„Snažím hrať nie pre seba a nie pre kontrabasistov, o to mi nejde. Ide mi o to, aby som hral skladby, ktoré pozná publikum. Tradičné skladby, ktoré majú ľudia v obľube a živo na ne reagujú. Nemusia to byť len virtuózne, rýchle skladby,“ hovorí o husľových transkripciách pre kontrabas pre náš portál svetová kontrabasová špička, Roman Patkoló, ktorý sa debutovo predstaví so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou Maroša Potokára.
Rodený Žilinčan Roman Patkoló začal s hrou na kontrabas už ako 13-ročný. O dva roky neskôr už svoj výnimočný talent pretavil do víťazstva v Národnej súťaži Slovenska. Od tohto momentu išla jeho hudobná kariéra strmo nahor. V roku 1999 zvíťazil v USA na Medzinárodnej kontrabasovej súťaži, o rok neskôr taktiež vyhral aj Medzinárodnú súťaž Johannesa Matthiasa Spergera, ktorá je považovaná za najznámejšiu svetovú súťaž v hre na kontrabas. Ocenenia a vyznamenania kontrabasového virtuóza dnes už musíme počítať v desiatkach.
V roku 2004 vyhral konkurz na post sólového kontrabasistu telesa London Symphony Orchestra. Od roku 2005 pôsobí v orchestri Opernhaus Zürich na poste zástupcu sólového kontrabasistu. Na svojom konte má nielen spolupráce s s telesami Nordwestdeutsche Philharmonie, Münchener Kammerorchester, Philharmonie der Nationen, Virtuosi di Kuhmo, Orchester divadla v St. Petersburgu, Camerata Moskva, Deutsches Symphonie Orchester Berlin a inými, ale taktiež aj sólové vystúpenia v koncertných sálach ako Herkulessaal v Mníchove, Meistersingerhalle v Norimbergu, v koncertnej sále Berlínskych filharmonikov či v Konzertsaal Stadtcasino Basel. Jeho virtuózne umenie si mohli vychutnať fanúšikovia na mnohých hudobných festivaloch doma i v zahraničí.
Patkoló sa však okrem skutočne bohatej koncertnej činnosti taktiež angažuje aj v pedagogickej oblasti a vo veku 24 rokov sa ako jeden z najmladších v Európe stal profesorom mníchovskej Hochschule für Musik und Theater. Úzko spolupracuje so svetoznámou huslistkou Anne-Sophie Mutter – od roku 1998 je štipendista jej nadácie a v roku 2011 spoločne realizovali turné v sprievode komorného orchestra Mutters Virtuosi.
Štátna filharmónia Košice si pre milovníkov klasickej hudby pripravila na štvrtok 3.februára skutočnú lahôdku. Do metropoly východu totižto prijal pozvanie sólista svetového formátu – Roman Patkoló, ktorý nám ešte pred koncertom poskytol exkluzívny rozhovor: o začiatkoch, o svojej kariére, o tom, aký koncert Košičanov dnes v Dome umenia čaká a mnohých ďalších témach. Jeho zmysel pre humor, neskutočná pokora, rozhľadenosť v mnohých témach svedčia o tom, že patrí medzi svetovú špičku, na ktorú máme byť právom hrdí.
Pán Patkoló, dnes ste svetoznámy kontrabasista, no ak sa máme vrátiť k Vašim začiatkom, zrejme ste si prešli pozoruhodnou cestou. Začínali ste na husliach, ktoré Vás – zrejme asi ako mnohé deti, pre ktoré je niečo povinné, až tak veľmi nebavili. Čo Vás na tom tak odrádzalo? Neimponoval Vám zvuk? Teória? Cvičenie? Skrátka, prečo Vás husle nechytili za srdce?
Husle z mojej strany nikdy neboli seriózne. Rodičia ma na ne dali z dôvodu všeobecného hudobného vzdelania. Tak, ako som chodil na rôzne krúžky alebo na angličtinu či na šachový kurz, chodil som aj na husle. Vydržalo mi to len tri mesiace, potom som radšej hral šachy (smiech). Nebral som to veľmi seriózne. Keď som cvičil na husliach, cvičil som s hodinkami, odstopoval som si päť minút denne, viac som nevydržal (smiech). Hral som rád futbal a učenie ma bavilo, dokonca všetky predmety ma bavili. Mal som veľmi rád matematiku, ale mojím najobľúbenejším predmetom bola fyzika.
