dielo Učeň čarodejníka je z formového hľadiska symfonické scherzo, z obsahového posúva hranice programovej hudby. Spôsob, akým skladateľ využil inštrumentáciu, dynamiku, výraz, dokázal pracovať s atmosférou, premenlivými náladami, rozpoznateľnosťou motívov – prezentujúcich sa jednotlivými hudobnými nástrojmi spojenými s ústrednými postavami, priam ohňostrojom tém, bol dovtedy nevídaný (dielo vzniklo v roku 1897). Čarodejníkov učeň má podtitul „Scherzo podľa Goetheho balady“, keďže vychádza z rovnomennej básne Goetheho z roku 1797.
Scherzo je náročné na výstavbu a hoci na relatívne krátkej ploche (do 10 minút), dá zabrať – najmä z hľadiska koncentrácie obsahu, a samozrejme, jeho pochopenia. Tú tajomnú atmosféru, ktorú treba nastoliť úvodom, sa maestrovi Lenárdovi podarilo „vykúzliť“ už hneď na začiatku. Sláčikové nástroje v pianissime, nadväzujúce flauty a v tichej, dobre nastavanej dynamickej hladine, spievajúci klarinet, to všetko stále v magickej, tichej atmosfére, no predsa, protirečivej, odporujúcej sláčikom. Keď je starý čarodejník preč, učeň má čas na vystrájanie a zázraky… Orchester zahral túto náladu presne, dokázal vytvoriť potrebné napätie spojené s prekvapením a zvedavosťou, a navyše, s krásnym klarinetom – tento part je pre mnohých klarinetistov výzvou.
A zrazu musí vyniknúť ten výbuch energie po úvodných taktoch a fragmentárnych motívoch, pripravujúcich sa na to, čo sa po pomalom úvode, bude diať. Trúbka v diele zosobňuje učňa, ktorý objavuje čarodejníkove kúzla. Rýchle tremolá v sláčikoch, obrovský kontrast vo farbách a dynamike, glissando v harfe, i v tempe – orchester bol výborne pripravený. Trúbky boli priam prenikavé – práve tento nástroj zobrazuje učňa, ktorý sa sám snaží vytvárať kúzla.
Pamätáte si legendárnu nahrávku pod taktovkou Artura Toscaniniho s New Yorskou filharmóniou z roku 1929 z Carnegie Hall? Presne tento prístup je ukážkový a koncepciou postavenej na kontrastnosti jednotlivých pasáží mal k nej blízko aj Ondrej Lenárd so SOSR. Náš šéfdirigent síce nešiel cestou až takých rýchlych temp, no vystaval dielo s precíznosťou a zmyslom pre kontrasty. Nezanedbal ani jedno sólo v dychoch, práve dychové nástroje sú také kľúčové pre francúzsku hudbu. A samozrejme rytmika – sofistikovaná, členená, variabilná. Dukas preukázal inštrumentálne majstrovstvo v tejto kompozícii a práve tie najjemnejšie nuansy treba vo farbách cítiť a vyhrať, aby skladba mala zmysel.
Úžasná, slávna časť s dychmi v staccatach, ktoré boli v dialogickej odpovedi vyhraté najprv s potrebnou pauzou, no nie prirýchlo, až následne sa tempo zrýchlilo – bol to jednoznačný triumf učňa, ktorý sám, aj bez svojho majstra, dokáže kúzliť. Interpretácia tohto diela sa skrýva v detailoch a v zreteľnej artikulácii jednotlivých nástrojov, v stupňovaní dynamiky, a pritom ste museli v nej cítiť vtip a hravosť. Ústredná melódia vo fagotoch, no i zvonkohra, ktorá preberá v orchestri dôležitú úlohu – a to nielen farebnú. Mimoriadne presvedčivo zneli aj lesné rohy, ktoré spoločne s pizzicatom sláčikových nástrojov dokázali vytvoriť magickú atmosféru. Trúbky s témou učňa sa objavovali s dynamickým a energickým výrazom, skladateľ však dokázal mágiu vytvoriť aj prostredníctvom iných nástrojov – fagot s témou znel nad ansámblom spevne, spomínaná zvonkohra podporila ten pocit mágie, ale i dokonca kontrafagot (krátky stúpajúci 4-tónový motív ste museli zaregistrovať), samozrejme tympany, počuli sme aj typickú dychovú fanfáru. Ohromne bola zvládnutá gradácia – v skladbe je ich niekoľko, no tá, ktorá sa ozvala pred nežnou, lyrickou pasážou, bola najsugestívnejšia. Gro tejto kompozície spočíva v tvarovaní nálad a atmosféry, no pritom musí byť zahratá do posledného detailu.
