V Korngoldovom diele sa veľmi ľahko dá skĺznuť do afektu, presladeného výrazu, prehnanej agogiky, priam teatrálnej melodiky, ktorá sa napokon rozdrobí. Sólistom večera však bol Juraj Čižmarovič – zrelý, múdry, kultivovaný hráč so svetovými skúsenosťami.
Každý z abonentných koncertov Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu je svojím spôsobom hudobným sviatkom. Buď sú to veľké, náročné opusy, ktorými šéfdirigent vždy dvíha úroveň orchestra a značia mimoriadny posluchový a estetický zážitok, alebo sa tento repertoár, ktorý teleso tak dôsledne rozvíja, korunuje ešte účinkujúcim hosťom. Piaty abonentný koncert sezóny 2023/2024 (19. januára 2024) lákal veľkými skladateľskými menami – najmä Brahmsom a Čajkovským. Magnetom pre slovenské publikum bol i sólista večera – slovenský huslista Juraj Čižmarovič.
Koncert pod taktovkou šéfdirigenta SOSR sa začal Brahmsovou Tragickou predohrou, op. 81. Polemiky o tom, či ide o absolútnu alebo programovú hudbu ponechajme, napriek názvu. Je to výpoveď o ľudskej tragédii, je to búrlivé, dramatické dielo, ktorého sa zhostil orchester už v úvodných dvoch akordoch vo fortissimo s plným nasadením. Allegro ma non troppo – šéfdirigent tempo neuponáhľal, vďaka čomu sa ozvala ústredná téma v sláčikoch vo vyváženom piáne, no bola zreteľne vypovedaná. Brahms vás musí chytiť od prvých taktov – musí byť hraný premyslene, ak aj evokuje tragické, clivé či dramatické momenty, je zároveň plný lyriky, no prikláňam sa k názoru absolútnej hudby. Aj preto je potrebné hrať ho s tou najväčšou pedantnosťou – tretím elementom tohto diela po spomínaných dvoch akordoch a téme, je kontrastný materiál, s pochodovým rytmom. Nie, že by bola rytmika v interpretácii orchestra v prezentovaní tejto témy sebaistá, no výhodou je pevná taktovka v rukách Lenárda, ktorý vie pohyb posunúť, plynulo nadviazať a vytvoriť drámu – tú vnútornú, ako sa na Brahmsovo dielo patrí. Úvodnú tému sme počuli v diele niekoľkokrát, orchester s ňou výborne pracoval – skladateľ bol skvelý v inštrumentácii, jeho nápady, ako čo len z krátkeho motívu, z nežného piána v drevených dychoch, vypracovať gradáciu do veľkých rozmerov, sú neporovnateľné s inými autormi. Pritom, všetko v jeho kompozícii má prísnu logiku.
Možno sa úvodná tragická predohra zdá byť jednoduchým dielom, no precízna rytmika a vyspievanie motívov, výstavba diela (najmä tá!) je náročná. Opakovanie tém v Brahmsovi nikdy nie je to isté, nikdy nie je rovnaké, aké ste už počuli, trebárs v úvode. Jeho gradácie, spôsob, ako témy rozpracoval, jeho zmysel pre dramatizáciu, bol unikátny. Sú to väčšie, logicky previazané celky, vo vnútri ktorých je mnoho tých najmenších detailov, ktoré je potrebné vyhrať. Po gradácii sa objavilo hrobové ticho a následné sólo hoboja, no zároveň mu odpovedali fagoty a horny, aby následne hoboj zosilnil svoju výpoveď. To hrobové pianissimo, po flaute, ktoré nasledovalo, s neustálou pulzáciou orchestra, by som vám priala počuť. Bol to neustály pohyb a napätie, vynikajúco vyvážené jednotlivé skupiny. Mechanizmus, ktorý na jednej strane výborne fungoval, na druhej, priniesol potrebnú, hlbokú spoveď. Vždy, keď sa známa téma objavila, z hlbokých polôh sláčikov, orchester pred ňou urobil potrebný nádych. Rovnako, ako dýcha ľudská bytosť, potrebuje sa nadýchnuť pred výpoveďou aj kontrabas či violončelo. Tie hrubé nástupy bez citu a dýchania, ktoré niekedy počúvame v iných orchestroch, sa nedajú ani porovnať s výkonom SOSR. Šéfdirigent Lenárd naučil tento orchester hrať s tepom, nádychmi, napätím a vyváženou dynamikou. Tak, aby ste aj v 15-minútovej predohre nikdy nespustili oči z hráčov, hoc hrajú len „obyčajné“ tremolá alebo sólo má len dva takty. A to je pri Brahmsovi skutočné majstrovstvo – chápať jeho hudbu, to má dar len zopár majstrov. Jeho dielo sa veľmi rýchlo dokáže premeniť na kopu dobre zorganizovaných nôt, bez výrazu, matematiku, ktorá s hudbou nič nemá spoločné. No ak sa hrá sa dušou a hĺbkou, spomaleniami, vnútorným napätím a tragédiou, zároveň oduševnenou lyrikou, tak, ako ho hrali rozhlasáci, premení sa na obrovský zážitok.
