Šéfdirigent Jindra detailne vypracoval partitúru, sústredil sa v hudbe na filozoficko-mystický odkaz Dvořákovej opery.
Nová, 55. sezóna Štátnej filharmónie Košice sa už blíži. Pre priaznivcov klasickej hudby manažment pripravil pozoruhodný program, mimo iné aj koncertné uvedenia opier. Tie, zdá sa, sú publikom čoraz viac vyhľadávané, napokon, Rusalka, ktorú koncertne v Dome umenia pod taktovkou šéfdirigenta Roberta Jindru uviedli 12. septembra 2023, bola vypredaná za pár dní. Rusalka je titul, ktorý okamžite priláka – svojou hudbou, známymi áriami, ale aj rozprávkovo-magickým príbehom. A aj keď sa v divadlách v súčasnosti stretávame so spracovaniami, ktoré majú od mystiky, filozofickej hĺbky a rozprávkového sveta tohto príbehu svojím silene aktualizovaným a (často) naturalistickým spracovaním ďaleko, jej nedotknutú krásu, lyriku, ale i drámu, sa darí podčiarknuť v čistej forme. Človek má niekedy možno práve pri koncertnom uvedení opery, hoc aj skrátenom, bez zborov a menej dôležitých postáv, istotu, že sa nedočká nejakých morbídnych paradoxov, ktoré by len s ťažkosťami trávil, pravda. Už vôbec radšej nemysliac na Dvořáka a autora libreta Jaroslava Kvapila, ktorých umeleckú hodnotu diela (a najmä jeho podstatu) v súčasnosti akosi mnohí autori nerešpektujú. Hlavne, že na pódiu šokujeme. Čo tam po rozprávke a mystike, hlbokej filozofii.
Rusalka právom je najznámejšia opera Antonína Dvořáka a vyžaduje si nielen skvelý cast, ale i pochopenie pre partitúru. Nie je to len o precíznom naštudovaní diela, ale vyzdvihnutí sofistikovanej Dvořákovej orchestrácie, chápanie jeho melódií ovplyvnených folklórom, pozornosť venovaná dychovým nástrojom, ale i polarizačných výrazových momentov – lyrického a dramatického. Tak, ako sa tieto protipóly snúbia v titulnej úlohe, rovnako je i hudba nežná, lyricky vrúcna, na druhej strane plná intenzívnej drámy. A hlavne je v nej ďalší element, s ktorým je šéfdirigent Robert Jindra familiárny: wagnerovské prvky v hudbe, ktorá tvorí dlhý, plynúci tok melódií či použitie leitmotívov.
V Dome umenia prezentoval šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice hviezdnych spevákov, ktorí boli zárukou istoty, že party z Rusalky zvládnu presvedčivo a s emotívnosťou, ktorú toto dielo vyžaduje. Sopranistka Kateřina Kněžíková ako Rusalka, mezzosopranistka Jana Kurucová v dvojrole Cudzej kňažnej a Ježibaby, tenorista Pavol Bršlík ako Princ a bas Peter Kellner ako Vodník. Sú to všetko speváci, ktorí postavy dokázali vystihnúť výrazovými a taktiež i hereckými schopnosťami. Oprostiť koncertné uvedenie opery od hereckých akcií, nie je celkom možné, naopak, v Košiciach ešte na polo-scénickom uvedení pridali. Neobmedzili sa len na vágne gestá na pódiu (spravidla sú speváci nútení opakovať tie isté gestá, čo limituje výsledný zážitok), no pri kľúčových momentoch vyzdvihli drámu diela aj hereckom akciou.
Zásadným kľúčom k tomuto prevedeniu však bola hudba: Jindra od úvodných taktov predohry viedol orchester k precíznemu dramatickému spracovaniu. Ako operný dirigent má schopnosť vybudovať napätie, je majster kontrastov a maľovania atmosféry. A aj keď už v predohre počujeme wagnerovské harmonické zafarbenie, v hudbe je okamžite rozpoznateľné niečo, čo patrí výsostne Dvořákovi. Práca s akcentom melodiky, ktorá je charakteristická, svojská, česká. Košickú filharmóniu viedol jej šéfdirigent k zreteľnému predstaveniu motívov, cez gradáciu až po lyrické zaznenie ústredného motívu, ktorý sa v diele viackrát opakuje, v podaní harfy. Zoškrtaná koncertná verzia dej opery zdramatizovala a vďaka hudobne sugestívnemu predvedeniu s akcentom na symfonické prvky diela, sa z nej stalo dynamické, poslucháčsky príťažlivé dielo. Bolo to detailné spracovanie, s vyspievaním dialogických partov – dopovedaniu melódie v orchestri, ktorý však nehral sekundárnu doprovodnú rolu.