Naozaj len tri mesiace Vás držali tie husle? A čo ďalej s hudbou? Ako ďalej pokračovalo hudobné vzdelanie?
Až keď som mal trinásť rokov, som sa náhodou dostal k hudbe, inak som bol rozhodnutý študovať fyziku, odporúčali mi to aj učiteľky. Môj otec hral vtedy v ŠKO v Žilne a prišiel v tej dobe jeden nový kontrabasista. Volal sa Ján Krigovský. Bol neskutočne aktívny, dokázal byť v tom istom čase na troch rôznych miestach (smiech). Otec ho počul hrať a povedal si, že ma pošle k nemu, aby som skúsil hrať na kontrabase. Mal pravdu, lebo hneď po prvej hodine ma namotivoval. Pán Krigovský má úžasné nadanie motivovať ľudí k hudbe. Ostalo mu to naďalej. Vtedy učil na Konzervatóriu v Žiline, dnes na Akadémii v Banskej Bystrici a hráva aj v barokových ansámbloch, takže sa z času na čas stretneme. Takže aj dnes, keď sa spolu rozprávame, dokáže ľudí povzbudiť, vždy z tých stretnutí odchádzam pozitívne naladený. On bol teda tou hlavnou príčinou, prečo som si nevybral fyziku, ale kontrabas.
To je až neuveriteľný príbeh, stále som šokovaná, že len pár mesiacov ste ako dieťa hrali na hudobnom nástroji a dnes patríte medzi svetovú kontrabasovú špičku. No povedali ste aj ďalšiu vec, a to je, že ste sa rád učili. Mnohí muzikanti sú totiž jednostranne orientovaní a nedbajú o všeobecné vzdelanie, Vy, naopak, ste ho absolvovali. Je podľa Vás všeobecné vzdelanie profesionálnych umelcov dôležité?
Určite! V západných krajinách je to už dnes normalizované. Deti nedávajú do základných umeleckých škôl za účelom, aby sa z nich stali profesionálni hudobníci, ale najmä preto, aby získali všeobecné hudobné vzdelanie. Najviac sú v móde klavír, spev a husle.
Takže nič sa nezmenilo za 30 rokov?
Nič (smiech). Ale čo sa týka samotného kontrabasu, zmenilo sa veľa. Za mojich čias existovali veľké kontrabasy, ktoré ja volám slony (smiech). Teraz začali vyrábať mini kontrabasy, ktoré sú o polovicu menšie ako violončelá, takže deti na ne začínajú hrať zhruba od štyroch- piatich rokov. V Bavorsku je v súčasnosti špeciálna škola, kde sa špecializujú na výuku na kontrabas. Prišlo to dosť neskoro, trošku sa s tým meškalo. Na Slovensku to postupne zavádza aj pán Krigovský a chce dosiahnuť, aby to bolo na podobnom spôsobe výuky. Teda už malé budú môcť začať hrať na kontrabase.
Veľkú zásluhu na tom, že ste začali hrať a tak intenzívne, má na tom teda práve Váš pedagóg Ján Krigovský. Do akej miery dokáže v mladom veku rozhodovať talent, pracovitosť, no i motivácia zo strany pedagóga?
Na prvé miesto by som určite dal motiváciu pedagóga, lebo z nej automaticky vychádza pracovitosť. Keď sa človeku nechce, v mladom veku pracovať nebude. Je to istá pyramída. Aj to slovíčko talent by som vymenil za motivácia a záujem. Myslím, že talent sa bez záujmu a motivácie nemôže rozvinúť. Je to reťazová reakcia, nikdy nemôže jedno fungovať bez druhého.
Pán Krigovský je nielen muzikant, ale i pedagóg a neúnavný propagátor hudby – telom i dušou, ako sa hovorí. Práve v nedávnom rozhovore mi pán profesor Lapšanský spomínal, že Slovensku takéto osobnosti chýbajú, no keď sa zjavia, takéto mestá alebo obce doslova ožijú kultúrou. Sú to zapálení ľudia, ktorí vo voľnom čase organizujú podujatia a spravia všetko pre to, aby kultúra v ich meste žila. Je pán Krigovský tento typ človeka?
