Neboli to štandardné hitovky, ktoré si publikum v predvianočnom období pýta a rado počúva. Žiadne americké koledy, no program, ktorý si vyžaduje podstatne viac času na kvalitnú interpretáciu. A ten, podľa všetkého, Slovenskí filharmonici nemali.
Vianočné koncerty Slovenskej filharmónie patria medzi tie, ktoré slovenské publikum automaticky vyhľadáva – bez ohľadu na to, aký program ponúkajú. Je faktom, že sviatky a hudba patria nerozlučne k sebe, ak aj obecenstvo vynechá niektorý koncert sezóny, na sviatočnom koncerte chýbať určite nebude – je to vrchol sezóny. A patrí sa to, pravda.
Otázka pre dramaturgiu je, či siahnuť po tradičnom programe, ktorý by zaručil plné koncertné siene alebo prísť s niečím novým, neobohraným. Dramaturg Juraj Bubnáš sa rozhodol vybrať neopočúvaný repertoár, ktorý, zdá sa, náš prvý orchester vyčerpal. A je nutné podotknúť, že je absolútne bezpredmetné, či naše publikum vidí na programe menej známe skladby alebo slovenské, americké koledy, Luskáčika – Vianočné koncerty budú vždy lákadlom. Edukácia publika je v tomto ohľade vítanou myšlienkou, otázkou však je, do akej miery je ponúknutá kvalita interpretácie, respektíve, pri tej záťaži, akú má Slovenská filharmónia, je schopná doposiaľ nehrané diela naštudovať. Nie je však predmetom tejto recenzie skúmať, do akej miery záťaž hráčov či ich domáca príprava mala vplyv na interpretáciu Vianočných koncertov.
Ďalšou zásadnou otázkou je, prečo na Vianočných koncertoch neparticipuje aj Slovenský filharmonický zbor. Určite, je to vždy milé a pre publikum atraktívne, ak sa na týchto typoch koncertov objavia detské tváre a Bratislavský chlapčenský zbor má svoje renomé, no neustála absencia našej zborovej jednotky – to znamená narušenie kontinuálneho rastu telesa, zlepšovania jeho kvality, budovania repertoáru a napokon to najdôležitejšie – prinášania obohacujúceho repertoáru pre publikum.
Oslovili sme v otázkach programu Vianočných koncertov aj dramaturga Juraja Bubnáša, ktorý pre náš portál potvrdil, že jeho cieľom bol výber klasickejšieho programu a vynechanie amerických kolied. Dramaturgiu zvažoval starostlivo, aj s rešeršom minulých Vianočných programov a zistením, že v 90-tych rokoch sa hrával cyklicky ten istý program. Novú líniu začal už jeho predchodca Ivan Marton, ktorý do dramaturgie Vianočných koncertov zaraďoval viac klasických diel a premiéry slovenských autorov.
Juraj Bubnáš sa pre náš portál vyjadril, že v sezóne 2019/2020 na celú prvú časť naplánoval Vianočnú kantátu Josepha Rheinbergera Der Stern von Betlehem (Hviezda z Betlehema) s filharmonickým zborom a sólistami a druhá časť pozostávala z kolied – účinkoval Bratislavský chlapčenský zbor. V roku 2020 bolo plánované na prvú polovicu Oratorio de Noël (Vianočné oratórium) Camilla Saint-Saënsa, no toto dielo pre pandémiu nemohlo byť uvedené. V nasledujúcom roku Slovenská filharmónia organizovala koncert bez publika – opäť účinkoval Bratislavský chlapčenský zbor a operná sólistka.
Ako teda vyzeral rok 2022? V línii predchádzajúcich rokov sa dramaturgia niesla v prezentovaní klasických diel. Na tom by nebolo nič scestné, naopak, ak by sme sa dočkali vyzretej interpretácie s nadhľadom – no často sa ozýval z pódia polovičatý výkon, s vláčnymi tempami, technicky nedotiahnuté a výrazovo nevyspelé výkony a na takéto niečo v podaní Slovenských filharmonikov nie sme zvyknutí. Zvlášť, keď hrajú pod taktovkou Rastislava Štúra, keďže s ním odohrali niekoľko vynikajúcich koncertov a je evidentné, že hráči orchestra si s ním rozumejú. Iste, nie všetko bolo priemerné, no niektoré diela, ku ktorým sa ešte dostaneme, si vyžadovali viac času na technickú prípravu a je zjavné, že aj dirigent musel poľaviť zo svojich nárokov.
