„Keď som prišiel do Košíc a načrtol som dramaturgické smerovanie na viac rokov, bol som jemne upozornený, že Wagner sa tu nedá robiť,“ hovorí pre náš portál šéf košickej opery Roland Khern Tóth, ktorý po Mahlerových piesňach chystá pre milovníkov opery Tristana a Izoldu v novátorskom spracovaní.
V septembri ste predstúpili pred verejnosť ako nový riaditeľ opery ŠDKE s tým, že ste mali kompletne pripravenú dramaturgiu na celé sezónu. Uviedli ste, že ste sa snažili v opere, balete a činohre naplánovať takú sezónu, ktorú by ste robili, aj keby nebola pandémia. To všetko ste však plánovali v auguste, za uvoľnených opatrení. Keď sa na to dívate spätne, boli ste vtedy plný optimizmu a verili ste, že sa všetky tituly, ktoré ste si naplánovali, aj podaria zrealizovať?
Každý cieľ potrebuje jasný plán, nielen v umení, divadle či v opere. Aj v spoločnosti a v bežnom živote. I v tejto dlhej a neistej situácii, v ktorej sa ocitla celá spoločnosť, je a bolo potrebné s čistou hlavou nastoľovať viaceré alternatívy , a byť pripravený na veľkú mieru flexibility. V auguste 2020 sme vedeli už viac o pandémii, ako to bolo na začiatku. Nové vedenie ŠDKE sa rozhodlo naplánovať štandardnú, takpovediac „utopisticko normálnu“ sezónu či hrací plán, ale aj dlhodobejšiu dramaturgickú líniu pre jednotlivé súbory. Rátali sme však aj s neuskutočniteľnosťou našich plánov a pripravovali sme aj alternatívy, čo budeme robiť, ak sa divadlá opäť zatvoria, ako a čo ponúkať v online priestore.
Zaradiť do repertoáru belcantovú operu bolo mojim želaním a po tom, ako pani Gruberová potvrdila dve rozlúčkové predstavenia v Košiciach v opere Roberto Devereux, celý tím opery sa pre tento projekt nadchol a áno, verili sme, že ju zahráme naživo nielen pre košické publikum, ale aj jej zahraničných fanúšikov. Koniec koncov, v novembri sme mali inscenáciu hotovú, v decembri sme natočili aj pracovnú „premiéru“ opery. Na Slovensku sa neustále menili nariadenia – najskôr hrať pre 50 divákov, následne ísť do online priestoru, či mať na javisku iba 6 protagonistov. V decembri sme mohli opäť otvoriť divadlo do polovice kapacity. Ten, kto mal skúsenosť s umením, divadlom, však vedel, že takto sa meniace opatrenia znemožnia normálny chod divadla. Nedá sa mihnutím ruky totiž dať do pohybu živý kolos stovky umelcov počas večera v Opere. To bolo obdobie, kedy sme začali pripravovať aj naše nové komornejšie online projekty pod názvom SVEDECTVO MMXX.
Už vtedy ste spomenuli v súvislosti s účinkovaním našej svetoznámej opernej divy, kráľovnej koloratúry, Edity Gruberovej, termín „covidová réžia“. Možno ide len o pracovný termín vyplývajúci s aktuálnych, striktných pandemických opatrení, ale v súvislosti s inscenáciou opery Gaetana Donizettiho Roberto Devereux ho možno využiť aj v zmysle romantického príbehu nenaplnenej lásky… Dnes už vieme, že vzhľadom na silnú, druhú vlnu pandémie sa pani Gruberová nebude môcť zúčastniť premiéry v Košiciach. Aký je plán B? Čo bližšie nám viete povedať k spomínanej „covidovej réžii“?
Veľmi starostlivo sme vnímali zdravie a riziko účinkovania našich umelcov. Opera je kontaktné umenie. Na scéne či v orchestrisku máte desiatky umelcov, nehovoriac o veľkom počte ľudí v zákulisí. Ja osobne som komunikoval cez agenta p. Gruberovej a taktiež náš dirigent, jej dlhoročný spolupracovník Peter Valentovič priamo s pani Gruberovou našu predstavu réžie. Spoločne sme sa dohodli na poloscénickom predvedení opery s použitím jej kostýmov z Bavorskej štátnej opery a jej scénických skúseností s rolou Alžbety pre Košice.
