Ustáť zvláštny prístup hosťujúceho dirigenta Kodo Yamagishiho chcelo poriadnu dávku skúseností a rozvahy. Rozhlasáci zvládli ďalší abonentný koncert so cťou.
Šiesty abonentný koncert aktuálnej sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu ponúkol dobre postavenú dramaturgiu diel Rajtera, Brahmsa a Jongena. Večer otvorila štvorčasťová Sinfonietta per grande orchestra veľkej osobnosti slovenskej hudobnej kultúry – profesora Ľudovíta Rajtera. Ako fenomenálny dirigent ovládal orchester do bodky, čo sa prejavilo aj v jeho kompozíciách, zvlášť čo sa týka invencie v inštrumentácii.
Sinfonietta z roku 1993 sa otvára tajomne znejúcou vetou Allegro moderato. Orchester pod vedením hosťujúceho dirigenta Kodo Yamagishiho pekne vyspieval jednotlivé motívy, ktoré skladateľ dômyselne skrýva do veľkej zvukovej masy, no problematické sa ukázali byť niektoré nástupy. V pomalších častiach boli zreteľné nepresnosti, nástupy boli počuteľne nejednotné, čo kazilo celkový dojem prekrásne koncipovanej skladby. Nebola to však chyba hudobníkov. Kodo Yamagishi je typ zvláštneho dirigenta, ktorý akoby opomínal rytmiku. Keď ste sa naňho zadívali, pomerne puntičkársky dbal na nástupy jednotlivých nástrojových skupín orchestra, celý čas však jeho gestá smerovali k výrazovému stvárneniu skladby. Len občas sa zjavilo nepatrné gesto, ktoré naznačovalo dobu, nikdy však nie pri kľúčových nástupoch, kde sa orchester potreboval zjednotiť. Na rytmus akosi pozabudol. Namiesto klasickej partitúry mu na stojane v dirigentskom pulte svietil tablet, takže blikajúca partitúra namiesto papierových nôt nám asi mala pripomenúť, že sa píše 21. storočie (keby sme náhodou nevedeli). Takže veľké patetické plávajúce oblúky, ktorými Yamagishi detailne „maľoval“ výraz, síce mali za následok, že hudobníci sa do Sinfonietty vložili s absolútnou presvedčivosťou, no v pomalších častiach sa mierne rozpadali. Koncertný majster sa ich aj snažil zjednotiť, no povedzme si úprimne, takáto úloha ani nie je v jeho silách.
Podstatne lepšie zneli rozhlasáci v druhej časti kompozície, Scherzino. Presto. Orchester mal ťah, hral presvedčivo, je to mimoriadne zaujímavo farebne riešená časť, ktorá bola pre poslucháčov atraktívna. Na Rajterovej kompozícii bola sonorika priam magnetická: v tretej časti Andante un poco sostenuto dáva skladateľ do pozornosti sláčiky, ktoré v nádhernom v tremole hrajú v pianissime pomerne dlhý úsek. Táto mrazivá časť doslova hypnotizovala publikum a orchester sa s ňou vysporiadal bravúrne. Opäť sa potvrdilo, že Symfonický orchester Slovenského rozhlasu má vynikajúcich sláčikárov – po technickej, ale aj výrazovej stránke. Zvukovú krásu trošku narušili intonačne nečisté pozauny, ktoré svoje poškvrnené renomé napravili v záverečnej časti. Allegro vivace má dynamický charakter a nástup vo veľkom forte hudobníci zvládli na výbornú. Sinfonietta – to je ukážka obdivuhodnej práce s krátkymi motívmi, no najmä ukážkou toho, aké čaro skrýva orchester, či už je to rozmanitá paleta bicích nástrojov, dychových a sláčikových. Rajter vedel veľmi dômyselne pracovať aj s gradáciou a telesu sa túto zvukomalebnosť aj s patričným vyvrcholením podarilo do výrazu dostať.
Nasledovali Brahmsove Variácie na Haydnovu tému B dur, op. 56a, ktoré skladateľ skomponoval ako poctu Haydnovi. Celkovo osem variácií je možno zdanlivo banálnych, no kto pozná Brahmsovo dielo, veľmi dobre vie, že jeho kompozičná štruktúra je neobyčajne sofistikovaná. Napokon, rovnako ako dielo skladateľa, ktorý položil nielen základy klasicizmu, ale čerpali z neho aj mnohí romantici – Haydna. Brahms úvodom uvádza tému chorálu Svätého Antona v tempe Andante. Nositeľmi témy sú zväčša dychové nástroje a ústrednú tému hrá hoboj – za interpretáciu v tento večer klobúk dolu. Téma, hoci v piane, sa v podaní hobojistky nádherne niesla, bola vyvážená, pekne vyspievaná a plná emócií, nie však búrlivých, presne v intenciách skladby. Kontrastné časti tejto témy orchester pod vedením dirigenta zvládol na výbornú. Brahms v úvodnej téme zachováva z úcty k Haydnovi čistý, nedotknutý klasicizmus, čo hudobníci dobre pochopili a v tomto duchu aj hrali. Priklonili sa skôr k terasovitej dynamike ako k romantickej a dodržali tým štýlovú čistotu interpretácie. Už pri prvej variácii však zmenili spôsob, akým k dielu pristúpili (tu sa zjavne ukázali klady dirigenta, ktorý bol tak nadmieru koncentrovaný na výraz). Už znel v sále typický Brahms, jeho prekvapivo výbušné forte a nádherné piana v orchestri a jeho nenapodobiteľné, komplikované polyfonické štruktúry – v jednom mieste sa aj hudobníci mierne „nestretli“, ale všetka česť, že nakoniec sa z tej spleti dostali – pri dirigentovi, ktorý zanedbáva tak významne rytmus, ako to predvádzal Yamagishi, je to priam zázrak, že sa nakoniec predsa len zjednotili. Skladateľ v jednotlivých variáciách dáva mnoho priestoru najmä dychovým nástrojom. Okrem spomínaného hoboja treba vyzdvihnúť aj prekrásne flautové sólo, vynikajúce fagoty s violončelami, možno jediným rušivým momentom boli lesné rohy. V pianových sólach sa interpretom podarilo dosiahnuť presne to vnútorné napätie, ktoré je u Brahmsa tak bytostne potrebné.
