Festival Viva Musica! priniesol poslucháčom odvážny projekt: autorský koncert Vladislava Šarišského s troma skladbami a potvrdil, že na našej scéne patrí tento autor medzi originálnych, mimoriadne nápaditých, hoci možno nie pre všetkých na prvé počutie jednoducho stráviteľných tvorcov. No sugestívna hudba, ktorá znela v priestoroch bratislavskej Starej radnice, zanechala stopu v každom z nás.
Má špeciálny dar, s ktorým sa rodí len málokto. V jeho svete obrazy a veci navôkol dokážu ožiť svojím vlastným životom, rozpohybovať sa a rozprávať príbehy, zvuky, ktoré sú okolo nás vníma inak ako my. Dokáže v nich odhaliť skryté, netušené významy – dokonca aj zo všedných, na pohľad šedivých, nič nehovoriacich vecí, tónov, zvukov, obrazov, postáv, kresieb, sa v jeho fantazijnom svete zrazu akýmsi magickým spôsobom transformáciou stáva hudobné dielo. Vladislav „Slnko“ Šarišský má neobyčajné schopnosti priniesť poslucháčom v rámci súčasnej klasickej hudby bohatý svet plný jeho subjektívnych zážitkov, no pritom sa svojimi dielami dokáže človeka emočne dotknúť.
V hudobnej reči mu nechýba odvaha hraničiaca so sympatickou drzosťou, schopnosť experimentovať podkutá kvalitnými teoretickými znalosťami – nie však experiment na úkor výrazu či hodnoty samotného diela – na to je Slnko až pridobrý umelec a senzitívny človek. A dokonca reflexia aktuálneho diania. Vo svojich kompozíciách sa totiž rozhodol zachytiť aj kus histórie. Konečne sa jeho tvorbe naživo dostal priestor – jeho autorský koncert s názvom ANieL priniesol festival Viva Musica! (31.7.2021) v priestoroch Starej radnice.
Prvú časť koncertu tvorili dve skladby – Formálna rozluka a Čierna labuť. Čierna labuť je priamym pokračovaním kompozície Formálna rozluka, ktorá reflektuje dobu prevratu. Aj preto sa tieto dve skladby počas koncertného večera uvádzali spoločne, hoci na debutovom albume Čierna labuť, ktorý vydal ansámbel SO36 pod vedením saxofonistu Erika Rothensteina, prvá časť nie je. Album sa totiž snaží kompozičnými a výrazovými prostriedkami hudby reagovať na súčasnú pandemickú situáciu, pričom východiskom pre oslovených skladateľov sa stala kniha s rovnomenným názvom autora Nassima Nicholasa Taleba (pre Šarišského to bola fotografia čiernej labute). Taleb v knihe opisuje Čiernu labuť ako nečakanú udalosť, ktorá má veľký vplyv a nedá sa predvídať. Zároveň však tvrdí, že covid bol predvídateľný. Rothensteinovým zámerom bolo reflektovanie súčasnosti a práve tento moment sa mu zdal ako zadanie pre skladateľov vhodný, aby dokázal album udržať pokope. Samotná téma je akýmsi tmelom, ktorý spája jednotlivé skladby. Skladatelia ju mohli a aj poňali voľne. Každý z nich prispel svojim rukopisom a kompozičným prístupom k vytvoreniu väčšieho kompaktného celku.
Šarišského Čierna labuť je formálne členitá a ihneď je za ňou cítiť určitú programovosť. Akékoľvek doplňujúce informácie v bulletine na koncerte však absentovali, čo v prípade tohto autora a previazanosti skladieb na určité konkrétne predlohy či udalosti môže byť zásadný problém. Na druhej strane, obsadenie, ktoré skladbe dodávalo nové, zaujímavé spektrum emócií a farieb, mohlo priniesť publiku iné podnety. Oprostiť sa od programu a vnímať len absolútnu hudbu má tiež svoje čaro, zvlášť v prípade súčasných hudobno-výrazových prostriedkov. No poznať skladateľovu inšpiráciu, dokázať si ku kompozícii predstaviť čiernu labuť, ktorá pláva na jazere – pritom tému hrá barytónsaxofón (Erik Rothenstein) a v hladine jazera objavíme sláčikové nástroje, je predsa len konkrétnejšia a autorovi bližšia predstava. Dokáže byť pokojné, no aj búrlivé, plné disonantných zvukov, no aj úľavy v podobe pekných harmonických spojení – jednoduchých rozložených akordov v podaní elektrickej gitary (Michal Bugala) so spevnou líniou barytónového saxofónu. Kvarteto (Lucia Harvanová 1.husle, Michaela Petríková 2. husle, Roman Rusňák viola, Boris Bohó violončelo), ktorému ostrými akordmi kontruje klavír (Vladislav Šarišský) ukončuje príbeh labute melódiou v spodnom registri saxofónu (podľa slov hudobníka Rothensteina ide o približujúcu sa a vzďaľujúcu sa loď). Každopádne, labuti sa podarí úzkou štrbinou vyplávať, čo má symbolizovať aj únik z covidovej situácie.
S inštrumentáciou narába skladateľ úsporne, o to však výpovednejšie: dokáže využiť hraničné registre, na to, aby bol expresívny, vie precízne pracovať s dynamikou – nepotrebuje zbytočne sekať „kilá“, aby z pódia znela dráma. Vie totiž umne pracovať aj s tichom. Keď už myslíte, že vás oklame pekne znejúcou melódiou, preruší ju nečakaným prvkom, náhlym zvratom. Prepojenie klasického sláčikového kvarteta so saxofónom a gitarou dokázal kreatívne využiť – programovo a sugestívnymi emóciami.
