V Bratislave uviedli do života LP album Libertango. Sólistkou večera bola Rusanda Panfili, huslistka narodená v Moldavsku, ktorá hosťovala s Andreom Bocellim a vďaka spolupráci s Hansom Zimmerom odohrala vyše 200 koncertov na svetovom turné. Hudba v jej podaní sa menila na nespútanú vášeň.
Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca v Bratislave začiatkom decembra (1.12.2024) vítala svetovo známu huslistku Rusandu Panfili, ktorá sa objavila na Slovensku pred dvoma rokmi, aby spoločne s Hilaris Chamber Orchestra nahrala nový album. Jej vášňou je argentínsky skladateľ Astor Piazzolla a dielami tohto autora bola naplnená aj dramaturgia večera. Až na otváracie číslo – počuli sme Corelliho Concerto grosso D dur, č. 4, op. 6. Sólistami diela boli umelecký riaditeľ orchestra Alan Vizváry a Liga Olosová.
Potešilo ma, keď majestátne otvorenie v Adagio nebolo interpretované s prehnanými kontrastmi, vďaka čomu si zachovalo svoj veľkolepý charakter. Prehnaná voľnosť vo frázovaní a príliš kontrastné tempá, ktoré preferujú orchestre zamerané na historicky poučenú interpretáciu v tomto úvode absolútne stiera prirodzenú hudbu a jej majestátny, výrazovo silný úvod. Napriek tomu sa Alanovi Vizvárymu podarilo dostať autentické prvky do interpretácie. Kontrasty mali totiž mieru vkusu, boli esteticky aj hudobne prijateľné. Slávnostný tón sa teda orchestru podarilo zachovať. Po Adagiu nasledovalo Allegro, bohaté v textúre a kontrapunkte. Až teraz orchester nastúpil v tempe, ktoré plnokrvne tvorilo kontrast k úvodnému Adagiu. Bolo to bravúrne sólo s prekrásnymi, plnými pulzáciami a nádhernými sólovými pasážami. Obaja sólisti skladby boli dobre zohratí, rytmicky i frázovaním, hrali v autentickej terasovitej dynamike. Je zjavné, že Corelliho skladby orchester dôverne pozná – z interpretácie bola citeľná istota a presnosť, zároveň muzikalita. Ďalšia pomalá časť je pre mňa najkrajším momentom diela – klesajúca téma navodila introspektívnu náladu. K majestátnemu úvodu predstavovala kontrast – hlbokú lyriku, sólisti ju predniesli precítene, so spomaleniami, ktoré dýchali jednotne, v dokonalej súhre s orchestrom. V ďalšej časti Vivace sa nenechali strhnúť rýchlosťou a bujarosťou partu. Napokon, skladateľ melódiu skomponoval v elegantnom štýle. Práve tomuto výrazu podriadili interpretáciu – Corelli záver rozšíril do dvoch častí a obe sú charakteristické ľahkosťou a priehľadnosťou textúry. Sólové party sa vynímali, boli plynulé, s krásne spievanou melodikou. Po zvukovo delikátnom Vivace to bolo tanečné Allegro, ktoré zavŕšilo toto dielo. Tanečné prvky boli citeľné z partov sólových huslí, v priehľadne komponovanom sprievode taktiež nechýbala táto pulzácia v rytme – úchvatná bola aj coda, v ktorej prišlo zrýchlenie. Nepostrádala dynamiku, energiu v hre a hudba bola zrozumiteľne artikulovaná.