Zahrať zábavu a vtip v hudbe nie je jednoduché, no v orchestri bol tento prvok zreteľne počuť. Pri spomínanom motíve kontrafagotu, ktorý tému odovzdal klarinetu, ešte pred návratom hlavnej témy, to bola ohromná zábava. Vďaka pružnosti, ťahu orchestra, no pritom žiadnej uponáhľanosti. Hráčom sa darilo dosiahnuť presne ten výraz, ktorý evokuje túto mágiu, ktorá sa učňovi s odvahou darí. Hudba nebola hektická, no stále zrozumiteľná, najsilnejšia mágia sa „diala“ vo veľkom fortissime, v úseku tutti. Explozívne zvukové plochy sa striedali s intímnejšími – napríklad violové sólo. V interpretácii sa podarilo dosiahnuť mnohé tempové zmeny, a samozrejme, neustály návrat známeho motívu – je to scherzo vo svojej krásnej, invenčnej, farebnej podobe, symfonické, no sofistikovane využívajúce jednotlivé nástroje, hravé, pritom atmosférou nesmierne silné. Ak by poslucháči mali program v bulletine napísaný, rozhodne si mohli viac užiť toto dielo. Ten neustále sa vracajúci, charakteristický motív a vtip na záver, keď je učeň prekvapený návratom svojho majstra – aj sme počuli v sále smiech z dobrodružstva a prekvapenia, no predsa. Hoci tá atmosféra sa dala vyčítať z toho, ako jednotliví sólisti ale aj tutti orchester hral, no i tak by sa patrilo napísať podrobnejší program práve k tomuto dielu, ktoré posunulo hranice programovej hudby v dobe svojho vzniku.
Pri francúzskej hudbe sme ešte ostali. Maurice Ravel a jeho Koncert pre klavír a orchester G dur je výzvou aj pre takých klaviristov ako Zimerman či Argerich. Očakávame na jednej strane od neho výnimočnú čistotu, dokonalý rytmus, vzdušné frázovanie a jasný zvuk. Od sólistu temperament, množstvo nuáns, pritom čistý pianizmus, od dirigenta svojím spôsobom racionalizmus – to všetko tvorí nádherné farby impresionizmu Ravela.
Sólistom večera bol mladý, talentovaný klavirista Ryan Martin Bradshaw, ktorý si na seba kladie čoraz náročnejší repertoár – najmä obsahovo a myšlienkovo, ale i výrazovo. Technicky je to mimoriadne zdatný hráč, ktorý sa nebojí týchto výziev. Prvá časť koncertu sa začína rýchlo, búrlivé – Allegramente, s prenikavou pikolou, ktorej melódia prechádza do harfy, no práve ten kontrast po živom úvode je prekrásny. Klavírny part v pokojnej, až magicky tajomnej nálade, bol priam snivý. Nie v romantickom zmysle, čo sa týka štýlovosti, je to už zásadný posun využitia farieb hudobných nástrojov – ako sólového, tak aj orchestra. Od začiatku sme počuli v diele príbuznosť s jazzovými prvkami, ktoré využíval napríklad Gershwin. Najväčšou chybou je, keď interpreti uponáhľajú tento part – chce to čas, aby vyzneli jednotlivé tóny, trilky, ale práve tie farby, ktoré Ravel chcel ukázať. Ryan si v okrajových častiach počínal veľmi dobre – je to intelektuálne podkutý hráč s dobrým vedením, s orchestrom komunikuje precízne, vie počúvať a citlivo vyspieva svoje party. Orchester skladateľ prispôsobil náladám klavíra, ak v ňom počujeme zasnené, meditatívne party, tak potom aj orchester stíchne. Nádherné glissandá harfy boli brilantné, „blue notes“ dychových nástrojov, najmä plechových, nechal maestro Lenárd patrične zaznieť. Nikdy však netvorili prehnaný prvok v koncepcii – jazz bol len okrajovým výrazovým prvkom. Aj extrémne polohy klavíra Ryan vyhral do všetkých detailov, v zmenách temp sa výborne orientoval, napriek variabilite výrazov a častých zmien v tempách udržal plynulosť tejto časti.