Z tohto základu potom režisér Anton Korenči a choreograf Andrej Petrovič nastavili pohyb na scéne tak, aby bolo čo najmenej interakcií medzi sólistami či zborom. Môže to evokovať covidový svet, ale aj nedosiahnuteľnosť ľudských dotykov a pocitov, či fyzický odstup. Neustálu túžbu po mladosti, večnosti či nenaplnenej láske. Kostymérka Mitzy von Hoffmann spojila náš súčasný svet s jemným dotykom dávnej alžbetínskej doby, a divák sa sám rozhoduje o tom, či tento príbeh vníma očami kráľovnej Alžbety v súčasnosti, alebo my hľadíme na ňu ako na dávnu minulosť. Medzinárodné a ansámblové spevácke obsadenie okolo pani Gruberovej sme nastavili tak, aby sa umelci navzájom inšpirovali. Po tom, ako ohlásila pani Gruberová ukončenie jej jedinečnej speváckej kariéry, sme prispôsobili réžiu pre novú predstaviteľku Evu Bodorovú, ktorá vniesla do skúšok energiu mladej Alžbety.
Videl a počul som ju spievať počas leta v novej opere „Impresario Dotcom“ slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej v Bregenzi. Sopranistka ohúrila divákov, ale aj kritiku svojou javiskovou charizmou a hlasovým prejavom, ktorý napriek náročnému partu interpretovala súčasné dielo s istotou, divadelnosťou a veľmi presvedčivo.
V jej podaní bude kráľovná počas troch dejstiev prechádzať jasnou zmenou starnutia, vidíme mladú a zaľúbenú ženu, ale aj mocnú kráľovnú, ktorej sila a city sú ničivé. A v jednom momente sú jej rozhodnutia už nezvrátiteľné, ktoré iba potvrdzujú, že žijeme jedinečný život, ktorý máme len jeden, či už ste kráľovnou alebo obyčajným človekom.
David Astorga, ktorý bude spievať titulnú rolu v opere, je mladý tenorista, ale už známy v belcanto „fachu“, s nádhernou farbou hlasu a silným volumenom. Do divadla priniesol veľkú mieru profesionality a pracovitosti, jeho herecké nasadenie nám približuje reálny pocit bolesti, smútku či šťastia. Nehrá svoju postavu, ale sa ňou stáva. Naštudoval túto rolu už pre Operu Teatro Massimo v Palerme avšak pre covid ju museli posunúť. Po prvej árii na skúške v Historickej budove ho Zbor ŠDKE odmenil nefalšovaným potleskom. Jeho interpretácia tejto belcantovej opery znie v Historickej budove naozaj nádherne.
Keď sme už pri tomto titule –Vivi ingrato a lei d’accanto patrí medzi najkrajšie a najznámejšie belcantové árie svetového repertoáru. Asi ťažko si predstaviť na mieste pani Gruberovej niekoho, kto aj túto áriu zaspieva s takou krásou a citom. Bolo náročné vyrovnať sa so zrušenou udalosťou roka?
Pre nás bola ohromná česť, že pani Gruberová po 52 rokoch prijala pozvanie od operného domu na Slovensku a práve to boli Košice. Kto sleduje jej kariéru vie, aký ťažký bol začiatok v zahraničí pre mladú sopranistku, keď vlasť sa stala pre ňu nedosiahnuteľnou. Už len jej krátka spolupráca na tvorbe réžie bola pre nás veľkou inšpiráciou, z ktorej teraz čerpáme. Pred Vianocami sme dostali od nej krásnu SMS správu. Práve jej dorazil balíček z Košickej opery s jej šatami z inscenácie Christofa Loya z mníchovskej opery. A písala tak srdečne a pozdravovala team, ale aj košickú „Schneiderei“, ktoré jej krásne zabalili jej posledné zamatové šaty. Je to veľkorysá umelkyňa a úžasný, vrelý človek.
Eva Bodorová dojala k slzám či potlesku nie jeden krát náš súbor. Zaspievať árie počas skúšok na plný plyn si vyžaduje sebaistú techniku a nielen radosť zo spievania, ale aj dobre pripravenú rolu. Jej interpretácia tejto roly je presvedčivá a herecky aj spevácky veľmi silná.
