„Ako vravieval pán profesor Plicka, kto necíti svetlo, nedokáže zachytiť priestor. A predovšetkým, o kvalite fotografie rozhoduje oko fotografa a nie fotoaparát,“ hovorí pre náš portál renomovaný publicista a kurátor, PhDr. Marián Pauer, ESFIAP.
Fotografii sa venujete profesionálne ako historik, teoretik, publicista, ste členom odborných porôt a patríte medzi renomovaných a rešpektovaných kurátorov nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom kontexte. Doteraz ste realizovali takmer 300 výstav, takže menovať ich – to by bolo asi na celú publikáciu 🙂 Začnime azda tým, aké ste aktuálne pripravovali?
Fotografii sa profesionálne venujem od roku 1963, keď som týždeň po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v rodnom Trenčíne, nastúpil ako asistent kamery do Čs. televízie v Bratislave. Ako kurátor som pripravoval autorské i kolektívne výstavy na Slovensku i v zahraničí. Rád si spomínam na výstavu nositeľov vyznamenaní FIAP /Medzinárodnej federácie fotografického umenia/ v roku 2008 na svetovom kongrese FIAP v Bratislave, na prvú výstavu amerického fotografa Davida LaChapella v krajine bývalého východného bloku, na desiatky výstav Martina Martinčeka, s ktorými sme prešli celý starý kontinent, fotografie Karola Kállaya z našej spoločnej knihy Súvislosti som inštaloval v Galérii Marca Chagalla v izraelskej Haife, vo výpočte významných exhibícií by som mohol ešte dlho pokračovať.
Pýtate sa, aké výstavy som aktuálne pripravoval. Spomeniem teda len minulý rok: výstavu FIJET, fotografie novinárov z 11 krajín, ktorí sa venujú cestovnému ruchu v Slovenskom inštitúte v Budapešti a jej reprízu v Piešťanoch, autorskú výstavu Martina Martinčeka Chvála svetla v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, výstavu Drahoša Šullu v Bratislave, zostavil som slovenskú kolekciu na výstave Pád železnej opony na Pražskom hrade, v Budapešti som pripravil autorskú výstavu Kresby a plastiky akademického sochára Petra Lehockého, rok sme uzavreli netradičnou výstavou Tiene plné svetla vynikajúceho muzikanta a talentovaného fotografa Mariusa Bartoňa v bratislavskom ateliéri Kapro. S fotografom, básnikom a hudobníkom Petrom Konečným pripravujeme výstavu IMPRESIE, so zakladateľom fotoagentúry Bilderberg v Hamburgu Andrejom Reiserom sme skoncipovali výstavu Tajomný Hamburg sedemdesiatych rokov, ktorú sme otvorili 20. januára 2020 v jeho rodnej Žiline.
Keď sme začali z Vašej bohatej činnosti príprav výstav, nedá mi nespomenúť si na historku, ktorú ste mi spomínali pri našom osobnom stretnutí. Stalo sa to síce pred mnohými rokmi, ale na takéto zážitky sa nepochybne nezabúda – boli ste návštevníkom vernisáže výstavy jedného z najuznávanejších svetových fotografov, Helmuta Newtona v Slovenskej národnej galérii, kde ste pomáhali zachytávať vodu zo stropu do vedier. Po roku ste sa opäť stretli. Aké to teda bolo, keď sa nebo rozhodlo poslať Vám následné stretnutie?
Bola to veľmi kuriózna záležitosť. V deň vernisáže Helmuta Newtona v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, vonku lialo ako z krhly. Deravá strecha sa pripomenula kosiermi, ktoré bolo treba zachytávať do podložených vedier… Autor sa s tým len ťažko vyrovnával, obával sa, že sa poškodia jeho vystavené fotografie. O rok neskôr, som sa v jeden májový štvrtok roku 1992 vybral do londýnskeho komplexu Barbican, kde sa vždy popoludní hrával jazz. Na vchode ma prekvapil oznam, že v ten deň, o 13,00 sa uskutoční beseda Helmuta Newtona s britským dizajnérom roka Alexandrom McQueenom. Potešil som sa, počkal som teda pred vchodom. Prišiel s manželkou. Prihovoril som sa mu, či si ešte na mňa spomína. Zaváhal, lebo my bradatí sa vraj podobáme. Tak som sa opýtal, či sa pamätá, v ktorej národnej galérii museli na jeho výstave chytať vodu do kýblov…“Ó, Bože,“ vyhŕkol Newton, „Slovakia, ale čo bolo bolo, môžem vás pozvať na moju besedu?“ Kto by také pozvanie odmietol. Dodnes si na to spomínam.
Vo svete digitalizácie, ku ktorej sa ešte dostaneme, je určite záplava fotografov, pre ktorých by bola česť vystavovať diela pod Vašou gesciou. Ako ste sa naučili povedať „nie“? Predpokladám, že je skôr výnimkou, keď sa rozhodnete, že budete kurátorom výstavy mladého autora. Čo v tomto prípade rozhodne, že si poviete: idem do toho? Rozpoznáte talent okamžite? Rozhodujú vo fotografiách emócie, celková kompozícia, detaily? Je zjavné, že po toľkých rokoch praxe dokážete rozpoznať talent autora okamžite…
Galéria mesta Bratislavy pätnásť rokov zastrešovala skvelý projekt Henkel Slovensko Slovensku, v ktorom prezentovala slovenských tvorcov, ktorí sa presadili vo svete. Kurátorsky som v tomto projekte pripravil výstavy sochára Arthura Fleischmanna, ktorý v Londýne vytvoril Krištáľovú korunu pre kráľovnú z plexiskla a fotografov Deža Hoffmanna, /na vernisáž prišlo do Galérie mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci 700 návštevníkov/, Andreja Reisera, Joe Klamara a Martina Trenklera. Najmä expozícia posledného menovaného dáva odpovede na Vašu otázku. V projekte sa totiž prezentovali predovšetkým autori, ktorých dielo bolo už uzavreté, alebo sa dlhodobo presadzovali, Trenkler bol medzi nimi výnimkou. Nebolo jednoduché presvedčiť organizátorov, lebo bol mladý a fotografoval len niekoľko rokov. Okamžite sa však stal rešpektovaným a vysoko uznávaným fotografom Formuly 1. Z atraktívneho prostredia dokázal vytvoriť snímky, ktorým popri dokumentárnej hodnote vtlačil neopakovateľnú pečať osobitým výtvarným cítením. Bol som presvedčený, že do tohto projektu patrí a som šťastný, že sa mi podarilo presvedčiť o tom všetkých zainteresovaných. A najmä návštevníkov jeho výstavy.