Ak vás druhá, hlboko introspektívna časť Adagio nerozplače, tak potom sa asi niekde stala chyba. Téma sólového klavíra je odzbrojujúca z emočného hľadiska, no nie depresívne ladená. V týchto partoch sa ešte žiada mladým interpretom prežiť to, čo život ponúka. Nielen jeho krásy, bezstarostnosť, ale i strasť. Nie, že by Ryan nedodržal dynamiku alebo nefrázoval plynulo a krásne. Jeho interpretácia bola po technickej stránke a dynamickej vypracovaná. Je to výnimočný interpret. Na emócie, v ktorých si však autor siaha na samé dno a objavuje ten veľký bôľ a smútok, ešte musí dospieť. Iste, prekrásne boli jeho sóla v pianissime, no zrejme zrada je v tom, že ten part je možno nie tak technicky komplikovaný, naopak, vcelku jednoduchý. A v tom prípade záleží na každom jednom tóne, fráze. Osobne verím tomu, že ak raz tento mladý interpret dospeje, zahrá pomalú časť tohto klavírneho koncertu úplne inak. Flauta prebrala tému s túžbou i smútkom zároveň –vyspievaná, presne s tým výrazom, aký potrebujeme v Adagiu počuť (ešte aj ten jeden intonačný nedostatok inak skvelej flautistke odpustíme). Tá vnútorná vášeň, ktorá je skrytá v tomto koncerte, špeciálne jeho pomalej časti, je slovami nevypovedateľná – zosobňuje ju práve klavír, ktorý sa v sólach mení na clivú pieseň, tému, ktorá sa vám musí vryť priamočiaro do srdca.
Finále si vyžaduje priam krištáľovú čistotu. Je to intenzita skĺbená s virtuozitou – táto poloha mladému sólistovi pristane a dokáže do nej vložiť všetko. V prípade tretej časti už máme do činenia s progresívnou hudbou autora, v ktorej sú dokonca mnohé harmonické i farebné postupy vytvárajúce kakofóniu – od tej súčasnej síce ďaleko, ale i tak, kombinácia dychov (bohato zastúpené drevené aj plechové), klavíra, sláčikov, vytvárala rozmanité nálady. V interpretácii bolo cítiť narastajúce napätie, šéfdirigent nastavil vynikajúce tempo – bola to priam hudobná búrka. Ale zreteľne artikulovaná. Tým, že Ryan je mimoriadne technicky zdatný interpret, vyhral všetky náročné, virtuózne party čisto a s jasnou artikuláciou. Presne vedel, kedy nadväzujú na sólové party z orchestra (fagot-klavír)a nechal ich dostatočne vyznieť v dialogických úsekoch. Presvedčivé boli i jeho akordické pasáže, často synkopované, náročné behy, kedy rozohral celý rozsah klavíra, úžasne rytmicky do tejto energickej časti vstupovali plechové dychy. Bola to elegancia spojená s virtuozitou a invenciou autora.