Keďže ani tento rok neúčinkoval Slovenský filharmonický zbor, ktorý je aktuálne na zájazde v Stuttgarte, opäť sa nemohla zrealizovať vízia z predošlých rokov – napríklad spomínané uvedenie diela Saint-Saënsa. Bratislavský chlapčenský zbor navyše účinkoval aj v SND v Luskáčikovi, termínov Vianočných koncertov v Slovenskej filharmónii bolo viacero, preto prvá polovica patrila inštrumentálnym dielam a opernej sólistke Jane Juríčkovej. Plnohodnotne sa však nemohla realizovať ani prvá polovica koncertu.
Slávnostný večer otvorila Vianočná predohra nemeckého skladateľa a dirigenta Otta Nicolaia, ktorý sa dožil veku 39 rokov, no napriek tomu po sebe zanechal pozoruhodné množstvo diel. Aj jeho Vianočná predohra je dôkazom, ako majstrovsky dokázal pracovať s orchestráciu, meniť nálady, vytvárať dramatické prvky, kontrasty, využijúc bohaté rytmy, tempá, farby celého orchestra. Dirigent Štúr hráčom trochu zľahčil úvodné Adagio, čím síce dosiahol plynulosť začiatočných fráz, no už menej potrebnú majestátnosť a miestami chýbala hĺbka výpovede motívov, najmä v nižších polohách sláčikových nástrojov. Pomerne málo výrazný bol aj dynamický kontrast predpísaný v partitúre – mohutné forte kontra piáno v sláčikoch neznelo tak ako malo, takže želaný dramatický efekt sa nedostavil. Uponáhľané Adagio na jeden dych v podaní Slovenských filharmonikov malo byť členitejšie, kánonické časti zvukovo splývali a vytratila sa z nich kontemplácia. Nedodržané pianissimá a fortissimá, kontrasty v prvej časti Predohry, ktoré v pomalej časti mali vytvoriť taký zásadný kontrast pred nádherným svižným Allegrom, nenechali dostatočne vyniknúť kontrastnú medzihru. Tej chýbala ľahkosť v interpretácii, opäť je predpísaná v pianissime, no tejto dynamiky sme sa nedočkali. Až v gradačnom úseku vo fortissime bol náš prvý orchester presvedčivý. Mal správny ťah, hral podľa predpísanej dynamiky, gradácia bola mohutná a Nicolaiovo dielo malo konečne úroveň, akú si zaslúžilo. V rýchlych tempách orchestru síce chýbal radostnejší výraz (najmä v časti, kde sa vráti tempo začiatočného svižného Allegra), no i tak zvládli toto dielo so cťou. Záverečného chorálu „Von Himmel hoch, da komm ich her“ v podaní zboru sme sa nedočkali, náplasťou bol aspoň organ. Pritom, malo to byť logické vyústenie, vygradovanie tejto posluchovo vďačnej skladby. Ak už teda Slovenská filharmónia objavuje nový repertoár – a Nicolaiovo dielo je nepochybne takýmto dielom, u nás málo hrávaným, no pritom efektným, ponúkajúcim kvalitnú orchestráciu, možno aspoň malo zaznieť vo veľkolepej podobe.
Händlova ária Almireny z 2. dejstva opery Rinaldo Lascia ch’io pianga znela v podaní sopranistky Jany Juríčkovej. Rastislav Štúr ako operný dirigent tempo neuponáhľal, vďaka čomu intimita barokovej árie mohla vyniknúť. Z orchestra hralo iba obsadenie komorného orchestra: prvé husle – koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička, druhé husle, viola, violončelo, kontrabas a čembalo. Juríčkovej vokálny prejav mohol byť podstatne viac uspôsobený štýlovému obdobiu baroka – v jej sopráne bolo až priveľa extrovertných emócií, najmä expresívne vibráta vo výškach, ktoré do tejto árie nepatrili. V Händlovej árii musí byť až nebeská ľahkosť, zároveň vnútorná sila. Je nesmierne náročné tieto dva protichodné výrazy skĺbiť a hoci ide o koncertné prevedenie, bolo zrejmé, že na tomto koncerte bola citeľná snaha dirigenta a hráčov o štýlovú čistotu interpretácie. Sopranistke zjavne neprospela ani dlhšia pauza – ocitla sa v nemilosti bývalého vedenia SND napriek tomu, že patrí medzi kvalitné interpretky. Neisté boli hlavne vysoké tóny tejto náročnej árie, čo je však pochopiteľné po neúčinkovaní na pódiách – to sú dôsledky drastickej reformy v praxi. Nie najlepšia hlasová kondícia sa dá pochopiť, osobne mi však viac prekážala extrovertná dynamika tejto árie, ktorá by mala byť vnútorná a terasovito stavaná, zreteľne odstupňovaná, až po to najintímnejšie pianissimo, ktoré som postrádala.