Poďme teda k spomínanej digitalizácii, ktorá má svoje plusy aj mínusy. Opravte ma prosím, ak sa mýlim, ale neviem sa zbaviť pocitu, že šokujúco rýchly vývoj technológií spôsobil, že každý druhý jedinec sa začal cítiť fotografom a nie celkom dokázal nájsť v sebe sebareflexiu a pokoru už vôbec nie a ihneď sám seba pasoval za umelca. Skrátka, mnohí ľudia, ktorí si zadovážili digitálny fotoaparát, s ktorým už dnes dokáže zaobchádzať aj malé dieťa (často šikovnejšie ako dospelý človek) po desiatkach nafotených objektov získavajú mylný dojem z toho, že to, čo vyprodukovali, je umenie. Často im však chýba to povestné oko fotografa – videnie, ktorým disponuje len málokto, elementárny zmysel pre estetiku, fotia všetko, čo im príde „pod ruku“ a považujú to za nebeskú krásu… Na druhej strane digitalizácia má nesporne aj svoje pozitíva… Aký je Váš odkaz pre začínajúcich umelcov a čo pozitívne vidíte na digitalizácii fotografického umenia a naopak, aké sú jej negatíva?
Osud mi dožičil stretnúť významné osobnosti a všetky bez rozdielu mi imponovali obrovskou pokorou. Tak, ako digitál rapídne vtrhol do všetkých oblastí nášho života, práve pokora sa z neho rovnako vehementne vytráca. Spomínam si, keď som bol začiatkom tohto storočia šéfredaktorom mesačníka WATT-foto-video, jedna svetová fotografická spoločnosť pozvala 60 šéfov fotografických časopisov z celej Európy do rakúskych Álp, aby si vlastnoručne vyskúšali ich novinku – trojmegový digitálny fotoaparát. Bola to veľká sláva. Dnes majú mobily fotoaparáty s niekoľkonásobne väčším rozlíšením. To však zďaleka neznamená, že každý majiteľ mobilu je fotografom. Môže fotiť pre vlastné potešenie, do rodinného albumu, s kvalitnou umeleckou fotografiou to však nemá nič spoločné.
Digitál pozitívne ovplyvnil novinársku fotografiu. Dnes nie je problém nasnímať a okamžite odoslať snímku odkiaľkoľvek kamkoľvek. Na druhej strane negatívne vstúpil do tvorby umeleckej fotografie, keď od základu zmenil filozofiu fotografovania. Pri analógu musel fotograf premýšľať pred stlačením spúšte, musel sa maximálne skoncentrovať nielen na obsah snímky, ale aj jej technické zvládnutie. Niektorí autori vítajú, že pri digitáli si môžu okamžite skontrolovať, čo nafotografovali. Karol Kállay však hovoril, že nikdy sa hneď nepozeral, čo nafotil, lebo ak by to nezodpovedalo jeho predstave, rozhodilo by ho to tak, že by už potom nič dobre nenafotil. A okrem toho, v okamihu, keď by kontroloval, čo nafotil, mohlo by sa odohrať niečo veľmi dôležité pre daný príbeh, čo by sa už nemuselo zopakovať.
A ako znie môj odkaz začínajúcim umelcom? Fotografovanie je maľovanie svetlom. Preto sa snažte vnímať svetlo, lebo ako vravieval pán profesor Plicka, kto necíti svetlo, nedokáže zachytiť priestor. A predovšetkým, o kvalite fotografie rozhoduje oko fotografa a nie fotoaparát. Samozrejme, sú žánre, napríklad snímky architektúry, kde je náležitá fototechnika nevyhnutná. To všetko musí mať na zreteli každý, kto sa profesionálne chce venovať fotografii.
Keďže aktívne pôsobíte na Slovensku ako kurátor a neustále ste v živom kontakte s umelcami, podarilo sa Vám za uplynulé obdobie objaviť aj talentovaného fotografa, ktorého tvorba Vás oslovila? Prípadne, bolo ich aj viac? Ak áno, čím sú tie tvorby zaujímavé? Aký je ich odkaz? Je o Vás známe, že Vám neunikne žiadny detail, všímate si na fotografii každú jednu maličkosť, objavujete to, čo je bežnému percipientovi skryté…
Pred rokmi som sa v Múzejke stretával s Jakubom Klimom. Vždy priniesol kopec fotografií, ktoré sme potom neúprosne rozoberali do najmenších detailov. Po každom stretnutí som cítil, ako ide hore. Neboli to márne debaty, lebo v roku 2005 sme odcestovali do portugalského Lisabonu reprezentovať Slovensko na európske finále fotosúťaže Fujifilm Euro Press Professional Awards. Klimo ako víťazný fotograf slovenského finále tejto súťaže, ja ako člen medzinárodnej poroty. Boli to nezabudnuteľné dni, Klimo sa totiž stal absolútnym víťazom s kolekciou módnych fotografií a získal pre Slovensko právo usporiadať ďalšie európske finále v Bratislave.
Koncom minulého roku sa stala neuveriteľná vec: V októbri mi zavolala moja bývalá študentka, že by uvítala, keby som sa pozrel na snímky začínajúceho autora. Neodmietol som. V novembri som sa stretol s vynikajúcim basgitaristom, ktorý hrával s poprednými bítovými kapelami, naposledy s Fermátou a v poslednej dobe s jazzovým trubkárom svetového formátu, Lacom Deczim, ktorý je jeho strýkom. Nehovorili sme o hudbe, hoci by aj na takú tému bolo o čom, ale o fotografii. Marius Bartoň totiž od vlaňajšieho apríla objavil čaro fotografie. Ukázal mi snímky a ja som objavil nevídaný talent. Slovo dalo slovo a 18. decembra 2019 sme vo fotoateliéri Kapro, ktorý vedie pán Tibor Villányi, usporiadali netradičnú výstavu Tiene plné svetla… Bola to naozaj nezvyčajná oslava svetla.