Ešte pár viet si azda Brahms zaslúži. Nie je to totiž kus jednoduchý. Zahrať ho s tou neúprosnou gradáciou v závere nie je ľahké, aj k tej sa je však potrebné dostať. Kúsok po kúsku, budovať to dielo tak, aby sa v ňom kulminovala sladkosť, precítené pianissimá a logické vyvrcholenie v závere. Bol to majestátny, prekrásne zahratý Brahms (intonačné detaily v niektorých prípadoch vynechajme). Bol pochopený a zahratý s hlbokou angažovanosťou hráčov. Poznáte ten pocit, keď hráči dohrajú v mohutnom forte a v sále ostane ešte pár sekúnd ticho – a vtedy viete, že ste práve počuli kus krásnej hudby, precítený a obsažný. Priznám sa úprimne, pre mňa je Brahms ako magnet – kdekoľvek a akékoľvek dielo znie u nás, nesmiem ho vynechať. Jediný problém, ktorý po tejto interpretácii vyvstal, ako sa zrazu, z tej veľkej (ale aj magicky tichej) ľudskej drámy, dostať späť k dianiu v Slovenskom rozhlase. To je po dielach tohto skladateľa (ak sú hrané s takým výrazom a citom i pochopením, ako sme to počuli), vždy tak trochu problém.
Markantný problém, s ktorým som zápasila, vyriešil sólista večera i dielo, ktoré bolo uvádzané. Bravo dramaturgii. Je to mimoriadne objavné, keď sa v programoch našich telies objaví aj iný husľový koncert, ako tie, ktoré už poznáme naspamäť. Iste, sú náročné a huslista sa svojimi virtuóznymi schopnosťami pred publikom blysne (alebo podaktorí zažiaria aj menej, lebo skvelá technika, pravda, nestačí), ale človek si už začína pripadať ako v jednom začarovanom kruhu. A z toho kruhu sme sa dostali von vďaka uvádzanému dielu. Nevídané, neslýchané! V programe večera bol skladateľ Erich Wolfgang Korngold a jeho Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35. Korngold sa občas mihne v dramaturgiách našich orchestrov, napríklad v koncertoch filmovej hudby. Napokon, aj sa ňou preslávil, hoci začal a ku koncu života sa aj vrátil k žánru klasickej hudby.
Juraj Čižmarovič je jednou z najvýraznejších a najúspešnejších osobností slovenského interpretačného umenia vo svete. Sólisticky vystupoval takmer vo všetkých európskych krajinách, USA, Japonsku, Kórei a Číne. Jeho umelecká dráha je spojená s nespočetným množstvom významných dirigentov, medzi inými Daniel Barenboim, James Levine, Pierre Boulez, Giuseppe Sinopoli alebo Christian Thielemann. Jeho spoluprácu so šéfdirigentom SOSR sme zažili aj v minulosti – je to vždy sviatok, keď sa na pódiu stretnú dvaja umelci, výrazné osobnosti, ktoré vedia spolu ohromne muzicírovať. A toto dielo je vyslovene tým, ktoré si muzicírovanie, dokonca až v zmysle slobody prejavu, vyžaduje.
Je to krásny koncert – dielo, v ktorom skladateľ použil známe témy z filmov. Konkrétne z nasledovných štyroch: Another Dawn (1937), Juarez (1939), Anthony Adverse (1939) a The Prince and the Pauper (1937). Nie, že by mal husľový koncert obdobný rukopis ako filmová hudba, no tá melodika, s akou sú témy vedené, je rozpoznateľná. Mix romantiky a hrdinstva, kombinovaný s virtuozitou a veľmi vyspelým kompozičným spracovaním s prvkami neskorého romantizmu. Čo je však pri tomto diele podstatné, je voľnosť, s akou ho treba hrať a zároveň ľahkosť. Všetky tie frázy, v ktorých je schovaná technická náročnosť, musia znieť ľahko a budiť u poslucháča dojem hravosti, voľnosti a zároveň angažovanosti.