V prvom dejstve sa po predohre predstavila v duete česká sopranistka Kateřina Kněžíková, ktorá je na úlohu Rusalky priam stvorená. S ľahkosťou spievala výšky, jej lyrický soprán má krásnu farbu, jej výšky boli mäkké, spievala s uvoľnenosťou, bez tlaku dokázala znieť vo všetkých polohách dostatočne objemne. Priam dojemný bol jej vstup v jednej z najznámejších árií Měsíčku na nebi hlubokém. Jej precítené piána, krásne vyspievané, plynulé legáta s dôležitými ritardandami vo frázach, plynulé, bezchybné skoky – striedanie polôh, lyrika, neha a romantika, no s tušiacou tragédiou, ktorú pripomína hudba, boli neopakovateľným posluchovým zážitkom. Riziko tejto árie je veľké – je to známy kus, doslova hit, preto každé jedno zaváhanie počujete. Kněžíková však bola sebaistá, jej precítený prejav bol podporený orchestrom – citlivá taktovka Roberta Jindru vytvorila so spevom dobre fungujúci živý organizmus. Harfové arpeggiá dokázali v publiku, aj bez scénického prevedenia vyvolať obraz mesačného svetla, ktoré sa trbliece na vodnej hladine. Ak teda nie je opera uvedená ako inscenácia, práve sugestívny prejav v hudbe a speve, dokázal túto zložku suplovať. Táto ária je pokojná, prekrásna melódia, s tušeným napätím vo vnútri, no vždy musí prevážiť vyjadrenie lásky – vysoké tóny z domova Rusalky smerujú k mesiacu ako vyznaniu a zároveň je to prosba hlavnej hrdinky, aby sa dozvedela, kde je jej milovaný princ. Všetky tieto emócie česká sopranistka v árii bravúrne stvárnila. Aj keď predpísané pianissimá miestami prezentovala dramatickejšie, práve pri koncertnej verzii bol tento vokálny, expresívnejší prejav vhodný.
Lyrická hudba s vsuvkami predtuchy tragédie a následný predel priniesol takmer až kultový vstup Vodníka „Ubohá Rusalko bledá! Běda…“ To, čo pri tejto verzii operného diela tím nemohol dosiahnuť vďaka scéne, osvetleniu, kulisám, kostýmom a všetkým prvkom, ktoré plnohodnotné, incenované operné dielo má mať, sa snažil suplovať hereckými výkonmi a využitím priestoru Domu umenia. Štyria protagonisti prichádzali postupne z foyer pomedzi divákov, Vodník sa v kľúčových scénach, zosobňujúcich jeho varovný prst a nahnevanie kráľa a zároveň otca, spieval z pravej časti balkónových priestorov. Bas Petra Kellnera má v sebe dostatočnú mohutnosť, razanciu a farbu na to, aby pôsobil nielen ako autoritatívny otec Rusalky, ale preklenul farbou, znelosťou vo všetkých polohách, možné pochybnosti o jeho dôveryhodnosti v stvárnení tejto postavy. Tie možno mohli vzniknúť z pohľadu veku, je to mladý interpret, no vyvážil tento rozdiel a zmaril akékoľvek otázniky presvedčivým vokálnym prejavom. Kellner ukázal schopnosť meniť výrazy, od kráľa, cez trúchliaceho otca, jeho hlboký hlas týmto polohám veľmi sadol, no najmä bol presvedčivý v spomínanom leitmotíve. Nebol to len spev bez výrazu, odspievaný part sledu zopár nôt. Bolo v ňom presne to mrazivé, neustále sa pripomínajúce v celom diele, so schopnosťou zmeny kontextu: ľútosti otca, ale i strašiaceho, nazlosteného panovníka.
Ono, nebudeme diskutovať o tom, že ak sa na scéne objavil v tejto úlohe Peter Mikuláš, ani jeden divák nezapochyboval o tom, že predstúpil tatíček a zároveň kráľ iného sveta – nie ľudského. Vedel to vyjadriť chôdzou, pohľadom, každým jedným gestom, a samozrejme, spevom. V prípade Mikuláša sa tiež stretávame so vzácnou schopnosťou deklamácie, zrozumiteľnou dikciou, pretože akokoľvek sa divák môže začítať do pripraveného libreta (Štátna filharmónia Košice nenechala nič na náhodu a texty k vokálnym výstupom sme mali pripravené v tlačenej podobe), vždy je obrovským plusom, ak je spevákom rozumieť. Možno sa to zdá ako banalita, no je to v prípade (akéhokoľvek) uvedenia opery zásadná vec: pri Rusalke hosťujúcim spevákom zo zahraničia totiž nie je rozumieť. Samozrejme, mimo českých interpretov. V tomto prípade sme sa teda stretli so zrozumiteľnou výslovnosťou, kvarteto spevákov si aj z tohto ohľadu počínalo veľmi dobre. Navyše, príbeh vodnej víly a to, ako sa obetovala pre lásku, poznáme, no predsa, v librete sa skrýva mnoho otázok na zamyslenie.