Poďme k žánrom fotografického umenia. Ak by ste mali prezradiť Vaše preferované žánre, ak to je vôbec možné, pretože v každej fotografii možno nájsť isté čaro, emócie a výpovednú hodnotu, no predsa, čo je Vám najbližšie?
Najzložitejšia vec na Zemi! Velikána svetovej fotografie Edwarda Steichena sa raz opýtali, čo si myslí o poslaní fotografie. Odvetil, že keď sa začal zaujímať o fotografiu bolo jeho cieľom vydobyť jej miesto medzi krásnym umením. Po rokoch vo fotografií si to už nemyslí. Poslaním fotografie je podľa neho predstaviť človeku iného človeka, aby lepšie pochopil sám seba. A to je najzložitejšia vec na Zemi… Takže ja mám rád fotografie ľudí. Snímky, z ktorých je cítiť človečina. Také, aké tvorili Cartier-Bresson, Salgado, Péter Korniss, Martin Martinček, Karol Kállay alebo Tibor Huszár. Mám rád portréty, akými sa prezentovali Richard Avedon, Irving Penn, Yusuf Karsch i žilinský rodák Andrej Reiser a z mladších autorov Martin Vrabko a Ivan Čaniga.
Krajinárska fotografia mi imponuje v podaní Ansela Adamsa, u nás preferujem nesmierne poetické krajiny Ferdinanda Valenta.
Čo pre Vás predstavuje dokumentárna fotografia, čo musí v sebe obsahovať štylizovaná fotografia, aby ste ju ocenili a podľa všetkého je Vám srdcu blízky štýl minimal art. Možno trošku širší záber otázky, ale pole je voľné, nech sa páči, s horlivosťou očakávame Vašu odpoveď…
Záber tejto otázky je skutočne trošku širší, ale keďže pole je voľné, pokúsim sa po ňom prejsť „bez straty kvetinky“ , ako sa kedysi o to snažili súťažiaci v jednej televíznej relácii. Začnem teda dokumentárnou fotkou.
Jeden z členov „slovenskej novej vlny“, absolvent pražskej FAMU Peter Župník sa vyjadril, že „fotograf musí prekonať určitú bariéru strachu, aby mohol vziať fotoaparát, ísť medzi ľudí a mieriť na nich, lebo presne o tom je dokument .“ To je jeden pohľad.
V rôznych medzinárodných porotách som sa stretol s fotografmi, ktorí dokumentujú vojnové konflikty. Bola medzi nimi aj mladá žena. Pýtal som sa ich, s akými pocitmi sa vystavujú obrovskému nebezpečenstvu, že prídu o život. Či majú strach. Unisono mi odpovedali, že oni vlastne streľbu nevnímajú, že sú sústrední na obraz, aby presvedčivo a pravdivo podali svedectvo o vojnových situáciách. To je druhý pohľad. Známa je napríklad snímka slávneho amerického fotožurnalistu Jamesa Nachtweya, ako v bielej košeli sedí na ceste uprostred strieľajúcich bojovníkov.
Dokument teda vychádza z reality, ktorú by mal zobrazovať pravdivo, to však nevylučuje osobitý autorský rukopis. V tejto súvislosti nemôžem obísť snímku Ladislava Bielika Muž s obnaženou hruďou pred okupačným tankom zo Šafárikovho námestia v Bratislave z augusta 1968. LIFE ju zaradil do publikácie 100 Photographs THAT CHANGED THE WORLD / 100 fotografií, ktoré zmenili svet/ vydanej v roku 2011. Popiska hlása, že ju vytvoril fotograf zo Sternu…Bielikova rodina mala v tom roku za sebou už dlhoročnú ságu súdnych rokovaní o uznanie autorstva snímky, ktorá bola odcudzená z redakcie Smeny v 1968, hoci mala v rukách najväčší argument – negatív tejto fotografie.
V štylizovanej fotografii tiež môže autor vychádzať z reality, má však voľné ruky na jej štylizáciu a rôzne obmeny. Často sa zameriava na abstraktný motív, nezriedka sa inšpiruje výtvarným umením. Napríklad minimal artom, v ktorom sa minimom prostriedkov dosahuje maximálny obsah.
Medzi slovenskými fotografmi zvučných mien, s ktorými ste spolupracovali, boli napríklad Karol Kállay či Tibor Huszár. Sú to mená, ktoré sú známe aj za hranicami našej krajiny, ich tvorbu pozná každý aj u nás. Ich tvorba oscilovala medzi umeleckou a dokumentárnou fotografiou. Čím boli pre Vás títo umelci špecifickí?
S Kállayom sme našli spoločnú reč hneď po našom prvom stretnutí v roku 1982 a viac ako tri desaťročia som bol kurátorom niekoľkých jeho výstav, spolu sme vytvorili knihu Súvislosti. Nikdy sa nepovažoval za fotografa senzácií.
Profesionálnu kariéru začínal módou. Hovoril, že nie je o nič horší, ako bol v tej dobe Helmut Newton. Vždy mal pocit, že Richard Avedon je najmenej o dve dĺžky ďalej, veď začal robiť živú fotografiu „o dva dni skôr“. Vždy ho obdivoval s akou ľahkosťou a bezprostrednosťou sa vykašľal na všetky konvencie a robil nádherné fotky.
Pre Kállaya bolo fotografovanie reč. Dobrá fotografia musela mať veľký obsah, alebo veľkú formu. Ideálne bolo, ak mala oboje. Spomínam si na jeho fotografiu vojnového veterána, ktorý kráča po cintoríne povedľa bielych krížov, pod ktorými snívajú svoj večný sen jeho bývalí kolegovia, a na čiernom kabáte mu svietia vojnové kríže za zásluhy v bojoch. V tomto zábere majster excelentne vyjadril svoj postoj k vojne a násiliu, je obrazovým vyjadrením jeho životnej filozofie. Bez veľkých slov, bez fráz, o to účinnejšie a presvedčivejšie.
