Maďarský zbormajster Zoltán Kocsis-Holper pripravil náš zbor precízne. Rozmanitý, pestrý program vrcholil v druhej polovici koncertu – duchovnou hudbou.
Slovenský filharmonický zbor sa v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie predstavil na raritnom koncerte (piatok 23. februára 2024 o 19.00). Pod vedením hosťujúceho maďarského zbormajstra Zoltána Kocsisa-Holpera uviedol a cappella koncert dramaturgicky zostavený z tvory českých a maďarských autorov.
O zbormajstrovi Kodály Choir Debrecen, ktorý je taktiež umeleckým vedúcim zboru Kórus Spontánusz nájdeme informácie, že získal za svoju prácu cenu, od roku 2021 sa stal riaditeľom KÓTA (Asociácia maďarských speváckych zborov, orchestrov a súborov ľudovej hudby – organizácia združuje vyše 100-tisíc nadšených spevákov a hudobníkov). Zo svojej pozície sa snaží prinášať pre zborové spievanie tvorivé nápady, motivovať zbormajstrov, dirigentov a ponúkať rozmanitý program po celej republike, aj za hranicami – nevynímajúc ľudovú hudbu. Jeho cieľom je skúmať, pestovať, chrániť a popularizovať univerzálnu hudobnú kultúru, predovšetkým zborové umenie, ľudovú hudbu a cirkevnú hudbu.
Vrúcny vzťah Zoltána Kocsisa-Holpera k duchovnej hudbe sa ukázal v druhej polovicu koncertu, v prvej zneli diela s folklórnymi námetmi a hudobné spracovania poézie. Úvodom sme počuli Štyri slovenské ľudové piesne, Sz. 70 z roku 1916 Bélu Bartóka, cyklus úprav zozbieraných piesní, ktoré skladateľ-etnomuzikológ systematicky zbieral so Zoltánom Kodályom. Zneli s klavírnym sprievodom (Tomáš Nemec) a prevažoval v nich modálny charakter. Soprány zneli čisto, vyvážene a keď sa k nim pridali alty, zrazu sa objavilo nádherné spektrum farieb. Sme zvyknutí skôr na to, že alty spravidla počujeme menej, no hosťujúcemu zbormajstrovi sa podarilo aj z nižšie posadených, spravidla menej znelých hlasov dostať dostatočnú objemnosť, aby pri sopránoch nezanikli. Dôležitým faktorom interpretácie bolo, že soprány dostal pod kontrolu. Dynamiku stupňoval, keď sa pridali páni, zrazu to bol farebný, pekne tvarovaný, no nie zbytočne dramatický kolos. Kocsis-Holper zachoval intimitu piesne vo výraze a zároveň sa mu podarilo dosiahnuť mimoriadne vkusný balans spevákov. Boli to neuveriteľne ťažké harmónie, no o to vzácnejšie. Prekrásne boli konce fráz, tvarované do oblúka a záverečné pianissimo až dojalo. Osobne som takto vyvážene, profesionálne a nádherne náš zbor ešte nepočula spievať. Zboru bolo rozumieť texty – od clivejšie ladenej piesne Zadala mamka, zadala dcéru prešli k rytmicky rezkejším, svižným Na holi, na holi a k ďalšej Rada pila, rada jedla a veselému záveru ukážky Bartókovho umenia Gajdujte, gajdujte. Citlivé spomalenia v záveroch piesní, jednotné ukončenia – precízne prevedenie piesní posunulo našu zborovú jednotku na inú úroveň. Hosťujúceho umelca rešpektovali. Mal zrozumiteľné gestá, bol precízny, angažovaný, čo sa mu vrátilo v podobe pekného výsledku.
Nasledoval cyklus V prírode, op. 63 Antonína Dvořáka na texty básnika Vítězslava Hálka, v ktorom spočiatku dominovali soprány (najmä výšky neboli v emocionálne vypätých miestach kultivované) a až takú vyváženosť a melodickú vrúcnosť, ako sa u Dvořáka očakáva, sa mu v prvej piesni Napadly písně v duši mou, nepodarilo dosiahnuť. Presvedčivejšie bola interpretovaná ďalšia skladba Dvořáka – Večerní les rozvázal zvonky, kde zbor výborne podchytil výraz zhudobnenej básne a v záverečnej Vyběhla bříza bělická uchvátili pianissimá. Túto pieseň vystaval na kontrastnej dynamike, mimoriadne precítene.