Juraj Čižmarovič je huslistom, ktorý tieto schopnosti má. Už úvodná téma a letný pohľad do partitúry nám napovedia, že tá voľnosť sa neskrýva len v charaktere melódie, častých tempových zmenách, spomaleniach, ale aj v metrorytmickej štruktúre. Trojdobé metrum sa mení na dvojdobé – rovnako v sprievode, čo v nás vyvoláva ten efekt pohyblivosti a improvizačného charakteru hudby. Otrocky počítať tento rytmus a jeho zmeny – publikum si takúto interpretáciu všimne. Čižmarovič je však typ muzikanta, ktorý tieto zmeny vyhral v krásnych, ucelených oblúkoch a s citlivou agogikou. Iste, predpísanou v partitúre, no ten rozdiel, či sú ritardandá hudobníkom vykalkulované alebo cítené, spoznáte ihneď. A v prípade sólistu tohto večera to bolo spojenie ohromného vkladu muzikality, citu pre frázovanie a prekrásne vyspievanie melodickej línie. Sprievod tohto koncertu nemá spočiatku až také zásadné party, orchester musí byť, samozrejme presný – komunikácia orchestra so sólistom prostredníctvom šéfdirigenta bola ukážková. Ondrej Lenárd dokáže umelca – sólistu počúvať a podriadiť mu orchester, rytmicky i dynamicky, aby vyznel. Nebola to totiž prezentácia huslistu, ktorý sa snaží na seba strhnúť pozornosť prostredníctvom vonkajšieho prejavu. Čižmarovič takéto teatrálne gestá nepotrebuje – na to je až priveľmi zrelý a skvelý hudobník, s obrovskými skúsenosťami. Vidieť, že s takou kariérou, akú má rozbehnutú a schopnosťami, ktorými disponuje, mu neustále ostala pokora, bolo okrem hudby samotnej ďalším zážitkom. V tomto diele sa totiž veľmi ľahko dá skĺznuť do afektu, do presladeného výrazu, prehnanej agogiky, priam teatrálnej melodiky, ktorá sa napokon rozdrobí. Čižmarovič však udržal celistvú líniu frázovaní, pritom tie kulminačné body ostali v jeho podaní boli zachované. S dynamikou pracoval ukážkovo – jeho tón je prekrásny, farebný, piána vyvážené, forte dostatočne dramatické, no kultivované.
Prvá časť koncertu priniesla v podaní sólistu precítenú lyriku a vďaka prístupu huslistu a orchestra neskĺzli tieto témy do sentimentu. Ostali vyspievané, v stabilnom tempe, nie s prehnanými výkyvmi, no vkusnými, estetickými. Mnohí huslisti sa pasujú s rubatami, no odhadnúť ich mieru a voľnosť je vždy vecou muzikality a osobného vkusu zároveň. A samozrejme, rešpektovania zápisu v partitúre, no zároveň individuálneho vkladu. V tento večer sme videli tú najlepšiu kombináciu muzikality, precítenosti, no zároveň rovnováhy. V partoch, kde mal Čižmarovič náročne napísané, virtuózne sóla (sú už v prvej časti, v rýchlych tempách a náročných polohách), sme počuli technicky brilantnú hru, intonačne čistú, v lyrických témach zase obrovské emócie, no hrané s múdrosťou a zrelosťou interpreta. Keď máte takéhoto sólistu na pódiu, zrazu sa mení aj prístup hráčov – sóla dychov boli precítené a intonačne čisté, krásne, sláčiky hrali tému s opojnosťou a romanticky, ako má znieť.
