Galakoncert majstrov saxofónu dokázal, že vďaka dobre postavenej dramaturgii sa dá nájsť vzácny prienik medzi saxofónom a klasickou hudbou.
Saxophobia Bratislava, jediné majstrovské kurzy na Slovensku v hre na saxofóne, sa tohto roku síce uskutočnili s niekoľkomesačným posunom z dôvodu pandémie, no aj tento ročník stál zato. Ešte pred tým, ako sa na pódiu stretli lektori so svojimi študentmi na záverečnom koncerte veľkého, 40-členného Saxofónového orchestra v Slovenskom rozhlase pod taktovkou Mariána Lejavu, odznel koncert venovaný saxofónu ako nástroju klasickej hudby. Predstavili sa na ňom piati špičkoví zahraniční lektori, ktorí tohto roku prijali pozvanie učiť na majstrovských kurzoch Saxophobia Bratislava 2021. Všetci účinkujúci zároveň pôsobia ako pedagógovia na konzervatóriách a univerzitách a sú to špičkoví umelci, napokon, mnohí z nich bratislavskému publiku nie sú neznámi.
V Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca sa počas piatkového večera 11. júna 2021 o 19:00 na pódiu striedali Philippe Portejoie (FR), Andreas van Zoelen (NL), Lev Pupis (SI), Markus Holzer (AT), Kateřina Pavlíková (CZ) a za klavírom a basovým saxofónom Ladislav Fančovič (SK).
Už v prvej skladbe večera sa poslucháči mohli uistiť, že saxofón nie je spojený len s jazzom, naopak, prekrásne znie aj v klasickej hudbe. Na programe bola Elégia pre violu a klavír, op. 44 ruského skladateľa Alexandra Glazunova v úprave francúzskeho saxofonistu Philippa Portejoie, ktorý ju aj na altovom saxofóne interpretoval. Glazunov, okrem toho, že bol skladateľom, bol aj pedagógom a tento kus patrí medzi vzácne klenoty romantickej violovej literatúry. Nekladie na interpreta nejaké mimoriadne technické nároky, zato prednesové áno. Nie je to skladba obohraná, nie je to teda žiadna odrhovačka, no okamžite z nej zacítite tú vrúcnu ruskú melodiku a vďaka krásnemu, legatovému tónu a peknému, precítenému romantickému prednesu sa hneď na úvod podaril vzácny synchronizačný moment. Nájsť ten prienik medzi saxofónom a klasickou hudbou. Navyše altový saxofón má v sebe kultivovanosť, mäkkosť, ušľachtilú krásu, vďaka ktorej je podstatne bližšie romantickému repertoáru – Portejoie je fenomenálny interpret, ktorý tému vie s citom a zrozumiteľne artikulovať a s Fančovičom bol výborne rytmicky aj dynamicky zladený.
V slovenskej premiére zaznela autorská kompozícia tohto francúzskeho interpreta a pedagóga – Antarctica blues and dance, v ktorej kombinuje súčasné hudobno-výrazové prostriedky. Mimoriadne atraktívne zneli rytmické patterny a klavír, ktorému dal autor značný priestor vďaka ostinátnemu rytmu.
Ďalšou premiérovou skladbou koncertu bola kompozícia Emila Hlobila v podaní holandského tenorsaxofonistu Andreasa van Zoelena. Canto pensieroso. Ide o neskorý opus autora, 97 z roku 1976 a hoci o ňom neprajníci hovoria, že sa nikdy nevymanil z romantickej tradície, naopak, bol schopný vytvárať fascinujúce textúry. Dôkazom bolo aj toto dielo, ktorému holandský saxofonista prispôsobil výraz: Hlobil v ňom využíva striedanie kontrastných registrov nástroja, klavíru necháva prejaviť sa v pomerne dominantných partoch – vedie dialóg, nie je to len sprievodná funkcia. Podarilo sa mu využiť tenorový saxofón aj po technickej stránke: ukazuje jeho bohatú škálu farebnosti pomocou trilkov, necháva ho znieť vo virtuóznych pasážach, v rýchlom tempe a naproti tomu, v pomalom, kontrastnom, priam až dusivej atmosfére.
Aj Andreas van Zoelen sa predstavil v autorskej skladbe, ktorú komentoval pre publikum: vo Švédsku existuje niekoľkominútový prírodný úkaz spojený so súmrakom, počas ktorého sa na oblohe odohrávajú zaujímavé javy. Práve tie sa pokúsil zachytiť v kompozícii Halvdager – presne, ako aj spomínaný prírodný úkaz je plný kontrastov, bolo to zjavné aj zo skladby. Priniesla ich na jednej ploche nespočetne mnoho, od pomalej úvodnej témy, ktorá sa potom ešte vrátila naspäť, no vystriedalo ju rýchle tempo. Ako interpret bol presvedčivý aj v lyrických partoch, aj v dynamickejších – v tomto prípade už ani nebolo na mieste hodnotenie, ako interpreti hrali, skôr ich osobitý vklad, čo sa repertoáru týkal a zároveň, ako sa dramaturgicky pestro dá vystavať celý večer len na saxofónovej hudbe, od Beethovena, až po súčasnosť, bez toho, aby ste sa museli hlbšie zamýšľať nad zvukovosťou. Naopak, tá zvukovosť človeku neuveriteľne konvenovala!