Mimochodom, keď sme sa zhovárali, vyslovili ste jednu očarujúcu myšlienku práve, keď prišla reč na operné umenie – z pani Gruberovej vyžaruje krása a večná mladosť, pretože umenie jej dáva pocit nekonečného šťastia…
A ľudskej veľkorysosti a umeleckej dokonalosti. Počas tvorenia Roberta nás nechala viac krát pozdravovať a veľmi sa teší a drží palce košickému tímu, aby sa podarilo uviesť Donizettiho operu. Nezabudnem jej posledné vystúpenie vo Viedenskej štátnej opere v role Zerbinetty v Straussovej opere Ariadna na Naxe. Na konci tohto predstavenia trval potlesk asi 40 minút a pani Gruberová po poslednej klaňačke gestom utíšila publikum a povedala: “Das war meine letzte Zerbinetta.“ To legendárne predstavenie sa stalo nezabudnuteľným, spievala totiž rolu Zerbinetty takmer 40 rokov. Rolu, o ktorej hovorila, že ju Richard Strauss napísal určite pre ňu, aj keď v tom čase nebola ešte na svete. Veľmi dúfame v Košiciach, že ju budeme môcť prekvapiť v roku 2021 s niečím mimoriadnym pri jej životnom jubileu.
Na chvíľu zabudnime na pandémiu – je košické publikum spriaznené s belcantom? Okrem opery Roberto Devereux plánujete uviesť aj titul Werther, je na to v divadle dobré zázemie?Predsa len, ste tam od leta, stihli ste spoznať ľudí a atmosféru divadla aj mesta…
Belcanto by malo byť súčasťou repertoáru každého operného domu. Je komornejšie ako sú veľké veristické opery, avšak veľkosť a akustické danosti košického divadla sú perfektné práve pre tento repertoár. Vyžaduje si štýl, delikátne hlasy, krásne prechody v dynamike, dokonalé legáta a krásu v speve – belcanto. Aj belcantová inštrumentácia menšieho orchestra vie pripraviť dramatické momenty. Je to repertoár, ktorý veľa ponúka aj speváckemu ansámblu a príbehy pre diváka sú dobre pochopiteľné. Predstavia sa v nej aj naši domáci sólisti ako Michaela Várady, Myrka Havryliuk, ale aj Marián Lukáč či Marek Gurbaľ. Príjemným prekvapením pre každého bolo, kedy tenorista z ansámblu Maksym Kutsenko prišiel s pripravenou rolou a mohol coverovať tenoristu Davida Astorgu, ktorý pre pandemické reštrikcie nemohol pricestovať z Tenerife. Vidieť, že súbor sa stotožnil s výberom opery a teší sa na uvedenie. Našim cieľom je ďalej pokračovať v uvádzaní Donizettiho tudorovských kráľovien. Dúfame, že náš budúci hrací plán dovolí čoskoro pridať do repertoáru aj Annu Bolenu.
Náš prvý koncert Úcta hrdinom, ktorý sme venovali pamiatke ukončenia vojny, mi predstavil košický súbor, zbor i orchester. Som veľmi rád, že sa nám podarilo pripraviť pre open air priestor na Hlavnej ulici koncert, ktorej dramaturgia predstavila večer s mottom „Z tmy ku svetlu“. Nie je typické začať koncert medzihrou z opery Peer Gynt od Wernera Egka, uviesť Šostakovičov valčík z operety Čerjomušky či na záver prvej časti zaradiť Izoldinu Smrť z lásky v podaní mladej českej sopranistky Elišky Weissovej. Už počas dňa ohromila táto hlboká Wagnerova skladba okoloidúcich a stal sa i highlightom večera. Operety Emmericha Kálmána v druhej časti znamenali nádej i v ťažkej vojnovej dobe, sám skladateľ musel utiecť napriek svojej sláve z Rakúska pre svoj židovský pôvod. Jeho hudba však dávala nádej, ktorú aj my, v týchto časoch neskutočne potrebujeme. Som si istý, že košický divák vie oceniť dobré divadlo a operu bez žánrového obmedzenia.
Werther bol pripravovaný bývalým vedením, pričom sme rešpektovali odrieknutie režisérky Lindy Keprtovej zo zdravotných dôvodov. Sme s pani Keprtovou v kontakte a naďalej budeme vychádzať z jej režijnej idey, ktorá je tak, ako jej doterajšie réžie prekvapivá, divadelná, vizuálne a interpretačne silná. Plánujeme ju uviesť ešte v tomto roku v preloženom termíne koncom októbra 2021.