Druhá časť ešte viac láka interpretov spraviť hudbu romantickejšou, než v skutočnosti je. No sólista sa do týchto tempových zmien a príliš sladkého výrazu nenechal vtiahnuť. Iste, v lyrických melódiách prezentoval vrúcnosť, ale v prvom rade nechal rozprávať hudbu. Melódia zložená z triol sa mnohým môže podariť pomerne kostrbato, aj trioly dokážu pekne potrápiť interpretov. Hrať ich s plynulosťou a ľahkosťou, no pritom tou voľnosťou, až improvizačným charakterom, ktorý sme spomenuli vyššie, nedokáže každý hudobník. Buď sa s týmto zmyslom narodíte alebo to jednoducho nevydriete a my v publiku to počujeme. Ohromný podiel muzikality na spevnej, čisto vyhratej melodike, ju spravil romantickou, no opäť bez toho neželaného efektu – prehnanej sentimentality. Pianissimá a piána – to sú základné atribúty tejto časti. Boli nádherné, vyvážené, diferencované, hrané s plynulosťou a krásnymi legátami. A samozrejme, vysoké polohy, čisté, znelé aj v tých najtichších miestach. Z celého tohto diela bola cítiť neha a láska – napokon, mnohí interpreti sa vyjadrili, že celý tento koncert je ňou presiaknutý. No, len aj s láskou treba opatrne – keď to preženiete a vyvalia sa na vás exponované emócie, ktoré do tohto koncertu nepatria, stane sa presný opak všetkej tej intimity a krásy, ktorú toto dielo ponúka. Čižmarovič a SOSR tú rovnováhu emócií našli presne. Obtiažne party hrané s nenútenosťou – na Čižmaroviča ste sa dívali s radosťou, je to sólista, ktorý sa do diela vloží a vy máte pocit, že si tú hudbu užíva (aj tie mimoriadne náročné party). Keď sa tento pocit dostane aj k publiku, sólista vyhral. Finále bolo kontrastné, rýchle a, živé. Nechýbala mu hravosť, výrazná, presná akcentácia v orchestri a humor. Niektoré tie dialogické party až nútili k úsmevu – je to dobre, zručne napísaná hudba. Ak sa hrá s takým vkusom, akým znela v tento večer, farbami, a virtuozitou, jej úspech je zaručený. Ak aj niektorí Korngoldov koncert spochybňujú a prirovnávajú k Hollywoodu a radšej volia Čajkovského (no lebo to je predsa záruka kvality a ľudia to poznajú), neverte mu. V tomto prípade platí: ak v Korngoldovom diele nenájdete zaľúbenie a krásu, chyba bola v interpretoch, nie v diele.
Existuje v romantickej hudbe boľavejší motív ako ten, čo hrajú v úvode Čajkovského Symfónie č. 5 e mol, op. 64 klarinety? No dobre, je to zle postavená otázka, ale snažme sa ju aplikovať na tento koncert. Tak potom odpoveď je nie, neexistuje. Absolútna strata nádeje, boľavá duša, smútok, ktorý vás z tohto motívu a farby obklopí, cítite tak kruto a trpko, že sa vám až ťažko dýcha. Čajkovskij ním vyjadril pocit absolútnej bezmocnosti, straty nádejí a viery. A vy sa neviete dočkať, kedy už skončí pauza, aby ste ho počuli. Lebo nič krajšie a boľavejšie zároveň – ako je to vypovedané v tom jednom motíve, asi v hudbe nie je (slovo asi je zámerné a áno, alibistické). A potom vás klarinetisti takto sklamú. V interpretácii chýbala naliehavosť, temnejšie farby, krajšie, výpovednejšie piáno a to podstatné: smútok. Človek nad tým dlho rozmýšľa, ako by mali hrať tento motív, aby z neho tie podstatné emócie vypovedali – to, čo skladateľ vyjadroval pri komponovaní tohto veľkolepého diela. Ak by tempo Andante bolo pomalšie (čo niektorí dirigenti robia a dosiahnu tým želanú emóciu), nebol by motív kompaktný a šestnástinové noty a bodkovaný rytmus, by sa rozpadol na márne kúsky. Problém bol však v interpretácii. V prvých dvoch taktoch rozhodne nemá čo hľadať také výrazné crescendo, aké sme počuli. Piano má byť vyvážené, až pri opakovaní tohto motívu sa má ozvať odvážnejšia dynamika, čo aj hráči dodržali. Problém však bol vo frázovaní a akcentácii dôb. A už sa namiesto boľavej výpovede stal pochod. Čo však klarinetistom uprieť nemožno, je prekrásne tvarované piano v ligatúrou viazanom tóne, ktorý túto osobnú spoveď skladateľa ukončuje predtým, ako motív počujeme o terciu vyššie. Problematické boli najmä forte tóny prekračujúce hladinu forte – akcentované až príliš, čím sa tento úvod nestal ideálnym. Vyvážený bol však sprievod orchestra, s precíznou dynamikou. Podstatne viac sa klarinetistom darilo pri zrýchlení tempa – Allegro už v sebe malo potrebnú gráciu a plynulosť, hudba totiž zmenila charakter a získali sebaistejšiu pôdu pod nohami. Presná rytmika, spevnosť, postupné vrstvenie hudby pridávaním ďalších nástrojov – orchester fungoval výborne. Pulzácia, so spevnosťou, krátkymi sólami, bola interpretovaná bezchybne. Je to časť plná vášní, bola zahratá s mimoriadnou dynamikou a expresivitou. Po prvej gradácii s maximálne vystupňovaným motívom, zneli krásne sóla – najmä flauty, ale i lesné rohy sa ukázali vo výbornej kondícii. Šéfdirigent Lenárd viedol teleso v gradáciách k rýchlym tempám, no nikdy nie bez dychu. A hráči hrali s neuveriteľnou čistotou. Už v prvej časti je táto symfónia plná naliehavých výpovedí, ťažkých inštrumentálnych partov, ktoré boli hrané (takmer) bezchybne. Nie každý orchester to dokáže. Vynikajúce plechové dychy, presné nástupy, vyvážené sláčikové skupiny, zmeny v tempách (z mnohých nahrávok, ktoré nahrali svetové orchestre, niektorí dirigenti volia stabilnejšie tempá, no tejto symfónii zmeny pristanú) a samozrejme, neustály, skvelý ťah orchestra. Ten bol taktovkou šéfdirigenta mimoriadne disciplinovaný – táto symfónia si vyžaduje absolútnu disciplínu, koordináciu a dozvuky tém. V tých boli rozhlasáci excelentní. Nič v tejto symfónii nebolo uponáhľané, hráči zreteľne artikulovali, v lyricky ladených partoch dokázali dostať do hry tú povestnú širokú ruskú melodiku a presvedčivú, angažovanú dynamiku.
