Festival rastie kvalitatívne i náročnosťou repertoáru. Ten, ktorý bol publiku predstavený počas aktuálneho ročníka, priniesol nečakané novinky.
Asi niet na Slovensku takého umelca, ktorý robí pre slovenskú kultúru, jej propagáciu a zároveň pre spájanie muzikantov z okolitých štátov tak veľa a s takou intenzitou, ako to robí Ladislav Fančovič. Okrem toho, že je koncertným klaviristom a zvláda štúdium obdivuhodného množstva materiálu v krátkom čase, vedie aj svoj vlastný jazzový big band a z jeho počiatočnej záľuby – saxofónu, sa časom stala profesionálna záležitosť. Možno mnohí neverili, že sa z festivalu Saxophobia Bratislava, môže stať pravidelná akcia, ktorá si postupne buduje svoju kontinuitu. A najmä, že v dnešnej dobe vydrží. Pravdou však je, že máme za sebou už ôsmy ročník festivalu.
Na saxofónovej udalosti roka, ktorá spája nadšencov tohto unikátneho hudobného nástroja, sa každoročne zíde na štvordňových majstrovských kurzoch (29.2. – 3.3.) desiatky študentov. Pod vedením šiestich zahraničných lektorov (tohto roku z USA, Nemecka, Holandska, zo Švajčiarska, Španielska a Slovinska) cibria nielen skladby na záverečný koncert festivalu, no festival predstavuje podstatne viac. Vznikajú na ňom cenné hudobné priateľstvá medzi muzikantmi, nové kontakty a účastníci sa profesionalizujú. Repertoár je pritom z roka na rok náročnejší – ide o klasický saxofón, ktorý obsiahne rozmanité štýlové obdobia, až po cenné, často premiérované súčasné kompozície. Zásadnou zmenou, ktorú pravidelní návštevníci festivalu mohli postrehnúť, bola náročnosť repertoáru. Od prvých ročníkov, kedy sa ozývali zväčša známe melódie, sa tohto roku publiku predstavil technicky, výrazovo, štýlovo ťažký repertoár v pozoruhodných aranžmánoch. Tie rozvíjajú hráčske schopnosti – hudobníci sa učia počúvať sa navzájom vo svojich skupinách, ale vnímať i ďalšie skupiny. Nedalo sa totiž nepostrehnúť, že mnoho úprav skladieb bolo pripravených lineárne vedenými hlasmi, častou kontrapunktickou technikou, kde sa vyžaduje nielen precízna rytmika, ale i súhra polyfónne vedených hlasov.
Galakoncert zahraničných lektorov sa konal v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v sobotu 2. marca a vystúpili na ňom Raschèr Saxophone Quartet v zložení Christine Rall, Elliot Riley, Andreas van Zoelen a Iria Garrido Meira a sólisti Harry White a Lev Pupis s klavírnym sprievodom Ladislava Fančoviča. Týchto umelcov nespomíname náhodne – boli aj veľkou oporou takmer 90-členného saxofónového orchestra. Vždy je dobre, ak sa medzi študentov a začínajúcich hráčov dostane profesionál – je oporou psychickou, ale i v rytmicky ťažkých nástupoch.
Ešte pred vystúpením orchestra v Slovenskom rozhlase 3. marca, sme si mohli vypočuť štyri saxofónové kvartetá. Ako prvá vystúpila formácia Ventus Saxophone Quartet, zložená z bratislavských konzervatoristov. Z francúzskej hudobnej tradície čerpajúci autor Jerome Naulais a dve časti jeho skladby Toquades mali vo Valse Jazze výborne vyspievanú melódiu v podaní altového saxofónu a pekne nuansovali dynamiku. Zostava mladého kvarteta veľmi dobre chápala rytmickú pulzáciu aj v ďalšej časti kompozície Tango. Podarilo sa im dosiahnuť veľmi dobrý zvukový balans, sprievod sa vedel citlivo stlmiť, aby vynikla ústredná melódia. Je zjavné, že hráči sa dokážu navzájom počúvať a chápu už aj výrazové možnosti saxofónu. Z tradične poňatej introdukcie dokázal autor rozohrať ohromnú paletu farieb – tým bola a zostane francúzska hudba vždy typickou. Je pozoruhodné, ako už dnes toto spektrum farieb dokážu mladí ľudia presvedčivo interpretovať.