Počas večera sa na koncerte prezentovali európske špičky. Pre mňa osobne najväčším (a nepochybne príjemným) prekvapením, z pohľadu muzikálnosti, bol slovinský saxofonista Lev Pupis, s ktorým náš interpret – klavírny virtuóz a saxofonista Ladislav Fančovič, nahral aj CD. Na koncerte sa predstavil niekoľkokrát a jeho vystúpenia priam dýchali muzikalitou, frázy boli precítené, zo saxofónu dokázal dostať prekrásny tón – široké spektrum dynamiky bez toho, aby mal poslucháč pocit, že by za tým všetkým bola akákoľvek drina. Už v prvom duete Philippa Geissa Foxy music pre dva alt saxofóny a klavír s rakúskym kolegom – Markusom Holzerom ukázali muzikanti nielen vynikajúcu zohratosť, ale aj to, že počas koncertu „vážnej“ hudby sa dá urobiť príťažlivou formou z hudby aj prekvapivý, vtipný zážitok, aj keď v tomto prípade náročnejší na vnímanie. Geiss ako pedagóg totiž Foxy music napísal v štýle modernej, hudobne príťažlivej etudy, pričom je to nielen cvičenie náročné na techniku, no najmä rytmiku. V témach sa niekedy rozchádzajú, inokedy sú unisono. Skvelý Fančovič na klavíri dodržiaval pregnantnú rytmiku.
Kolumbijský rodák žijúci vo Viedni Alejandro del Valle-Lattanzio (1986) patrí medzi nastupujúcu skladateľskú generáciu a svoj talent už dokázal v roku 2016, keď so svojím dielom Toccata jednomyseľne zvíťazil v medzinárodnej skladateľskej súťaži. Aj v jeho Kleine Suite, ktorú interpretoval Markus Holzer (altsaxofón) s Ladislavom Fančovičom (klavír) boli v úvodnej časti Moderato citeľné moderné harmonické postupy, napriek tomu si však kompozícia držala pevnú formu. V lyrickej časti nechal vyspievať saxofónový part, napriek tomu, že skladateľ sám je vynikajúci klavirista. Ukazuje sa byť aj dobrým melodikom, ktorý vie, ako pracovať s témou – po odoznení v saxofóne sme počuli reminiscenciu v klavíri, následne krásne sólo saxofónu a klavír v kontrapunkte. Pritom ten nebol samoúčelne použitý. Aj svižné Allegretto, nezvyčajne krátke, no o to výpovednejšie a záverečné, rýchle Allegro, nás nenechalo na pochybách, že aj súčasná hudba má svoju cestu a nie je to celkom márne.
Trio pre klavír, hoboj a fagot Francisa Poulenca bolo ďalším kusom galakoncertu, kde sa naplno mohla rozvinúť fúzia saxofónu a klasickej hudby: nielen preto, že išlo o kompozíciu 20. storočia, no najmä preto, že práve v tejto skladbe si poslucháč uvedomil, ako plnohodnotne je tento nástroj schopný suplovať hoboj či fagot. Tak ako je schopný nahradiť sláčikové nástroje, rovnako dobre sa vie farebnosťou priblížiť aj k dychovým, respektíve v novej farebnosti prináša v skladbách nové dimenzie. Hoboj v tomto prípade suploval sopránový saxofón (ku ktorému je veľmi blízko, dokonca bližšie ako klarinet), na ktorom sa predstavil opäť Lev Pupis zo Slovinska a nižšie posadený fagot, logicky, z rodiny saxofónov prevzal barytónsaxofón v podaní českej interpretky, Kateřiny Pavlíkovej. Po experimentálne ladenej, rytmicky náročnej introdukcii s premenlivou metrorytmickou štruktúrou a zmenami tempa sme počuli aj lyrické úseky sopránsaxofónu, v ktorej sa naplno prejavila muzikalita Pupisa. V rýchlych častiach boli obaja hráči dobre zohratí, pričom všetka česť najmä Pavlíkovej pretože na barytóne uhrať v tempe Presto tie party, ktoré Poulenc predpísal, čisto, si vyžaduje mimoriadne technické schopnosti. Rovnocennú úlohu nechal autor všetkým trom hudobným nástrojom, preto sme počuli tému predspievať aj klavír v podaní Fančoviča – štandardne koncentrovaného, presného a pripraveného.
Aký by to bol galakoncert, keby na záver nemal svoje prekvapenie. Na pódiu sa ocitla kompletná paleta všetkých zástupcov z bohatej saxofónovej rodiny: dva sopránsaxofóny, altsaxofón, tenor, barytón a napokon sme sa dočkali aj majestátneho bassaxofónu v podaní Fančoviča, ktorý na záver zanechal klavír a pridal sa k ostatným interpretom. Počuli sme v úprave Ladislava Fančoviča známy Beethovenov Pochod B dur, WoO 29 pôvodne pre dva klarinety, dve horny a dva fagoty (dychový sextet napísal skladateľ v roku 1796 počas svojho prvého pobytu v Prahe). Vďaka mohutnejšej zvukovosti nadobudol pochod výraznejší, mohutnejší charakter, čomu by bol samotný Beethoven nepochybne rád. Najprínosnejšia v skladbe bola spodná basová linka, ktorá nielenže dávala rytmickú pulzáciu, ale aj doposiaľ na koncerte nepočutú farebnosť. Táto zostava znela aj vo finále – Dvořákovom Slovanskom tanci op. 46, č. 1. Hráčom sa do interpretácie podarilo dostať iskru ľudovej hudby, z ktorej Dvořák pri komponovaní vychádzal. Navyše, prvý tanec z tohto opusu (Furiant) je radostný, veselý, v rýchlom tempe, v ¾ metre, takže má tanečný charakter. Táto kombinácia na záver okamžite rozliala do publika prúd energie a života, ktorý v tejto dobe nepochybne všetci potrebujeme.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Karol Srnec