Myslím si, že by bolo treba viacero takýchto ľudí. Pán Krigovský neustále organizuje benefičné koncerty, festivaly – všetko na úkor svojho voľného času. Je to z jeho strany pravdivá láska k hudbe. Určite sú takí ľudia na Slovensku, no nebolo by zle, ak by ich bolo ešte viac.
Váš štart v zahraničí bol raketový. Po štúdiách v zahraničí ste sa stali štipendistom nadácie Anny-Sophie Mutterovej. Ako hodnotíte túto spoluprácu?
Bolo to obrovské šťastie a privilégium. Boli mi naklonené hviezdy. Môj vtedajší profesor Klaus Trumpf poslal potajomky nahrávky Sophie, o čom som vôbec ani netušil (smiech). Naozaj! Do poslednej chvíle som nič netušil. Povedal mi len toľko, aby som si nacvičil hodinový program, vraj príde do školy návšteva a bude si ma chcieť vypočuť. Dôvod som však nevedel. Keď som videl, že prišla Anna Sophie Mutter, bol som v šoku. Hral som hodinu vkuse a mal som obrovské šťastie, že som sa stal štipendistom jej nadácie. V mojich časoch sme boli len traja, violončelista Daniel Müller-Schott a huslista, ktorý je koncertný majstrom Das Deutsche Symphonie-Orchester v Berlíne. Postupne tam prišlo viacero známych umelcov. Mutterová sa snažila ušiť na mieru individuálny program, v mojom prípade sa zamerala na repertoár. Vedela, že kontrabasový repertoár je menší a nemáme toľko kompozícií, takže sa zamerala, aby pre nás viac komponovali skladatelia. Vzniklo teda mnoho kompozícií napríklad od Wolfganga Rihma, Krzysztofa Pendereckého, André Previna… Ešte som bol v mladom veku, mal som 16 rokov a dostala ma na svetové pódiá takou formou, že na jej koncertoch som si mohol zahrať dvojkoncerty alebo rôzny ďalší repertoár. Vďaka týmto aktivitám sa významne rozšíril repertoár pre kontrabas. Začal som spolupracovať so skladateľom z Vilniusu, volá sa Gediminas Gelgotas, ktorý si všimol, že hrám skladby s husľami. Začal komponovať skladby pre kontrabas a husle. Ďalej je to Kamila Šimonová, talentovaná slovenská skladateľka. Natočili sme aj CD. Určite musím spomenúť aj československú skladateľku, pani Sylviu Bodorovú, ktorá skomponovala Bruromano, dvojkoncert pre gitaru, kontrabas a orchester. Interpretoval som ho s talentovanou gitaristkou Miriam Rodriguez Brüllovou. Teraz nás čaká ďalší projekt s pani Bodorovou, kde bude gitarový koncert pani Bodorovej s orchestrom a zaznie dvojkoncert pre gitaru a orchester. Sú naplánované aj ďalšie koncerty vo Wiener Musikverein, ale aj Čechách. Veľmi sa nám zapáčila hudba pani Bodorovej.
Čím je Vám hudba Sylvie Bodorovej blízka? Čo vás na súčasnej hudbe musí zaujať, aby ste sa podujali interpretovať ju? Nemáte trošku taký pocit, že dnešní skladatelia sa ocitajú v slepej uličke a ťažko nachádzajú invenciu? Buď sa obracajú k tradicionalizmu alebo komponujú v duchu Darmstadtskej experimentálnej školy, prípadne ešte kopírujú americký minimalizmus…
Áno, presne tak. Je to veľmi ťažké v súčasnosti. Mňa osobne zaujme súčasná tvorba, keď je to moderná hudba, ale aj melodická. Nepodobá sa to, samozrejme, na Čajkovského ani na Brahmsa, je to moderné. Experimentálnej hudbe nerozumiem a nečudujem sa, keď ľudia odchádzajú z takýchto koncertov. Ak interpret nedokáže takúto hudbu stráviť, čo má robiť chudák divák (smiech). Už som raz zažil na festivale DAVOS na medzinárodnom festivale ekonomiky, kde sa zišli mecenáši ekonomík z rôznych krajín, neuveriteľnú reakciu jednej diváčky v publiku. A tá diváčka nebola hocikto, ale známa osoba. Hrali sme tam ako komorný ansámbel experimentálnu hudbu, sám som mal problém pochopiť ju. Hneď v prvej rade, v bezprostrednej blízkosti, asi meter od nás, sedela Shakira. A všimol som si, že asi po piatich minútach sa zdvihla a odišla von. Ja som bol dokonca rád, že otvorene dala najavo svoj názor, pričom skladba trvala asi dvadsať minút. Je to osoba, ktorú každý pozná, takže každý v sále to musel vidieť. Dala najavo, že nemusíme v hudbe ísť týmto smerom a ja som sa z toho tešil, že ten postoj dala otvorene najavo. Pre mňa je dobrá súčasná hudba taká, že ju dokáže pochopiť nielen interpret, ale aj poslucháč. Dokáže k nim prehovoriť, osloviť emóciami a zanechá v interpretovi i poslucháčovi istý pocit.