Napokon sme sa dočkali aj Rusandy. Svoje vystúpenie otvorila ikonickým dielom Astora Piazzollu Štyri ročné obdobia v Buenos Aires. Od začiatku bolo zrejmé, že to bude sólistka, ktorá má svoj jazyk, svoj typický výrazový prejav a Piazzollu chápe ako voľnosť a slobodu, vo frázovaní a rytme, v sólach, ktorým nechýbala energia a vášeň. No sloboda má tiež svoje hranice a v prípade hudby platí, že siahajú aj ku komunikácii s orchestrom. Rusanda sa hneď v prvej časti svojich partov odviazala až natoľko, že hráči orchestra nemali šancu stíhať jej frekventovaným zmenám – rytmickým a tempovým. Vo Verano Porteño – Leto v Buenos Aires predpisuje skladateľ piáno v úvode, no namiesto toho nás do diania vtiahol hutný zvuk. Osobne mám v predstave sofistikovanejšie hranie, aj keď iste, s podielom voľnosti sólistu. No nie natoľko, aby strácalo dielo kompaktnosť. Nielen dynamika, ale i tempo bolo nastavené pomerne zbesilo, takže mnohé nuansy sa zo skladby vytratili. V intonácii bola Rusanda čistá, aj v tých najvrchnejších tónoch, ťažisko jej hry spočívalo na jej šarme a osobnej charizme. Spôsob, akým hudbu publiku sprostredkovala, ako s ním komunikovala a do rytmu sa hýbala v hre, bol očarujúci. Jej glissandá výrazné, ozdoby temperamentné, trilky plné energie, dokázala si vďaka kontrolovanému zvuku orchestra udržať sólovú pozíciu.
Hrá na husliach, ktoré majú delikátny, krásny zvuk v melodických úsekoch, aj keď priznám sa, osobne si k dielu Piazzollu predstavujem ostrejší a priamočiarejší, dokonca aj v kantilénových partoch. Na druhej strane však vo fortissimách predviedla bravúrny výkon plný vášne a nástroj zvukovo dokázal dominovať nad orchestrom. Rusanda predviedla svoje chápanie diela – plné vášne a drámy, energie a života. Jej hra v sebe nepostrádala napätie, no práve vo voľnejších častiach (napríklad nádherné sólo v tempe Lento v prvej časti) nesporne mohla spomaliť a hrať bez dodatočných výrazových prvkov, aby nestratili svoj typický charakter. Takto sa vytrácala elegancia hudby, bola uponáhľaná, akoby virtuozita víťazila nad charakterom hudby samotnej. Aj o rubatových častiach mala svojskú predstavu – na jednej strane je to nepochybne vítané, že priniesla vlastný pohľad na toto dielo, na druhej, predsa len, hra s orchestrom vyžaduje aj precíznejšiu rytmiku a jednotné dýchanie fráz s rytmickou pulzáciou sprievodu. V rýchlejších a zemitých partoch ju dobre podporoval orchester – Rusanda veľmi dobre pochopila, že Piazzollova hudba, to je život, so svojimi krásami, ale je to aj špina ulice. Škoda, že v tempových nuansách neprihliadla viac aj na krásu tónu, diminuendá a pauzy.
Verano Porteño bola v podaní hosťujúcej sólistky mimoriadne vzrušujúca, to poprieť nemožno. Bola plná prekvapení, energického rytmu tanga. Keďže to má byť portrét letného dňa v Buenos Aires, v jej podaní sa menil na pohľad, akým sa dívame na toto mesto v súčasnosti. Zrýchlil sa život. Témy zneli energickejšie, aj Vivaldiho zima, ktorú v tejto časti skladateľ cituje, mala úplne inú podobu – akoby bola len vzdialenou ozvenou. Modernou, súčasnou, možno nie najčistejšie vyhratou, ale do koncepcie nepochybne zapadla. Aj ďalšia citácia Vivaldiho v závere znela v modernej verzii.