Možno ste mnohých prekvapili, osobne si myslím, že aj opereta patrí do operných domov, skôr konzervatívne orientovaní ľudia môžu ostať šokovaní, respektíve tí, ktorí majú predsudky, lebo tento žáner nepoznajú… Pracujete na uvedení diela maďarského autora Emmericha Kálmána, Vojvodkyňa z Chicaga. Ako presvedčiť tých, čo si myslia, že opereta je len lacný gýč, že to tak nie je?
Opereta nie je vôbec ľahký žáner. Ani obsahom, ani prevedením, dokonca ani hudobne. Má iba tú výhodu, že často interpretuje vážne spoločenské či politické témy ľahkosťou a humorom. Ale to neznamená, že pod veselosťou necítime smútok či plač. Pred dvoma rokmi som pripravoval v Moskve spolu s dcérou Emmericha Kálmána Yvonnekou prvé veľké gala jej otca v Bolšom divadle. Vtedy povedal známy dirigent, maestro Michail Jurowski: „každý mladý dirigent by sa mal naučiť dirigovať operetu, až potom bude aj dobrým operným dirigentom. Ja sám som v mladosti oddirigoval stovky operetných predstavení“. Tento žáner si vyžaduje od dirigenta veľkú zručnosť, muzikalitu, schopnosť sprevádzať a podporiť spevákov, ktorí majú nielen náročné hudobné party, ale hovoria a tancujú. Pre hlas je opereta neskutočne náročným žánrom: musíte dokonalo spievať, ale aj hovoriť. Počas troch hodín máte intenzitu hlasu položenú v rôznych polohách, od najkrajších legát musíte prechádzať k dramatickým partom, ale aj interpretovať príbeh slovom. Kálmán je v Košiciach, tak ako na celom svete, dobre známy autor. Jeho Čárdášová princezná bola nedávno premiérovaná v Zürišskej opere v hlavnej role s Pavlom Bršlíkom. Inscenácia sa odohrávala na luxusnej jachte. Dokázal, že storočné predlohy operiet, ktoré nám predstavujú spoločenské rozdiely sú aktuálne aj dnes.
Vojvodkyňa zo Chicaga je tretia Kálmánova opereta v Košiciach, nesmierne ma teší, že sa nám podarilo dohodnúť v divadle a zapojiť tri súbory. To znamená, že balet bude mať rovnakú, veľkú a opulentnú úlohu ako hudba, a činoherci budú spolu so spevákmi súčasťou veľkolepého príbehu a priateľského “hudobného súboja“ amerického jazzu a viedenských valčíkov. Veľmi sa teším na vizuálnu časť tejto operety, známy maďarský režisér a riaditeľ divadla v Miškolci, Attila Béres pripravil pre Košice naozajstnú vizuálnu lahôdku: v inscenácii zapracujeme pop artový odkaz Andyho Warhola, ktorého rodina pochádza z východného Slovenska.
Spolupracujete aj s dcérou Emmericha Kálmána. Odkiaľ sa s ňou poznáte? Bude sa podieľať okrajovo aj na réžii Vojvodkyne z Chicaga?
Yvonneku Kálmán poznám asi 8 rokov, pracoval som práve vo Viedni na operných projektoch, kedy môj dobrý známy a bývalý spolupracovník Anny Netrebko mi dal sediac v aute k telefónu jednu Američanku, ktorú som mal pozdraviť po maďarsky. A bola to práve Yvonneka Kálmán, s ktorou som hodinu hovoril po maďarsky. Cestuje do Európy dva krát za rok, padli sme si naozaj do oka a odvtedy sme pripravili množstvo úžasných operetných projektov, či to bola monumentálna premiéra Grófky Marizy v Morbischi, ale aj spomínané Gala v Boľšoj divadle. Nezabudnem však ani na naše hudobné potulky v Kittsee, či v Opave, kde premiérovali Arizonu Lady alebo naše cesty do Varaždinu, kam som ju takpovediac uniesol z Opatije, kde jej otec komponoval operety. Dlho sme spolu hovorili o Vojvodkyni, až sme sa dohodli na verzii pre Košice. Veľmi sa jej páči mesto a divadlo, pripomína jej Budapeštiansku operu. Nevie v súčasnosti kvôli pandémii priletieť, ale bola informovaná aj o našej práci a videla aj odovzdávanie diela od režiséra, ktoré sa uskutočnilo v novembri cez Zoom online.