No tak to je naozaj dobrá historka, našťastie, Vy ste interpret, ktorý si môže vyberať a pre ktorého komponujú. Poďme ku koncertným vystúpeniam s Annou-Sophie Mutterovou – teda husle a kontrabas, majú na pohľad výrazovo, inštrumentálne, registrami i farebne, málo spoločné, no keď sa do nich poslucháč započúva, odhalí nečakanú krásu, virtuozitu a mnoho spoločných menovateľov. Počula som napríklad Pendereckého Dvojkoncert pre husle a kontrabas a je to majstrovský kus. Ako vznikajú tieto diela? Ide aj o intuitívny štýl komponovania? V čom Vy osobne vidíte spoločné body a v čom naopak – protiklady, ktoré sú vhodné pre tektoniku kompozícií?
Aj dvojkoncert André Previna, ktorý trvá 25 minút, aj Pendereckého kompozícia, všetky skladby vznikli tak, že každému jednému som robil prehrávky. Takže som ešte pred komponovaním konzultoval priamo so skladateľmi. Chceli zistiť, akým smerom sa uberá moja interpretácia, aby vedeli kompozície, takpovediac, ušiť na mieru. Previn často využil to, že husle dal do najvyšších polôh a kontrabas do najnižších polôh, aby dosiahol kontrast medzi nástrojmi. Previn je veľmi farebný. V druhej časti zase spravil opak: dal husle do zvyčajnej polohy a kontrabas do vysokej, aby sa dostali takmer do rovnakej výškovej polohy. Skladateľ Wolfgang Rihm a jeho dielo, to bolo pre mňa veľké prekvapenie. Dal kontrabas do najvyššieho registra, ledva sa to dalo zahrať a husle zase najhlbšie, ako sa to vôbec dá – kontrabas teda znel vyššie, ako husle. Aj rytmicky to tomu zodpovedalo. Skladatelia teda práve využívajú rôznorodosť nástrojov.
No spolu to vyznieva veľmi zaujímavo, vyznievajú špecifiká týchto nástrojov, ich kontrasty, ale aj nečakané spoločné polohy, ktoré by sa týmito experimentmi asi nikdy neukázali…
Ja mám kontrasty veľmi rád. Husle a viola sú si veľmi blízke, alebo čelo a kontrabas. No husle a kontrabas, to sú vzdialené registre. Keď teda znejú spolu, je to podstatne farebnejšie.
Priznám sa, že som si niekoľkokrát pustila aj Váš neuveriteľný „battle“ s Vengerovom – Montiho Csardás. Tento kus je pre publikum vždy lákadlom, no hrať ho na kontrabase je asi novinkou aj pre publikum. Je to pre kontrabasistu výzva? Pre huslistu je to, samozrejme, povinný repertoár, no Vy ste sa museli technicky vysporiadať s polohami, ktoré asi nevyužívate každodenne. Ako vôbec tento nápad vznikol? A samozrejme, opäť sa tu stretávame s unikátnou kombináciou spojenia huslí a kontrabasu…
Hral som to v rámci programu pre ZDF. Bolo to poslednýkrát, čo som tú skladbu hral. Je to milá skladba, ale nie je to skladba, ktorú by som zaradil do svojho repertoáru. Je to veľmi ťažké zahrať technicky, ale hráva sa až príliš často, takže človek je z toho veľmi prejedený. Keď som mal trinásť rokov, hral som skladbu Tarantella, hral som ju všade, vždy a dostal som sa do istého bodu, že už tú skladbu nemôžem hrať. To isté platí aj o Montiho skladbe (smiech).