Ako ďalší vystúpili Légere Saxophone Quartet – konzervatoristi z Českých Budějovíc. Siahli po súčasnom francúzskom autorovi a organistovi Thierry Escaichovi. A hoci prvá časť skladby Tango Virtuoso bola trošku rytmicky nepresná, najmä, keď sa kompozícia formovo posunula a mala lineárny charakter, charakteristickú pulzáciu tanga zvládli mimoriadne dobre. Escaich je experimentálny autor, ktorý z tradičnej formy dokáže vďaka fúzii žánrov vytvoriť celkom nový hudobný svet. Nevyhýba sa pritom ani virtuóznym partom, rýchlym tempám, v ktorých boli dobré akcenty a technicky dobre vyhraté sólové party – práve tie virtuózne, technicky náročne stavané.
Artia Saxophone Quartet z Pražského konzervatória nasledovali v očakávanej kompozícii večera – Philipovi Glassovi a jeho Saxofónovom kvartete (boli uvedené časť č. 2 a 4). Dobre zohratí muzikanti mali nielen precízny rytmus, ale i ten vnútorný, ktorý v Glassovej hudbe potrebujete neustále cítiť. Vzorce – opakujúce sa, potom sa nenápadne vyvíjajúce a meniace, dokážu potrápiť mnohé ansámble. Nie je minimal ako minimal, pravda. Zostava z Prahy vynikala presnými, absolútne synchrónnymi nástupmi. V ďalšej uvedenej časti sa pattern postupne presúval od altu cez soprán až po barytón saxofón. Plynulosť interpretácie a výborná nuansovanosť dynamiky okrem spomínanej rytmiky, boli hlavnými devízami vystúpenia tohto telesa.
Pressburger Saxophone Qaurtet pod vedením slovenského saxofonistu a riaditeľa festivalu Ladislava Fančoviča si zobrali ťažké, polyrytmické sústo Broken Image súčasného skladateľa strednej generácie Viliama Gräfingera. Boli to len útržky motívov, sprevádzané vždy inými farebnými kombináciami. Najprv sme hlavné motivické, nosné línie počuli v soprán saxofóne. S kvartetom hrá vynikajúci soprán saxofonista Andrej Simančuk, ktorý má krásny tón. Vie s ním pracovať, jeho legáta sú pekne tvarované a aj keď hrá súčasnú, pomerne experimentálne, moderne znejúcu skladbu, snaží sa z výrazu vyťažiť čo najviac. Od lyrických partov, cez expresívne, dramatické – škála jeho výrazu bola bohatá, až po nežné pianissimo, no znelé a v štruktúre ťažkej skladby dobre vyhraté. Gräfingerova skladba je ako moderný typ ronda s návratom úvodného motivického materiálu, no nie s tradičnými prvkami.
Jedného skladateľa striedalo dielo ďalšieho predstaviteľa súčasnej hudby– osobného priateľa Ladislava Fančoviča, Jevgenija Iršaia. Iršai pre saxofón komponuje už 15 rokov a skúma možnosti tohto hudobného nástroja, hranice, za ktoré sa dokáže tento nástroj dostať, v skladbách uvádza tóny, ktoré znejú často deformovane. V Gracias Mr. Nientzy využil tabuľky multifoník Daniela Kientzyho a opäť tak posunul farebné nástrojové spektrum ďalej. Dielo znelo v svetovej premiére a ukázalo aj kontrastnú časť s pekným tónom, zato v nej nechýbal neustály pohyb a dynamika. Pod vedením Ladislava Fančoviča získavajú skladby nielen osobitý nádych, ale dokáže jeho skladby stvárniť mimoriadne presne – nielen technicky, ale i obsahovo a výrazovo. Keďže sú dlhoroční priatelia, tento vzťah sa prenáša do tvorby i do interpretácie. Začiatok pomalej časti skladby vyspieval nádherný alt saxofón s mäkkosťou tónu, aby na ňu nadviazal soprán a náhle sa opäť skladateľ rozhodol vrátiť k súčasným postupom. Bola to tradícia (no nie v spiatočníckom zmysle) verzus moderna. A čudovali by ste sa, ako vrúcne dnes dokáže publikum odmeniť aj náročnejšie znejúce skladby určené pre saxofón, ktoré nie sú lapidárne a prvoplánové. Stačí im súčasnú hudbu ukázať – tak ako to robí aj tento festival.
Neplánovaným bonbónikom večera bol Saxofónový oktet zložený zo žiakov ZUŠ Košice, ktorí zahrali rezkú Tritsch-Tratsch-Polku, op. 214 Johanna Straussa – so skvelou súhrou a energiou. Treba povedať, že je to silná trieda šikovných mladých interpretov, ktorí v Košiciach vyrastajú, nepochybne o nich ešte budeme počuť.
Pod vedením dirigenta Andreasa van Zoelena následne na pódium nastúpili takmer 90-ti hráči. Už tradične bolo medzi nimi najviac altových saxofónov, potom sopránov, tohto roku aj početné zastúpenie tenorov, ale najmä stúpli barytóny a basy, pričom jediným zástupcom, ktorý hral na ojedinele vídaný kontrabasový saxofón, bol Ladislav Fančovič. Na bicích nástrojoch sme videli Kirila Stoyanova, hráča Slovenskej filharmónie, ktorý sa už stal súčasťou tohto festivalu.
Beethovenova Die Ehre Gottes aus der Natur, das ist wohlgetan (text: Christian Furchtegott Gellert) patrí medzi šesť duchovných piesní, ktorých texty skladateľ zhudobnil. Cítiť v nich intimitu i jeho typický dramatizmus. Práve táto skladba v úprave Zoelena otvorila večer a nie celkom dobre som si vedela predstaviť, ako ľudský hlas a klavír alebo akékoľvek klasické hudobné nástroje nahradia saxofóny. Respektíve, ako dosiahnu tú duchovnú hĺbku piesne. Hneď ako sa ozval ten zvuk, vedela som, že to bude možné. Iste, nie bez úvodných technických chýb, no saxofóny mali výborný zvukový balans jednotlivých skupín, prekrásne, citlivo tvarované časti piánových úsekov, s dobrým zmyslom pre vyspievanie melódie. Premyslená tektonika a dobre podchytený dramatizmus Beethovena dovolili zabudnúť aj na menšie nedostatky nástupov v úvode. Bol to obrovský, prekrásny hudobný kolos hudobných nástrojov, ktorých farba je špecifická – nenahraditeľná.
Beethovena striedala Bachova kantáta – Was Gott Tut, das ist Wohlgetan. Pohybovali sme sa v tej istej forme, no v kontrapunkte a terasovitej dynamike. Aj tieto nuansy orchester výborne zvládol. Kontrapunktické úseky boli presné, vyhraté čisto aj v rýchlom tempe, zachovali pozitívnu náladu tejto hudby vo výraze. Viete si asi predstaviť, kto hral basso continuo a ako krásne znelo – zrazu ste zabudli na barokové hudobné nástroje a zistili, že stará hudba môže znieť aj v modernej zvukovosti. S tým, že sa zachová jej štýlovosť – úžasný aranž pripravil Frederick Heyburn.
Jean Georges Kastner a jeho Chant du Cygne má v repertoári aj slávne teleso Raschèr Saxophone Quartet a nie náhodou. Kastner sa horlivo zaujímal o vynálezy Adolpha Saxa a bol jedným z prvých autorov, ktorý pre alt saxofón komponoval. V úprave dirigujúceho umelca sme počuli jeho dielo s nádherným sólom na altovom saxofóne v podaní Harryho Whitea. Je to majster tohto nástroja. Jeho krásny, mäkký, vrúcny tón sa vynímal ponad celým orchestrom, pritom altka nepatrí práve medzi zvukovo prierazné nástroje. White hral s profesionalitou a uvoľnenosťou – práve v tom bola jeho hra iná, plná muzikality, tých najjemnejších nuáns, krásy a tých najplynulejších legát, aké si viete predstaviť. Aj v tejto kompozícii sa ukázalo, ako lektori učia hráčov vytvárať sprievod nosnej melodickej línii a počúvať navzájom jednotlivé hlasy. Za mňa to bol doposiaľ najkrajší výkon orchestra – vyhrať také ťažké melodické party v pomalom tempe a ešte k tomu v pianissimách, chce už na saxofóne ozajstnú zručnosť. Ensámbel znel kultivovane, lineárnosť v hudbe bola podčiarknutá, no s vyváženosťou v dynamike – je to introspektívna skladba, ktorá sa človeka musí dotknúť.
Aj Hector Berlioz sa dostal do programu. Chant Sacré (úprava Jean-Marie Londeix) so sólom tenorovej skupiny priniesla opäť duchovné pohladenie. Bol to mimoriadny dramaturgický počin. Spravidla od 90-členného saxofónového orchestra očakávate patričný hluk a svetskú hudbu. A zrazu sa vám dostane presný opak – duchovná hudba a kultivovaný, krásny tón. Tón, ktorý je svojou špecifickosťou rozpoznateľný a žiadny iný nástroj z orchestra ho nedokáže nahradiť. Jeho zvukové možnosti sú nedozierne a priznám sa, nikdy by som nepovedala, že práve žáner duchovnej hudby vyznie na saxofónoch tak presvedčivo, hlboko a s intímnou výpoveďou.
Záver bol dynamickejší. Po tom, čo sme sa dramaturgiou večera dostali do filozoficko-meditatívneho stavu, sme počuli ľudové piesne upravené Eugenom Suchoňom – Obrázky z výstavy – Keď sa vlci zišli, Hlboký jarčok, Žiaľ, Husičky popolavé, sú nášmu publiku známe. Či aj hráčom v orchestri, mnohým zo zahraničia, a dirigentovi, bolo otázne. Prekvapením bolo, ako orchester dokázal podchytiť spevnosť piesní a ich charakter. Možno trošku škoda, že alty trošku nosnejšie nevyspievali melodickú líniu v piesni Hlboký jarčok, no inak bolo prevedenie piesní excelentné. A ako inak, bonbónik na záver nemohol chýbať (hoci pre mňa osobne boli topkami koncertu sakrálne diela). Musorgského Obrázky z výstavy – Veľká brána Kyjevská, je motív dobre známy – či už v orchestrálnom alebo klavírnom prevedení. Kľúčová je v tomto prípade nielen mohutnosť zvuku, ale i výstavba, ktorá musí mať svoju psychológiu. Dobré tempo, vynikajúca práca so zvukom, dramatické pauzy, kontrasty v dynamike – dirigent viedol hráčov do maximálne vypracovaných detailov.
Bol to nesmierne silný zážitok. Ak viete, že festival neustále rastie, ponúka publiku vždy obohacujúci repertoár a vy prídete na koncert s myšlienkou „či za pár dní stihli nacvičiť skladby“ a zrazu sa sústredíte na úplne iné aspekty interpretácie a hudba vás absolútne strhne, viete, že tento festival má zmysel. A samozrejme, potenciál – do posledného miesta vypredaná Veľká koncertná sála Slovenského rozhlasu svedčila, že ľudia majú záujem počuť v koncertných sieňach aj inú, novú, progresívnu hudbu.
Zuzana Vachová
Foto: Rudolf Baranovič
