Počas slávnostnej prezentácie publikácie Divadelného ústavu Divadlo prekračuje hranice profesorky Sone Šimkovej sme sa zhovárali so samotnou charizmatickou autorkou.

Prezentácia publikácie Divadelného ústavu – Soňa Šimková: DIVADLO PREKRAČUJE HRANICE: Patrice Chéreau, Ariane Mnouchkine, Robert Wilson sa konala na pôde Francúzskeho inštitútu v 20. novembra 2019 s účasťou autorky Sone Šimkovej a prítomní boli aj hostia: profesorka Jana Wild a popredný divadelný režisér Ľubomír Vajdička. Akciu moderovala šarmantná Lucia Hurajová a počas prednášky profesorky Šimkovej akoby prestal existovať čas. Poznáte ten pocit, keď doslova visíte na perách prednášajúcej, lebo vás priam opantá svojou charizmou, odbornosťou, zároveň neuveriteľnou ľudskosťou a silou osobnosti. Taká je skutočná tvár poprednej slovenskej teatrologičky, ktorá svoju dlhoročnú bádateľskú činnosť zameranú na  súčasnú drámu a divadlo zúročila v tejto výnimočnej publikácii. Na príkladoch troch významných režisérskych osobností sa usiluje ukázať premeny a rozličné vývojové tendencie modernej divadelnej réžie.
Po prednáške nám pani profesorka, vysokoškolská pedagogička a popredná teatrologička s čistou dušou a veľkým srdcom poskytla rozhovor.


Možno to bude úvodom tuctová otázka, ale dá sa pomenovať hlavná esencia francúzskeho divadla? Ako by ste to pomenovali vedecky a možno aj z toho diváckeho hľadiska?
Pre našinca je to na prvý pohľad divadlo reči, textové divadlo, pretože Francúzi majú dlhú tradíciu veľkých dramatikov, ktorí radi hrajú, hovoria a radi počúvajú. Pre nás je to také zvláštne, alebo pre ľudí, ktorí sú zvyknutí vnímať divadlo v inej tradícii je to akoby priveľmi rečové divadlo.

Dnes sme videli mnoho zaujímavých ukážok, mňa osobne mrzí, že práve Debussy dostal najmenej priestoru, ale v jednej z ukážok sme videli aj Janka Koleníka, o ktorom vieme, že je mimoriadne flexibilný, tvárny a talentovaný herec. Vedel by tomuto typu divadelného predstavenia prísť na chuť aj náš divák?
Myslím si, že takémuto typu štylizovaného divadla Wilsona áno. U nás je silná tradícia pantomímy, mali sme napríklad Milana Sládka, potom je výrazné aj pohybové divadlo, takže je predpoklad, že áno.


Vy sa francúzskemu divadlu venujete dlhé roky a neviem si dosť dobre predstaviť, ako to fungovalo za minulého režimu. Aké boli vzťahy slovenských divadelníkov s Francúzmi?
S Francúzmi to fungovalo veľmi dobre, na rozdiel od Angličanov, ktorí boli vždy veľmi uzavretí. Aj teraz Brexit ukazuje, že nespadol len tak z neba. V minulosti bolo mimoriadne ťažké dostať sa do Anglicka. Pre mňa tá voľba frankofónie a orientácie na francúzske divadlo súvisela aj s tým, že aj v 60-tych rokoch sa dalo dostať do Francúzska, keď to bolo omnoho voľnejšie. Ale aj neskôr, za obdobia totality, fungovali štipendiá a rôzne kultúrne dohody. Francúzi sa v minulosti oveľa viac usilovali uzatvárať kultúrne dohody a poskytovať štipendiá najmä pre ľudí z východu, ale v dnešnej dobe aj oni šetria, takže toho je menej. Paradoxne, za totality, bolo ponúk a štipendií možno ešte viac ako dnes.

Je to prekvapivé, pretože úsporné opatrenia sú logické, ale aj na kultúre šetria?
Určite. Šetria na všetkom, kultúru nevynímajúc. Potvrdia Vám to aj samotní francúzski divadelníci, že to pociťujú.

Čiže sa to dotklo všetkých sfér, čo nie je práve priaznivá správa… asi to vyplýva z toho, že už tam nie je socialista pri moci…
No socializmus tam úplne prestal existovať v akejkoľvek oblasti. Momentálne je tam trend dať to hospodárstvo do poriadku tvrdými úspornými opatreniami a dotklo sa to aj kultúry.

Je to podľa Vás správne, keď sa to dotkne aj kultúry? Keď už človeku siahnu na kultúru, neostane mu takmer nič, len duchovné prázdno…
Je to tak. Francúzi ešte stále majú tej kultúry dosť, ale už to nie je také dostupné ako kedysi. Môžem to porovnať. Napríklad keď som bola v rokoch 1981 a 1982 v Paríži, mohli sme čerpať voľné vstupenky do všetkých divadiel, aj vo väčšom počte. Pozývala som aj mojich priateľov do divadla, pretože som dostala aj štyri vstupenky do divadla. Nebol problém povedať, že sme divadelní kritici, radi by sme si pozreli toto predstavenie, prosíme si voľné vstupenky. Dnes je to problém. Predajú Vám zľavnenú vstupenku, ale voľný vstup majú len výnimočne, na reprízy, aj to len pre tých, ktorí sú na prísne schválenom zozname.

