Snímka Roztápanie belgickej režisérky Veerly Baetens vstúpila do slovenských kín, aby ponúkla vzácny kinozážitok pozostávajúci z kvalitne vyrozprávaného príbehu, detskej nostalgie, hlbokej a autentickej psychológie postáv, hereckých výkonov vyrážajúcich dych, ale aj napätia a hrôzy.
Eva sa vracia do svojej rodnej dediny s veľkým blokom ľadu, ukrytým v kufri auta. Keď sa dozvedela o pietnej akcii v rodnej dedine, ktorá si pripomína jej dávno mŕtveho kamaráta z detstva, rozhodne sa čeliť spaľujúcemu letu, ktoré navždy zmenilo jej život.
Oficiálna synopsa ani trailer toho o príbehu našťastie veľa neprezrádzajú. Dalo by sa povedať, že skôr chvályhodne zahmlievajú skutočnú podstatu filmu, ktorý je adaptáciou rovnomenného belgického bestselleru od spisovateľky Lizy Spit. O to ťažšie je pre mňa nevyzradiť príliš veľa v prípade, že ste s knihou, ktorú u nás možno dostať len v češtine, ešte neprišli do kontaktu, aby vám neunikol zážitok, aký som z filmu mal ja sám.
Film Roztápanie sa mimoriadne vydaril hneď na niekoľkých úrovniach a jeho sila spočíva v scenáristickom aj režijnom spracovaní. Nemal som tú česť prečítať si predlohu, no film je dôkazom toho, že scenáristická dvojica Veerle Baetens a Maarten Loix preniesla príbeh na plátno v tom najlepšom stave a neprekvapilo by ma, keby ho oproti predlohe ešte o čosi povýšili.
Vo filme vystupuje slušné množstvo postáv, ktoré sledujeme dokonca v dvoch časových rovinách. Tvorcom však forma ani početnosť charakterov nespôsobili žiadne ťažkosti, s ktorými by si nedokázali poradiť. Každá z postáv má v príbehu pevné miesto, prispieva do deja svojou troškou, má na udalosti práve taký vplyv, aký pre budovanie významov a gradáciu deja potrebujeme. Ak by čo i len jedna z nich z príbehu vypadla, celý film by sa rozsypal. Našťastie všetci plnia pre príbeh svoj vlastný účel a hoci sa to môže zdať ako samozrejmosť, takto premyslený a významovo komplexne previazaný súbor udalostí a ich aktérov sa len tak nevidí. Istotne za to môžeme vďačiť aj samotnej knižnej predlohe, no majstrovstvo adaptácie autorom filmu uprieť nesmieme.
S postavami bytostne súvisia aj ich hereckí predstavitelia a je nutné poznamenať, že pri castingu odviedli tvorcovia azda ešte lepšiu prácu ako pri písaní scenára. Reč je najmä o herečkách, ktoré si striedali hlavné úlohy v rôznych dejových líniách. Sprostredkovať hereckým umením tak náročné témy, s akými narába film Roztápanie, je výzvou aj pre skúsených umelcov. Režisérka Veerle Baetens však so zverenými detskými hereckými predstaviteľmi dokázala hotové divy, aj keď niet pochýb, že jej pri tom musel asistovať veľký tím psychológov a odborníkov na duševné zdravie.
Hlavná hrdinka si totiž prežila tristné detstvo a dostať do herečkinho výrazu všemožné odtiene smútku, naivity, túžby po hre, otupenosť z nelásky, to je umenie samo o sebe. Navyše, nehovorím tu len o stvárnení hlavnej postavy, ale každej postavy, ktorá sa na plátne objaví. Obsadenie filmu je priam geniálne, a to platí aj o výbere starších hercov a herečiek, ako dospelých podôb Evy, jej sestry Elisy či kamarátov Tima a Laurensa.
Dramaturgicky sa film pohráva s leitmotívom hádanky s kruciálnym významom pre celú snímku. Diváci, ktorí si už niekedy v partii zahrali Čierne historky veľmi rýchlo, prakticky už na začiatku filmu hádanku rozlúštia a prídu na to, kam dej smeruje, ale predvídateľný koniec nevadí. Oveľa dôležitejší je spôsob, ako k nemu hrdinka dospeje. Možno sa vám, tak ako mne, zažiada na konci viac zadosťučinenia, než koľko ho snímka ponúka. Keď sa vám však spadnutá sánka vráti na pôvodné miesto a necháte si udalosti z filmu v hlave trochu ustáť, možno takýto koniec radi prijmete. Eva v ňom totiž vystupuje ako skutočná hrdinka, najmocnejšia spomedzi všetkých, schopná činov, na aké by si iní netrúfli.
Významovú tabletku tvorcovia filmu schovali do bohatého letného príbehu o radostiach, no hlavne všemožných vážnych sklamaniach, ktorým môžu byť deti vystavené. Eva si prechádza toľkými sklamaniami, až sa to zdá byť na jednu nedospelú ľudskú bytosť priveľa. Istoty, ktoré hrdinka má a o ktoré prichádza, sa dotýkajú priamo divákov a rovnako na nich dopadá aj dezilúzia. Už spomínané kvality snímky a úctyhodná schopnosť rozprávať obrazom nútia divákov veriť každej sekunde filmu, a tak im zostáva len skúšať prijímať videné a počuté. Čo v prípade novinky od režisérky Veerly Baetens nie je vôbec ľahká úloha.
Prednosť Roztápania spočíva v tom, že tému traumy nepodáva iba cez prežívanie ústrednej postavy, ako to býva vo festivalovom filme zvykom, ale pridáva k nemu aj zaujímavú kauzalitu a bujnú epickú dejovosť, v ktorej je každý motív spoľahlivo dopovedaný a všetky detaily sú skutočne opodstatnené. Roztápanie je tak trochu festivalový veľkofilm, a to vďaka komplexnému prístupu jeho autoriek a autorov, ktorí nezabudli ani na ten najmenší aspekt svojho diela a s každou jeho časťou zaobchádzali s veľkou starostlivosťou a záujmom.
Tvrdosť a krutosť im azda odpustíte pri katarznom závere, ktorý, pravda, treba hodnú chvíľu spracovávať. No o tom sú predsa dobré filmy – majú rozprávať o dôležitých témach pútavo a s oddanosťou umeniu. Autorom filmu Roztápanie sa to bez pochýb podarilo a aj keď v ňom možno uvidíte, čo ste vo filme ešte nevideli a ani nechceli vidieť, napokon vám hlavná hrdinka dá silu sa s tým vyrovnať.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