Nikolaj Rimskij-Korsakov a jeho suita Snehulienka radšej nemala zanieť vôbec. Toto si Korsakov nezaslúžil. Neviem, či dirigent Štúr natoľko poľavil zo svojich nárokov, no spraviť z tempa Allegro (2. časť suity) takmer až Andante a úplne tým zmeniť charakter diela, sa muselo predsa priečiť i jeho zásadám. Rastislav Štúr je bytostne spojený so svetom opery – veľmi dobre vie, aké kľúčové je v prípade Korsakovovej partitúry dodržať každé jedno znamienko, nieto ešte tempo! Jeho partitúry sú naplnené príbehmi, postavami, ktoré zrazu ožívajú, i tie zvieracie, farbami hraničiacimi s impresionizmom – napokon, sám Korsakov farby tónov aj videl a svoje vizuálne vnemy aj popísal. Vďaka jeho farebným partitúram sa poslucháčovi postavy a príbehy vizualizujú v jeho majstrovskej orchestrácie, preto je nutné dodržiavať tempá, dynamiku, výraz. Ak sme sa v prvej časti dočkali zrýchlenej, skratkovitej verzie, bez vypracovanej dynamiky, s nepresnými nástupmi (hoci niektorými peknými sólami v dychových nástrojoch – napríklad flauta, hoboj…), už pri prvom zrýchlení orchester dokázal len hrať takt po takte, bez akého vnútorného napätia či vystupňovanej dynamiky. O umierajúcej kukučke v druhej časti sme sa už zmienili. Všetko, čo má v Korsakovovom lese vytvárať život prostredníctvom hudobných nástrojov a dômyselne napísaných motívov, sa odvíjalo v Redute v akomsi predvianočnom filmovom opare v slow motion verzii…
Poprieť zmysel „Sneguročky“ mysticky prepojenej s úkazmi prírody, takýmto vážnym zásahom si možno vysvetliť jedine nedostatočnou pripravenosťou orchestra, no potom toto dielo nemalo zaznieť. Buď teleso nemalo dostatok času na prípravu, čo však nie je problém diváka alebo táto suita bola nad jeho sily. No hrať dielo v tempe ako na skúške, to sme si ako publikum veru „nenadáli“. Mal to byť akýsi inteligentnejší predstupeň k filmovému Mrázikovi, ktorý už môže byť otravný na obrazovkách, no Snehulienka bola zatiaľ iba skúšobná verzia. Ak si teda dramaturgia určí takéto náročné dielo pre prvý orchester, zjavne treba počítať, že na jeho naštudovanie potrebujú hráči rozhodne viac času. Tak azda o rok na druhý pokus.
Salut d’amour je vyznanie lásky Edwara Elgara pôvodne napísané pre husle a klavír, počuli sme ho v úprave pre sólo husle a orchester. Ako sólista sa predstavil koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička, ktorý dokázal v tomto romantickom diele pracovať s agogikou, možno niekedy až príliš zasahoval do melodickej línie, čo nemusí vyhovovať každému poslucháčovi, no je to jeho svojský spôsob prejavu, osobitý vklad do interpretácie a v tomto prípade bol určite namieste. V tejto úprave sme počuli ústrednú tému aj v sólach mnohých hráčov orchestra – najprecítenejšie a najčistejšie znela v podaní lesného rohu.
Kresťanskú modlitbu Ave Maria, gratia plena… zhudobnili mnohí autori, medzi najkrajšie kompozície určite patrí Gounodova. Interpretovala ju sopranistka Juríčková, s istými výškami, pekným materiálom, no s problematickým frázovaním.
Jedným z najkrajších a poslucháčsky najatraktívnejších čísel programu bol Čajkovského Kvetinový valčík z baletu Luskáčik. Mal v sebe eleganciu, krásu a ľahkosť – dirigent Štúr dokázal dostať z hráčov potrebnú ladnosť, akcenty a muzikalitu potrebnú pri valčíku. Filharmonici s nádherou vyspievali Čajkovského charakteristické kantilény, pritom ste neustále cítili ten typický tanečný pulz a sofistikovanosť. Čajkovskij dokázal podvihnúť „obyčajný“ valčík na vyššiu úroveň, no zahrať ho – s ľahkosťou, eleganciou, s potrebnými spomaleniami, s pravou muzikalitou, tak ako to spravil Štúr, dokáže len málokto. Všetko to, čo sa aj človeku mohlo zdať známe a ľúbivé, má v tomto valčíku svoje miesto – Čajkovskij bol mimoriadne skúsený skladateľ, dokázal pracovať s kontrapunktom a protipohyby využil aj v tejto skladbe. Či už úvodná kadencia interpretovaná na harfe alebo veľkolepé lesné rohy s ústrednou témou, sláčiky, ktoré priniesli strhujúcu melódiu – toto bolo (aj za mňa) jedným z najprepracovanejších a najvítanejších čísel Vianočného koncertu s interpretáciou na úrovni nášho prvého orchestra. Čo z toho vyplýva? Možno netreba experimentovať za každú cenu. A ak aj edukovať verejnosť, tak určite priniesť diela v lepšej kvalite.