Päť piesní op. 104 Johannesa Brahmsa – to sú hlboké emócie, ktoré Brahms zhudobnil od rôznych autorov, ide o jeho vrcholné dielo. Bohatá harmónia a polyfónia Brahmsa dokáže potrápi a každý jeden verš v jeho hudbe treba precítiť. Prvá pieseň bola melancholická s počuteľnými chromatickými postupmi. Udržať spievanie a capella je s takýmito bohatými harmóniami nesmierne zložité. Iste, bolo počuť drobné nedostatky v intonácii, no v zložitej štruktúre hlasov sa speváci dobre orientovali. Melanchóliu striedala hymnická pieseň s kontrastnými dynamickými plochami. Pregnantný rytmus, pochopenie diela, precízne stvárnenie polyfónie. Osamelosť a túžba – to je obľúbená téma Brahmsa, ktorú dokázal stvárniť majstrovsky. Hovorí o nej tretia (v preklade Posledné šťastie) z piatich interpretovaných piesní cyklu. K Brahmsovej hudbe nepreniknete na „prvú dobu“, len postupne sa vám odhalí jej obsah a hĺbka. Práve táto je pre mňa najsugestívnejšou z tohto cyklu, no k jej presvedčivému stvárneniu celkovo v jeho diele chýbala hĺbka. Zboru dynamickejšie úseky celkovo viac pristali – dokázali v nich vyspievať kontrasty, zneli sebavedomo, aj polyfonické party zvládli čisto, no predsa, aj keď sme počuli zjavnú prácu s dynamikou a tempami, ešte piesňam chýbala povestná nadstavba a snovosť, s ktorou skladateľ pracuje a zobrazuje ju v hudbe. Zvlášť v poslednej interpretovanej piesni – Na jeseň. Pomalé tempo dalo zabrať, bola zjavná snaha o precízne budovanie dynamiky, je to bolestivá krása, ktorú z tejto piesne musíme cítiť, zatiaľ však bola pod povrchom. Zrejme na Brahmsa ešte nedozrel ten správny čas.
Záverom piesňovej časti večera znel cyklus Piatich hebrejských ľúbostných piesní od Erica Whitacrea na texty jeho manželky, speváčky Hily Plitmann. Rozhodne práve tieto diela boli jedným z interpretačných vrcholov večera. Sú to osobné skladby o nevinnej láske – ide o krátke básne pripomínajúc štýl haiku. Majú v sebe rým a každá z nich vám pripomína príbeh. Ide o obrazy lásky, každý z nich je ako pohľadnica – vizuálna, symbolizujúca istý moment vzťahu skladateľa. Práve v tej jednoduchosti tkvie tá zložitosť – v krátkych dielkach je toho vypovedané tak mnoho, je v nich zobrazená krása a pôvab ženy, hudobne spracovaných v jemných líniách. Poetiku týchto diel sa v interpretácii zboru, klaviristovi a sólovým husliam (Yvetta Slezáková) podarilo zachytiť.
Tomáš Nemec je klavirista, ktorý má skúsenosti so zborovým spievaním a korepetovaním, jeho rytmus sa plne prispôsoboval frázovaniu zboru, klavír tvoril citlivý sprievod a nechal spevákov vyniknúť. Husle podporili harmóniu piesní a istú formu clivoty, ktorú vždy cítime v židovských piesňach. Farebný, plný tón huslistky bol v sólach nádherný. Mužský zbor predviedol peknú súhru hlasov a tvarované frázy. Sú to intenzívne obrazy, ktoré skladateľ vyjadril na malej, zhustenej ploche a hoci vždy je spoločným menovateľom láska, každá z nich „ospevuje“ jej odlišný obraz. Menili sa nálady, harmónie, tempá – melancholická časť bola striedaná energickou, rytmickou v podaní ženskej časti telesa, aby sa opäť vrátila ústredná a na záver znel v spoločnom parte. Výstavba jedinej skladby bola zložená z opakujúcich sa úsekov, no tiež mala svojím spôsobom minimalistický tvar. V ďalších Whitacre sleduje model zhudobnenia krátkeho motívu. Išlo o zachytenie atmosféry, vyjadrenie myšlienky v každej z nich. Záver bol jemný, éterický, emočne najsilnejší, s pôsobivým sólom sopránu a vyváženým brumendom spevákov, ktoré postupne rozvinuli transcendentálnu melódiu do gradačného úseku. Je zjavné, že tieto zhudobnené obrazy zboru sadli, rovnako i zbormajstrovi. Melodické línie boli čisté, rytmické nástupy pregnantné, no najmä sa charakterovo podarilo tieto piesne stvárniť.