Alebo snímka starenky z New Yorku, za ktorou nápis hlása, že jedna atómová bomba vám môže pokaziť celý deň…Kállay v nej osvedčil schopnosť okamžite reagovať i zmysel pre humor. V tomto prípade čierny, nie však zásluhou fotografa.
Kállay videl viac ako iní, na rozdiel od mnohých si videné aj pamätal a svojimi snímkami pripomínal všetkým. Jeho doménou bola reportáž. Slovensku ňou predstavil svet.
Tibor Huszár mi navrhol spoluprácu niekedy v polovici 80. rokov. Rozumeli sme si, chceli sme založiť súkromnú školu, kde by Tibor vyučoval praktické predmety a ja teóriu a dejiny fotografie. Už sme mali vyhliadnutú aj budovu v Modre, dokonca aj záujemcov o štúdium. Tibor však vážne ochorel, napriek tomu neprestával intenzívne pracovať na knihe Babylón, v ktorej chcel predstaviť všetky ľudské rasy a národnosti. Ešte sme spoločne začali súťaž Slovak Press Photo, do prvej poroty som pozval Pétera Kornissa, Tomasa Gudzowatého, Alana Hyžu a Tibora Huszára, mňa zvolili za jej predsedu. Mali sme s Tiborom ešte veľa plánov, osud nám ich nedožičil. Mohol som sa s ním len rozlúčiť v mene fotografickej obce na pohrebe v jeho rodnej obci Reca…
Prekročme hranice a povedzme si o významnom slovenskom fotografovi Dežovi Hoffmannovi, ktorý pochádzal z Banskej Štiavnice. Zdá sa to až neuveriteľné, ale fotil osobnosti ako Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Marlon Brando. Bob Marley, Oscar Peterson, Frank Sinatra, predovšetkým však Beatles. Málokomu sa podarilo dostať sa tak blízko k jeho dielu, ktoré tvorí zhruba milión fotografií, ako práve Vám. Boli ste v kontakte s dcérou a synom tohto legendárneho, fotografa? Aké sú príbehy týchto Vašich stretnutí?
Pätnásť rokov som sa márne snažil nájsť Dežovu dcéru Dolores a syna Davida. Potom mi pomohla náhoda. V galérii na našej londýnskej ambasáde som pripravil výstavu Dežových fotografií. Chýr o nej sa dostal aj k Dolores, ktorá ma pozvala do mesta na Temži. Stretli sme sa v reprezentačnom salóniku nášho veľvyslanectva, živo sa zaujímala o otcovu slovenskú minulosť, dojala ju moja snaha objektívne zhodnotiť jeho filmárske začiatky a najmä fotografickú tvorbu. Ochotne mi poskytla kontakt na jej brata Davida, ktorý žije pri San Francisku. V Amerike vyštudoval medicínu, pôsobí v jej alternatívnej odnoži. Po niekoľkých emailoch sme sa konečne stretli za veľkou mlákou. Veľmi sme si porozumeli a veľmi ťažko sme sa lúčili. Stále sme však v kontakte, aby v druhej knihe o Dežovi Hoffmannovi nechýbalo nič podstatné.
Príbeh Deža Hoffmanna, ktorý bol medzinárodne uznávanou legendou, má tak trošku trpkú príchuť. Je pravdou, že Briti majú akýsi vnútorný problém uznať ho ako fotografa legendárnych „Chrobákov“ a The Beatles fotil bez nároku na honorár? Vy sám ste ho nestihli nažive, no podarilo sa Vám skontaktovať sa s komunitou ľudí, ktorí ho poznali…
Briti nemajú problém uznať Deža ako prvého profesionálneho fotografa Beatles, nezaraďujú ho len do publikácii o britskej fotografii, lebo sa narodil v zahraničí. Jeho meno je však na Ostrovoch stále pojmom. Otváralo mi nielen dvere, ale aj srdcia údajne chladných Angličanov. Spomenúť musím predovšetkým pani Eileen Mallory, dlhoročnú spolupracovníčku Deža v jeho ateliéri, vďaka ktorej som sa dostal k Beatles, Rolling Stones, Sirovi Cliffovi Richardovi, Sirovi Georgeovi Martinovi. Maximálne mi vyšiel v ústrety Frank Selby vo fotoagentúre Rex Features, kde som sa zásluhou jeho nasledovníka Jamesa Butchera dostal k šesť a pol tisícke Dežových fotiek. Priateľský vzťah som nadviazal s Jeremy Neechom z Apple Corps, rešeršerom Sira Paula McCartneyho pre Antológiu The Beatles. Veľmi si vážim pomoc Dežovho spolupracovníka a autora textov do jeho obrazových publikácií, žurnalistu Normana Joplinga. Výpočet mien by mohol ešte dlho pokračovať. Výsledkom môjho päťročného putovania po stopách Deža Hoffmanna, ktoré pripomínalo skôr detektívne pátranie, bola kniha Fotograf Beatles, za ktorú som v roku 2001 dostal medzinárodnú Cenu Egona Erwina Kischa. Je beznádejne vypredaná.
Ste autorom vyše tridsiatich publikácií. Ste skúsený publicista a historik, napokon aj vyštudovaný žurnalista, čo Vám dáva výborné predpoklady na to, aby boli diela profesionálne pripravené. To však nie je všetko. Vaše publikácie majú nielen informačnú hodnotu, ale najmä srdce – a to vďaka tomu, že sa spriatelíte s rodinou, známymi, priateľmi, najbližšími osobnosti, o ktorej píšete. Tak to bolo aj o jednom z najvýznamnejších osobností slovenského umenia – výtvarníkovi, fotografovi, filmovom režisérovi, kameramanovi, hudobnom vedcovi, ale najmä človeku ktorý spravil nesmierne veľa pre slovenský folklór – Karolovi Plickovi. Ako táto publikácia vznikala?