Úlohy Princa sa zhostil slovenský tenor Pavol Bršlík. V jeho prípade je príprava vždy stopercentná. Ovláda texty a rolu má zažitú aj z účinkovania SND. Hoci v jeho prípade si ja osobne viac užívam piesňový repertoár, ktorý vie frázu za frázou precítiť, nájsť v piesňach filozofický rozmer, pochopiť vývoj postavy, jej psychológiu – všetky tieto aspekty sa odrážajú vo výraze, napríklad pamätný je v jeho podaní cyklus Schuberta Zimná cesta, ale i ďalší piesňový repertoár, je pochopiteľná aj jeho túžba po veľkých operných úlohách. Z lyrickosti sa razom dokáže zmeniť v dramatickosť, možno len trochu exponované výšky práve v zmienených expresívnych partoch, sú už technicky nad jeho možnosti. Čo mu však nikto uprieť nemôže, je jeho farba a schopnosť pracovať s emóciami. Bršlík je presvedčivý aj herecky – okamžite podľahol kúzlu Cudzej kňažnej, vedel dať najavo lásku k Rusalke, no zároveň aj protipól emócií. Robí to však bez afektu a veľkých gest, jeho herecký výkon bol najpresvedčivejší zo všetkých spevákov, ktorí v tento večer účinkovali.
Postava Ježibaby, ktorá v niektorých produkciách býva uvádzaná ako dvojrola s Cudzou kňažnou, má v sebe zvláštny kontext. Práve v spojitosti s jej postavou Ježibaby je zaujímavé sledovať tie detaily v librete. Tie náznakovo uvádzajú, akoby mohla byť Cudzia kňažná vo svete ľudí Ježibabou, takže ak sa režiséri rozhodnú tieto dve postavy obsadiť jednou speváčkou, má to hlbší zmysel ako len pragmatický. Kým Rusalka ukazuje svoju zraniteľnosť, Ježibaba istú pohŕdavosť ľudským svetom: „A nic víc“? pýta sa posmešne Rusalky, keď sa chce dostať do sveta ľudí. Mezzosopranistka Jana Kurucová má v repertoári mezzosopránové role, až po dramatický soprán. Ako Ježibaba za mňa bola presvedčivá, hneď v prvom dejstve počas dueta Rusalky a Ježibaby mal výstup speváčok potrebnú emóciu a oporu v orchestri. Lyrika Rusalky a dramatické party Ježibaby mali spád, potrebnú dynamiku, orchester mal nebývalý ťah, predpovedal dej. V prípade Cudzej kňažnej však chýbala v hereckom prejave zmyselnosť a zvodnosť. Tak, ako dobre fungovala chémia medzi Bršlíkom a Kněžíkovou, podstatne menej fungovala, keď bola na scéne Cudzia kňažná. Táto postava by mala byť rafinovaná, okamžite si získať pozornosť princa, upriamiť na seba pozornosť. Zjavom, prejavom, výrazom,pohľadom. Speváčka zvolila silný, prierazný soprán, najmä vo výškach už bola citeľná ostrosť v tónoch.
Interpretačný výkon košických filharmonikov bol excelentný, živený emóciami, presvedčivý, plný dramatickosti, ale i kontrastných plôch, potrebných členení, aby vynikli jednotlivé motívy. Je potrebné pochváliť aj sólové výkony – najmä dychári (či už drevené dychy alebo plechové), sa v tento večer vyznamenali, výrazovo i technicky. Medovo znejúce sláčikové nástroje pred prvým nástupom princa „Vidino divná, přesladká“, Bršlíkove precítené lyrické party, spôsob, akým dokázal pracovať s tempom a výrazom – ruka v ruke s orchestrom, ktorý exponované polohy jednotne so sólistom stupňoval a vytvoril doslova ukážkový balans, bol jedným z najsilnejších zážitkov koncertu.