Zmes vianočných kolied v úprave Zdeňka Macháčka v interpretácii Bratislavského chlapčenského zboru (zbormajsterka Magdaléna Rovňáková, zbormajster Gabriel Rovňák) boli bodom programu, ktorý zožal najväčší aplauz – osobitne, sólo jedného z chlapcov – Búvaj dieťa krásne znelo prekrásne, čisto, priam anjelsky. Aj v tomto prípade sa ukázalo, že publikum má predsa rado tradičný repertoár – sú to slovenské koledy, ale aj Čajkovského Luskáčik, je to niečo, s čím sú stotožnení, je to krása, ktorú hľadajú pred Vianocami, tak im ju doprajme.
Nie, že by svojskú krásu neponúkal Frederick Delius. Jeho skladba Jazda saní typicky „zimná“. Okamžite poslucháčovi evokuje predvianočné obrazy, niekedy až klišé štýlom. Sú to sane Leroya Andersona len v bledomodrej, trochu nudnejšej verzii, vyžarujú radosť, ale aj obrazy zasneženej krajiny, mrazivej noci – pátos v medzihre, no skrátka, romantický kus, trochu popisný, remeselne síce dobre skomponovaný, ktorý by si tiež ešte žiadal zo strany hráčov orchestra detailnejšiu prácu na vyhraní jemných figúr, dôslednejšiu prácu s kontrastmi a hlavne, svižnejšie tempo. Možno toto je tá správna chvíľa položiť si otázku, či je vhodné za každú cenu prinášať nový repertoár v predvianočnom období – neobohraný, ak ho orchester nemá čas dostatočne nacvičiť, navyše, ak publikum s kompozíciou ani nie je zžité a otázne je potom aj celkové vyznenie interpretovaného diela. Pretože publikum to dalo zreteľne znať – veľmi vlažným potleskom.
Ku cti dramaturgie koncertu však slúži, že v premiére zaznela aj skladba slovenského autora. Ľuboš Bernáth je skladateľ, ktorý píše zrozumiteľne pre ľudí – publikum teda jeho novú skladbu Musica pastoralis pre mužský zbor, detský zbor a orchester privítalo, hoc interpretovaný text miestami nebol až taký zrozumiteľný. Skladba bola čistá a krásna – mala prvky kontemplácie, chorálu, zaujali aj tempové zmeny, ktoré vyplývali priamo zo štruktúry kompozície opierajúce sa o inšpiratívne zdroje skladateľa (folklór, koledy). Typicky vianočné dielo Bernátha bolo priam balzamom na dušu, prinášalo duchovné posolstvo, tak vzácne – tak potrebné v tomto období. Okrem vokálnej zložky skladateľ umne v lineárnej štruktúre pracoval aj s orchestrom, no zvukovo nezhustil textúru, ktorá sa stala pod taktovkou Rastislava Štúra transparentnou a nechala vyniknúť najmä zbory. Záverečná citácia Tichej noci a koledy Narodil sa Kristus pán vkomponované do skladby boli presne tými chýbajúcimi momentmi koncertu, ktoré adekvátne zaplnili priestor.
Aj ďalšia skladba slovenskej skladby Ľubice Čekovskej Silent Waltz (vyšla na CD RTVS – Symfonické Vianoce Ľubice Čekovskej) je prekrásnou hudobnou meditáciou pre sólový hoboj (predstavil sa Robert Holota). Kým Holota dokázal vyhrať náročné melodické líniu v krásnych legátach a precítenej dynamike, veľká škoda bola klavírneho sprievodu. V prípade takejto intímnej skladby si žiada podstatne mäkší klavír a krajšie frázovanie dýchajúce so sólovým nástrojom – ideálna klaviristka by určite bola Jana Nagy-Juhász, ktorú vídame v Slovenskej filharmónii, namiesto nej sa flexibilne počas koncertu premiestňoval ku klavíru pomedzi hudobníkov organista (aj k čembalu). Trošku nedôstojné, hoc v dnešnej dobe asi pochopiteľné.
Tradičný Vianočný repertoár dotvárali skladby Mille cherubini in coro, D. 498 Franza Schuberta, Panis Angelicus Césara Francka – Bratislavský chlapčenský zbor so sólistkou Janou Juríčkovou, For the Beauty of the Earth Johna Ruttera a na záver Tichá noc s prekrásnou atmosférou.
Vianočné koncerty Slovenskej filharmónie sa uskutočnili vo viacerých termínoch. Pre veľký záujem bol v predaji aj generálkový – na štvrtú adventnú nedeľu. Ďalšie zazneli v pondelok, utorok a v stredu (19., 20. a 21. 12. 2022).
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