Nie je to tak trošku dehonestujúce?
Možno prišli na to, ako sa plytvá a niekedy sa to aj zneužíva. Je tam oveľa väčšia kontrola ako kedysi. To sito je oveľa hustejšie. Určuje sa, kto má benefity, kto má výhody a ten počet je oveľa menší ako kedysi.

Poďme k Vašej výnimočnej publikácii. Píšete tam aj o Bergových operách, čo je oproti Debussyho ukážke, ktorú sme dnes videli mimoriadne ťažké sústo. Bolo pre Vás náročné vysporiadať sa s touto témou? Pretože povedzme si otvorene, Bergove diela patria medzi mimoriadne náročné na počúvanie a rovnako ich inscenácia si vyžaduje špecifický prístup…
O hudbe píšem len informatívne a konkrétne tieto opery som využila na isté premostenie, aby som ilustrovala tendenciu preferovaných skladateľov Patrica Chéreau, medzi ktorých patrili aj Janáček, Berg, Wagner a ďalší. Na Bergovej opere Lulu bolo zaujímavé, že sa mu jediný raz v živote stalo, že to isté dielo inscenoval dva razy v živote. Raz ako činohru a raz ako operu, takže aj preto to bolo zaujímavé zaradiť to do publikácie.

Prečo práve tieto tri výnimočné osobnosti boli centrom Vášho dlhoročného záujmu?
Dve sú jasné, teda Patrice Chéreau a Ariane Mnouchkine, pretože sú to srdcové záležitosti francúzskeho divadla a povie to každý bežný divadelník. Zasahujú rôzny vekový rozptyl – od mladých až po moju vekovú generáciu. Väčšinou týchto dvoch považujú za špičku, ktorá už vošla do dejín. A Wilsona som chcela do publikácie zahrnúť preto, že predsa len aj u nás zanechal nejakú stopu. Viackrát inscenoval v Čechách, aj tu za rohom v Rakúsku. Navyše sa niečím začleňuje do toho francúzskeho kontextu, povedzme aj cez ten jeho estetizmus. Tak ako Chéreau a Mnouchkine majú takpovediac renesančno – klasické cítenie, v tom je im príbuzný, tak sa mi zdalo, že by tam mohol byť.

Vy ako vedkyňa dokážete podať všetky Vaše poznatky precízne, s vedeckým prístupom, zároveň však dokážete nájsť ten zdravý kompromis a podať to aj v ľudskom rozmere. Platí, že čím je človek erudovanejší, tým väčšmi sa dokáže priblížiť aj bežnému čitateľovi? Samozrejme, netvrdím, že to má byť čitateľ, ktorý má nulovú skúsenosť s divadlom… Čiže pre koho je táto publikácia určená a ako dlho ste na nej pracovali?
Odborné poznatky a literatúra boli pre mňa nesmierne dôležité pri príprave tejto publikácie a niektoré poznatky, ktoré som sa dočítala, boli pre mňa samotnú nové, nevídané. Musela som si pomôcť aj odbornou literatúrou, aby som sa do toho vnútra dostala. Na samotnej publikácii som pracovala päť rokov, ale predchádzalo tomu cestovanie za inscenáciami. Oni sa nedajú vidieť na javiskách u nás. Vždy to bolo výskumné dobrodružstvo iného prostredia, kde človek musel pochopiť aj kontext. Zároveň ste sa museli baviť aj s ľuďmi, aby vám trochu vysvetlili veci, mám tam množstvo priateľov, ktorí mi veľa vecí vysvetlili, ako to tam funguje. Bez toho by to nešlo.

A samozrejme, k tomu je potrebná aj emočná pamäť, koncentrácia a vnímanie, na základe ktorého si predstavenie zapamätáte, spracujete, necháte uležať a až potom sa k jeho analýze dostanete…
Určite aj to, ale v súčasnosti sú veľkou pomocou nahrávky ako DVD a videá. Ak chce človek ísť do hĺbky, veľmi mu to pomôže. Môže si napríklad viackrát pustiť jednu scénu, je to podobné ako keď máte knihu, listujete si v nej a môžete sa k jednotlivým kapitolám vrátiť. Máte ten prvý dojem a potom si to môžete overiť, keď si to znovu pozriete. Takže ak nemáte možnosť ísť na reprízy ako keď ste na domácej pôde, tak tá nahrávka veľmi pomôže.

Zaujímalo by ma, či možno spraviť istú komparáciu v divadle a hudbe. Francúzi boli vždy v hudbe revoluční a vynaliezaví, či už hovoríme o impresionizme alebo o Parížskej šestke, chceli popierať minulé formy a zvukovosť, rozbíjať a negovať históriu. Možno nájsť v tomto smere isté paralely aj v divadle?
Určite! Ísť proti prúdu, to je celá jedna oblasť u nich, takého inovatívneho prístupu. Na druhej strane, je tam aj bulvárna oblasť divadla, ktorá je stále rovnaká. Sú to stále tie isté recepty a schémy, ktoré sa variujú. Aj v tejto sfére majú stále ten náboj, na základe ktorého vedia variovať tie schémy. Je určená pre divákov, ktorí nechcú niečo ťažké, ale zábavné, a robia to veľmi dobre – to ich tradičné, komediálne, bulvárne divadlo je veľmi obľúbené.

Táto schéma zrejme funguje všade. Ak by malo fungovať len vážne a ťažké divadlo, bolo by to zvláštne. Musí existovať aj jeho protipól, však?
Áno, je to tak.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Francúzsky inštitút na Slovensku

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno