Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 29. apríla 2022 o 19:00 h. Ôsmy abonentný koncert sezóny 2021/2022. Program zostavený z diel Johannesa Brahmsa a Antonína Dvořáka diriguje šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude český huslista Jan Mráček. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Na začiatku tohto príbehu bolo priateľstvo huslistu Joachima a skladateľa Brahmsa. Joseph Joachim, narodený v roku 1831 v maďarsko-židovskej rodine, bol zázračné dieťa, ktoré sa stalo jedným z najväčších huslistov 19. storočia. V dvanástich rokoch debutoval v Londýne ako sólista v jedinom Beethovenovom husľovom koncerte pod taktovkou Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Už od mladého veku sa Joachim stal známym tým, že hral s úplnou oddanosťou partitúre a zároveň vytváral ilúziu improvizácie, akoby usmerňoval ducha skladateľa. Mladý Johannes Brahms (1833 – 1897), účastný neskoršieho predvedenia tohto koncertu v roku 1848, priznal: „Bol som určite tvojím najviac uchváteným poslucháčom.“ Keď sa o päť rokov Joachim a Brahms opäť stretli, stali sa z nich celoživotní priatelia, ktorých spájali spoločné hudobné hodnoty: úcta k hudbe minulosti a viera, že hudba by mala mať skutočný význam a vyjadrovať podstatu.
Prešlo mnoho rokov, kým Brahms zložil svoj husľový koncert, pravdepodobne preto, že Joachim napísal tri vlastné koncerty. V neskorších rokoch, keď Joachim menej komponoval a viac sa sústredil na interpretáciu a pedagogickú činnosť, Brahms sa cítil byť zrelý na to, aby vytvoril majstrovské dielo, ktoré prinieslo ovocie ich dlhoročného priateľstva. Koncert pre husle a orchester D dur, op. 77 začal komponovať v roku 1878 počas svojho letného pobytu v malom rakúskom letovisku Pörtschach na Wörtherskom jazere. Počas skladateľského procesu Brahms úzko spolupracoval s Joachimom a žiadal ho o radu ohľadom husľovej techniky pre sólový part. Skladateľ pokračoval v zdokonaľovaní sólového partu a orchestrácie spolu s Joachimom aj po premiére v Lipsku na Nový rok 1879.
Brahmsovo hudobné vzdelanie bolo hlboko ovplyvnené klasickou tradíciou a formálnou štruktúrou spomenutého Beethovenovho husľového koncertu. Novinkou je chápanie úlohy orchestra a sólového nástroja: rozvíja formu, ktorá bola neskôr opísaná ako „symfonický koncert.“ V ňom sa orchester a sólista podieľajú rovnakou mierou na expozícii a rozvoji tematického materiálu.
Skladateľ nespochybnil tradičnú veľkú trojčasťovú formu koncertu: rýchlo – pomaly – rýchlo. Konštruktívne usporiadanie diela však ukazuje niektoré odvážne inovácie, pretože sa snažil naplniť konvenčné normy novým obsahom. Ani expozícia prvej časti sa už neriadi pravidlami dvojitého podania tém tutti a sóla – od ktorého sa, pravda, v priebehu 19. storočia čoraz viac upúšťalo – nástup huslí skôr reaguje na predchádzajúci priebeh. Už tu je jasná Brahmsova základná kompozičná myšlienka: pestrou prácou s prezentovaným tematickým materiálom vytvárať mediáciu medzi jednotlivými úsekmi. Záväzný charakter, ktorý vystihuje tento koncert a ktorý Brahmsa odlišuje od väčšiny jeho súčasníkov, nie je „vynájdený“, ale vytvorený samotným hudobným procesom. Rôzne figúry sa ich vzájomným sprostredkovaním stávajú zreteľnejšie, hudba takpovediac spočíva sama v sebe a vytvára tak dojem uvoľnenej koherencie. Pozoruhodná je tretia časť s „maďarskou“ témou (s označením ako veselé, ale nie príliš živé). Môžeme sa domnievať, že Brahms reagoval na Joachimov pôvod, narodil sa v Kitsee neďaleko Bratislavy.
Aj keď v hudobnom svete často dominuje rivalita, v dnešnom programe nájdeme niekoľko príkladov skutočných priateľstiev. Nezištné a celoživotné priateľstvo Johannesa Brahmsa a Antonína Dvořáka (1841 – 1904). „Ten chlap má viac nápadov ako my všetci ostatní. Aj to, čo vyhodí do koša, môže niekomu inému poslúžiť ako hlavná téma“, poznamenal kedysi Brahms o svojom mladšom českom kolegovi. A naozaj nezostal len pri komplimentoch. Brahms sa stal Dvořákovým mentorom nielen v kompozičných technikách, ale aj v oblasti úspechu. Za prvé uznanie vďačil Dvořák práve jemu, postaral sa o to, aby mohol ďalej študovať vo Viedni. Neskôr mu pomohol spojiť sa s hudobným kritikom Louisom Ehlertom, ktorého esej vyniesla Dvořáka na medzinárodnú scénu. Brahms ponúkol Dvořákovi celý svoj majetok, ak sa presťahuje do Viedne, avšak život v Čechách bol preňho bytostný. Dvořákova zásadná štýlová orientácia je mu podobná v klasickej zdržanlivosti a oddanosti tradičným formám a postupom. Obraty v harmónii, melódie a rytmus pevne formujú skladateľovu etnicitu, sú však nezameniteľnou českou stopou v rôznych podobách.
Premiéra Brahmsovej Symfónie č. 3 v roku 1883 zasiahla Dvořáka tak hlboko, že bola pre skladateľa zlomová. Dvořák ju považoval za ohromujúcu a za najlepšiu, aká bola kedy napísaná. V tom období sa však ocitol v kríze – jeho matka, ku ktorej mal blízko, zomrela a on sa trápil nad neustálym zhoršovaním duševného zdravia svojho národného kolegu Bedřicha Smetanu. V neposlednom rade bol Dvořák v rozpakoch nad vlastným životom. Uprostred týchto myšlienok sa mu dostalo ohromujúcej pocty, na základe uvedenia jeho Stabat Mater v Londýne si vážená Kráľovská filharmonická spoločnosť objednala novú symfóniu. V decembri 1884 sa pustil do práce na Symfónii č. 7 d mol, op. 70, pričom poznamenal: „Teraz som zaneprázdnený novou symfóniou a kamkoľvek idem, nemyslím na nič iné, len na moju prácu, ktorá musí byť taká, aby hýbala svetom – daj, Boh, aby to tak bolo! Premiéra 22. apríla 1885 v londýnskej St. James Hall pod jeho taktovkou sa stretla s nadšeným prijatím.
Veľká časť Dvořákovej hudby je známa svojou jasnosťou a melódiami, nabitými ľudovou tematikou. Symfónia č. 7 je odklonom od tohto štýlu, je o niečo menej „slnečná“ a obsahuje menej ľudových prvkov ako jeho skoršie diela. Symfónia č. 7 stavia na novom a dôslednejšom dodržiavaní klasickej tradície zakomponovanej do jeho šiestej symfónie. Premyslená úspornosť prostriedkov a dôsledný rozvoj myšlienok zodpovedajú podobným prístupom v hudbe Beethovena a Brahmsa. Je takmer nepretržite reflexná, pričom tragické momenty nie sú nezvyčajné. Prvá časť sa začína zádumčivou témou okolo malej tercie, po ktorej nasleduje energicky vznešený motív. Rytmické impulzy dvoch figúr eskalujú do drsných dramatických výbuchov. Druhá časť je srdcom symfónie, práve tu ukazuje Dvořák svoje „tragické“ emócie. Táto nálada je prerušená až rýchlym scherzom, v ktorom sa ozývajú dynamické rytmy českého tanca. Finále sa otvára rovnako ako prvá časť, je utrápené a temné, transformuje vznešený motív prvej časti do jej hlavnej témy. Smútočné pochody, kontrapunkt a drsné akcenty doslova zdržujú vykupiteľský obrat na D dur až do záverečných taktov.
Zdroj: TS – Martin Kelemen, dramaturg SOSR
Zdroj foto: Milan Krupčík/RTVS, titulná foto: Radovan Subin
