Facundo Salgado je mladý argentínsky hudobník, skladateľ a multiinštrumentalista, v ktorého hudbe sa stretávajú tradičné rytmy Latinskej Ameriky s moderným elektronickým zvukom. Svoj projekt nazvaný Rumbo Tumba predstaví slovenskému publiku v rámci tohtoročného World Music Festivalu Bratislava.
V sobotu 28. 9. sa Facundo Salgado sa po prvýkrát zastaví na Slovensku v rámci svojho jesenného európskeho turné. Tento bývalý víťaz celonárodnej súťaže v loopovaní koncertoval už okrem Argentíny a susedných krajín (Brazília, Uruguaj, Čile) aj na festivaloch a v kluboch v Európe. V rámci projektu Rumbo Tumba vydal tri štúdiové albumy a na pódiu si hravo vystačí sám s basgitarou, perkusiami, minigitarou charango, indiánskymi píšťalami a elektronickými prístrojmi. Kým sa o jeho hudobných kvalitách budete môcť presvedčiť na vlastné oči a uši aj v Bratislave, položili sme mu niekoľko otázok.
Tvoja hudba pozostáva z dvoch zdrojov zvukov – na jednej strane sú to tradičné akustické nástroje z Južnej Ameriky a na druhej strane elektronika. Ktorý z nich bol prvý a ako si prišiel na nápad spojiť ich?
Ja som vždy hrával na hudobné nástroje, jednoducho som inštrumentalista, akurát sa zmenil môj prístup – keď som bol dieťa a puberťák, hral som skôr punk, hard-core a také tie „rockerskejšie“ veci. Jedného dňa som sa vybral na prázdninovú cestu, ktorá mala trvať dva týždne, no vrátil som sa až po šiestich mesiacoch. Rozhodol som sa precestovať Latinskú Ameriku, presnejšie andský región – sever Argentíny, Bolíviu a Peru. Tam som sa zamiloval do andskej hudby a priniesol som si z ciest kopu hudobných nástrojov – niektoré z nich používam dodnes v projekte Rumbo Tumba. Ale v hudobníckych kruhoch, v ktorých som sa v tom čase pohyboval, to nikoho až tak nebralo – to boli všetko „poctiví rockeri“, ktorí nechceli hrať tento druh hudby. A tak som si povedal, že to spravím inakšie a skúsim to spojiť s novými technológiami, ktoré mi umožnia tvoriť hudbu aj bez spoluhráčov, takže pri živých koncertoch používam okrem živých nástrojov looper.
Na nahrávkach a koncertoch Rumbo Tumba počuť aj niekoľko dychových nástrojov, ktoré používajú hlavne pôvodní obyvatelia Ameriky – sú to flauty quena a zampoňa. Tiež máš pre ne slabosť alebo sú tam preto, aby dodávali akúsi „etnickú príchuť a farbu“ hudbe, ktorú tvoríš?
Áno, používam nástroje ako quena a zampoňa, aj keď to nie sú moje hlavné inštrumenty, pretože ja hrám predovšetkým na strunové nástroje. Tieto drevené dychy sú veľmi známe po celej Južnej Amerike, používajú sa v podstate v celom andskom regióne, od Argentíny cez Čile, Bolíviu a Ekvádor, jednoducho vo všetkých hornatých častiach Južnej Ameriky. Sú súčasťou andskej hudobnej tradície, no zároveň sú dostatočne univerzálne. Ja ich používam, podobne ako ďalšie tradičné andské nástroje, skôr v takej experimentálnej podobe. Nesnažím sa napodobňovať tradičnú hudbu, ale s týmito nástrojmi experimentujem a skúšam vytvárať ako keby zvukové textúry latinskoamerického kontinentu.
Tvojím hlavným nástrojom (okrem basgitary) je gitarka charango. Je tento nástroj medzi súčasnými mladými Argentínčanmi rovnako populárny ako povedzme ukulele v USA a v Európe? Známym hráčom na minigitary je argentínsky hudobník Gustavo Santaolalla, ktorého ľudia na Slovensku poznajú ako člena skupiny Bajofondo Tangoclub a ktorý už pred viac ako 20 rokmi nahral sólový album Ronroco s použitím minigitár. Máš ty sám nejaké vzory pri hre na charango?
Charango je základný melodický nástroj, aspoň čo sa týka môjho projektu Rumbo Tumba, v ktorom posúva melódie dopredu. A naozaj je u nás veľmi populárny, no nemyslím si, že viac ako ukulele – aj tu v Argentíne je momentálne ukulele populárnejšie, možno aj preto, že je lacnejšie. Ak vravíme o nejakých hudobných vzoroch, tak musím povedať, že tým mojím bol Jaime Torres, ktorý bol legendárnym hráčom na charango nielen v Argentíne, ale v celej Južnej Amerike. Prednedávnom zomrel, no bol to človek, ktorý ako jeden z prvých dokázal spropagovať charango nielen v oblasti Južnej Ameriky, ale po celom svete. Fakticky to bol on, kto presvedčil Gustava Santaollalu, aby nahral album venovaný nástroju ronroco, čo je príbuzný charanga. Ronroco od Santalolallu je síce skvelá nahrávka, ale ja mám radšej Jaimeho Torresa a mali by si ho podľa mňa vypočuť aj ľudia na Slovensku.