Poďme však k tomu, čo sa aktuálne udialo v divadle. Mimo premiér v ŠDKE riaditelia súborov pripravili alternatívnu dramaturgiu hracieho plánu, online program a vzniklo celkovo deväť komorných premiér s pracovným názvom „covidové premiéry“. Pripravili ste ich zámerne tak, aby ich bolo možné hrať zároveň s malým počtom divákom a tiež uvádzať v online priestore? Aké tituly konkrétne priniesla opera?
Začiatok sezóny bol všeobecne pre divadlá veľmi náročný. V ŠDKE sme mali prvý zachytený prípad covidu počas Nabucca a Grófky Marici v septembri. Bol to štvrtok a piatok, kedy sme museli veľmi pohotovo reagovať. Naše divadlo ako prvé na Slovensku a v Česku si zaobstaralo zo zdrojov MK testy a začali sme pretestovávať opakovane našich umelcov aj zamestnancov. Veľké telesá sme stopli a zostali na individuálnom štúdiu, nakúpili sme moderné merače teploty a začali sme divadlo a priestory dezinfikovať suchou hmlou z morskej soli.
Uvedomili sme si, že divadlo musí fungovať v inom režime. Editu Gruberovú sme vypredali za necelé dva dni, následne sa zhoršila situácia vo svete a nám bolo jasné, že musíme ponúkať iné predstavenia, aby sme zostali s divákmi v kontakte. V spolupráci s MK a NOC vznikla stránka návštevník.online a slovenské divadlá začali pridávať svoje predstavenia.
Košické divadlo disponovalo s veľmi zúženým repertoárom, ktorý bol nahratý technický nedostatočne, alebo neboli práva vykúpené pre online vysielanie. Naše vedenie troch súborov si rozdelilo 9 nových inscenácií a v Opere sme začali pripravovať dramaturgiu tak, aby sme ponúkli nové, náročnejšie diela, ale v takom šate, ktorý je pre televízneho diváka atraktívny. Každý používa svoj mobil alebo tablet, či počítač a sleduje streamingy rôzneho žánru. Aby mohla opera konkurovať, museli sme vymyslieť formát, ktorý bude dostatočne zaujímavý aj pre súčasného diváka.
Manželstvo v piesňach predstavuje turbulentný manželský a umelecký život Almy a Gustava Mahlera v takej optike, že divák má pocit, akoby pozeral film a vníma pri tom komorné piesne a vyznania týchto dvoch talentovaných skladateľov. La Traviata/ Dáma s kaméliami predstavila košický súbor v podaní Michaely Várady, Mariána Lukáča a hosťujúceho Košičana Petra Bergera pod taktovkou dirigenta Karola Kevického a náš posledný projekt Tristan a Izolda v spojení s textami Thomasa Manna nám hudobne priblíži veľdielo Wagnera, ale aj život rodiny Thomasa Manna.
Pre mňa však bolo veľmi dôležité do týchto projektov pozvať aj umelcov na voľnej nohe, ktorí nemajú finančnú istotu príjmov zo štátneho divadla. Takto sme mohli opäť spolupracovať s Vandou Turekovou v postave Almy Mahlerovej, predstaviť mladý spevácky pár Jiřího Rajniša a Tatianu Hajzušovú. Eliška Weissová a Jakub Pustina sú hosťujúci českí umelci, Elišku obsadila Katharina Wagner, pravnučka Richarda Wagnera nedávno pre ND Praha do roly Ortrudy.