Z temnoty, bolesti a beznádeje hudba Čajkovského postupne rástla v krásu a nádej. Cez druhú, pomalú časť s nádherným lesným rohom sa zmenila nálada. Bola to prvá nádej – metrorytmická štruktúra 6/8 dodala pocit valčíkového rytmu, zmenu v baletnú hudbu, pulzujúce pizzicata sláčikov a sóla drevených dychov tento pocit ešte podporili. Bola to elegantne interpretovaná časť – s romantickým cítením, no zároveň ľahkosťou a plynulosťou. Ten neustály pohyb vo vnútri hudby bol hnacím motorom, ktorý z pomalej časti nerobí smutnú, kontrastnú časť, no nový obsah. Akoby v rozpore s tým, čo sme počuli v prvej časti. Ten, kto nepozná detailne túto symfóniu, bol zrejme prekvapený motívom fanfár. Čajkovskij s ním prišiel náhle, známy motív z prvej časti sa objavil ako idée fixe, aby potom opäť spravil hudbu vznešenou a ukončil druhú časť v pokojnom zmieri – v piáne.
Témy v druhej časti, pomerne rozsiahle, mali kompaktnosť, bola to posluchovo náročná, nádherne interpretovaná časť. Striedal ju pôvabný valčík, hraný nežne s postupne sa odkrývajúcou melódiou. Pulzáciu valčíka nedokáže zachytiť každý orchester – v podaní SOSR to bol presne ten vzletný valčík, ktorý chceme počuť. Aj s bezchybne zahratými sólami hobojov a fagotov, následne si aj klarinety napravili renomé z úvodu. Pekné, plynulé piáno postupne rozvinuli do mezzoforte, aby sme následne počuli rytmicky náročnú časť s nepravidelnými frázami – kombinovať v 3-dobom metre ťažkú dobu v jednom takte, striedanú ľahkou na prvej dobe v ďalšom, by sa neopovážil hocikto, no Čajkovskému to vyšlo prvotriedne. Ak by to bolo rýchlejšie, bol by z toho celkom fajn jazz. No Ondrej Lenárd túto chybu nespravil, Čajkovskij má od tohto žánru ďaleko (aj keď tento komický prvok sa často do interpretácií niektorých orchestrov dostane). Preto aj fagotové sólo, ktoré túto hravú pasáž odštartovalo, znelo v duchu celej tejto časti, nie ako žánrový výlet do inej hudby. A samozrejme, ani v tretej časti nechýbala známa téma z úvodu a zrazu sa z hravej, vzletnej časti stala vážnejšia – no predsa, presvetlenejšia.
Moment prekvapenia v záverečnom finále – molová, známa téma sa zmenila na dur. Fanfáry dramatickosť naznačujú len vzdialene. Finále Čajkovského piatej symfónie – to bol pocit transcendentálnej hudby, ktorá vás katapultuje do iných sfér. Slávnostnosť kombinovaná s majestátnosťou, no nie v prehnane rýchlom tempe. Veľkolepé predvedenie – a ak sa máme predsa len vrátiť k úvodu, jediným vysvetlením takto poňatej interpretácie klarinetov by mohlo byť, že Čajkovskij sa inšpiroval ruským folklórom. Ak sa tohto výkladu držali aj hráči, tak potom to malo logiku a kruh sa v závere uzavrel.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak, titulná: Šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd, zdroj foto: RTVS, Milan Krupčík