Ste interpret, ktorý bežne zahrá repertoár určený pre husle, na kontrabase. Príkladom je skladateľ Pablo de Sarasate a jeho Zigeunerweisen (Cigánske melódie). Niektorým to môže pripadať až nemysliteľné, lebo repertoár, ktorý je náročný na husliach, Vy zahráte na náročnom, podstatne menej pohyblivom kontrabase, navyše, sú tam aj rytmicky náročné party. Máte viacero takýchto transkripcií v repertoári. Ako si ich vyberáte a prečo tieto technicky náročné skladby vôbec interpretujete?
Vyberám si transkripcie, ktorých je veľa. Veľa basistov hrá aj Dvořákov husľový koncertov, niektorí aj Bruchov husľový koncert. Tieto skladby nehrám, pretože transkripcie si vyberám po dlhom zvážení a analyzovaní, či vôbec pekne vyznejú na kontrabase, alebo nevyznejú. Pretože existuje veľa transkripcií, ktoré sa dajú technicky zahrať, ale tónovo, farebne a muzikálne vyznejú veľmi zle. A tie určite nechcem hrať, preto si svedomito preverujem skladby. Hrám ich pred kolegami, huslistami, aby mi povedali, či sa to približuje husľovej interpretácii alebo či je to úplný cirkus a mám to radšej zabaliť (smiech). Mám úprimných kolegov, ktorí mi to od srdca povedia. Prečo to robím? V prvom rade je dôvod ten, že sa snažím hrať nie pre seba a nie pre kontrabasistov, o to mi nejde. Ide mi o to, aby som hral skladby, ktoré pozná publikum. Aby ich publikum spoznalo, tradičné skladby, ktoré majú ľudia v obľube, živo na ne reagujú. Nemusia to byť len virtuózne, rýchle skladby. Hrám aj pomalé skladby, Mendelssohna – Pieseň bez slov, Rusalku – áriu Měsíčku na nebi, Rachmaninova a mnohé ďalšie. Skladby sa páčia aj mne a mám radosť, aj vtedy, keď sa páčia aj publiku. Je to mojím cieľom, aby sa páčili aj publiku. Ak porovnávame klasickú hudbu s populárnou, populárna je napísaná jednoduchšie a ľudia ju dokážu pochopiť. Napríklad Elvisova Love me Tender, je krásna a ako sa hovorí, v jednoduchosti je sila. Publikum takúto baladu okamžite pochopí, či je to mladý človek alebo starší. Snažím sa teda vybrať také skladby, aby ich ľudia chápali. Dvořáka pochopia, no keď budem hrať Schönberga, tak rýchlo to zase ľudia nepochopia a ja tiež nie (smiech).
Napokon, umenie má byť aj určené pre ľudí, ak je interpretované, hoc aj virtuózne, len samoúčelne, stráca zmysel. Rovnako aj interpretačné súťaže, ktoré sa za uplynulé roky stali prehliadkou čo najlepších technických výkonov. Nie je to smutná vizitka? Nemalo by sa viac prihliadať na výraz, emócie a nie na to, kto je rýchlejší, technicky zdatnejší? Veď tí interpreti často hrajú rovnako…
Máte pravdu, bohužiaľ, tiež sledujem, že interpretačné súťaže prihliadajú na technické výkony. Už Bartók kedysi povedal, že súťaže nie sú pre ľudí, ale pre kone (smiech). A ja v tomto plne súhlasím. Ale problém je, že sa dnes vytratili v interpretačnom umení osobnosti, chýbajú veľké mená ako kedysi. Aj Mutterová to hovorí. Kedysi ste skrátka okamžite rozpoznali, keď hral David Ojstrach, Gidon Kremer, v dnešnej dobe tým, že je všetko zamerané na perfekcionalizmus, všetci hrajú ako švajčiarske hodinky, ale hrajú rovnako. Nie je to atmosfére, o muzike, ale o tom, aby tam nebola ani jedna chybička, ani jedno zaváhanie, všetko bolo dokonalé, virtuózne, no zabúda sa na osobitosť, na špecifickosť, na unikátny štýl a tvorivosť.
Inak, keď už hovoríme o virtuozite a o špičkovom interpretačnom umení – existuje taký vtip. Novinár sa pýta virtuózneho muzikanta: tá Vaša interpretácia bola skvostná, to sa musí človek narodiť s takým talentom. Hudobník odpovedá – nie, to sú hodiny cvičenia. A novinár oponuje, no tak ale predsa len, ten výraz, niečo musí byť medzi nebom a zemou, že ste tak krásne hrali. Hudobník odpovedá – nie, to sú hodiny cvičenia. Ale tá lyrika, ten tón, to predsa musí ísť zvnútra človeka. Hudobník odpovedá – nie, to sú hodiny cvičenia. Čo na to hovoríte? Reagovali by ste rovnako?