Časť Otoño Porteño – Jeseň v Buenos Aires bola explozívna, spomalili sme až pri kadencii violončela (Katarína Zajacová). Je to najsrdečnejší, najlyrickejší moment celej kompozície, pretože, až na niektoré momenty (najmä pre tých, ktorí toto dielo nikdy nepočuli), sa môže javiť celá skladba ako drsná. Violončelo znelo vznešene, tónom vyvážene a zároveň s voľnosťou, Zajacová dala sólu pôvab aj tým, že trioly nehrala otrocky, ale slobodne, dynamiku pekne nuansovala. Je to krása a úľava oproti kontrastným častiam orchestra a sólo huslí. Rytmus tanga však neomylne nastúpil znova, tentoraz už presnejší oproti prvej časti. Len v sóle si dovolila Rusanda „uletieť do oblakov“ – jej hra vytvárala dojem improvizácie, teda presne tak, ako má v Piazzollovi znieť. Možno niekedy glissandá boli (aspoň na môj vkus) prehnané a žiadalo by sa ich v jemnejšej podobe. Miestami chýbala priamočiarosť a čistota, bez príkras, zároveň sa žiadali väčšie nuansy v pianissimách. Hráčka kládla na prvé miesto slobodu, takže z tohto pohľadu bola nepochybne jej interpretácia akceptovateľná a zaujímavá najmä pre divákov, ktorí sa s dielom na koncerte oboznámili prvýkrát.
Jadrom tretej časti Invierno Porteño – Zima v Buenos Aires, je tiež tango, nie však tradičné, ale výrazovo, rytmicky a frázovaním úplne odlišné. Úvod v Andante moderato znel konzistentne, v dobre nastavenom tempe. Tejto časti nechýbala disciplína, no vo vnútri ste cítili z interpretácie vášeň – Tango Nuevo je plné oslavy hudby a pohybu, jazzových vplyvov a nových rytmov. Opäť svojsky poňaté sólové pasáže boli poznačené charakteristickým rukopisom Rusandy. Jej rubata v kadencii boli výrazné, prechody k rýchlym častiam náhle, energické – napriek tomu, že táto časť je najpokojnejšia. Aj v nej nájdeme dva protipóly Buenos Aires – je to pokoj a istá forma osamelosti v sólach huslí, taktiež nostalgia, na druhej ruch ulice. Téma v husliach sa neustále vracala a interpretka využila všetky možnosti, aby ju hrala vždy inak – bola to sloboda v jej prejave, ktorá toto dielo spravila jedinečným. Možno keby stíšila pred búrlivými časťami viac a poskytla dostatok priestoru pre nastúpenie orchestra, a viac spomalila sólové vstupy, ten pocit z tichej krásy tejto časti by bol omnoho intenzívnejší.
Hudobná krajina je zavŕšená časťou Primavera Porteña – Jar priniesla temperamentný prejav. Mnohí huslisti úvod ponímajú akademicky, no Rusanda sa sóla ujala naplno a v rýchlom tempe. Rytmická nestabilita orchestra ju nevyrušila. Bolo zjavné, že spoločné hranie pred koncertom si žiadalo viac času na to, aby sa hudobníci zohrali. V Lento vynikol sólistkin part, opäť však v odvážnejšej dynamike, nie v piane, ktoré by tejto časti dodalo potrebnú mystiku. Mesto prebúdzajúce sa len postupne do jari – kvitnúcich kvetov, v ktorom vnímame všetky jeho zvuky a vône, bolo už rozkvitnuté. Chýbala mu úvodná, typická nálada, s ktorou sa len postupne zoznamujeme s tou nádherou okolo. Zato časti, ktoré poskytovali priestor na improvizačné prvky sólistu, boli zvládnuté excelentne a s muzikalitou.
Dramaturgicky príťažlivejšia bola druhá časť koncertu – program, monotematicky venovaný Piazzollovi, pokračoval piesňami. Začal sa skladbou Vuelvo Al Sur, ktorá v sebe má nostalgiu návratu, je to rozprávanie, smútok za domovom, po krátkej introdukcii nastúpi živelný rytmus tanga. Ten kontrast, ktorý mal prísť po clivom intre, v rytme, ktorý vás doslova bodá pri srdci a je charakteristický svojou pulzáciou, nebol dostatočne výrazný. Raz darmo, pizzicata sláčikových nástrojov sú príliš slabé na to, aby nahradili pulzáciu klavírnych staccat a špecifický zvuk bandoneónu k tomu. Musíte skrátka orchestru veriť, že vie, o čom hrá, no v tomto prípade som si nebola celkom istá, či hráči poznajú obsah piesne. Je to rozprávanie plné túžby a clivoty, ktoré bolo cítiť v sóle, no zároveň zmierenie – je to život, o ktorom spieva – či napoly rozpráva skladateľ. Táto verzia bola príliš uhladená a kultivovaná na to, aby som jej uverila. To je skrátka ako s maďarským halgató. Ihneď rozpoznáte, či je primáš starý Cigáň alebo interpret, ktorý hrá precízne podľa nôt a ani len netuší, že hrá pieseň, ktorá má z toho obrovského smútku rozplakať.