V polovici decembra, súčasne s nahrávaním sa nám podarilo uviesť Verdiho La Traviatu v kombinácii Dumasovho románu Dáma s kaméliami. Bol to experiment, ktorý veľmi dobre fungoval naživo v divadle. Alena Ďuránová a Jakub Kuka sledovali predstavenie La Traviata z lóží a predstavili literárny príbeh pred zrakmi divákov. Vnímanie románu a hudba Verdiho, často v priznanej retrospektíve s minimom kulís nadchla nielen umelcov, ale aj divákov. Boli sme prekvapení, aké pozitívne reakcie sme mali od obecenstva, ktoré si vyžiadalo túto kombináciu aj pre budúcnosť. Všetky naše covidové inscenácie sa totiž tvoria s minimom prostriedkov. Sú síce dramaturgicky a umelecky poňaté ako premiéry, v covide však nemáme štandardné možnosti nacvičovania projektov počas 6 týždňov, a nemáme ani desatinu rozpočtu. Musíme sa spojiť s tvorcami našich starých inscenácií, aby nám odpredali práva na použitie kulís, či kostýmov. A pri tom sa snažíme ponúkať nové formáty. Sme veľmi vďační každému divákovi, ktorý si kúpi na portáli návštevník.sk svoj lístok a my môžeme prekvapiť niečím novým. Takto sa podarilo v balete predstaviť tri večere klasického, moderného a ľudového tanca, odpremiérovať veľký opus Malakhov – nesmrteľnosť tanca v choreografii Ondreja Šotha v hlavnej úlohe s majstrom tanečného umenia Vladimirom Malakhovom. A celé divadlo sa veľmi teší na činohernú premiéru predstavenia Borodáč, tri sestry v réžii Júlie Rázusovej.
Trojsúborové divadlá na Slovensku spravidla fungujú oddelene. Vy ako riaditelia súborov – podľa toho, čo vidíme v online priestore, tvoríte spolu. Videli sme to napríklad aj na titule Manželstvo v piesňach, kde bol zastúpený balet, aj keď to bola už predtým pripravená choreografia, ale zastúpená bola aj činohra a samozrejme, opera. Ako táto spolupráca funguje v praxi?
Generálny riaditeľ Ondrej Šoth namixoval trojicu podobne zmýšľajúcich šéfov súborov. Nechcem hovoriť o sebe, ale moji kolegovia, Anton Korenči, riaditeľ činohry a Andrej Petrovič, riaditeľ baletu hovoria podobným jazykom ako ja. Pre nás je dôležitý každý malý detail v umení. Máme manažérske skúsenosti zo Slovenska, ale aj zo sveta a jasné umelecké ciele: chceme priviesť Košické divadlo medzi popredné divadlá v stredoeurópskom kontexte. Jedna línia je Praha, Viedeň a Budapešť, druhá Košice, Miskolc a Krakow.
Chceme divadlo otvárať umelcom, ktorí prinášajú osobitný pohľad na operu, tanec a činohru. Vieme sa inšpirovať majstrami, ktorí robili klasické interpretácie diel, či je to Otto Schenk, Franco Zeffirelli v opere, ale inšpirujeme sa aj majstrami, akými sú v činohre či v opere Robert Lepage, Krzysztof Warlikowski, Romeo Castelucci či Martin Kušej. Umenie a interpretácia nemôžu vznikať v diktatúre, doba autoritatívnych dirigentov spred 50. rokov je už preč. Ozajstné umenie prináša emóciu, ktorá vo vás zarezonuje a inšpiruje, objaví vo vás bolesť či radosť. Dosahujete to, iba ak tvoríte s rešpektom a s láskou. Keď podporíte interpreta, pričom viete zadefinovať hranice, chyby a mieru kompromisov.
Pre tok informácií sme si zvolili spoločnú kanceláriu, takto je náš pracovný deň naplnený informáciami z každého súboru, operní speváci stretávajú svojich kolegov hercov a tanečníkov, orchester tlieska Alene Ďuránovej, zbor spieva na baletnom predstavení a capella náročný Čajkovského Hymnus cherubina, alebo balet tancuje na Mahlerovu hudbu, ktorú hrá náš orchester naživo.
Ak sa máme vrátiť k spomínanému Mahlerovi. Pre mňa osobne to bolo nádherné, prepracované dielo, s premyslenou, výborne zvládnutou réžiou, zaujímavými podtextami, veľmi dobrými speváckymi výkonmi. Ako to celé vznikalo? Diváci, ktorí videli výsledok, môžu mať dojem, že ste na tom pracovali celé mesiace… Nie je Vám niekedy ľúto, že doba pandémie Vás uzatvára na jedno online uvedenie do akéhosi uzatvoreného priestoru a všetko to zrazu kamsi vyprchá do nenávratna? Myslíte si, že vrátite jedného dňa Manželstvo v piesňach na javiská – hoc aj v inej podobe?
