Pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda bola 3. symfónia Camilla Saint-Saënsa, „organová“, vystavaná s expresívnym úvodom v pomalom tempe Adagio, následným prechodom do rýchleho Allegra s pulzujúcou, rýchlou témou. V tomto diele nie je priestor na experimentovanie s tempami – ak sa o to niektorí tvorcovia snažia, nedopadne to veľmi šťastne.
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uviedol vo štvrtok 6. apríla 2023 o 19:00 h. mimoriadny koncert s veľkonočnou tematikou. V programe mohli diváci počuť nielen symfonickú báseň Richarda Straussa Smrť a vykúpenie, ale v druhej časti koncertu 3. symfónia Camilla Saint-Saënsa s podtitulom „organová“. Táto originálna, mimoriadne silná dramaturgia nielenže vzbudila záujem divákov – je to tradične veľkonočný repertoár, to nepochybne, no šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd, pod ktorého taktovkou aj koncert znel, vie presne, akými dielami formovať, rozvíjať orchester a zároveň vkus publika. Organová symfónia Saint-Saënsa nie je kus, ktorý počujeme hrať bežne v koncertných sálach, zároveň je to symfónia interpretačne náročná a pritom je to dielo, ktoré diváka doslova nabije životnou energiou. Úprimne priznávam – toto bol koncert, na ktorý som sa mimoriadne tešila, lebo sa dalo tušiť, že v interpretácii SOSR a pod taktovkou šéfdirigenta sa obe diela vydaria a v čase veľkonočných sviatkov potrebuje človek v sále precítiť nielen trúchlivosť a kontempláciu zo smrti, ale aj opačný protipól emócií – povzbudzujúci, radostný, plný nádhernej, povzbudivej hudby (aj keď ťažko, remeselne zručne napísanej). A presne túto, plnohodnotne postavenú dramaturgiu v podobe dvoch originálnych, zrelých a myšlienkovo závažných diel ponúkol SOSR pod taktovkou šéfdirigenta vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín poslucháčom.
Symfonickú báseň Smrť a vykúpenie, op. 24 napísal Richard Strauss vo veku 25 rokov. Je to dielo, ktoré skúma tajomstvo smrti a toho, čo sa nachádza za ňou. Ako je uvedené v programovom bulletine, skladateľ poskytol k dielu svoje vlastné zhrnutie: „Pred šiestimi rokmi mi prišlo na um zobraziť hodinu smrti človeka, ktorý chcel dosiahnuť ‘najvyššie ideály’. Chorý leží v posteli, ťažko a nepravidelne dýcha. Príjemné sny vyčaria trpiacemu úsmev na tvári. Znova začínajú strašné bolesti. Keď sa záchvat utíši a bolesti odídu, spomína na svoj život – jeho myšlienky blúdia uplynulým životom – prechádza mu detstvo, mladosť, vášne. Blíži sa hodina smrti, duša opúšťa telo, aby vo ‘večných priestoroch’ našla to, čo na zemi nemohla splniť.“
Všetko to, čo je uvedené v citácii, sa presne odráža v hudobnej forme, v orchestrácii, v moderných harmonických postupoch, pre Straussa je symfonická báseň operou bez slov. Pre dirigenta je to program a partitúra, s ktorou sa musí náležite vysporiadať – nielen s farbami orchestrami, tempami, témami, ktoré musí z orchestra dostať, ale najmä ich kontextom. Šéfdirigent Lenárd ponechal úvodné Largo takmer až dusivej, ťažobnej atmosfére. Je to úvodná sekvencia obrazu „smrteľnej postele“ – pulzujúce osminy, ktoré predĺžil, aby sa nestali ostrými, no pripomínali dotĺkajúce srdce človeka, ešte znásobili charakter tohto obrazu. Zrazu sa človeku otvorila súvislosť s Wagnerovou hudbou – tvarovanie úvodu (takého dôležitého v tejto symfonickej básni, rovnako ako záveru, kde sa kumulujú všetky emócie), je kľúčové. Znel s ohromujúcou vážnosťou a asocioval Siegriedov pohrebný pochod. Largo dnes orchestre nevedia hrať, spravidla tempá dirigenti zrýchľujú, aby si interpretáciu zľahčili, no šéfdirigent Lenárd nie je ten typ umelca. Ponechal ho presne v tak, ako malo znieť – rovnako ako tlčúce osminy, krátke flautové sólo, ktoré zaznelo ako posledný náznak života.