To isté platí pre ďalšiu skladbu – Escualo. Je postavená na opakovaní, ostinátnom rytmickom modeli krátkeho motívu, no ostrá, kontrastná pulzácia v ňom chýbala. Práve tá totiž tvorí napätie kompozície. Skúste si vypočuť originál, v ktorom ju jasne počuť, jej dynamické rozlíšenie a jemné nuansy. Tempo síce bravúrne, tak isto energia, no práve jednotná intenzita bez dynamicky rozlíšených akcentov ublížila tejto interpretácii. Niekedy stačí skrátka spomaliť a ubrať z akademickosti a virtuozity. Prekvapenie prišlo v strednej časti, kde sme počuli sólo husle v improvizácii a plnokrvným kontrabasom. Presne v momente, kedy sa už z opakovania motívu človek začínal nudiť, sa ukázal skutočný muzikant Hilaris Chamber Orchestra. Robert Vizvári zachránil túto skladbu – z jeho hry bolo zrejmé, že z opakujúcej figúry vytvorí nezabudnuteľnú improvizáciu. Presne takto má Piazzollova hudba vyzerať, impulzívne a s improvizáciou, ktorá nie je naučená, ale spontánna. Jeho výkonom bol motivovaný aj orchester a sólistka – konečne to začalo v orchestri žiť a tento výkon patrične ocenilo aj publikum.
Chiquilin de Bachin je jednou z mála piesní, v ktorej Piazzolla využíva valčík. Hovorí o nočnom živote v Buenos Aires – o baroch, v ktorých sa tancovalo. Odvrátenú stranu bujarého života pripomína krutá realita – špinaví bezdomovci vo večerných uliciach, ktorých si nikto nevšíma. Skladba má nezvyčajný harmonický pôdorys, práve pri tých srdcervúcich momentoch, kedy hovorí o opustených ľuďoch z ulice Piazzolla nadelí akord, ktorý vás doslova vyruší a je potrebné venovať mu aj patričnú pozornosť. Nie však ten, ktorý zaznel v závere prvej frázy sóla v orchestri. A určite to nebolo glissando ani tóny, ktoré skladateľ napísal. Iste, k Piazzollovej hudbe patrí aj „špina“, dirty notes, ktoré počúvame v jazzových štandardoch, rozhodne však nie falošné tóny, kde očakávame konsonanciu. Škoda, že sme sa opäť pohybovali v jednej rovine – dynamicky i tempom, veď predsa, v tomto príbehu sa dá nájsť toľko emócií a farebnosti, no exotika v ňom nebola, len európsky štandard.
Oblivion a Libertango ukončili tento koncert – oba známe „hity“ boli pre poslucháčov ľúbivé, právom ich ocenili aj búrlivým aplauzom. Ja osobne som čakala viac, pretože Rusanda Panfili mala k dispozícii skvelý orchester a z Piazzollovej hudby sa dá vyťažiť podstatne viac. V hre huslistky, ktorá je excelentná, bola potrebná vášeň a energia, no predsa nie tie prvky výrazu a emocionality, ktoré chceme počuť. Táto interpretácia sa nedotkla mojej duše, príbehy piesní ostali nevypovedané a Buenos Aires bolo od nás na tisíce kilometrov vzdialené.
Zuzana Vachová
Foto: Stefan Panfili
