Gitarový recitál jedného z našich najtalentovanejších gitaristov ponúkol mimoriadne výrazovo a technicky náročný repertoár, s ktorým sa Karol Samuelčík vysporiadal vskutku obdivuhodne. Žiak profesora Jozefa Zsapku potvrdzuje svoje kvality a po štipendiu strávenom v Španielsku sa ukazuje, že jeho interpretácia dostáva nové dimenzie.
Po skončení Konzervatória v Žiline pokračoval v štúdiu klasickej gitary na VŠMU v triede profesora Jozefa Zsapku. Karol Samuelčík vždy akosi „trčal z radu“ a čo sa týka mladej, nastupujúcej generácie interpretov, je suverénne jedným z najlepších. Tvrdo na sebe celé roky pracoval a naďalej pracuje, výsledkom čoho je čoraz prepracovanejšia technika, ale aj obohatenie výrazových prvkov v interpretácii. To však nikdy nestačí. Interpreti klasickej hudby musia v sebe mať niečo, čo človek drinou nezíska. A to Karol Samuelčík má. Cit pre hudbu ešte nikto nikdy nezískal, nikto ho nekúpil, s ním sa človek skrátka rodí. Karol je výnimočným zjavom na slovenskej scéne a medzi mladými umelcami má oprávnené miesto aj v zahraničí. Práve preto, že ukazuje na pódiu širokú dušu, ale aj brilantnú techniku, čo v tomto skĺbení znamená jedinečný zážitok z jeho interpretácie.
Ani nemohol dostať viac šťastia ako vedenie od skúseného profesora Zsapku, ktorý gitarovú školu na Slovensku založil. To, že ho rokmi postupne formoval práve renomovaný gitarista, ktorý je uznávaný na svetových pódiách, prinieslo svoje ovocie. Tieto dve silné osobnosti akoby sa museli v živote stretnúť – profesor, ktorý odovzdáva svoje skúsenosti žiakovi, ktorý ich úročí na pódiách. Karol Samuelčík je rokmi lepší a lepší. Keď otváral Festival J.K. Mertza, bola to výborná voľba zo strany organizátorov. Už vtedy začínal svojou interpretáciou pripomínať profesora Zsapku, človek sa skrátka neubránil pocitu, že na pódiu je nová verzia nášho prvotriedneho umelca. Je to Karolovým kultivovaným prejavom, silou osobnosti, vynikajúcou technikou a výrazom, ktorým dokáže vystihnúť charakter skladieb. Podobnými kvalitami disponuje aj profesor Zsapka.
Po roku, ktorý počas doktorandského štúdia strávil Karol Samuelčík v Barcelone, kde nadobudol ďalšie skúsenosti, sa vrátil na Slovensko, aby sa pripravil na doktorandský koncert. Profesor Zsapka mu „naložil“ vskutku náročný repertoár. Už pri vzhliadnutí na mená skladateľov – od barokovej hudby až po súčasnosť, aj priemerne vzdelaný človek z publika mohol tušiť, že ho čaká ťažký, na druhej strane však aj krásny večer.
Februárový doktorandský koncert Karola Samuelčíka v Dvorane VŠMU prilákal množstvo ľudí. Taký nápor táto sála zažije málokedy. Gitarista začal dvoma kompozíciami od súčasného španielskeho autora – Emilia Pujola. V jeho skladbách cítiť folklórne vplyvy, vo výraze sa však nevyhýba romantizmu. Preto výrazná, prepracovaná dynamika je potrebná k pochopeniu a správnej interpretácii skladieb. Zároveň však máme do činenia aj s postupmi modernej harmónie – tento skladateľ je špecifický a keď aj uňho objavíme tradičné postupy, určite nechýbajú ani moderné prvky. Sevilla aj Seguidilla zneli v podaní Samuelčíka s temperamentom, správnou akcentáciou, precíznou rytmikou a veľmi pekným, plynulým frázovaním. Zároveň nechýbal španielsky temperament a krásne vyspievané melodické party – tieto prvky v diele Pujola nechýbajú a umelec ich interpretoval s ozajstnou vášňou, ktorá k tejto hudbe neodmysliteľne patrí.
Technicky náročné sonáty od Domenica Scarlattiho publikum zaviedli do barokového obdobia. Sonáta je forma, ktorá nesmie na takomto koncerte chýbať, je to akýsi povinný repertoár, kde budúci doktorand ukáže, že aj tieto povinné „jazdy“ má v malíčku. Scarlattiho sonáta znela v podaní Samuelčíka doslova v šialenom tempe. To napätie, či ho dokáže bezchybne a so všetkými náročnými ozdobami udržať, zároveň vystihnúť sonátovú formu v jednom komplexnom celku, sa vytratilo v okamihu prvých pár minút. Je to zrelý interpret, ktorý si dokáže trúfnuť aj na takýto repertoár a zahrať ho bezchybne. Je to dôkaz o jeho excelentnej technike a fakt, že sa na sebe po celé tie roky tvrdo pracoval. Rovnako dobre však zvládol aj pomalé časti, postavené skôr na výraze, takže Samuelčík nie je len umelec, ktorý hrá noty. Z jeho interpretácie znie hudba a aj z takej (pre mňa osobne) pomerne štandardne nudnej sonátovej formy vie spraviť umelecké dielo, pri ktorom sa nenudíte. Naopak, vďaka jeho prevedeniu dostali aj sonáty nový rozmer. Oponenti aj profesor museli byť s týmto výkonom mimoriadne spokojní.