Poznám taký vtip v kreslenej forme. Aj som videl také tričko, vpredu je napísané ako sa dostať do Carnegie Hall a na zadnej strane, Cvičiť, cvičiť, cvičiť (smiech). Predtým som sa tiež riadil heslom – cvičiť, cvičiť, cvičiť. Pani Mutterová mi to vyslovene zakázala. Povedala mi, že by som nemal strácať toľko času zo života cvičením, ale hľadal nové cesty experimentovaním. Teda netrápiť sa päť hodín pri pasáži, ktorá je technicky náročná, no hľadať cestu, ako byť uvoľnený pri hraní. Uvoľnenosť som hľadal viac ako dvadsať rokov (úsmev). Je to mojou prioritou, náročné pasáže sa potom lepšie daria. Človek má viac času. Ísť na náročné skladby uvoľňovacími a novými, experimentálnymi cestami a hľadať nové spôsoby, ako ich zvládnuť. Je to neustále mojou prioritou, ako vybrať v technike ten správny spôsob, akým to je jednoduchšie nacvičiť, a tým pádom ušetrím množstvo času. A opäť, ako som už spomenul, slovko talent by som nahradil slovom motivácia. A namiesto drina by som dal cvičenie. Vidím, že mnohí profesionálni hudobníci majú zdravotné problémy, s chrbticou, rukami, nervovými zakončeniami, hrajú mnoho hodín denne a nie sú pri tom uvoľnení. Technika hrania je veľmi dôležitá. Šetrí čas a dosiahne sa pritom lepší výsledok. Najlepším dôkazom toho sú takzvané zázračné deti, ktoré pochádzajú napríklad z Južnej Kórey, ktoré dnes hrajú neskutočne dobre. Nielen muzikálne, ale aj po technickej stránke. Majú šesť rokov, ešte si nestihli odcvičiť dvadsať rokov desať hodín denne. Mali to šťastie, že sú perfektne uvoľnené a perfektne nasmerované.
Využívajú tento spôsob uvoľnenej hry?
Určite, pretože viem, že si volajú rôznych profesorov, ktorí ich k tomu od malička smerujú. Mať pri hraní pohodlie a hrajú síce 10 hodín denne, no dosahujú vynikajúce výsledky.
Vyrazili ste mi dych, keď ste povedali, že malé deti hrajú desať hodín denne, ale pri týchto deťoch ma už zrejme nič neprekvapí. No čo som si všimla, je zaujímavý fenomén. Dnes už je muzikalita Aziatov je úplne iná, v ich frázovaní necítiť tú matematickú presnosť ako kedysi, pred desiatkami rokov… Čím to je?
Máte pravdu. Pozývajú si renomovaných profesorov z Európy a snažia sa približovať k európskemu umeniu a sú veľmi muzikálni. Väčšinu súťaží, štatisticky vyhrávajú Kórejci alebo Číňania. Dosiahli totiž nielen perfekcionalizmus, ale aj muzikalitu.
K tejto metóde uvoľnenia, o ktorej ste hovorili, sa snažíte viesť aj svojich žiakov? Doplníme, že v mladom veku – ako 24-ročný, ste sa stali profesorom na Hochschule für Musik und Theater München…
Hneď sa snažím viesť svojich žiakov k tomu, aby mali uvoľnené ruky, držanie tela, držanie nástroja. Dlhé roky sa tým zaoberám a spolupracoval som s jedným špičkovým fyzioterapeutom. Zistil som veľmi zaujímavé veci, napríklad, človek pri hraní je veľmi napnutý. Myslí si, že má napnuté ruky, chrbticu a snaží sa ich uvoľniť. No pritom stačí uvoľniť pery, aby sa uvoľnili nohy. Je potrebné sa zamerať na také časti tela, na ktoré by človek ani nepomyslel. Niektorí napínajú uši, pritom je napnutá celá hlava. Zameriavam sa teda na menšie partie tela. Keď má hráč napnutú ruku, hľadám príčinu niekde inde.