Druhú časť otvorilo dielo Zoltána Kodálya Miserere. Aj v prípade tejto skladby sa ukázalo, že gregoriánsky chorál je tá najsilnejšia tradícia, ktorú z duchovnej hudby máme. Kodály tradičný latinský text „Zmiluj sa“ zhudobnil prostredníctvom tradície gregoriánu, no zároveň s využitím polyfónie a modálnymi prvkami. Zbor bol rozsadený atypicky, v prvej introspektívnej časti spievali unisono melódie a harmonicky jednoducho stavaná časť bola v podaní spevákov sugestívna, čistá. No hneď v ďalšej už skladateľ využil v dramatickejšom ponímaní textu disonancie a objavili sa nielen intonačné, ale i rytmické nepresnosti. Iste, v rozsadení, na aké speváci nie sú zvyknutí, tieto chyby môžu nastať. Priznám sa, v prípade tejto skladby dokážem prepáčiť nedostatky technického charakteru. Jednak nemáme často príležitosť si ju vypočuť (alebo skôr vôbec) a potom, nie každý deň k nám chodí zbormajster z Maďarska, ktorý má diela maďarských autorov naštudované a vie doviesť výrazovo zbor k sugestívnemu interpretačnému výkonu. Iste, bodkovaný rytmus nebol taký precízny, ani kánonicky stavaná tretia časť nebola úplne presná, no na druhej strane fascinovali tie dôsledne vystavané kontrasty a výrazová hĺbka. Dramatické, mohutné časti sa striedali s intímnymi pianissimami a tie zneli prekrásne introspektívne. Harmonicky jednoduchšie časti diela boli čisté, v tých zložitejšie napísaných sa objavili menšie nepresnosti. Aj zbormajster tieto detaily vycítil, jeho gestá boli razantnejšie a podarilo sa mu docieliť spoločné, precízne zakončovania fráz, no najmä uchopil obsah diela. Je to napokon umelec, ktorý sa vo svojej kariére sústredí najmä na cirkevnú hudbu, aj preto vo výraze a v pochopení dosiahol želaný výsledok.
Requiem pre miešaný zbor českého skladateľa Zdeňka Lukáša z roku 1992, je moderným dielom s tradičným textom Requiem. To, čo nie celkom zbor zvládol v Kodályovom diele, bolo interpretované v tomto bezchybne. Rytmicky náročná, dramatická časť Dies irae s veľkými kontrastmi a náročnými rytmami bola suverénna, pregnantná, Lacrimosa priniesla introspektívny part a pod kontrolu sa podarilo dostať aj soprány – boli znelé, no bez toho tlaku vo výškach, ktorý sa obvykle tejto hlasovej skupine stáva. Polyfónia bola presná, pritom to nie je jednoduchý part. Lineárne vedené hlasy tvorili často náročné harmónie, no popri nich sa SFZ podaril aj ohromujúci výraz. Dielo obsahuje celkovo 12 častí, a capella zazneli v tento večer tri. Záverečný Sanctus priniesol opäť počuteľné spojenie dvoch svetov – moderného a tradičného. Bol oslavou, dynamicky interpretovanou, s precíznym frázovaním.
Na záver zneli dve diela maďarských autorov – Ave Maria Györgya Orbána a Dixit Dominus na text žalmu 110 jeho absolventa Leventa Gyöngyösa. Prvá z nich znela sugestívne – je to melodicky jednoduché zhudobnenie tradičného textu, v troch častiach, chvála za milosť, prosba za modlitby a záverečné Amen. Skladba je uvádzaná aj na liturgické účely, aj koncertne, už to svedčí o jej charaktere. Zbormajster sa priklonil k interpretácii čistej, tradičnej – pripomínala chrámové prostredie. Večer uzavrela dynamická skladba, ťažiaca z tradície starej polyfonickej hudby a moderných prostriedkov. Bol to repertoár, ktorý bol príznačný pre hosťa z Maďarska, skôr by sme sa čudovali, ak by zbormajster zvolil iný. V interpretácii sa podarilo dosiahnuť bohatstvo zvukov, pestrosť a kontrasty v žalme. Je to hudba, ktorá nás núti k zamysleniu. Kedy, keď nie dnes sa stáva takou aktuálnou?
Bol to výnimočný koncert, aký sa tak skoro určite nezopakuje. Štýlovo pestrý, siahajúci od tradície gregoriánu až po súčasnosť, dokázal Slovenský filharmonický zbor obsiahnuť diela svetskej hudby ako i duchovnej.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