S myšlienkou vytvoriť takúto knihu prišla redaktorka Slovartu Andrea Žačoková, keďže som už možno posledným človekom, ktorý sa stretával s pánom profesorom Plickom. Na Bibliotéke mi ponúkol takúto možnosť riaditeľ vydavateľstva Slovart Juraj Heger. Oslovil som synov pána profesora, Ing. Ivana a kameramana Vladimíra, obaja okamžite prisľúbili pomoc, tak som sa pustil do práce. V SNM a Národnej knižnici v Martine mi vyšli v ústrety pri výbere fotografií, vo vydavateľstve výborne so mnou spolupracovali Andrea Žačoková a Dana Klimová, moje predstavy graficky perfektne spracoval Braňo Gajdoš. Publikácia bola ocenená v súťaži o Najkrajšiu knihu roka 2017, získal som za ňu aj medzinárodnú Cenu Egona Erwina Kischa.
Vy sám ste mali k hudbe vždy blízko. Či už to boli Vaše začiatky spojené práve s folklórnou hudbou alebo neskôr rockové a jazzové kapely, v ktorých ste pôsobili. Máme na Slovensku porovnateľnú osobnosť, ktorá by toľko spravila pre slovenský folklór ako práve profesor Plicka? Verejnosť možno vie o Svetozárovi Stračinovi, ale tú mravenčiu prácu, tú náročnú, zberateľskú a húževnatú prácu, vďaka ktorej sa zachovalo mnoho piesní, robil práve on… Čo všetko ste objavili pri písaní tejto publikácie?
Pán profesor Plicka prišiel na Slovensko, keď bol folklór štýlovo na vrchole. Zozbieral takmer 45 tisíc ľudových piesní, zväčša v zimnom období, v čase, keď ešte všade neboli vlakové ani autobusové spoje. To je neuveriteľné a aj dnes neprekonateľné číslo. Takže akékoľvek porovnávanie nemá zmysel.
Mal som šťastie priateliť sa so Svetozárom Stračinom, na krst knihy fotografií Martina Martinčeka Ako sa krúti svet, do ktorej som napísal texty, zložil a v rozhlase nahral skladbu, ktorú tam potom prezentoval. Nezabudnuteľná je jeho filmová hudba. Veľmi si vážim Juraja Kubánku / na jednej skúške študentského folklórneho súboru Trenčan ma lákal za tanečníka do SĽUKu…/, zmienku si zaslúži prof. Štefan Nosáľ za jeho pôsobenie v Lúčnici, práve tak manželia Eleonóra a Ferdinand Kubalovci, ktorí roky viedli súbor Trenčan i Milka Steiningerová, vedúca detského súboru Radosť v Trenčíne. Ak by som bol dôsledný výpočet mien by bol oveľa širší.
Keď už hovoríme o profesorovi Plickovi, nesmieme opomenúť ďalšiu významnú osobnosť našej kultúry – Martina Martinčeka, s ktorým ste spolupracovali celé dve desaťročia. Práve tak s jeho manželkou, akademickou maliarkou Ester Šimerovou – Martinčekovou. Musel to byť veľmi špeciálny vzťah, pretože nespájala Vás len láska k výtvarnému umeniu, ale aj osobné priateľstvo…
S Martinom Martinčekom som spolupracoval 23 rokov. Organizoval som mu výstavy doma i v zahraničí, spolu sme tvorili knihy, s pani Ester ma vnímali ako syna. Po roku 1948 Martinčeka krivo obvinili a uväznili. Mal šťastie, že jeho druhou manželkou bola výtvarníčka Ester Šimerová. Išla za Gustávom Husákom – Martinovým kolegom na vysokej škole, s ktorým býval na internáte a požiadala ho, aby pomohol. Vďaka jeho intervencii sa Martin dostal z väzenia. Paradoxné je, že o niekoľko týždňov sedel v tej istej cele Husák. Život prináša aj takéto súvislosti.
Pani Ester je dodnes na slovenskej výtvarnej scéne nedocenená a neprekonaná. Študovala v Paríži u Fernanda Légera, Amédéeho Ozenfanta a Alexandry Exterovej. Chodievala tancovať s Braqueom, páčila sa aj Picassovi, ona ho však vytrvalo odmietala: „Majstre, vaše obrazy sa mi páčia, ale vy sa mi nepáčite“. So zatajeným dychom som počúval jej spomienky na Paríž, na jej ruskú učiteľku Exterovú, na vplyv východnej a egyptskej kultúry na európske umenie. Neraz mi zavčas rána telefonovala, aby ma upozornila na články v Geo alebo National Geographic, ktoré nesmiem prehliadnuť, ako napríklad ten o malých chrobákoch, ktorým pán Boh farebnosťou vynahradil, čo im ubral na veľkosti…
O pánovi Martinčekovi je známe, že dokázal farbisto diskutovať o vzniku fotografií – najmä o práci so svetlom, o tom, ako ktorá fotografia vznikala, ako dokázal napríklad nájsť odrážajúce sa lúče slnka na hladinách vôd… Spomínate na tieto rozhovory rád? Ktoré Vám utkveli v pamäti?
Po štyridsiatom ôsmom v umení nastúpil socialistický realizmus, pani Ester sa otvorene postavila na obranu abstraktného tvaru a tak ju odpísali z verejného života, tak ako aj Martina. Obaja museli odísť z Bratislavy na Liptov. Ester mi hovorila, že celý život jej tam bolo zima, ale statočne stála po Martinovom boku, keď nesmel robiť právnika, zobrali mu pas a nikam nemohol cestovať. Poslali ho robiť do tehelne na neodpružený bager, poškodil si na ňom chrbticu a uhnal zápal srdcového svalu. Bol by tam býval zomrel. Našťastie neskôr vzniklo Múzeum Janka Kráľa a Martina spravili riaditeľom. Dlho tam však nevydržal, glótové rukávy mu nesvedčali. Začal znovu fotiť. Chodieval po dedinách najskôr ako právnik, ktorý ponúkal rôznu pomoc. Obľúbili si ho a keď prišiel s foťákom, dali sa fotografovať. Našiel si cestu k ľuďom, ktorí ťažko nadväzovali kontakt, získal si ich dôveru. Len vďaka tomu mohol na malom Liptove vytvoriť svoj veľký Orbis Pictus.
