Pohybovo-vizuálna performance na motívy básní a života Sylvie Plathovej odzrkadľuje nielen existenciálne problémy ľudí v 20. storočí, ale aj smer, akým sa uberá súčasné bábkové divadlo. A to aj napriek tomu, že počas celého predstavenia máme možnosť zhliadnuť iba jednu bábku, aj to vyrobenú priamo pred očami divákov a zo žuvačky.
Študentky bábkoherectva na katedre bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave pod pedagogickým vedením Márie Danadovej povyberali básne zo zbierky Ariel a začiatkom roka 2019 odpremiérovali svoj pohľad na tieto verše. V žiadnom prípade sa však nestretneme s ilustratívnym inscenačným kľúčom či formalizmom.
Pri divadle poézie sa totiž častejšie stretávame s abstrakciou. Je opodstatnená, keďže sa jedná o básnictvo, ktoré je zväčša plné symbolov, metafor a ukrytých odkazov. A že poézii javisko nesmierne pristane, o tom svedčí aj Ariel. Divadlo poézie je zároveň najťažší divadelný žáner na inscenovanie. Všetko na scéne tak musí mať svoj význam. To neznamená, aby sa každá jedna vec použila na kvantum spôsobov. Ide o výpovednú hodnotu predmetu, rekvizity či bábky.
V Ariel sa stretávame s množstvom, na prvý pohľad, spolu nesúvisiacimi rekvizitami. Ich “jednorázové” použitie však vôbec neznamená samoúčelnosť. Aj napriek neznalosti Plathovej veršov, divák nadobudne dojem, že všetko na scéne si zaslúžilo svoje miesto, ako aj umiestnenie v priestore. Každý jeden úkon s objektom diváka presvedčí o jeho podstate.
Dielo Sylvie Plathovej im slúži ako pomyselný odrazový mostík. Počas predstavenia máme možnosť počuť básne v pôvodnom jazyku interpretované samotnou autorkou. Autentickosť výpovede tak narastá aj vďaka úryvku z rozhovoru s poetkou. Na základe banálneho rešeršu o Sylvii Plathovej má človek možnosť zistiť zopár kľúčových udalostí z jej života a tak sa aj niekoľko obrazov stáva jednoduchšie pochopiteľnými. Či už je to autorkine psychické rozpoloženie, okolnosti smrti alebo len záľuba v tradičnom americkom apple pie. Všetky tieto faktory ovplyvňujú asociácie, ktoré obrazy ponúkajú.
Vedomá pomalosť väčšiny obrazov dáva priestor divákovi na uvedomenie si videného. Takéto pohrávanie sa s tempom môže na niekoho pôsobiť umelo. Avšak práve vďaka nenáhleniu sa, sú obrazy čisté, pôsobivé a obe strany si ich tak dokážu náležito užiť.
Toto všetko sprostredkované troma interpretkami skrz nezvyčajne civilné herectvo, prirodzenou prítomnosťou na javisku a sympatickými scudzovákmi, tak v divákovi príliš netlačí na vyvolanie akejkoľvek emócie. Skôr naopak. Takýto prístup umožňuje hľadisku slobodne dýchať a pracovať s fantáziou. Každý si tak vie v performance nájsť to svoje. Každý zážitok je tým pádom odlišný. Ojedinelý.
Na katedre bábkarskej tvorby je performancia Ariel výnimočným úkazom. Z performeriek cítiť úprimnosť a radosť z tvorby. Celé je to ako posledný nepotopený tulipán. Celý čas čakáme v napätí, čo sa s ním stane. Potopí sa? Nepotopí?
Matej Feldbauer
Zdroj foto: Ivo Pánik
Autorský projekt študentiek 1. roč. Mgr., KBT DF VŠMU (v súčasnosti už 2. ročník)
Účinkujú: Jana Bartošová, Barbora Šoganová, Veronika Trungelová
Pedagogické vedenie: Mária Danadová
Technická spolupráca: Veronika Karolína Peštová , Dominik Javor
Premiéra: 25. 01. 2019, Štúdio 1, Zochova 1, Bratislava
