SKO a virtuózi Karvay – Patkoló: Aj v jednoduchosti je krása

Z úcty k dvom slovenským osobnostiam – Viliamovi Farkašovi a Josephovi Kunovi, vedúci súboru SKO Ewald Danel zvolil repertoár pre sláčikové nástroje. Predstavili sa na ňom dvaja slovenskí virtuózi, pôsobiaci v zahraničí – Dalibor Karvay, koncertný majster Wiener Symphoniker a Roman Patkoló, zástupca sólového kontrabasistu Opernhaus Zürich.

Utorkový koncert Slovenského komorného orchestra (16.4.2024) s umeleckým vedúcim Ewaldom Danelom v Stĺpovej sieni SF mal názov Hommage à Viliam Farkaš a Joseph Kun. Predstavoval nielen spomienku na dvoch významných umelcov, ale bol svojím spôsobom reflektovaním dnešnej doby. Do akej miery si dnes pripomíname osobnosti slovenskej hudobnej histórie, ako si ich vážime a dokumentujeme ich činnosť – to sú otázky, ktoré nastoľuje umelecký vedúci súboru a zároveň ako jeden z mála na Slovensku (alebo skôr ako jediný) na tieto osobnosti upozorňuje. Robí tak priamo hudbou – tým, že im venuje koncert.

Huslista Viliam Farkaš (1931 – 2004), dlhoročný zástupca koncertného majstra Slovenskej filharmónie sa vďaka svojim všestranným umeleckým kvalitám zaradil k najvyhľadávanejším slovenským huslistom. Kým o Farkašovi nájdeme zmienky v dostupnej literatúre, rovnako tak je zmapovaná jeho diskografia, o Josephovi Kunovi ani veta v slovenskom jazyku, zato v iných, najmä v angličtine, sa o ňom dočítate podstatne viac. Rodák z Košíc Jozef Kun (1930 – 1996) sa ako mladý, už dospelý človek učil 5 rokov výrobe huslí a sláčikových nástrojov u Vladmíra Prybila. Získal vzdelanie aj ako huslista, neskôr v tomto odbore aj pôsobil a popri tom pracoval ako výrobca huslí. V roku 1968 emigroval do Kanady, usadil sa v Ottawe, kde si otvoril vlastnú dielňu. Je autorom knihy The Art of Bowmaking a najviac sa preslávil výrobou vlastnej opierky na husle a violu – tzv. pavúka. Získal za ňu celosvetové uznanie a hudobníkom zabezpečil väčší komfort pri hraní.

Aj z úcty k týmto dvom osobnostiam vedúci súboru SKO Ewald Danel zvolil repertoár pre sláčikové nástroje. Predstavili sa na ňom dvaja slovenskí virtuózi, pôsobiaci v zahraničí – Dalibor Karvay, koncertný majster Wiener Symphoniker a Roman Patkoló, zástupca sólového kontrabasistu Opernhaus Zürich.

Úvod koncertu patril dielu Concerto grosso G dur, op. 6 č. 1 Georga Friedricha Händla, jedným z najvýraznejších z cyklu dvanástich Concerti grossi tohto opusu. Hudba prvej časti je majestátna, SKO ju hral so svetlým, jasným tónom, s minimálnym vibratom, bez ťažkopádnosti, ktorú v tomto koncerte často počúvame, ak sa hrá v pomalšom tempe. To je označené v prvej časti „A tempo giusto“, Ewald Danel sa rozhodol pre svižnejšie, čím dosiahol jednak majestátnosť, ale i celistvosť a ľahkosť. Hneď prvé sólo huslí bolo znelé, s pekný odťahmi, viazané a spevné. V rozvíjaní sme tému počuli v peknom echu, terasovitej dynamike, v piane, aby následný tok hudby tutti prirodzene zaznel v mohutnejšom zvukku. Orchester mal vyvážený, homogénny zvuk, basso continuo bolo rytmicky presné, sóla huslí vystavané operne. Napokon, Händel čiastočne čerpal materiál aj z predohry k opere Imeneo. Postupné spomalenie ústilo do kadencie s otvoreným záverom a ďalšej, ešte svižnejšej časti Allegro. Orchester bol rytmicky pregnantný, spevné sólo bolo zahraté s precíznou dynamikou a štýlovo čistou estetikou tónu. O to sa snaží Ewald Danel, ktorý nepodľahol trendom uplynulých dekád – poučenej interpretácii. Ostal v tradičnom móde interpretácie a spravil dobre. Jeho hudba nestráca zrozumiteľnosť v artikulácii a plynulosť vo frázovaní. Aj keď, osobne by som prijala väčšie dynamické kontrasty v Allegre.