Ako povedal básnik Milan Rúfus „Martinček dokázal veľmi pozorne, s porozumením počúvať krajinu. A cez počuté ju videl.“ V rozsiahlych cykloch Nezbadaný svet, Svetlá vo vlnách, Chvála vody, Hora citlivo umocnil námety ponúkané ľudskému oku prírodou. Legendárny je Martinčekov dialóg s riekou. Spomínal naň takto: „Počas fotografovania horských potokov v Liptove som spozoroval, že pri stotinách sekúnd vlny prinášajú obrazy. Tak som na hladine objavil rôzne ľudské postavy a tváre.“
Impozantným vyvrcholením tvorby z prírody je Martinčekov cyklus Chvála slnka. Nezobrazil v ňom slnko statické, ale slnko v ustavičnom pohybe, ako sa prejavuje v zákonite rozložených prvkoch pri styku s vodnou hladinou. Na Bienále výtvarného umenia v brazílskom Sao Paule roku 1981 a o tri roky neskôr na Bienále v Benátkach mal tento cyklus veľký úspech, zaujal medzinárodnú porotu i laikov. To všetko boli témy, o ktorých sme s Martinom Martinčekom debatovali celé hodiny, premieľali sme ich aj na pochôdzkach s jeho verným psíkom Korou.
Predsa len, vráťme sa ešte k fotografii. Určite nemôžeme opomenúť maďarského fotografa, oceneného Pulitzerovou pamätnou cenou a cenou Prima Primissima pre maďarské výtvarné umenie – Pétera Kornissa, s ktorým spolupracujete. Čím je jeho dielo výnimočné?
Péter Korniss mi bol veľmi blízky od prvého momentu, keď som uvidel jeho snímky. Pripomínali mi totiž tvorbu Martina Martinčeka. To bol dôvod, prečo som sa chcel s ním stretnúť, dlhšie sa mi však nedarilo. Potom som v roku 2006 po prvý raz prišiel do medzinárodnej poroty Czech Press Photo v Prahe a oproti mne si za dlhý stôl zasadol práve Korniss. Tento moment akoby obrazne predznamenal, čo nasledovalo, že sme si jednoducho „sadli“ – umelecky aj ľudsky. Pravidelne sa stretávame, v mailoch sa oslovujeme – Môj drahý brat…
Mal som česť kurátorsky pripraviť výstavu, ktorej sme dali názov K K /Kállay Korniss/, v bratislavskom Dome umenia v roku 2013. Na ten večer nikdy nezabudneme, lebo sme absolvovali dve vernisáže. Jednu, oficiálnu o 17. hodine a druhú o 22. hodine. Vtedy totiž došli herečky z divadiel a dožadovali sa prehliadky výstavy. V tom čase sa už všetci hostia výborne zabávali vo V-klube, výstavná sieň bola zamknutá. Herečky sa však nevzdávali, tak som požiadal o odomknutie výstavnej siene a s Péterom sme znovu otvorili výstavu tak, že sme išli od jednej fotky k druhej a ku každej som povedal komentár, ktorý Korniss obohacoval svojim poznámkami. Vždy, keď sa stretneme, na to nadšene spomína.
Korniss tvrdí, že fotografia dáva ľuďom, veciam a javom punc večnosti. Navždy ich zastaví, kým ľudia v skutočnom svete zanikajú. Dá sa takto fotografia ako umelecké dielo chápať? Je to subjektívna definícia autora alebo sa mu podarilo fotografiu ako umelecké dielo vystihnúť?
Súhlasím s ním do písmena! Hoci je to jeho subjektívna definícia má všeobecnú platnosť. Jeho fotografie sú skutočne umeleckými dielami, ktorým čas nič neuberie, lebo sú nadčasové.
Okrem toho, že sa fotografii venujete ako historik a kurátor, pôsobíte aj ako pedagóg. K čomu ste viedli študentov? Opäť sa vrátim k tomu, čo mne osobne akosi na dnešnej „pretechnizovanej“ dobe akosi mierne prekáža – a to skutočnosť, že každý človek, ktorý si zadováži digitálny fotoaparát, sa zrazu začne cítiť fotografom. Nie je podľa Vás potrebný aj trošku širší kontext? Nemal by byť aj fotograf rozhľadený umelec, ktorý dokáže vnímať hudbu, chodí do divadla, precíti maľbu či balet? Ak už teda prirodzene počítame s tým, že má určité videnie, talent, dokáže istou optikou vnímať svetlo, má predstavivosť…
Musím vás trochu poopraviť, moje pedagogické pôsobenie je už minulosťou. Hoci pred dvoma rokmi som si ho trochu prinavrátil: Úrad pre zahraničných Slovákov ma požiadal, aby som bol gestorom Letnej školy žurnalistiky pre zahraničných novinárov v Banskej Štiavnici. Bol to nezabudnuteľný týždeň venovaný žurnalistickej fotografii. Redaktori z ôsmich krajín /jeden dokonca z Kanady/ boli prvý deň sklamaní, že v ubytovni nie je wi-fi. Nahradili sme si to tým, že každý večer sme spoločne hodnotili práce, ktoré som im ráno zadal. Stretli sme sa hneď po večeri a neraz sme končili po polnoci. Nakoniec nikomu wi-fi nechýbalo. Naopak, veľmi si to pochvaľovali.
Pokiaľ ide o mojich bývalých študentov, vždy som im prízvukoval, aby čítali nielen prózu, ale aj poéziu, aby chodili do kina, do divadla, do galérií, aby žili život aktívne, že všetko sa potom prejaví v ich fotografiách. Uverili mi. To je pre mňa najväčšie zadosťučinenie za námahu, ktorú som vynakladal na prípravu prednášok a prezentácií. Dodnes som s mnohými v krásnom kontakte, veľmi im fandím, aby ma tromfli.
Zaoberáte sa aj históriou fotografie. Vo svetovej fotografii je určite veľa mien, ktoré sú výrazné, revolučné, zaujímavé. Dá sa z Vášho pohľadu definovať čím a o aké osobnosti ide?