Tak, ako aktuálny projekt Erika Rothensteina reflektuje súčasnú covidovú situáciu, vznikol v roku 2019 hudobno-vizuálny projekt Velvet, ktorý bol uvedený len koncertne. Ansámbel SO36 uviedol skladby troch slovenských autorov (Rothenstein, Šarišský, Matúš Jakabčic), tentoraz bolo spojujúcou líniou 30. výročie Nežnej revolúcie. Skladba uvedená na jedinom koncerte v Novej cvernovke pod názvom Formálna rozluka pre okteto a pingpongistu, koncert otvárala, „len“ pod názvom Formálna rozluka. Už v nej autor využíva všetky možnosti, ktoré mu dáva farebne tento ansámbel, ale pracuje tvorivo aj s hudobnou formou. Nie je typ tvorcu, ktorý sa drží tematicko-motivickej práce, naopak. Je prekvapujúci rozmanitými hudobnými plochami, ktoré často v kontexte pochopíte až v nasledujúcom dianí: Šarišský akoby bol o niekoľko taktov stále pred dianím, ktoré ste vy ako poslucháč museli vytušiť. Keď vám aj nemusela sedieť jeho kakofónia, až v tonálne príťažlivom, odľahčenom úseku ste pochopili jej zmysel v kontexte skladby.
Pre pauzou sme od Vladislava Šarišského dostali inštrukcie, aby sme práve vypočuté diela počas 15-tich minút prežili v kontemplácii. Nuž, niekomu postačoval ponor do seba samého, ďalší potrebovali obligátnu spoločenskú barličku, na pomoc prišlo obľúbené „prosečko“. Čakal nás totiž ANieL, experiment z vysokoškolských čias, ktorý bol rozsiahly nielen časovo, ale najmä obsahom. K inštrumentálnemu obsadeniu pribudli dychové nástroje – flauta (Dagmar Kamenská), hoboj (Júlia Csíziková), klarinet (Jozef Eliáš), k sláčikom kontrabas (František Výrostko), podstatnú funkciu mal v kompozícii akordeón (Milan Osadský), a v druhej časti bicie nástroje (Michal Fedor). Šarišského na klavíri vystriedal Dušan Šujan a skladateľ hral na klávesoch.
Skladbu dirigoval Konstantin Ilievsky, ktorý ju naštudoval precízne. Hudobníci sa pod jeho vedením mohli spoľahnúť na každý jeden nástup, jeho gestá boli zreteľné a presné. V zložitej partitúre bol pre hráčov veľkou oporou, pretože polyštýlovosť, ktorou sa rozhodol tvoriť, inšpirovaný (najmä) Schnittkem, priniesla na pódium komornú hudbu v takpovediac v divadelnej podobe. Tak, ako aktívne musíte počúvať Schnittkeho a objavovať v jeho hudbe referencie na Čajkovského, Corelliho, tango či Haydna, prežiť s ním jeho nihilizmus, pochopiť grotesknosť motívov a zároveň dekódovať prvky modernej hudobnej reči, aj Slnko vniesol do svojej partitúry mnoho vrstiev. Nikdy sa netajil obdivom voči tomuto skladateľovi, ktorého kľúčové dielo, violový koncert, objavil už ako dieťa.
ANieL sa sprvu javilo ako trojčasťovo tektonicky postavené dielo. V predstavách poslucháčov aj mohlo byť vnímané ako istá forma novodobého, moderného koncertu, ktorý má vo vnútri skryté časti –rýchla, pomalá, rýchla, pričom špeciálne tá pomalá nechala vďaka nekonečnému husľovému tónu, nikoho na pochybách, že Slnko vie, ako pracovať s napätím, emóciou, no najmä štruktúrou a sonorikou. Ten jediný tón sa nám v podvedomí bude vynárať ešte dlho. Či ostentatívne sa vracajúci, jednoduchý, dvojtónový, o to však naliehavejší motív v podaní akordeónu. Rovnako tak party flauty, ktoré boli v skladbe veľavýznamné. Kontrapunkt verzus jazz – polyštýlovosť hranice nepozná. V kompozícii sme počuli mnoho vplyvov súčasnej európskej hudby s využitím kompozičnej techniky, pred ktorou by sa nehanbil ani Bach. Áno, to rozpoznáme, v inom svetle aj Schnittkeho diele či u Šostakoviča.
Samozrejme, neostal pri trojčasťovej koncepcii, to by bolo príliš nudné a zaužívané klišé. De facto, tam akoby sa všetko len nevinne začalo. Slnko svoje ponímanie rozvinul do monumentálnej, prekrásnej polohy, veľkolepých plôch, ktoré kombinovali liturgické prvky predčítavané samotným autorom a ostatnými hudobníkmi, ladením rádia, jazzom, využitím tela hudobných nástrojov ako bicieho aparátu. Z pódia sa okrem hudby ozývala zmes zvukov – až sa chcelo človeku povedať niečo kultové v štýle Šepoty a výkriky, v tomto prípade korunované samotou až nihilizmom.
Schnittkeho polyštýlová hudba prežije, lebo je majstrovsky nadčasová. Každému dáva slobodu, ako ju vnímať. Rovnako platí ten istý kľúč pri hudbe Vladislava Šarišského: oboch spája vnútorný chaos, pri oboch je z diel citeľná duchovná sila a emócie, ktoré vám ich hudba dáva, vás nikdy nenechajú chladnými.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zdenko Hanout