V poslednej dobe sa objavilo veľa argentínskych nahrávok, ktoré kombinujú tradičnú hudbu a elektroniku – napríklad albumy z vydavateľstva ZZK, pre ktoré nahrávajú La Yegros, Chancha Via Circuito, King Coya a ďalší. Je to podľa teba nejaká nová vlna alebo len dočasná móda, a cítiš sa byť súčasťou tohto prúdu na argentínskej scéne?
Rešpektujem túto vlnu novej hudby z Argentíny či celej Južnej Ameriky, ktorá mieša prvky tradičnej hudby s elektronikou, ale nemyslím si, že to je niečo unikátne. Takýto prístup sa momentálne vyskytuje všade na svete. Súvisí to s rôznymi prístrojmi, ktoré nás každodenne obklopujú. Práve preto som svoj predchádzajúci album nazval Cable Tierra (Krajina káblov). Elektronické prístroje sú všade okolo nás, stále máme pod nohami kopu káblov, máme mobilné telefóny, ktoré dokážu nahrávať rôzne zvuky, počítače, a tak ďalej. Pripadá mi nevyhnutné, že toto všetko ovplyvňuje aj spôsob skladania hudby. Preto považujem za prirodzené, že hudbu vytvárame so všetkým, čo máme poruke. A čo sa týka vydavateľstva ZZK, k tomu čo robia, mám špecifický vzťah, okrem iného aj preto, že som ich priateľ a kolega. Poznám sa s mnohými z tých, ktorých si menoval, a s niektorými som aj hral. Môj prípad je však trochu iný, ja sa cítim byť skôr inštrumentalista, ktorý sa z rôznych osobných i umeleckých dôvodov o niečo lepšie skamarátil s technológiou. Myslím si, že ľudia zo ZZK sú oveľa viac zameraní na elektronickú scénu, čo so sebou prináša aj iný spôsob inštrumentácie. V podstate sú to však dve strany tej istej mince. V niektorých bodoch sa naše cesty pretínajú, ale ja dávam prednosť hraniu naživo, cítim sa byť skôr súčasťou žánru world music ako tejto novej elektronickej vlny, ktorá je zameraná viac na tanečnú klubovú hudbu. Ja si rád zahrám jedno aj druhé.
Prečo vlastne vystupuješ sám? Hrával si predtým aj s inými hudobníkmi?
Ja som hrával celý život s inými muzikantmi, ale to bolo o niečo ťažšie ako teraz. Mal som projekty, ktoré trvali dlhé roky, cestoval som s kapelami na turné, hrával som hlavne na basgitaru. Rumbo Tumba bolo spočiatku pre mňa skôr také hobby, jednoducho som mohol byť chvíľu sám doma a robiť si, čo sa mi zachce. Neskôr som zistil, že to má aj potenciál pri cestovaní, je totiž oveľa ľahšie zariadiť si turné, keď je človek sám ako keď sa musí koordinovať s inými hudobníkmi. Ďalším pozitívom je, že keď cestujem sám, môžem sa so svojou hudbou dostať ďalej, ako keby som mal celú kapelu. Okrem toho som rád niekedy osamote a rád si robím veci sám, takže v tejto chvíli si to užívam. Mám aj nejaké kolektívne projekty, no momentálne som hlavne sólista.
Cíti Rumbo Tumba nejaký rozdiel v prijímaní jeho hudby doma v Latinskej Amerike a napríklad v Európe? Je v jeho muzike niečo, čo môže pochopiť len rodený Argentínčan?
Nazdávam sa, že moja hudba je dostatočne univerzálna. Už samotná hudba je univerzálny jazyk, ale v mojom prípade, keďže robím inštrumentálnu hudbu, je to ešte jednoduchšie, pretože hudba hovorí sama za seba. Hudba, ktorú skladám, prirodzene obsahuje nejaké typické latinskoamerické farby a zvuky, keďže odtiaľ pochádzam, sú v nej aj zvuky prírody, okrem toho všetky nástroje, ktoré používam, sú zhotovené z dreva – tak sa volá aj môj posledný album – drevo z juhu (Madera Sur). Napriek tomu si myslím, že človek, ktorý je dostatočne schopný vnímať umenie, nemá problém porozumieť mojej hudbe. Hral som už v mnohých krajinách sveta a všeobecne môžem potvrdiť, že moje koncerty zväčša dopadnú dobre a darí sa mi udržiavať kontakt s publikom.
O tom, ako sa Facundovi Salgadovi s projektom Rumbo Tumba podarí udržať kontakt so slovenským publikom, sa môžete presvedčiť v sobotu 28. septembra na World Music Festivale Bratislava, v rámci ktorého vystúpi ako súčasť festivalovej After Párty v Bohéma Bare na námestí SNP od 22:00 hod. Okrem neho v ten večer vystúpi aj Erik Turtev, mladý multiinštrumentalista zo Šamorína. Podrobný program celého festivalu nájdete na internetovej stránke www.worldmusicfestival.sk.
TS: WMF – rozhovor: Vladimír Potančok