Mahlera či Wagnera nemôžete vytvoriť za pár dní. To sú tie roky strávené na „stehplatzi“ vo Viedenskej štátnej opere, keď som videl za dve eurá najväčšie hviezdy a nezabudnuteľné predstavenia. Skúsenosti vás naučia destilovať obsah, zaujímavé životné príbehy Vás nútia neustále si kupovať v antikvariátoch literatúru. V Košiciach však prišla k tomu aj veľká dávka spoločnej inšpirácie. Balet priniesol Adagietto, Vanda Tureková ma ako herečka oslovila v Milade Horákovej, Jiřího Rajniša poznám dobre z Prahy, Peter Valentovič je okrem svojej medzinárodnej dirigentskej kariéry tiež excelentným hráčom na klavír. Na začiatku sme mali šiestich umelcov v komornej zostave, následne sme pridali orchester a Myrka Havryliuk nás presvedčila v Roberto Devereux tak, že sme jej zverili altové sólo v Mahlerovom Urlichte. Jej interpretácia je naozaj na svetovej úrovni: bez akejkoľvek špeciálnej prípravy predniesla najhlbší zmysel Mahlerovej hudby. Od Viedne po Prahu k nám chodia chválospevy na jej jedinečnú interpretáciu. Spoločné presvedčenie a túžba vytvoriť niečo unikátne sa stretlo v Košiciach. Je tu jednoducho žičlivá, umelecká a kreatívna nálada. Máme tú výhodu, že umelci vedia tvoriť krásu aj v ťažkých časoch.
Nedávno sme opäť videli v online priestore ďalšiu spoluprácu činohry a opery v podobe Traviaty a Dámy s kaméliami. Keď sme sa zhovárali, tvrdili ste, že toto predstavenie si doslova pýta diváka naživo a nie je možné ho uviesť plnohodnotne v online priestore. Ja si však myslím, že všetko sa dá, stačí pochopiť predstavy tvorcov. Každopádne – opäť raz to bolo zaujímavé prepojenie dvoch súborov, ktorému nechýbal katarzný moment. A dokonca bol citeľný aj v online svete, cez studený počítač, bez prítomnosti v hľadisku. Opäť išlo o „covidovú réžiu“ a v prípade Traviaty v ŠDKE dokonca o akési déjàvu spred vyše 20 rokov. Stále ste presvedčený, že sa nedá plnohodnotne dostať z divadla divákom ten silný zážitok, ktorý herci a speváci prežívajú vo vnútri priestoru, k nám divákom do online sveta?
Ak mám byť úprimný, musím povedať, stačilo online priestoru. Jedinečnosť zvuku, či momentov v opere predsa nemôžete predať divákovi cez viac krát naskúšanú klapku a malý tablet či 2D TV obrazovku. Som veľmi rád, že sme stihli aspoň nedávno pre deti v decembri naživo zahrať Prokofievove krásne dielo Peter a Vlk na Malej scéne a spomínanú Traviatu… Niektoré formy online umenia fungujú lepšie, niektoré horšie. Videli sme práve na Traviate, že naživo pôsobila mrazivo krásne. Naša Traviata je však úplne iná ako mahlerovský projekt. Kým nás cez prenos herci vedeli rozplakať, nahratý zvuk, ktorý by vyžadoval prvotriedne štúdio či nahrávaciu techniku, nikdy nebude na úrovni živého zvuku orchestra. Súvisí to okrem techniky aj s financiami, či dĺžkou nahrávania a skúšok. Ale nás aj táto skúsenosť inšpirovala k tomu, aby sme začali analyzovať, čo divadlo potrebuje a možno pomocou viaczdrojového financovania raz dosiahneme nahrávacie štúdio pre naše divadlo, ako to má napríklad Slovenská filharmónia.
V súčasnosti pripravujete aj ďalšie predstavenie – Wagnera. Zdá sa, že ste si pre nás vybrali samé lahôdky… Čo konkrétne to bude a v akom spracovaní?