Enrique Granados nie je pre interpretov klasickej gitary neznámym pojmom, aj keď išlo o španielskeho klaviristu. Množstvo jeho skladieb bolo transkribovaných pre klasickú gitaru a jeho skladateľský záber je skutočne široký: od romantických skladieb v ňom nájdete kompozície, kde prevládajú národné prvky a napokon kompozície, keď bol pod vplyvom opernej tvorby. Na koncerte zneli Valses Poéticos, ktoré svojím romantickým výrazom kombinovaným s výraznými folklórnymi motívmi obohatili dramaturgiu koncertu.
Jedna z najnáročnejších kompozícií večera bola Sonata in D, op. 77 od hviezdy klasickej gitary Maria Castelnuova – Tedesca. Toto bola nepochybne jedna z najnáročnejších skladieb večera. Čo sa týka formy, výrazu, harmónie, ale bola mimoriadne obtiažna aj na pamäť a na polohy, ktoré sa zdali miestami až neuveriteľne experimentálne. Takúto náročnú kompozíciu nezvládne priemerný gitarista – chce to stopercentnú prípravu nielen po technickej stránke, ale aj emocionálnej. Aj v tomto prípade Samuelčík dokázal, že sa vie prelúskať vďaka svojej húževnatosti aj technicky veľmi ťažkými kúskami. Sonáta z pera Tedesca vyžaduje skutočnú virtuozitu, pochopenie kompozičných postupov súčasnej hudby, zároveň zmysel pre výrazovo správnu interpretáciu. Tedesco, taliansky skladateľ a klavirista, napísal pre klasickú gitaru stovku skladieb. Štvorčasťová Tedescova Sonáta dala Samuelčíkovi poriadne zabrať. Tento interpret však má výhodu, že sa dokáže plne koncentrovať, bezchybne interpretovať obtiažne kompozície a pokračovať ďalej.
Záver doktorandského koncertu Karol Smauelčík zavŕšil trojčasťovým koncertom, ktorý napísal Heitor Villa – Lobos. Brazílsky skladateľ, dirigent, violončelista patrí medzi najkreatívnejších skladateľov 20. storočia. Klasická trojčasťová forma kompozície je citeľne ovplyvnená brazílskou folklórnou hudbou. Po takmer 20-minútovej „klade“ od Tedesca Samuelčík zvládol aj tento koncert, ktorý mal tiež obdivuhodnú stopáž: 18:55. V sprievode vynikajúcej klaviristky Karin Remencovej sa im podarilo zvŕšiť doktorandský koncert ako sa patrí: Prvá časť v rýchlom tempe Allegro preciso doslova „vypálila“ v temperamentnom charaktere, veľmi rýchlom tempe a je nutné vyzdvihnúť rytmický súlad medzi oboma interpretmi, pretože kompozícia je veľmi náročná na rytmiku. V prvej časti sa striedajú rýchle a virtuózne pasáže s časťami v miernom tempe. Rovnako dynamika je veľmi variabilná. Druhá, pomalá časť Andantino e Andante, podčiarkla lyrickosť a priniesla romantický charakter, aby sa klasická forma koncertu zavŕšila treťou, rýchlou časťou Allegro non troppo. V tretej časti azda najzreteľnejšie cítiť vplyvy folklórnej hudby a treba poznamenať, že aj v chápaní interpretácie skĺbenia folklóru a klasickej hudby Samuelčík výrazne pokročil. Dnes je z neho skrátka zrelý umelec, ktorý má potrebný nadhľad a má dvere otvorené do sveta.
Oponenti, ktorí budú pripravovať aj posudky k teoretickej časti, teda vedeckej práci doktoranda, sú: interpret, ktorý získal niekoľko domácich i medzinárodných ocenení a zároveň pedagóg – Ján Labant, výnimočný interpret na violončelo a zároveň pedagóg na VŠMU – Jozef Podhoranský a člen Bratislavského gitarového kvarteta a pedagóg na UK – Miloš Tomašovič. Téma Samuelčíka, ktorú spracoval s konzultantom – profesorom Zsapkom, je: „Tvorba katalánskych skladateľov na prelome 19. a 20. storočia a jej vplyv na celosvetovú gitarovú hudbu.“ Na Slovensku je žalostne málo prameňov k tejto práci, preto štipendium v Barcelone padlo umelcovi vhod a vďaka tomuto pobytu sa mu pod vedením profesora Jozefa Zsapku, podarilo v práci priniesť nové fakty, o ktorých sme na Slovensku doposiaľ netušili.
Záverom ostáva povedať len jediné: doktorandský koncert Karola Samuelčíka sa právom zaradil medzi výnimočné. Vyše hodinu a pol hral náročný repertoár, ktorý bol dramaturgicky zostavený mimoriadne zaujímavo a pre obecenstvo atraktívne. O tomto umelcovi ešte určite budeme počuť – a to aj v medzinárodnom kontexte.
Zdroj foto: Lea Lovišková