Čo je v tomto diele kľúčové, je jeho výstavba a samozrejme, finále. Hudobný materiál je nesmierne rafinovaný (ó áno, Richard Strauss…) – od úvodného pianissima, tých najhlbších, najtrudnejších polôh chorého, umierajúceho človeka na smrteľnej posteli, cez dolce, sladké sóla drevených dychov, sa skladba postupne dostáva k boju človeka, ktorá mu však neposkytuje žiadnu úľavu, následne sa pred umierajúcim objavujú jeho obrazy zo života a veľké, emočne nabité finále (ak sa to nepodarí, celé dielo stroskotá). Jednou z veľkých úloh je tiež, ako vytvoriť prvú zmenu tempa do Allegro, čo sa rozhlasákom pod taktovkou šéfdirigenta podarilo majstrovsky. Bolo to veľké fortissimo, no s predchádzajúcou, psychologickou prípravou poslucháča – neprišlo náhle, šokovou terapiou (ako to niektorí dirigenti chybne robia). Práve v tom je zrada a pasca Straussa. Ondrej Lenárd však pozná dielo Mahlera detailne a práve v tomto je mu blízky aj Strauss – tie skryté témy, ktoré sú také podstatné v textúre, nezanedbal. Aj preto prišlo Allegro nie „nedbalo“, ale s prípravou – predchádzajúcou a už potom hudba, neustále plynúca v pohybe (ťah orchestra bol skvelý od začiatku), dospela k logickej sonorickej i myšlienkovej kulminácii. Okrem drevených dychov sa v dobrej kondícii ukázali plechové dychové nástroje, orchester hral rytmicky precízne, s plastickou dynamikou – najmä sa mu darilo tvarovať gradácie a kontrastné piánové časti. Strauss toto dielo vystaval motivicky nesmierne bohato – v tento večer nezanikol ani jeden z nich, boli zreteľne vyartikulované – prekvapili najmä flautistky esteticky krásnym tónom, spoľahlivou oporou orchestra je koncertný majster Lukáš Szentkereszty. Pozitívne ladená časť, v ktorej sa dali odčítať detské sny umierajúceho človeka, bola rovnako výrazovo presvedčivo vystavaná, no ozajstnou doménou tohto diela bolo finále. Je to transformácia, veľká premena – v nej sa ukazuje filozofia Straussovej hudby a prepojenosť na Mahlerovo dielo. Partitúra sa zrazu dostala do transcendentálnych rozmerov z kumulujúcich sa tém a zložitej štruktúry diela. Tónina C dur začínajúca sa od hlbokých tónov, údery na gongy a zvony – úplná premena nálady v hudbe – transformácia. Bolo to ukážkové, dokonalé pochopenie diela, jeho programu, textu, odkazu a jeho filozofie.
Trošku zmätení diváci, ktorí do svojich bulletinov dostali upozornenie, že nemajú tlieskať medzi jednotlivými časťami, váhali po takomto transcendentálnom, prekrásnom mahlerovskom závere. Len zopár tlieskajúcich nadšencov sa ozvalo a po pár sekundách prestali aj tí. Až keď sa šéfdirigent, preciťujúci posledné tóny hudby, ktoré v ňom doznievali, otočil k publiku, s vďačnosťou zatlieskali, napokon, Straussova symfonická báseň asi neznamená 6-hodinovú Wagnerovu operu, pravda. Verím, že raz sa to aj naše publikum naučí, akú hudbu počúva, naozaj v to úprimne verím.
Po prestávke nasledovala 3. symfónia Camilla Saint-Saënsa, „organová“, ktorá bola skomponovaná na objednávku Philharmonic Society v Londýne. Dielo je koncipované do štyroch častí, no pritom skladateľ využíva aj niektoré inovácie, inšpirovaný svojím mentorom Franzom Lisztom, ktorému aj symfóniu venoval. Tak ako Liszt vo svojej symfonickej básni Bitka Hunov, aj on využíva organ. No hoci symfónia nesie názov podľa tohto kráľovského hudobného nástroja, jeho využitie je skôr farebné a rytmické.