V druhom dejstve, keď je Rusalka zbavená hlasu, mali hlavné „slovo“ Princ a Cudzia kňažná, chystajúc oslavu, medzi najkrajšie okamihy patrili rozhodne ária Vodníka. Nielen, že je to prekrásna, spevná téma, no jej vrúcnosť, smútok otca, ľútosť, ktorá prechádza až na konci v hnev, bola Kellnerom nádherne interpretovaná. Nemalú zásluhu na tom však mal orchester – Jindra viedol hráčov precíznym stvárnením všetkých nálad, od dramatickej, slávnostne pochodovej so skvelými plechovými dychmi, cez lyrickú, až po stíšenie a nežné sóla dychov. Vždy však bol orchester v kompatibilite so spevákmi, v inštrumentálnych častiach dokázal predznačiť dej. Bolo zjavné, že šéfdirigent k Rusalke nepristupoval ako k rozprávke, ale dbal na vykreslenie vnútorných konfliktov postáv, napokon, práve hudbou mohol vypovedať filozofické kontexty – nielen princíp dobra a zla. No kontrast medzi dvoma svetmi – nadprirodzeným a ľudským, je zásadný. Výklad Rusalky je rozmanitý, preto, ak v ňom umelci dokážu nájsť viac, než len konflikt dobra a zla v zmysle rozprávkových asociácií, je to výrazné ochudobnenie diela. Dvořák týmto dielom ukázal, aký je obrovský rozdiel medzi bytosťami nadprirodzeného sveta, ktoré fungujú homogénne, podľa daných pravidiel a prechovávajú pokoru k svojmu poslaniu. V kontraste k nim existuje ľudský svet, kde táto homogénnosť neexistuje – ľudia nedokážu fungovať vo vzájomnej úcte, lebo nič nerešpektujú. Ako sa nám zrazu táto zákonitosť aktualizuje aj bez toho, aby sa akýkoľvek inscenačný tím silne musel snažiť o to, aby spravil Rusalku súčasným dielom, však? Omyl, Rusalku netreba navliecť do latexu alebo ju skalpelom pitvať. Stačí začítať sa do libreta a zistíme toľko spoločné so súčasnou dobou a správaním ľudí, až sa z toho zrazu desíme. A razom je rozprávka ako ústredné vnímanie Rusalky preč.
Hlavné postavy ľudského sveta reprezentujú Kňažná a Princ, ktorý žije bohémsky život a tiež by mal mať predsa zodpovednosť za ľudí, o ktorých sa má starať. Duchovný svet reprezentuje Vodník, ktorý udržiava vodný svet a Ježibaba je bytosť, ktorá dokáže fungovať v oboch svetoch. Najprv Rusalku varuje, že ak si nezíska lásku Princa, skončí zle a stane sa z nej bludička. Krásna vodná víla však obetuje všetko – svoj život, radosť, aby sa v človeku sklamala a stal sa z nej posol smrti. Kým však v nadprirodzenom svete funguje poriadok a harmónia, v tom našom ľudskom nedokážeme v takejto homogenite a harmónii fungovať. Libreto opery je hlboké a filozofické, je nadčasové, aktuálne aj v dnešnej dobe, dokonca aj v kontexte ničenia našej planéty. A najmä je to povznášajúca hudba v závere. Hlavná postava dospeje k odpusteniu, presne tento moment akcentoval aj orchester – je to hudba nadpozemsky krásna, stúpajúca, bez momentu tragédie, a už vôbec nie drámy. Dvořák týmto dielom chcel povedať podstatne viac – nielen rozprávkový príbeh. A Jindra k tomuto filozofickému konceptu aj orchester viedol.
Najväčším plusom tohto speváckeho kvarteta nepochybne bolo, že medzi postavami fungovala povestná chémia, všetci boli na role detailne pripravení, s postavami sú dostatočne zžití, takže sa mohli koncentrovať na výrazové nuansy. Čo však bolo na tomto obsadení zvláštne a ojedinelé, bola ich kompatibilita. Nepostrádali sme tú povestnú jednotiacu interpretačnú linku. Vytrvalé „wagnerovské“ hlasy, ktoré majú schopnosť neustále držať napätie vo výškach a drámu (tenor, soprán) mali schopnosť vtiahnuť do deja a držať napätie.
Ako sme už niekoľkokrát spomenuli, oporou spevákom bola hudba. Orchester nemal obavy hrať veľké, dramatické forte tutti – mal do činenia s kvalitnými sólistami, ale i to, čo od Rusalky vždy čakáme – tie introvertné leitmotívy, možno len malé prvky v orchestri, ktorý v kontraste s veľkým, farebným zvukom zrazu stíchne a podporuje vnútornú psychológiu postáv intímnymi, tichými partmi – aj tie však boli dostatočne, s potrebnou lyrikou, spevné. Skrátka, potrebný balans, intenzita hudby v kombinácii s kvalitnými speváckymi výkonmi. Kvarteto spevákom malo schopnosť zaplniť koncertnú sálu nielen v dramatických pasážach, ale i tých introspektívnych. A to je znak kvalitných interpretačných výkonov, ale i celkového pochopenia a prevedenia diela.
Zuzana Vachová
Foto: Miriama Fenciková