V druhej časti večera zaznela Lisztova Faustovská symfónia, S.108 – námetom tejto veľkolepej programovej symfonickej básne bolo, rovnako ako v prvej skladbe večera, dielo Goetheho. Ide o viac-časťové dielo, v závere využívajúce mužský zbor a sólistu – tenor, trvá zhruba 70 minút. Skladateľ nerozpráva príbeh, no portrétuje postavy drámy a z hľadiska estetiky ho možno prirovnať k ostatným jeho symfonickým básňam. Faust, Margaréta a Mefistofeles – to sú hrdinovia, ktorých psychológiu hľadal Liszt prostredníctvom hudobného materiálu.
Fausta zobrazil v neustálom hľadaní pravdy a poznania, práve v prvej časti, ktorá trvá približne 30 minút, je skoncentrovaný zápas postavy, syntéza príbehu celej symfónie. Dokonca v prvej časti používa celý rad chromatickej stupnice (všetkých 12 tónov) – harmonický pôdorys diela je natoľko roztrieštený, že má len máločo spoločné s tóninou c mol.
Úvodné predtaktie vo fortissime sláčikov – kontrabasy, violončelá a violy, sa náhle zmenilo na pianissimo po prvom tóne. Symfónia sa začína v Lento assai, k sláčikom sa pridali drevené dychy (hoboj, klarinety), aby sugestívny úvod ukončil fagot v tých najhlbších polohách. A v tomto momente ste vedeli, že hudobný zážitok bude mimoriadny – silný, hoci nie priamo spojený s programom, no ten známy príbeh budete v hudbe poznať. Liszt bol mimoriadny skladateľ, v dnešnom ponímaní je „otcom“ filmovej hudby – počujete motív a dokážete si predstaviť príbeh, postavy, ich duševné rozpoloženie, viete, čo cítia. Po nádychu orchestra nasledovalo zopakovanie motívu, opätovné ukončenie v tichu a tušiacej hrôze s hlbokými tónmi fagotu, aby sa následne rozohral tanec hrôzy, pekelných múk, ukončený neustále pripomínajúcim sa motívom.
Búrka v Allegre ukázala orchester vo výbornej kondícii: obrovská dráma, no vnútorná, presne to sa odohrávalo medzi sláčikmi a dychmi. Ak sa v tejto časti nepodarí udržať napätie, ten zápas a zmietanie postavy, koncentrácia materiálu, zmysel symfónie je stratený. No orchester SOSR pod taktovkou svojho šéfdirigenta mal neuveriteľnú disciplínu, práce s tempami, vyspievanie motívov, udržanie hladiny dynamiky (dokonca sme počuli aj dychy v pekných, vyvážených pianach), aby sa nad nimi sláčiky niesli, no vždy v tajomnej atmosfére – napríklad rad sextol v 6/4 metre bol nepochybne jednou z najkrajších pasáží. Strieda sa od prvých huslí, cez druhé až po totožný pohyb vo violách. Vynikajúca práca hudobníkov bola so zrýchleniami vo frázach – ak sa vždy máme na čo tešiť na interpretačný výkon v Slovenskom rozhlase, tak vieme, že v podaní rozhlasákov pod taktovkou šéfdirigenta hudba nikdy nebude metronomická. Keď sa sláčiky stíšili do sotva počuteľného pianissima, no vždy krásne znelého v tých najvyšších polohách (koncertný majster Lukáš Szentkereszty), zrazu sa ozvala téma vo violončelách. A následne všetky sláčikové skupiny v plnej svojej kráse, so zrýchlením vytvárajúcim efektné napätie. Výrazovo krásne boli violové sóla (v partitúre označené ako dolce, con grazioso), ktorých motív zopakovali husle v dôsledne tvarovanom oblúku. Neustály boj hlavnej postavy, hrdinu, bol v tejto obsahovo hutnej časti zahratý v podaní orchestra ukážkovo – dynamicky, výrazovo, s pochopením témy. A samozrejme, gradáciou, ktorá má veľmi blízko k štýlu Wagnera. Je to jedno z najzávažnejších diel Liszta, mimoriadne koncentrované a komplikované – udržať ho v neustálom napätí, chce skúseného dirigenta a vnímavých hráčov.