Bol by to velikánsky telefónny zoznam – a určite by nebol kompletný, radšej poviem, čím Slováci prispeli do vývoja svetovej fotografie…Necelé štyri mesiace po patentovaní fotografie podujal sa profesor matematiky Jozef Maximilián Petzval na vyriešenie základného problému, od ktorého závisel ďalší vývoj „maľovania svetlom“ – nízkej svetelnosti objektívov. Riešenie tohto problému videl len v presných výpočtoch a ich dôslednej realizácii. Stanovil, že namiesto jednej šošovky treba použiť kombináciu dvoch alebo viacerých. Vypočítal dva objektívy: portrétny a krajinársky. Petzval odovzdal výpočty objektívov, dokonca aj vlastnoručne vybrúsené šošovky viedenskému optikovi Voigtländerovi bez zmluvy, ktorá by mu zaručila podiel na prípadnom zisku. Ešte v roku 1840 Voigtländer zhotovil prvé prototypy nových objektívov. Vďaka ním sa expozícia skrátila z desiatok minút na sekundy. Objektív so svetelnosťou 1 : 3,5 sa na pol storočia stal najpoužívanejším portrétnym objektívom na svete. Snímkami Mesiaca Petzval zvýraznil význam fotografie pre vedu. Zdokonalil projektor, ďalekohľad, svetlomet a skonštruoval divadelný ďalekohľad.
Musím sa priznať, že niekedy mi Váš život pripadá, akoby som čítala dokonale napísaný román… A zdá sa, že je na ďalšie a ďalšie pokračovania. Kde beriete životnú energiu? Pretože zdá sa, že ešte neustále máte mnoho nápadov, práca, ktorú robíte Vás napĺňa, nezastavíte sa ani na minútu a v jeden deň ste v Číne, na druhý v Londýne, potom na Slovensku… Čo Vás na fotografii fascinuje?
Neviem, či môj život bol dokonale napísaný román. Viem len, že všetko bolo a je ako má byť. Vďaka fotografii som sa dorozumel všade…nepotrebuje tlmočníkov. Priateľstvá, ktoré som nadviazal vďaka fotografii, pretrvávajú.
V Číne som sa napríklad zoznámil s talianskym fotografom Salvatorem di Vilio. Venoval som mu moju ročenku FOTO sk 2006 o slovenských fotografoch. Poslednú, ktorú som tam mal. Veľmi si to vážil. Sľúbil, že mi príde na Slovensko predstaviť jeho rodinu. V roku 2008 sa konal svetový kongres FIAP na Slovensku. Zobrali sme delegátov do Vlkolínca, zapísaného v Zozname svetového kultúrneho dedičstva. Zrazu sa tam objavil Salvatore. Z Neapola prišiel, aby mi predstavil svoju rodinu…Boli sme spolu chvíľu. Svoj sľub splnil. Potom sa spokojne vybral na spiatočnú cestu domov…
Študenti sa ma neraz pýtali, kde a čo som robil, čomu som sa vo svojom živote venoval. Vždy som im odpovedal, že som nerobil, že som sa celý život hral, lebo povolania, ktorým som sa venoval nikdy neboli pre mňa prácou, ale hrou. Do televízie som nastúpil, keď sa realizovali pondelkové televízne inscenácie. To bola obrovská škola a ešte väčšia príležitosť spoznať vynikajúcich kameramanov, nezabudnuteľných hercov. Potom som bol asistentom kamery vo filmovom štábe režiséra Ivana Rumanovského, kde ma tvorba filmov pohltila tak, že som strácal pojem o čase. Po návrate do Trenčína som nakrúcal pre televízne noviny a v auguste 1968 aj príchod ruských vojsk a reakcie mladých, ktorí jasne dávali najavo, čo si o tom myslia. Pred okresným výborom strany, v čase, keď odvliekli Alexandra Dubčeka do Ruska a nikto nevedel, aký osud ho tam čaká, nakrútil som jeho mamu, ako plače za mrežovanou bránou. Bolo v tom veľa symboliky. V 1989 môj priateľ Emil Sedlačko, ktorý bol „ťahúnom“ protestných akcií aj v tragickom auguste, pripravil výstavu „Mali sme vtedy dvadsať“ a premietli sme na jej otvorení moje zábery. Na vernisáži bol vzácnym hosťom aj pán Dubček. Keď sa na plátne objavila jeho mama, začala sa mu kotúlať po líci slza ako hrach. Na jeho žiadosť som mu moje zábery ochotne venoval.
Vďaka americkému astronautovi Eugenovi A. Cernanovi, ktorého dedo bol z vysokej nad Kysucou, som na Slovensku usporiadal aj výstavu fotografií z Mesiaca. Zväčšeniny urobili v trnavskom fotolabe tak kvalitne, že pán Cernan mi na mapke Mesiaca nakreslil krížik do údolia Litrow a povedal: „ Tam sme pristáli a pri odlete sme museli nechať fotoaparáty Hasselblad a kamery, namiesto ktorých sme viezli na Zem mesačné kamene. Keď tam pôjdu ďalšie výpravy, povedz im, aby ti ich doniesli, že ja si to želám.“ Schuti sme sa tomu zasmiali. Ale ktovie?
Od pána profesora Plicku som si osvojil jeho krédo, že dôchodcovia musia robiť, lebo práca skracuje dni a predlžuje život. Môžem to potvrdiť už z vlastnej skúsenosti.
Keďže ste autorom mnohých publikácií, musí to byť hrejivý pocit, že sa knihy opäť vracajú do módy. Človek chce mať opäť ten pocit, že knihu chytí do ruky, listuje v nej, chce cítiť jej vôňu, odloží si ju na nočný stolík – skrátka, je to nezameniteľné s internetom a elektronickými médiami. A zvlášť, keď hovoríme o monografiách, kde sú cenné fotografie, ktoré človeku počítač nikdy nenahradí. Dôkazom je aj knižný veľtrh Bibliotéka, kde z roka na rok vzrastá návštevnosť a ľudia majú záujem o knihy…
Súhlasím so všetkým, čo ste povedali, chcem len dodať, že najmä v monografiách sú fotografie vo vysokom rozlíšení a kvalitne vytlačené, po ich prezeraní nebolia oči tak, ako keď dlho sedíte pred počítačom. To tiež nie je zanedbateľné. Takže fakt, že sa knihy opäť vracajú do módy, je hrejivý pocit.