Sú to neskutočne zaujímavé veci, o ktorých by sa s Vami dalo diskutovať celé hodiny (smiech), ale poďme už k dôvodu, pre ktorý ste na Slovensku. Vo štvrtok – 3. februára Vás uvidíme v Dome umenia v Košiciach…
Dnes budem koncertovať so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou Maroša Potokára. Mali sme už aj prvú skúšku a hralo sa mi s muzikantmi veľmi dobre. Na koncert sa teším veľmi, lebo je to pre mňa debut s košickou filharmóniou. Musím povedať, že sú to veľmi príjemní ľudia, Maroš Potokár, pani riaditeľka Košickej filharmónie Potokárová, skrátka, všetci, ktorí majú do činenia s koncertom. Okrem toho, že Maroš je veľmi dobrý dirigent, myslím si, že je vynikajúci huslista. Za krátku dobu dal dokopy orchester po technickej stránke aj muzikálne. Vyslovene sa na tento debut teším!
Košice majú svojskú atmosféru. Vy ako Žilinčan, no dnes žijúci v zahraničí – aspoň ste sa prešli po meste?
Košice majú neskutočnú, krásnu atmosféru. Aj keď je to väčšie mesto ako Nitra či Žilina, má to veľmi pokojnú atmosféru, mám to mesto veľmi rád. Bol som sa prejsť v centre na Hlavnej a doslova som preciťoval každý moment. Je to očarujúce, najmä centrum, Dóm a historické budovy, to všetko má veľmi špeciálnu atmosféru.
O Giovannim Bottesinim hovoríte, že je Paganim kontrabasu. Bol považovaný za kontrabasového virtuóza, za najlepšieho hráča v dobe, v ktorej žil a pôsobil. Interpretovať budete Bottesiniho Koncert pre kontrabas a orchester č. 2. Čím je tento koncert špecifický?
Oficiálne má dva koncerty. Bol považovaný za Paganiniho kontrabasu, nepoznám ani jediného sláčikára, ktorého prirovnávali k Paganinimu. Bol to len Johannes Matthias Sperger a Bottesini. Dovtedy nikto nehral sólovo na kontrabase. Skomponoval 18 kontrabasových koncertov. Spravil revolúciu v kontrabase, napísal aj dvojkocnert pre kontrabasy a nedokázal nájsť druhého hráča, ktorý by to s ním dokázal zahrať. Bol operný skladateľ, ktorý napísal mnoho opier. Úzko spolupracoval aj s Verdim, Bottesini mu odpremiéroval Aidu v Káhire. Každé dielo má niečo spoločné s operou a tým, že v technike bol revolucionár, už v tej dobe ho prirovnávali k Paganinimu. Už v tej dobe bol natoľko vážený, že po smrti ho pochovali k tesnej blízkosti k Paganinimu. Uctili si ho teda aj po smrti. Je to jediný sláčikár 19. storočia, ktorý bol tak úzko porovnávaný s Paganinim. Tak, ako Paganini písal svoje diela pre seba, Bottesimi bol ten istý prípad. Jeho diela sa začali hrávať až pred 50. rokmi. Prvý kontrabasista, ktorý sa opovážil zahrať jeho dielo, bol považovaný za virtuóza a bol okamžite prijatý do Berlínskej filharmónie. Aj dnes sú jeho diela obrovskou výzvou. Po všetkých stránkach sú jeho diela výzvou.
A na záver dovoľte otázku: Na Slovensku, žiaľ, počas pandémie, trpí nielen kultúra, ale aj umelecké školstvo. Mnohí ľudia z brandže, vrátane pedagógov Konzervatórií či vysokých škôl mi potvrdili, že klesá záujem mladých ľudí o umenie, niektorí dokonca počas štúdia odišli. Mladí skôr začali vyhľadávať pragmatické smery – ekonómia, právo, medicína. Myslíte si, že je to dočasný stav? Ste optimista? Navyše, Vy môžete porovnávať aj so zahraničím – je tam situácia odlišná?
Dúfam v to, že je to dočasný stav. Keď sa pozriem na ostatné krajiny, napríklad v Nemecku si ešte nezvykli úplne chodiť na koncerty, zrejme sa majú ešte trošku obavy. Vo Švajčiarsku sa doslova hrnú na koncerty. Dobrým znamením je, že ľudia na Slovensku majú o kultúru záujem. Verím, že všetko sa časom zlepší.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Archív Romana Patkolóa