Ďalším dôležitým výrazovým prvkom v kompozíciách tohto skladateľa, sú gradácie. A s tými sa popasoval orchester nadmieru dobre. Bolo zreteľné, že hudobníci dobre chápu štruktúru jednotlivých variácií, no nezabúdajú, že Brahms bol už romantickým skladateľom. Nie však patetickým, uplakaným. Zvlášť tieto variácie si vyžadujú osobitý prístup k interpretácii a rozhlasáci ich skutočne zvládli so cťou.
Belgický skladateľ Joseph Jongen je v našich teritóriách pomerne málo hrávaným autorom. Bol pedagógom a organistom, no napriek tomu, že komponoval od svojej mladosti v podstate až do staroby, pevne sa držal princípov kontrapunktu a striktných princípov hudobnej formy. Nebol tým typom experimentátora, ktorý by rád „rozbíjal“ to, čo bolo pevne dané, naopak, ctil si starých majstrov, preto dobre dopĺňal dramaturgiu celého koncertu. V druhej polovici večera znela jeho Koncertantná symfónia pre organ a orchester, op. 81, v ktorej sa ako sólistka predstavila Mari Fukumoto. Pôvodom japonská interpretka predviedla až neuveriteľné technické dispozície, keďže Jongen štvorčasťovú symfóniu postavil na mnohých, doslova virtuóznych pasážach, aké sú pri organoch neobvyklé. Zvlášť v rýchlych častiach sa ukázalo to, akou zdatnou technickou organistkou je. Len zo dve-tri miesta boli nečisté, aj to len preto, že v sólových partoch si nasadila prehnane rýchle tempo.
Jongenova symfónia však nie je romantickou jednohubkou. Bol kompozičným majstrom, zvukovo však bolo cítiť, že ju písal v roku 1926, teda aj jeho, logicky, zasiahol určitý vývoj v klasickej hudbe. Niekedy sú jeho témy ľubozvučné, krásne spevné, inokedy prekvapuje menším zmyslom pre spevnú melodickosť. Čo je však uňho príznačné – a to bolo aj pre sólistku a orchester nepomerne ťažkým orieškom, bola metrorytmická štruktúra. V druhej časti Divertimento, molto vivo, prekvapivo, z 2/4 metra Jongen predpisuje tému v 7/4 metre a v nepravidelných dobách sú citeľné synkopy. Pre Mari Fukumoto to nebol problém, so svojím partom sa popasovala bez akýchkoľvek prekážok. Mimochodom, v druhej časti znie aj nádherné flautové sólo a flautistke patrí veľká pochvala (rovnako aj na začiatku tretej časti) – flauta v tento večer znela vskutku bezchybne a nádherne. Jongen tým, že bol sám organista, nadeľuje v symfónii sólistovi (v tomto prípade sólistke) neobvykle náročný part.
V tretej, pomalej časti Molto lento, misterioso sa hudobníci museli popasovať s výrazom. Skladateľ do nej skrýva silný duchovný odkaz a preto – aj v piánkach bolo potrebné témy hrať s patričnou naliehavosťou. To sa orchestru podarilo. Čo však opäť bolo citeľné, to boli niektoré menej presné nástupy. Problém sme si však pomenovali vyššie.
Emocionálnou a inštrumentálnou smršťou sa začína záverečná časť Toccata (Molto perpetuo), allegro moderato. Priestor pre sólistku bol opäť efektný. Ukázala sa v tom najlepšom svetle. A orchester tiež. Celá časť je koncipovaná energicky, akoby skladateľ to, čo neodstal do troch predchádzajúcich častí, skrytú drámu, všetko zúročil do záverečnej – a samozrejme, nechýba záverečná, ohromujúca gradácia. A pod pyramídou to v tento večer skutočne doslova „vrelo“. Bol to výnimočný – v mnohom aj prekvapivý koncert s originálnou dramaturgiou, výnimočnou sólistkou a mimoriadne dobrými interpretačnými výkonmi.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: RTVS – Milan Krupčík