Ako vidíte budúcnosť fotografického umenia? Je šanca, že sa fotografia opäť stane „poctivým remeslom“, v ktorom sa oddelí zrno od pliev a medzinárodné poroty, ktorých ste súčasťou aj Vy, budú môcť rozhodnúť bez výčitiek svedomia, že ich rozhodnutia sú príliš subjektívne? Aj keď, určitá miera subjektivity, ako v každom umení, tam bude zrejme prítomná vždy…
Keď prišla na svet fotografia začali sa ozývať hlasy, že výtvarníctvu zvoní umieráčik. Bol to planý poplach. V rôznych obmenách sa zopakoval ešte niekoľkokrát v súvislosti s televíziou a filmom, digitálom a analógom. Vždy s rovnakým výsledkom. Do galérií sa vracajú nielen čiernobiele fotografie, ale aj staré techniky. Stále je nemálo fotografov, ktorí zostali verní analógu / u nás napríklad Alan Hyža, Anton Sládek, Martin Vrabko/, zatiaľ čo vo fotosúťažiach novinárskej fotografie sa prijímajú aj fotky z mobilov, dokonca v nových kategóriách. Na druhej strane aukčné siene žiadajú autorov, aby potvrdili, že k zakúpeným snímkam majú negatívy! Majú istotu, že minimálne 60 rokov nestratia fotografie nič zo svojho vzhľadu.
Pokiaľ ide o poroty, nemám pocit, že ich rozhodnutia sú príliš subjektívne. Vždy majú nepárny počet členov, pretože každý člen poroty hodnotí fotky podľa vlastného vedomia a svedomia. Nie je to len jeho právo, ale aj povinnosť. A keďže fotografia je aj o tolerancii, vždy napokon rozhodne hlas väčšiny.
Nakoniec, to podstatné: pohyblivý obraz v súčasnosti dominuje v najrôznejších formách. To ale neznamená, že sa úplne vytratí túžba zastaviť čas v zlomkoch sekúnd, keď rozum a srdce sú v zákryte. V rozhodujúcom okamihu, ako ho hlásal Cartier-Bresson. Každodenne nepochybne pribudnú na sociálnych sieťach milióny fotiek rôznej kvality. V renomovaných galériách a prestížnych vydavateľstvách, teda vo výstavných sieňach a obrazových publikáciách, však budú mať náročnejší diváci možnosť oceniť výsledky „poctivého remesla“. Túžbu po kráse a skutočných hodnotách totiž ani čas nezdolá.
O autorovi:
PhDr. MARIÁN PAUER, ESFIAP
Nar. 20. 9. 1945 v Trenčíne, žije v Bratislave. Absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Katedry novinárstva, 1969 – 1974. Doktorát z filozofie na FFUK, 1978 – 1980.
Začínal ako asistent kamery v Čs. televízii v Bratislave,1963. Novinárskemu povolaniu sa venuje od roku 1972 ako redaktor v Trenčianskych novinách,1972-1981, Novom slove, 1982-1991, šéfredaktor Redakcie obrazového spravodajstva ČSTK (potom TASR),1991-1997, šéfreportér Literárneho týždenníka,1997-1999, spolupracovník japonskej tlačovej agentúry Kyodo News, 1997-1999, reportér Národnej obrody, 1999-2000, šéfredaktor celoštátneho denníka Práca, 2000-2001, šéfredaktor mesačníka o obraze WATT-foto-video,2002-2003, šéfredaktor slovenskej prílohy časopisu FotoVideo, 2003-2004. Od roku 2007 bol pedagógom na Fakulte masmédií Bratislavskej vysokej školy práva, v roku 2010 premenovanej na Paneurópsku vysokú školu. Pri príležitosti 5. výročia vzniku školy mu rektor udelil pamätnú plaketu za osobný prínos v období vzniku, rozvoja a šírenie dobrého mena BVŠP. Roku 2013 mu vedecká rada Fakulty masmédií PEVŠ udelila čestný titul Docent Honoris.
Viac ako štyri desaťročia sa profesionálne venuje fotografii ako historik, teoretik, kurátor výstav a člen odborných porôt medzinárodných výstav a salónov na Slovensku a v zahraničí. Od roku 1997 bol oficiálnym delegátom Slovenskej republiky v Medzinárodnej federácii fotografického umenia (FIAP), zúčastnil sa na kongresoch FIAP 1999 v Thune, Švajčiarsko, (ako prvý delegát za Slovensko v histórii FIAP), 2004 v Budapešti, Maďarsko, 2006 v Chengdu, Čína, kde prezentoval Slovensko v súťaži štyroch krajín a získal pre Slovenskú republiku právo usporiadať svetový kongres FIAP roku 2008 v Žiline. Roku 2005 mu Medzinárodná federácia fotografického umenia udelila medzinárodný titul ESFIAP – Excelencia FIAP, Zväz slovenských fotografov (ZSF) mu udelil titul Autor ZSF, je nositeľom medaily J.M.Petzvala, Zlatého odznaku ZSF a dvoch prestížnych medzinárodných literárnych cien Egona Erwina Kischa za významné dielo literatúry faktu o Dezovi Hoffmannovi Fotograf Beatles a monografiu Karol Plicka. Je autorom a spoluautorom 34 kníh.
V roku 2012 mu udelili Cenu ministra kultúry SR za významný prínos v oblasti histórie, kritiky a teórie fotografie v slovenskom i medzinárodnom kontexte. V roku 2017 bol nominovaný v kategórii Publicistika a literatúra na Krištáľové krídlo. V rokoch 1968 – 2019 kurátorsky pripravil a realizoval vyše 250 autorských a kolektívnych výstav fotografie a výtvarného umenia na Slovensku a v zahraničí (Francúzsku, Maďarsku, Rakúsku, Belgicku, Anglicku, Nemecku, Poľsku, Dánsku, Švédsku, Austrálii, Rusku, Českej republike, Číne, USA, Izraeli a Kanade/, je autorom 10 multimediálnych projektov.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