Po dvojici rýchlych častí nasledovalo Adagio s peknými melodickými oblúkmi (nie však romantickými). Možno dnes orchestre barokové Adagia spomaľujú až neúmerne, čím sa síce dostanú na jednej strane do citovo vyhraničenej nálady, no často na úkor jednoliatych fráz. Nie je nič horšie, ako keď sa fráza rozbije, pričom sólista a ruka v ruke s ním orchester, hrajú po taktoch. Danel odhadol tempo správne – rovnako, ako v úvode, ho nenatavil príliš pomalé, čím zachoval základné estetické princípy hudby. Tento kontrast dostatočne stačil na to, aby pomalá časť slúžila svojmu zvukovému i výrazovému kontrastu, pred nástupom zvyšných dvoch rýchlych častí. V Allegre hudobníci fugu vyhrali s patričným zreteľom na spevnosť hlasov, aby sa ústredná melódia niesla a dobre diferencovali zvuk. Celkovo malo toto prevedenie potrebnú energiu, vkusné, spoločné, rytmicky precízne tvarované tutti frázy, ktoré dýchali, živelnosť (nie však prehnanú, skôr hovoríme o type muzicírovania) a pohľad na barokové diela, ktorý je dnes v podstate na menšinovom brehu.

Nasledovali úpravy piesní Beatles Petra Breinera – Beatles Concerto gross č. 1, v štýle Händla. Ten, kto pozná Beatlesovky, v nich motívy okamžite rozpoznal. V She Loves You síce boli v orchestri medzi „dvoma krídlami“ sláčikových nástrojov rytmické nepresnosti, no len spočiatku. Následne získali hráči SKO potrebnú stabilitu. Osobne ma viac oslovovali skladby v rýchlych tempách – Lady Madonna, Honey Pie či Penny Lane, vo Fool on the Hill v Adagiu by som radšej siahla po origináli (ako skladba ma táto úprava presvedčila, no vytratila sa pôvodná atmosféra balady a jej krásna nostalgia, hraničiaca s naivitou). Úpravy Breinera sú však posluchovo vďačným zážitkom, jeho práca s ansámblom a nové aranže priblížili na pohľad nespojiteľné žánre. Skladateľovo staršie dielo sa nedostalo do programu náhodne. Nebolo to len pre štýl Händla, no s predchádzajúcim dielom tohto autora ho spájali i tempové časti, dve rýchle, kontrastná pomalá a opäť okrajové rýchle časti.

Prelúdium a allegro v štýle G. Pugnaniho Fritza Kreislera patrí medzi populárne diela husľovej literatúry. Ako sólista sa v nej predstavil slovenský huslista Dalibor Karvay. Dvojdielne dielo ponúka úvodné pomalé, majestátne Prelúdium a rýchle Allegro. Je to kombinácia technickej virtuozity, no zároveň kreativity – Karvay predniesol dielo s dobre vypracovanými, vzletnými melodickými motívmi a zároveň bezchybne interpretoval brilantné, virtuózne pasáže.

V prvej časti skladby predviedol intonačne čistú hru, emočne silnú a napriek tomu, že skladateľ v notách neuvádza až tak často dynamické značenie, vystaval motívy mimoriadne precítene. Jeho frázovanie bolo osobité, vykazovalo jemné odchýlky od stabilného sprievodu orchestra, často bol v rytmike voľný, až rapsodický. Práve v tom je sila tohto diela. Citlivé využitie rubata, prekrásne vypracovanie tvarov fráz a precítená dynamika – to boli hlavné faktory interpretácie Karvaya. Rýchla časť bola artikulačne čistá, zrozumiteľná, hudobník zvolil správne tempo, aby sa z kompozície nestala samoúčelná virtuozita. Podčiarkol v dynamických a výrazových hladinách skôr barokový štýl, na ktorý Kreisler odkazuje.