Druhá časť – obraz Margaréty, Andante soave, sa začala tichou melódiou v klarinetoch, ku ktorým sa pridala flauta, a následne téma Margaréty – dolce, znela v podaní hoboja so sprievodom violy. Pekne tvarované legáto hlavnej témy ženskej hrdinky, vyjadrujúce nostalgiu a nehu, občas rušila nečistá intonácia violového partu. Drevené dychy sa v tejto časti striedali s nadväznosťou a plynulosťou, dynamicky vyvážené boli sláčikové nástroje. Tie sa dostali k téme – dialógom violončiel a huslí, zvolaniami, ktorým plynulo sekundovali sprievodom drevené dychy. Ani táto lyrická časť, ktorú skladateľ napísal, nemá len čisto, jednoznačne „sladké“ prvky. Iste, dolce amoroso – to je základ výrazového materiálu, zosobňujúci nevinnosť Margaréty, no postupne sa doň včleňuje motív Fausta. Zrazu sme si medzi týmito prvkami uvedomili, že je to vlastne ďalší obraz Fausta, dívajúceho sa na Margarétu – to, ako si ju vníma vo svojej predstavivosti. Bol to transparentný a čistý zvuk, znejúce témy, ktoré spravili túto časť výnimočnou.
Interpretačne presvedčivá a suverénna bola tretia časť – hudba je plná ironických prvkov, ale i zlovestných. Sú to vlastne Faustove témy, ale „zmrzačené“ na iný obraz. Mefistofeles sa ukázal v plnej svojej sile – skladateľ využil množstvo chromatiky a najmä rytmov. Tie zneli presne, v plnej dynamickej sile, „znetvorené“ motívy Fausta boli razantné a suverénne. Krátke scherzovité úseky, mnoho chromatiky, neustále zmietanie sa v gradáciách, mali v sebe istú zlomyseľnosť a ten typický úškrn vyhrávajúceho Diabla. Kde však aj Satan musel cúvnuť, to bola nevinnosť Margaréty – jej téma ostala plná nehy a nedotknutá. Orchester hral tak presvedčivo, že ste ani program k tejto symfónii nemuseli mať. To bola až úľava, keď sa z predchádzajúceho besnenia ozvala táto lyrická téma.
Zborové finále bolo priam dychvyrážajúce. Chorus mysticus. Andante mistico – v parte tenoru v podaní Petra Bergera bolo spočiatku cítiť neistotu, v pianových častiach bol výrazovo presvedčivý, no tón nemal stabilitu, vo vrchných polohách sa mu darilo podstatne viac a po rozospievaní už bol jeho výkon bezchybný. Mäkkosť jeho tónu bola unikátna najmä v závere, v jeho sóle, keď sa pridal organ. Tenor spieva o sile spásy, part zboru bol interpretovaný čisto s citom, vo vyváženosti skupín tenoristov a najmä mohutne, vyrovnane znejúcich basoch. Dynamiku stupňoval celistvo, obdivovali sme kultivovanosť prejavu zboru, jeho presnosť a intonačnú čistotu – zbormajster Petr Fiala pripravil Český filharmonický sbor Brno dôsledne. Ten záver diela je mimoriadny – dovoľuje poslucháčovi konečne uniknúť od celého príbehu, od neustále zmietaného Fausta a veriť vo vyššie dobro.
Za interpretáciu tohto veľkolepého diela si zaslúži SOSR obrovskú pochvalu. Symfónia, v ktorej sú badateľné vplyvy Wagnera, je dielo zložité, náročné nielen z technického, ale najmä výrazového a intelektuálneho hľadiska. Mať takýto obrovský hudobný monument v repertoári a hrať ho s takými kvalitami, nedokáže hociktoré teleso. Hocikedy dokonca ani to najlepšie – ako sme spomenuli vyššie, metronóm a vycibrené technické detaily, skrátka, k tejto symfónii nestačia…
Zuzana Vachová
Foto: archív RTVS
