Divadlo Aréna uviedlo pred Vianocami 20. decembra 2024 premiéru inscenácie Hirošima, moja láska. Ikonický francúzsko-japonský film Alaina Resnais Hiroshima, mon amour (1959) z pera Marguerite Durasovej, sa po prvýkrát objavuje v divadelnom spracovaní na jeho javisku.
Idea inscenovať filmový scenár Marguerite Durasovej sa vyprofilovala v hlave režiséra Martina Čičváka s motívom, „že memento hrôzy zo zabúdania na našu minulosť je dnes ešte aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým“. Hrozba jadrového útoku a vojenskej agresie sa týka každého kontinentu. Na tomto pôdoryse sa odohráva príbeh vášne a lásky dvoch cudzincov vo výnimočnom hereckom obsadení (Táňa Pauhofová, Robert Roth), ktorí v priebehu inscenácie odhalia najskrytejšie miesta svojich duší a životov.
Hirošima, moja láska (ako informuje bulletin) je básňou o láske, o nenávisti a strachu, no zároveň o pamäti. V japonskom meste sa stretnú On a Ona – Japonec a francúzska herečka. Majú jeden deň, počas ktorého žena rozpráva príbeh o zničujúcej láske. Čo sú skutočné spomienky a čo len odlesky neprežitej minulosti? V prípade milencov sa prevteľuje minulosť do prítomnej chvíle, zamilujú sa jeden do druhého, aj keď vopred vedia, že ich láska nemá šancu na prežitie.
A vskutku „prevtelenie“ lásky minulej do prítomnej asi najvýstižnejšie definuje režisérov zámer. Inscenácia akoby nemala čas. Spočiatku nie je celkom isté, či sme na mieste činu (inscenácia začína projekciou jadrového výbuchu, záznamu atómového hríbu a v priebehu hry sa v projekcii vrátime aj na výsledok tohto útoku – dokumentárnych fragmentov mŕtvych a zranených na uliciach a v provizórnych nemocniciach). V centre javiska je diagonálne situovaný vrak bombardéra, spoza neho sa dramaticky dymí, v improvizovanej malej jame, ergo v prepadlisku, hrá sláčikové kvarteto, akoby sedelo v krátri po výbuchu (jemne evokuje hrajúcu kapelu z potápajúceho sa Titaniku). V zhlukoch sústredené gumáky, ktoré neskôr herečka rozmiestňuje po scéne, desivo navodzujú dojem pozostatkov zmiznuvších po výbuchu. Kufor plný šiat je zdrojom rôznych herečkiných prevlekov priamo pred očami divákov, zavesená uniforma sestričky Červeného kríža naznačuje jej rolu, ktorú prišla zahrať v koprodukčnom filme. V oknách lietadla sa občas mihne priemet z rýchlovlaku, alebo portréty milencov.
Je to divadelná dokumentácia skutočnosti, alebo markírovanie vojnovej situácie na filmovom pľaci ? Je to naznačená minulosť, alebo zastavený moment tu a teraz ? Je to už divadlo, alebo ešte stále tak trochu film ? Aj meno mesta Hirošima „kopíruje“ meno japonského milenca, akoby odrážalo náladu mesta lásky, alebo lásku v konkrétnom meste. Civilný odev v čiernych (muž Japonec) a príjemných zemitých (žena Herečka) tónoch len jemne (v strihovom predĺžení voľnej košele) v postave japonského milenca evokuje odkaz na tradičné kimono. Dámy Violette Quartet, (ktoré takmer nepretržite hrajú a občas zakašlú, či sa krátko zasmejú) majú líčenie tvárí na bielo ako v japonskom divadle kabuki.
On niekedy vzopne jemne a symbolicky dlane, v závere sa ukloní, aj milovanie (hoci chce byť plné vášne, dravosti a možno aj francúzskej frivolnosti) je predsalen herecky akosi zastreté opatrnou rezervovanosťou. To, že sa dvojica miluje v Japonsku, naznačia aj závesné popruhy, do ktorých On zamotáva svoju milenku s dôslednou precíznosťou aj nehou (zrejme parafráza na japonskú erotickú praktiku Shibari, ktorá je charakteristická bondážou povrazmi, založená viac na dôvere, intimite a emóciách, než na sexe). Ale rovnako to môže byť aj vojenský padák, do ktorého je postava zdravotnej sestričky Červeného kríža symbolicky zamotaná.
