Tvrdý, nekompromisný, bolestivo pravdivý, vyzretý a nádherný. Presne taký je najnovší film tridsaťpäť ročného Islanďana Hlynura Pálmasona, s názvom Biely, biely deň o bývalom policajtovi Ingimundurovi snažiacom sa vyrovnať s tragickou smrťou manželky.
Keď náhodou zistí, že ich vzťah nebol až tak čistý a úprimný, rozhodne sa pátrať po pravde na vlastnú päsť, navyše bez pravidiel, vďaka čomu sa nevyhne následkom a konfrontácii s jeho bývalými kolegami. Popri tom všetkom sa musí postarať o svoju osemročnú vnučku, zrekonštruovať dom pre dcéru a zaťa a absolvovať otravné sedenia s psychológom, ktoré mu namiesto pomoci zdvíhajú tlak.
Ach, tí severania. Máme sa od nich čo učiť. Tak komplexné, zábavné a zároveň mrazivé filmy s absolútne precízne napísanými (a hlavne zahranými) charaktermi, nakrútené s neskutočným citom, to nevie nikto iný, nikde inde. Ukázala to nedávna prehliadka škandinávskej kinematografie SCANDI a teraz aj Pálmason, ktorého by sme mohli označiť nielen za výnimočného autorského režiséra, ale tiež za filmového vedca či dokonca filozofa, pretože myslí absolútne inak, než väčšina jeho kolegov.
Dokazuje to už úvodná expozícia. Diváka absolútne vtiahne do deja a pohráva sa s jeho očakávaniami prakticky až do samého záveru. Ide o exemplárnu ukážku dôkladného rozprávania obrazom pomocou krásne nakomponovaných prevažne statických záberov, ktoré má na svedomí Maria von Hausswolff. Devízou je aj pomalé dávkovanie informácií, respektíve indícií k odhaleniu skladačky, budujúce napätie. Divák je tak v strehu po celý čas filmu.
Pálmasonov štýl pripomína zásadné diela Michaela Hanekeho ako 71 fragmentov chronológie náhody (1994), Utajený (2005) či Biela stuha (2009) a i keď na prvý pohľad pôsobí maximálne chladne a možno aj nezáživne, nesie v sebe kvantum rozličných emócií, ktoré pomaly, ale isto, kulminujú. Zároveň pri sledovaní Pálmasonovej iba druhej celovečernej snímky cítiť výraznú inšpiráciu najsilnejšími Bergmanovými dielami.
To, čo nevyhnutne treba spomenúť, je, že Biely, biely deň je vyslovene artovým, festivalovým filmom, ktorý sa ani zďaleka nepozerá ľahko. Pomalé tempo vyžadujúce trpezlivosť, môže diváka ľahko unaviť a ťaživosť témy zase úplne odradiť. Navyše ho naplno pochopí a precíti, iba človek, ktorý má už ,,čo to“ odžité, pozná úskalia vzťahov, spolunažívania, silu rodiny, má vlastné deti, či vnúčatá. Zavrhnúť ho však práve, kvôli týmto faktorom, by bola veľká škoda, pretože si vyslovene pýta a tiež zaslúži našu pozornosť.
Každý z nás si niektorých ľudí istým spôsobom idealizuje, pričom zabúda, ako veľmi to je utopické. Či už ide o partnerov, rodičov, priateľov. Každý má svoje chyby a každý má svoje tajomstvá. Niektoré z nich, je lepšie nechať pod zámkom. Každý sa s nimi snaží vysporiadať inak. Hlavná postava, Ingimundur, je človek, ktorý potrebuje za každú cenu nájsť pravdu aj za cenu, že ho zraní a ponorí do ešte väčšieho žiaľu či hnevu. Je svojím spôsobom starosvetský utopista, no tiež sympatický večný romantik, schopný milovať až za hrob, napriek všetkému zlému. Jeho pocity, ktoré nedáva až tak najavo, divák cíti na vlastnej koži akoby ich sám zažil.
Pálmason pomocou hlavnej postavy polemizuje nad životom ako takým so všetkým, čo k nemu patrí. Rieši elementárne existenčné otázky, ukazuje ľudí v tých najťažších situáciách, necháva ich vyváľať sa v tom najhlbšom bahne, odhaľuje ich až na kosť. Ide za oponu, kam sa viacero režisérov bojí vkročiť. Preto je jeho najnovšia snímka tak silná a tak rezonuje. Všetko spomenuté by však nedosiahol bez stávky na istotu – herca Ingvara Sigurðssona, ktorý Ingimundura stvárnil absolútne brilantne, za čo si aj zaslúžene odniesol cenu z Cannes v rámci seckie Critics´ Week. Jeho kvality si tí pozornejší mohli všimnúť už aj v snímkach ako Hlava plná metalu (2013) či Vrabčiaci (2015).
Biely, biely deň je film, po ktorom sa extrémne ťažko hľadajú slová. Bude sa dlho ukladať v hlave, no čím viac nad ním budete premýšľať, tým viac sa vám zapáči. Majstrovská práca, kde všetko funguje, ktorá sa nedá ohodnotiť inak než pomyselným plným počtom. Krásny záver s jednou z najkrajších piesní Leonarda Cohena, je už iba čerešničkou na torte.
Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: ASFK