Organový part je pomerne jednoduchý, väčšinou hrá hlboké, pedálom hrané tóny a akordy, ktoré slúžia na podporu zvuku orchestra. Ale v diele má veľký efekt. Dokonca je organ v prvých poloviciach oboch častí symfónie a počas väčšiny ostatných pohybov pomerne tichý, až vo finále je ho viac počuť. Počuli sme ho v podaní skúseného interpreta Mareka Štrbáka – nie, že by si tento sólista nezasluhoval vyzdvihnúť, no mnohí pripisujú práve organu viac zásluh, ako v sebe tento part obsahuje (zrejme aj kvôli názvu symfónie), pritom technicky náročnejšie party majú ďalší sólisti. Rovnako je na tom aj klavír, ktorý na ktorom hrajú dvaja interpreti – štvorručne (na koncerte Jana Nagy-Juhász a Dušan Šujan). Klavír v tomto diele zaznie v interpretácii akordov v arpeggiách a rýchlych behov počas minúty či vo finále má 8-taktový part. Určite, partitúre to dodá lesk v orchestrácii a poslucháča to okamžite zvukovo a farebne zaujme, no sila samotnej partitúry spočíva vo vyváženosti a rozmanitosti farieb melodických a sprievodných nástrojov, využitia nástrojových skupín bohato obsadeného orchestra a pritom dosiahnutia jeho jasnosti. A samozrejme – už v úvode spomenutý, pozitívny, radostný záverečný odkaz diela, ku ktorému sa prepracujeme z úvodného smútku (v rámci prvej časti je v diele citovaná známa téma Dies Irae).
Pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda bola symfónia vystavaná s expresívnym úvodom v pomalom tempe Adagio, následným prechodom do rýchleho Allegra s pulzujúcou, rýchlou témou. V tomto diele nie je priestor na experimentovanie s tempami – ak sa o to niektorí tvorcovia snažia, nedopadne to veľmi šťastne, preto prístup šéfdirigenta bol z tohto ohľadu pozorný voči partitúre, dovolil vyniknúť frázam, dobré tempá dali dielu potrebnú energiu. Sekvencie sa často opakujú, preto výstavba je o to kľúčovejšia – hudba tohto skladateľa, to sú neustále vlny, ktoré menia svoju intenzitu, farebnosť a orchestráciu. Rozhlasáci držali líniu vyspievania vrúcnych romantických oblúkov v sláčikoch, lebo v konečnom dôsledku je to vždy romantické dielo. Spevne a čisto zneli aj plechy – pochvala patrí najmä trombónistom.
Paralelne skladateľ rozvíja niekoľko tém, no v podaní tohto orchestra ani jedna neostala stratená – to je ozajstná muzikalita, bez štipky strnulosti, naopak, na malých plochách dokázal rozvinúť maestro Lenárd množstvo dynamiky a energie. Od kontemplatívneho pianissima až po mohutné fortissimo, s vyváženým zvukom znela kontemplatívna téma v husliach a violách s organom v časti Poco adagio, pizzicata kontrabasov, ale aj intonačne čisté, vyvážené, melodicky spevné trombónové sólo – v náročnej dynamickej hladine, v piáne.
Je to bohaté dielo – v štruktúre, neustále premenlivé, v motívoch, sekvenciách, ktoré v Slovenskom rozhlasom interpretovali s dôrazom na vyhratie každej nuansy. Neuponáhľané Scherzo malo rovnako vynikajúci ťah a kvalitné interpretačné výkony. Vzácne bolo majestátne finále – v náročne stavanej fúge dosiahli hudobníci neskutočnú integritu, ale najmä z pódia sálala obrovská energia a muzikalita. Symfónia sa mení v majestátne, dramatické dielo, pre budovanie ktorých má šéfdirigent zmysel – nie je to len vrúcny lyrizmus, ktorý predviedol v pomalej časti, ale najmä mnoho kumulovaných emócií v závere – v zrýchľujúcej sa Code, ktorá prináša ozajstné vzrušenie a radosť, ktorá sa doslova z pódia dokázala preniesť na divákov. Je to úžasná symfónia, ktorá keď je interpretovaná s takým entuziazmom, ako to predviedli v Slovenskom rozhlase, dokáže doslova vliať človeku životnú energiu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív RTVS