Inscenácia veľkej lásky dvoch cudzincov na troskách mesta Hirošima, ktorá trvá iba jeden deň (dosť na to, aby sme si ju zapamätali a zároveň krátko na to, aby sme na ňu mohli zabudnúť) je európskou „snímkou“ japonského prostredia, s výsostnou eleganciou vypovedaná v sérii jemných japonských symbolov. Aj bulletin disponuje graficky piktogramom jadrovej elektrárne, do centra ktorej je vložené papierové srdce poskladané technikou origami. Všetky tieto, takmer nenápadné, fragmenty charakterizujúce japonskú kultúru a situovanie inscenácie do prostredia japonského mesta Hirošima, sú zároveň vyvážené európskym nádychom francúzskej herečky, rozprávajúcej súčasnému milencovi svoj milostný príbeh z mladosti zo svojho rodného mesta Nevers. A tak autorka, aj režisér, akoby vymazali čas (možno aj miesto), kde sa príbehy minulé a súčasné prelínajú, čím naznačujú ich opakovateľnosť, neurčitosť, bezmennosť a večnosť fenoménu zamilovanosti – tej intenzívnej mágie emočnej chvíle, na ktorú nechceme nikdy zabudnúť, hoci vopred vieme (alebo sa minimálne desíme) toho, že napokon predsa len zabudneme. Na lásku, aj smrť, aj tragické momenty, ktoré menia spoločnosť a svet. Hirošima, moja láska má byť mementom, pripomenutím hrozieb, ktoré nemajú miesto ani čas, ale majú tendenciu sa opakovať, lebo pamäťový optimizmus v nás potláča bolesť.
Jednoduchý príbeh lásky dvoch ľudí, ktorí sa stretnú na troskách lietadla a troskách vlastných vzťahov, zamilujú sa do seba a „premietnu“ do prítomnej chvíle dávny príbeh herečky milujúcej mŕtveho vojaka. Dnes obaja v manželstve, so svojimi rodinami, každý žijúci na inom konci sveta, na jeden deň spolu – v Hirošime.
Robert Roth hrá svoju rolu japonského milenca stoicky, pokojne, zdanlivo vyrovnane, hoci v ňom tlie vášeň a buráca spontánna zamilovanosť. Je ochotný prekročiť hranice morálky pre silu čistej lásky, ktorú momentálne cíti a nechce sa jej ani do budúcnosti vzdať, napriek svojim záväzkom. Je to zrelý muž, ktorý „stratil hlavu“, a napriek tomu situáciu nesie dôstojne. Táňa Pauhofová je extrovertnejšia (napokon hrá herečku), aj gesto a verbálny prejav sú razantnejšie, hoci nepoprie v sebe drobné zaľúbené a ubolené dievčatko z malého mesta Nevers. Dokáže sa však promptne pragmaticky preklopiť do súčasnej reality, zbaliť si kufor a zanechať svojho milenca po jednodňovej milostnej avantúre v tichom japonskom úklone. V zmysle vnútorných ponorov, duševných hĺbavostí i temperamentu, ako aj hereckých skúseností a kvalít si zrejme ani nevieme predstaviť vhodnejšiu dvojicu na stvárnenie tak významovo krehkej a silnej chvíle zároveň. Hoci paradoxne z oboch „trčí“ viac váha osobnosti, než zničujúca láska.
Hirošima, moja láska je významovo potrebný, hrozivo aktuálny titul, s estetikou nevtieravej a adekvátnej výtvarnosti (snáď len s trochu zbytočným stroboskopom), náležitým (možno občasne, napriek mikroportom, trochu prehlušujúcim) hudobným sprievodom a reprezentatívnym divadelným herectvom dvoch výrazných protagonistov. Vracia nás v čase a vracia nás k láske. A to je nám dnes najviac treba.
Barbara Brathová
Foto: Bara Podola
Preklad: Elena FLAŠKOVÁ
Dramaturgia: Saša SARVAŠOVÁ
Scéna: Hans HOFFER
Kostýmy: Katarína HOLKOVÁ
Pohybová spolupráca: Silvia HUDEC BELÁKOVÁ
Svetelný dizajn: Róbert MAČKAY
Projekcie: Jakub OSLÍK
Réžia: Martin ČIČVÁK
Hrajú: Táňa PAUHOFOVÁ, Robert ROTH
VIOLETTE QUARTET v zložení:
Jana GUBKOVÁ, Alice KARBANOVA, Andrea BENICKÁ, Ewa BARCIOK
V inscenácii zaznieva skladba Franza Schuberta, sláčikové kvarteto č. 14 d mol (D 810) „Smrť a dievča“.
