S jazzom a blues je to ako so zmrzlinou. Máte ju radi a neviete prečo, hovorí pre náš portál gitarista z Viedne, ktorý sa vypracoval absolútne sám na koncertné pódiá.
Začali ste hrať na gitare, keď ste mali 16 rokov. Je to Pravda? Ako to vôbec celé vlastne vzniklo?
Áno, je to tak! Jedného dňa som náhodou našiel moju starú akustickú gitaru a od toho momentu som bol infikovaný gitarovým vírusom. Tak som si začal hľadať na internete, ako hrať na gitare a chodil som na strašne veľa gitarových koncertov. Skrátka, od toho dňa nedokážem na tom nástroji prestať hrať…
Boli tie začiatky ťažké?
Ani neviem kde začať. Bolo toľko piesní, ktoré ma fascinovali a chcel som ich hrať a je pravda, že spočiatku boli pre mňa ťažké.
Keď ste objavili techniku „Fingerstyle“, prečo ste sa rozhodli, že sa ju naučíte a budete hrať týmto spôsobom?
Aby som povedal pravdu, môj prvý kontakt s Fingerstylom bol, keď som si vypočul unplugged album od Erica Claptona. Aj keď nehrá čistou technikou Fingerstylu, bol som absolútne fascinovaný, čo jeden človek dokáže zahrať na gitare.
Tento štýl techniky zahŕňa, že si na gitare súčasne viete hrať melodickú líniu, harmóniu, basovú linku a čiastočne si dokážete suplovať aj bicie nástroje. Bolo ťažké naučiť sa to? Ako dlho ste sa to učili a kto Vás to učil?
Pre mňa to až také ťažké nebolo, lebo som ten štýl od prvého momentu miloval, takže som si povedal, že sa to jednoducho musím naučiť. Boli časy, keď som cvičil denne 6 hodín. Jednoducho, hral som stále a všade.
Dnes je tento štýl veľmi populárny medzi gitaristami. Prečo si myslíte, že je taký obľúbený?
Odpoveď je jednoduchá. Pretože dokážete spraviť perfektnú šou na pódiu a pritom ste sám a stačí vám k tomu jedna gitara. Tá v podstate dokáže nahradiť celú kapelu!
Váš debutový album sa volá Changes a vydali ste ho v roku 2012. Aké pieste si naň vybrali a akou technikou ste vtedy hrali?
Na tom albume sú výlučne moje skladby. A je to mix balád, kde využívam boom chick a groovy.
Myslíte si, že Vaša interpretácia a technika sa za tie roky zmenila?
Áno, nepochybne. Ak by sa nezmenila, znamenalo by to, že som niečo robil zle. Človek proste starne, získava skúsenosti a ak má to šťastie, aj zmúdrie. Takže hudba aj interpretácia prejdú určitým vývojom a musia sa zmeniť!
Dnes máte na konte už 4 albumy. Aktuálny sa volá Stories a vydali ste ho v roku 2018. Je na ňom mnoho populárneho repertoáru. Aké je Vaše hlavné kritérium na výber piesní, na zmenu aranžmánov, aby ste im potom vo Vašej interpretácii dali novú tvár?
Hlavným momentom je to, že tú pieseň musím milovať. Skúšal som to aj s piesňami, ktoré mi nie príliš prirástli k srdcu, ale všetky tie aranžmány boli nevydarené. Takže skúsenosťami a časom som sa naučil – buď tie skladby človek miluje alebo ich musí nechať tak a neriešiť ich. Je to totiž strata času.
Zdá sa, že Vás priťahuje jazz a blues. Čím je pre Vás táto hudba atraktívna? Dáva Vám jazz ako hudobníkovi slobodu – či už máme na mysli improvizáciu, alebo Vás fascinujú rytmické možnosti tohto žánru?
V prvom rade, nie som žiadny vynikajúci jazzový muzikant, ani bluesový, ale rád dávam mojim piesňam jazzový či bluesový výraz. Ani sám neviem prečo, jednoducho je to niečo, čo mám rád. Ako napríklad zmrzlinu. Máte ju radi a neviete vysvetliť prečo. Ale páči sa mi to a mám to rád.
Na Vašom poslednom albume, ktorý sme spomínali, je napríklad pieseň Layla od Erica Claptona alebo známy štandard Ain´t No Sunshine. Prečo ste si tieto piesne vybrali? Zvlášť tá druhá, ktorú sme menovali. Pôvodne ju naspieval Bill Withers, ale poznáme ju aj v podaní Niny Simone, Joe Cockera, Lennyho Kravitza či Lighthouse Family. Aký je proces zmeny skladby, keď si ju vyberáte a meníte jej aranžmán?
Dobrá otázka, ale neviem na ňu odpovedať. Jednoducho robím s tou piesňou to, čo si myslím, že tá pieseň potrebuje…
Takisto ste sám autorom mnohých skladieb. Čo Vás inšpiruje? Aký žáner máte rád?
Mojou inšpiráciou je život sám. Vždy píšem piesne – keď zbadám niečo alebo počujem alebo stretnem nikoho alebo niečo inšpirujúce. A vtedy sa často stáva, že vezmem gitaru a melódia príde ku mne sama. Potom sa s tým motívom trošku pohrám, vyspím sa na to jednu noc a keď si ten motív zapamätám, hneď ráno s ním začnem pracovať a skladať z neho pieseň. A ak mám to šťastie, stane sa z celej tej veci pieseň.
Raz jeden muzikant povedal, že gitara je v podstate taký malý orchester, ktorý dokáže svojimi možnosťami nahradiť mnoho farieb, rytmus, melódiu a súčasne harmóniu. Súhlasíte s tým?
Určite áno!
V uplynulých mesiacoch ste mali veľa koncertov. Sú pre Vás živé vystúpenia dôležité? A aký máte kontakt s publikom?
Milujem hranie naživo. Aby som bol úprimný, je to pre mňa jediný spôsob, kedy mi hudba a to, čo robím, dáva zmysel. S publikom komunikujem veľmi rád, myslím, že to odstraňuje akúsi pomyselnú stenu medzi interpretom a obecenstvom. Myslím si, že práve to je aj poslaním hudby – odstrániť tie bariéry.
Možno zvláštna otázka, ale nikdy ste nemali vzťah ku klasickej hudbe? Neskúšali ste ju aj interpretovať?
Ku klasickej hudbe mám veľmi dobrý vzťah a rád ju počúvam, ale aby som ju hral, to určite nie. Tam vonku je mnoho iných, talentovaných muzikantov, ktorí ju hrajú a veľmi dobre.
Okrem toho, že hráte, venujete sa aj pedagogickej činnosti. Je dnes medzi mladými ľuďmi záujem o štýl Fingerstyle?
Áno, určite je. Cítiť to najmú na workshopoch, ktoré robím. A tá komunita stále rastie!
A na záver: po koncertoch, ktoré máte za sebou, čo plánujete robiť v najbližšom období?
Tak základom je, aby som ostal nažive. Chcem totiž ešte stihnúť veľa koncertov a nahrať nejaké cédečka (smiech)…
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto a video: archív Markusa Schlesingera