Karvaya na pódiu striedal ďalší hosť – Roman Patkoló. Skladba Balcony nightingale pre kontrabas a sláčikový orchester rumunského autora Anghelusa Dinicu znela v úprave samotného interpreta (orchestrácia Jarkko Riihimäki). Známu melódiu hral Patkoló s vrúcnym, lyrickým tónom, prirodzene muzikantsky frázujúc. Tvary tohto ľúbezného motívu s glissandami v záveroch, zneli priam opojne. Kontrabasista hral uvoľnene, všetku svoju energiu dokázal odovzdať nielen do interpretovaného diela, ale i orchestru, ktorý ho sprevádzal a samozrejme, publiku. Kontrabas vo všetkých polohách znel mäkko, s nehou, prekrásne boli jeho polohy v pianissimách. Ani najlepšia škola hudobníka nenaučí prirodzenej muzikalite, ktorú v sebe Roman Patkoló má. Z jednoduchej piesne, s opakujúcim sa motívom v závere, dokázal spraviť unikátny posluchový zážitok – práve vďaka tomuto faktoru. Z pomalého tempa pieseň prešla do rýchleho a kontrabasista priam dokázal suplovať celý orchester. Ešte stále existujú v Maďarsku i Rumunsku orchestre, ktoré tradíciu Dinicu považujú za posvätnú – sú to virtuózi, ktorí spájajú technickú brilantnosť a ohromujúcu muzikalitu. V koncertantnej podobe, no predsa, so živelnosťou, bola prítomná aj vďaka tejto skladbe.

Po Škovránkovi (originálny názov skladby Dinicu) nasledovali úryvky z diela Carmen Georgesa Bizeta, rovnako v úprave Romana Patkoló, v orchestrácii Juri Lebedeva. Spraviť z kontrabasu melodický nástroj aj v polohách, v ktorých by ste to neočakávali a pritom zachovať v technicky náročnom parte tú známu rytmickú pulzáciu habanéry, je skutočný kumšt. Ako technický, tak výrazový, pretože tento určujúci prvok nesmie znieť kostrbato. Bol to prierez Carmen, tých najznámejších melódií, v jedinečnej interpretácii. Farebne a výrazovo sa Patkoló priblížil k tejto opere natoľko, že vyvolal pocit jej plnohodnotného znenia. A vtedy máte zrazu pocit, že virtuozita nie je samoúčelná.

V programe sa opäť predstavil Dalibor Karvay – Cigánskymi melódiami autora Pabla de Sarasateho, jedného z najznámejších husľových virtuózov 19. storočia. Opäť to bolo dielo, ktoré ukazuje husle vo virtuóznej polohe, no rovnako kombinujúc ju s dramatickými motívmi. Úvod je skomponovaný ako kadencia – sólista ju poňal výrazovo intenzívne a dramaticky. Po nej to bola dvojica tanečných melódií – jedna v pomalom tempe, druhá rýchlejšia. V pomalej Karvay ukázal nádhernú prácu s tónom, farebnosťou a rubatami, ale i dynamikou. Jeho pianissimové úseky boli dychberúce, čisté, precítené, zároveň v nich však neopomenul pravidelnú rytmickú pulzáciu. Tie akcenty ste cítili v melodike najmä vnútorne – huslista im ponechal tvar plnosti a kompaktnosti, aby sa melódia nerozdrobila. V rýchlom tempe zase publikum ohúril svojou virtuozitou.

Záver koncertu patril Štyrom ročným obdobiam v Buenos Aires – časti Jar Astora Piazzollu v aranžmáne Josého Bragata. Priznám sa, zarazilo ma rýchle tempo, ktoré hudobníci zvolili. Niektoré frázy v dôsledku toho ostali nevypovedané, v úvode nastali aj menšie rytmické problémy v sprievode. Technická náročnosť, ktorá aj má vyniknúť, by v tomto prevedení mala svoje opodstatnenie, výraz sa však vytratil. Piazzolla, to je život, hudba ulice, jej krása i špina, živelnosť i krutosť, sofistikovane podaná v špecifickej forme. Tá však musí byť naplnená obsahom, nielen bravúrou. Bez nádychov a potrebného času na „dopovedanie“ toho, čo má byť povedané, sa Piazzollov odkaz stratil. No i to je predstava, ktorú sa patrí rešpektovať. Podstatne lepšie znela skladba, keď sa po úvodnej časti tempo spomalilo a mohli tak vyniknúť sólové party.

Publikum si v závere vypýtalo aj prídavok – takíto hostia sa z pódia nepúšťajú len tak. Znela tretia skladba z albumu Secret Garden – Songs from a Secret Garden nórskeho Rolfa Lovlanda. Je jednoduchá, no práve v tom je jej krása. Dlhé roky dokonca nemala názov, volala sa iba Pianopiece in c mol. Zrazu v plnej kráse, v piane, znela známa melódia, dokonca v pomalšom tempe, ako je originál. Zmenila sa na intímny dialóg huslí a kontrabasu, v citlivom sprievode orchestra. Ukázalo sa v nej majstrovstvo dvojice Karvay – Patkoló, pretože aj v tých hudobne najjednoduchších dielach môže byť ukryté ozajstné interpretačné majstrovstvo.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak