Ak ste si mysleli, že na saxofónoch sa nedá zahrať talianske baroko, Beethoven, moderné argentínske tango, filmová hudba či súčasná európska hudba, ste na omyle.
Účastníci majstrovských kurzov v hre klasickej hudby na saxofóne majú piaty ročník za sebou. Celé štyri dni sa pod vedením piatich zahraničných lektorov učilo 40 študentov zo siedmich krajín Európy s vekovým rozhraním od 14 do 53 rokov, aby svoju snahu zavŕšili v nedeľu, 13. júna monumentálnym koncertom vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu.
Hoci s niekoľkomesačným omeškaním, Saxophobia Bratislava sa predsa uskutočnila aj tohto roku a je v podstate malým zázrakom, že sa ju podarilo zrealizovať. Dostať v čase pandémie, aj keď s postupnými uvoľňujúcimi sa opatreniami, do krajiny študentov zo siedmich rôznych štátov, špičkových európskych lektorov – z Francúzska, Slovinska, Česka, Rakúska, Holandska, nepretržite s nimi skúšať repertoár, zabezpečiť priestory, sálu – to všetko sa nám javilo kedysi ako výnimočný nápad, v kontexte nášho európskeho priestoru realizovateľný, no zrazu s obrovskými prekážkami. A predsa sa V. ročník podaril unikátne – možno práve preto do svojich interpretačných výkonov dali študenti absolútne maximum. Príliv energie z pódia smerom k publiku bol totiž citeľný od prvej skladby až po záverečný takt.
Večer v obrátenej pyramíde mal svoju dôkladne pripravenú dramaturgiu, ktorej nechýbalo to správne napätie. Všetci už čakali na veľký, 40-členný saxofónový orchester, napokon, je to neuveriteľný prúd zvuku a tej špecifickej farebnosti, ktorá je pre tento nástroj taká charakteristická a nezameniteľná. A pre ktorý tento hudobný nástroj všetci milujeme. Či už je to od sopránového až po basový, každý z ich má svoje čaro, no najmä podstatnú úlohu v orchestri. Začalo sa komornejšími obsadeniami. Obecenstvu sa predstavilo zoskupenie SOS GROUP zo Slovinska. Ide o talentovaných muzikantov, ktorí študujú na Konzervatóriu v Ľubľane pod vedením Leva Pupisa, Jana Gričara a Oskara Laznika. Patria medzi najnadanejších mladých slovinských saxofonistov a skladby, ktoré predstavili počas koncertu, nacvičili špeciálne pre tento večer.
Začali Šostakovičovou Polkou z baletu Zlatá doba op. 22, skladbou náročnou nielen na rytmickú súhru, no najmä na výraz. Dosiahnuť v Šostakovičových dielach to, čo je preňho typické – humor spojený s jeho charakteristickým sarkazmom, si naozaj vyžaduje kumšt, nadhľad, technickú vyspelosť a vedomosť. V aranžmáne Jacquesa Laroque sa dobre vynímal sopránsaxofón (Neja Anderle), z dvojice tenorov dominoval Vid Verdinek, zostavu dopĺňal ďalší tenor, dve altky a ďalšie dva barytóny. Aj v Piazzollovom Le grand tango pre violončelo a klavír sa im podarilo dobre zorientovať v náročnej rytmike a priblížiť k výrazu. Tému uvádza Astor až po rytmicky dravom intre a je, ako to už uňho býva zvykom, mimoriadne dynamicky variabilná. Hráči tieto odtiene dokázali dostať do interpretácie – nositeľmi tém boli spravidla okrajoví muzikanti telesa, tenor a sopránsaxofonistka.
V ďalšej skladbe Edwarda Elgara Lux aeterna sa k Slovincom pridali ako hostia – pedagóg a interpret Lev Pupis na sopráne a Ladislav Fančovič na bassaxofóne. Dôsledné budovanie dynamiky a neustále vnútorné napätie – ak sa pri tomuto obľúbenom kuse nedodrží, rozpadne sa ako domček z karát. Sopránsaxofón (Lev Pupis) nádherne viedol melodickú líniu, no v polyfonickej štruktúre sa s ním v jednej vlne niesli aj ostatné nástroje. Počuť práve tento kus na saxofónoch bol ďalším nevídaným a neslýchaným zážitkom.
Vo svetovej premiére zaznelo dielo Jevgenija Iršaia, ktorý opäť preukázal svoj dôvtip a dávku humoru, ktorá je mu vlastná a kompozíciu nazval – Saxburger. V interpretácii Pressburg Saxophone Quartet (Andrei SImanchuk – sopránsaxofón, Silvia Macejová – altsaxofón, Ján Gašpárek – tenorsaxofón, Ladislav Fančovič – barytónsyxofón) sme úvodom počuli svižnú tému, v ktorej skladateľ používa repetitívnu techniku. Aj vďaka tomu si ju poslucháč dobre zapamätá a záverom skladby, keď ju opakuje, ju opäť rozpozná. Iršai je majster v zmene nálad, aj v tu dokázal celkom prirodzene z rýchleho tempa prejsť do lyrickej atmosféry. Navyše, skladateľ nekomponuje pre saxofón prvý raz. Dôverne tento hudobný nástroj pozná a to mu umožňuje využiť jeho rozmanité farebné nuansy a tvorbu tónu, takže aj v tomto prípade si zaexperimentoval.
Ak ste si mysleli, že na saxofónoch sa nedá zahrať talianske baroko, ste na omyle. Dá a znie nádherne, iskrivo, s ohromujúcou farebnosťou, vzletnou melodikou a energiou, presne, ako má znieť. Taký bol aj Vivaldiho Koncert pre dve violončelá a sláčikový orchester s dvoma sólistami (Lev Pupis, Markus Holzer – sopránsaxofóny) v úprave J.D. Michata (znela prvá časť Allegro). Na pódium už v tej chvíli nastúpil dirigent Marián Lejava – logicky, nakoľko sa začínalo postupne plniť hráčmi na saxofónoch. Už to neboli len komorné obsadenia, no postupne sa ansámbel rozrastal do mohutnejších rozmerov. Na bicích nástrojoch ich vynikajúco rytmicky, ale aj dynamikou dopĺňal Kiril Stoyanov.
Po baroku sme mali prehliadku ďalších diel európskej hudby: Ludwiga van Beethovena a jeho Grosse Ouvertüre (Zur Namensfeier) a je až neuveriteľné, ako dokázali nahradiť pestrosť symfonického orchestra len saxofóny a jeden aparát bicích nástrojov. Malo to v sebe typickú „beethovenovskú“ výbušnosť, ale aj slávnostný charakter, kontrasty v dynamike, pohyblivosť sláčikov boli dychy plne schopné suplovať. Skvelým výberom bol Camille Saint-Saëns a jeho Danse macabre. Farbistá, tajomná symfonická báseň, kde má každá jedna téma svoj dej a dokonca aj interval svoj význam, zrazu vďaka saxofónom nadobudla úplne odlišnú dimenziu. Ešte aj diabolský interval, tritónus, znel zrazu diabolskejšie ako obvykle. Strašidelno-tanečné téma tanca kostlivcov sa v útržkoch objavovala v jednotlivých sekciách orchestra, znela presne s tou farebnosťou, akou mala. Triumfom bola záverečná gradácia orchestra, ktorá znela v rozhlase v skutku ohromujúco – keď sa do nej oprela celá rodina saxofónov spolu s bicími nástrojmi, malo to ten správny náboj.
Kto by ho nemiloval! Valčík Šostakoviča zo suity pre jazzový orchester, ktorý poznáme napríklad aj z filmu Anna Karenina (jednej z mnohých verzií), ale aj mnohých ďalších filmov. Tejto hudby sa skrátka nemožno nasýtiť, v akýchkoľvek verziách znie, napokon, práve altový saxofón je v pôvodnej partitúre nositeľom ústrednej témy. Šostakovič bol pokrokový skladateľ, nikdy sa nevyhýbal novým zvukovým možnostiam, preto aj tento valčík znel v poradní 40-členného saxofónového orchestra prirodzene, hoci, treba povedať, niektoré party v aranžmáne boli mimoriadne náročné pre účastníkov orchestra, pretože, hoci skladba môže znieť na pohľad jednoducho, prináša svoje úskalia, technicky obtiažne variácie témy. Trebárs, keď sa téma dostala do menej pohyblivých typov saxofónov, v rýchlom tempe, dokonca aj basový saxofón (Ladislav Fančovič) mal svoj part mimoriadne ťažký – no ako inak, zvládol ho bravúrne.
Úplne odlišný žáner priniesol na pódium ďalší kus: znela filmová hudba. Moderná doba je posledný nemý film Charlieho Chaplina (1936), v ktorom nielenže hrá hlavnú úlohu, režíroval ho, napísal ho, ale zložil k nemu i hudbu, napriek tomu, že nemal hudobné vzdelanie. Bol totiž natoľko vnímavý pozorovateľ, že dokázal vďaka svojmu mimoriadnemu talentu a schopnostiam odpozorovať hudobníkov pri hre a vďaka tomu sa postupne naučil za prítomnosti svojho asistenta aj komponovať. Vysvetlil mu, ako si predstavuje, že má znieť motív a ten ho zapísal. Navyše, bol neskutočne talentovaný mím, vďaka čomu rýchlo odpozoroval napríklad huslistu a nič mu nebránilo v tom, aby tieto pohyby rýchlo zopakoval. Ústrednou témou k filmu Modern Times je kultová melódia Smile – za úsmevom sa však skrýva clivota a nostalgia. Tak ako snímka je Chaplinov osobný súboj so strojmi v dobe, ktorá nie je príliš naklonená ľudskosti a je silnou spoločenskou satirou (niečo ako dnešný, novodobý Joker), aj jeho hudba zosobňuje tieto pocity nehumánnosti až do samej hĺbky. Orchester ju hral nádherne a precítene a my sme sa tak mohli vrátiť aspoň na chvíľu do minulých čias.
Záver, ako inak, bol grandiózny. V slovenskej premiére orchester uviedol Mississippi suite Ferde Grofé. Ak ste v tomto diele rozpoznali motívy Gershwinových diel, nebola to náhoda. Symfonický jazz je príťažlivý nielen zvukovo, ale aj témami – je to niečo, čo Američania dokážu komponovať so zručnosťou, no najmä s typickou noblesou a ľahkosťou. Prvky jazzu sú v týchto kompozíciách nie príliš náročné, no pre poslucháčov lákavé, príjemné, dobre počúvateľné. Lepší, energickejší a štýlovejší záver tohtoročnej Saxophobie si veru ani nemožno predstaviť!
Zuzana Vachová
Foto: Karol Srnec