Keď som prišiel do Košíc a načrtol som dramaturgické smerovanie na viac rokov, bol som jemne upozornený, že Wagner sa tu nedá robiť. Inštrumentácia väčšiny jeho diel je však podobná pucciniovskému orchestru, a napríklad sám Gustav Mahler dirigoval mnohé Wagnerove opery v Stavovskom divadle v Prahe, kde je ešte menšia orchestrálna jama. Tristan je dokonca interpretovateľný i v komornejšej inštrumentácii. Covid však priniesol aj iné možnosti: orchester usadíme na javisko, kde máme viac miest a väčšie odstupy, divadlo sa bude prestavovať a pomocou vybratých sedadiel v hľadisku otvoríme a rozšírime proscénium. Mahler nám dokázal, že sa dá priniesť do Košíc aj intímne umenie piesňového recitálu, ktoré vyžadujú od interpreta maximálnu sústredenosť, technickú pripravenosť. Vnímate interpreta, ktorý hovorí o bolesti pri strate detí, či vyznáva lásku. Vo Wagnerovi bude mať orchester veľkú úlohu, jeho hudba plynie akoby v nekonečnej melódii, chytí vás a máte pocit, že ste vo vlnách. Nepustí vás, ohromí veľkosťou, krásou či nekonečnosťou, ale i intímnosťou a komornými pasážami. Traja sólisti, dvaja herci a jeden tanečník. Šesť postáv spojených v spoločnej skúsenosti lásky a smrti.
Nedá mi nespýtať sa na ďalšiu vec. Pripravovaná premiéra baletnej inscenácie Nureyev, ktorej autorom je Ondrej Šoth, obsahuje mnoho kompozícií rôznych hudobných žánrov. Režisér a choreograf si spravidla hudobnú dramaturgiu robí sám a je vždy jedinečná – aj hudobný jazyk popri príbehu rozpráva svojimi emóciami. Vraj ste sa rozhodli Čajkovského Hymnus uviesť naživo. To je pomerne šialený nápad… Už nacvičujete?
Áno, toto je vlastne dobrý príklad ako priblížiť našu spoluprácu medzi súbormi v Košiciach. Na skúške Nureyeva som bol ohromený hudobnou dramaturgiou. Je to totiž posledná scéna v balete, kedy zomierajúceho Nureyeva okrádajú jeho vlastné sestry – a to všetko na túto božskú hudbu. Okamžite mi napadlo, že by bolo dokonalé, keby náš Zbor naštudoval túto náročnú skladbu a na konci baletu sme pridali živé hlasy, človečinu. Na jednej strane egoizmus, na druhej strane krása. A obe veci nájdete v človeku. Poslal som link nášmu zbormajstrovi a hosťujúcemu dirigentovi Petrovi Valentovičovi a ten sa hneď pustil do komponovania a prepisu skladby špeciálne pre tento balet. Naši umelci majú domáce štúdium a veľmi sa tešíme, že sa práve tento týždeň začínajú naživo skúšky v malých skupinách.
A na záver otázka, aká asi v dnešných časoch nemôže chýbať: žijeme zvláštne časy a mnoho ľudí je frustrovaných. Prečo je dnes umenie dôležité? A možno – z Vášho hľadiska, to operné?
Opäť možno odpoviem konkrétnym príkladom. V Nureyevovi zaznie Casta Diva v podaní Edity Gruberovej. Keď sa započúvate do tejto árie, tak na chvíľu zabudnete na ten súčasný život. Opera je komplexné, najvyššie umenie – možno ako vo farbách samotná fialová. Opera v tradícii každej spoločnosti je kultúrou.
V Traileri baletu, kedy Vladimir Malakhov hovorí, chýbate nám, je obsiahnuté všetko. Chýba nám divák. Umeniu chýba recipient. Umenie potrebuje diváka a poslucháča. Či sa pozeráte na ten najkrajší obraz v Louvri, počúvate Mozartov klavírny koncert v koncertnej sieni, alebo vnímate nádhernú hudbu Pucciniho v divadle. Kým nepríde človek, nepozrie sa na obraz a nepočúva hudbu, je umenie veľmi osamelé, smutné, neživé. Oživí ho človek. A náš život je rovnaký: bez umenia je človek nekompletný, prázdny. Niečo nám musí dávať nádej do budúcnosti. Umenie a krása, ktoré sú obrazom pravdy.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: ŠDKE – Joseph Marčinský, súkromný archív R.K.T., Jozef Barinka
