„Myslím si, že akákoľvek emócia je lepšia ako odísť domov a povedať si, že som na ten koncert či do divadla teda vôbec nemusel chodiť,“ hovorí pre náš portál mladý český dirigent Robert Kružík, ktorého odvážnu interpretáciu Mozartovej symfónie sme počuli v Štátnej filharmónii Košice.
Dnes ste interpretovali v Košiciach Mozartovu symfóniu g mol a rozhodli ste sa ju poňať netradične, poučeným štýlom interpretácie. V súčasnosti je to moderný spôsob interpretácie barokovej aj klasicistickej hudby, koncertný majster košickej filharmónie Mátyás Mézes má v tejto oblasti bohaté skúsenosti. Ako ste si sadli s orchestrom? Začnime Mozartom a napríklad aj s tým, že finále bolo na hranici hrateľnosti…(úsmev) (Rozhovor sa uskutočnil v deň koncertu dňa 10. februára – pozn.red.)
Viem o tom finále (úsmev). Už na besede pred koncertom som hovoril, že spoločne s koncertným majstrom pánom Mézesom sme viedli debaty, ako interpretovať Mozarta. Na skúškach sme sa snažili docieliť ideálny typ interpretácie. Je pravda, že dnešná doba je blízko tomu, aby sa čím ďalej tým viac uprednostňovala dobová interpretácia. Netvrdím, že ja sám som osobne takým veľkým zástancom tejto interpretácie, pretože už sa dobovo začína interpretovať Dvořák a Brahms a podobní skladatelia. A to už začína byť vypreparované z hudby ako takej. Osobne keď študujem partitúru, najviac ma zaujíma zápis, ale samozrejme, interpretujem ho cez hudbu samotnú. Teda, čo mi tá hudba sama prináša a snažím sa ju interpretovať muzikantským pohľadom. Nehovorím, že bez teórie a znalostí, tie vždy musia byť základom, no najviac pre mňa znamená samotná hudba. Čo sa týka Mozarta, viedli sme diskusie s pánom Mézesom a výsledok, ktorí poslucháči počuli, už bol kompilátom oboch našich názorov. Vyhranené dynamiky, pianissimá verzus forte, rovnako aj tempá, to všetko bol výsledok spoločnej práce. Štvrtá časť bola rýchla, bola na hrane, ale ešte nie celkom. (smiech)
Ale áno bola, no hudobníci ju dali so cťou…
Ale vďaka tomu, že bola v takom rýchlom tempe, dostala zrazu hudba esprit, ktorý Mozart musí mať. Mne osobne sa páči, keď Mozart má esprit. Samozrejme, dá sa hrať aj iným spôsobom a vyznenie je iné.
Do akej miery rešpektujete notový zápis?
Notový zápis je, samozrejme Biblia. Pokiaľ má dirigent k dielu k dispozícii aj presné metronomické zápisy, čo Mozart nemal, riadi sa nimi. Tempové označenia v Mozartovom prípade teda nie sú úplne presne špecifikované, aké metronomické číslo to má v interpretácii byť. Pri Korsakovovi a Glazunovovi, dvoch ďalších dielach, ktoré sme v tento večer hrali, je to dané.
Interpretovali ste veľmi známu symfóniu, na ktorú poslucháči okamžite reagujú. Ste typ dirigenta, ktorý prináša rád niečo nové alebo sa uspokojí s komfortom i za cenu, že novátorský prístup k interpretácii nemusia prijať? Pretože tento typ interpretácie môže byť pre konzervatívny typ publika šokantný a nemusia ho prijať. Na druhej strane, ak túto symfóniu počujete tisíc krát, a vždy v rovnakej interpretácii, už skutočne človek zaspí v hľadisku…
Presne to je úskalie pri známych dielach. Či už je to g molová symfónia Mozarta alebo Jupiterská či Pražská. Keď máme menovať iných skladateľov a ich diela, napríklad Novosvetská symfónia alebo Romeo a Júlia, všetky tie notoricky známe diela, vždy sa stretávame s obdobným problémom. Tradícia je jedna vec, ale aj interpretácia má určitý vývoj. Ak by sme sa pozreli na to, ako tieto diela hrali pred päťdesiatimi rokmi, dnes sa tempo podstatne zrýchlilo a určite je iný spôsob, ako sa dnes diela hrajú. Vývoj nejakým spôsobom postupuje, estetika a zvuk, to všetko zohráva istú rolu. No myslím si, že najväčšiu úlohu zohrala v súčasnosti poučená interpretácia. Keď sa pozrieme smerom späť, diela Bacha, Händla a Vivaldiho sa začali opäť hrať, mnohé boli dlho zabudnuté, no začali sa hrať s novou estetikou. Pre každého interpreta je výzva hrať známe dielo a rozhodovať sa, či ísť cestou tradície alebo inou. Samozrejme, aj v tradičných interpretáciách je mnoho rôznych spôsobov. Ďalší spôsob je, nájsť si svoju cestu. Zaiste, chce to určitú odvahu a taktiež to môže vyvolať isté vášne. A ja sa s tým stretávam pomerne často pri známych dielach ako napríklad Libuše či Predaná nevesta. Pozitívne či negatívne.
Nie je to už dobrý impulz, ak to v publiku niečo vyvolá? Vždy lepšie ako žiadna reakcia, nie?
Myslím si, že akákoľvek emócia je lepšia ako odísť domov a povedať si, že som na ten koncert či do divadla teda vôbec nemusel chodiť! (smiech)
Takže do Košíc ste už prišli s víziou, že Mozarta spravíte inak, ako tradičnou cestou?
Áno, víziu už som mal pripravenú. Vždy však nechávam určité percento v príprave pripravenosti na prvú skúšku. No Štátnu filharmóniu Košice už poznám, pretože pred dvoma rokmi som tu už bol s veľmi pekným programom Čajkovským a Rachmaninovom, takže viem, akú prácu tento orchester dokáže na koncerte odviesť. Vždy je pre dirigenta úžasné vedieť dopredu, ako pracujú hudobníci – či sú otvorení emóciám alebo sa stiahnu, aký výkon na pódiu dokážu predviesť a či na koncerte dokážu dať viac emócií, čo Košičania práve dávajú. Energia, ktorá sa za tri dni na skúškach tvorí, sa dokáže skoncentrovať práve na živom vystúpení a práve to je na Košičanoch obrovská devíza. Takže sa snažím pripraviť maximálne, ale vždy si pre konkrétne teleso nechávam voľné isté percento na skúšky, počas ktorých reagujem a upravujem, podľa toho, čo je ktorý orchester schopný, či je v hráčoch vôľa a chuť. Proces sa tvorí na skúškach. Inak by som prišiel s metronómom na skúšky, nacvičili by sme to, bolo by to presne podľa zápisu, nikto by nemohol nič povedať, ale bola by to nuda (úsmev).
Ako sa Vám spolupracovalo s hudobníkmi? Boli za dobový štýl interpretácie?
Súhlasili s mojou víziou. Je to ďalší ukazovateľ, ktorý je pre dirigenta kľúčový. Keď príde dirigent s víziou a orchester sa mu začne ošívať, nesúhlasí s tempom, chcú to skrátka hrať inak, tak, ako to vedia. Je to už na dirigentovi, či si pôjde tvrdo za svojimi cieľmi alebo spraví kompromis. Ale takýto konflikt nenastal.
Tento koncert bol dramaturgicky veľmi zvláštny. Nebolo možné v ňom nájsť ten oblúk či spojenie, no koncert bol veľmi dynamický…
Dramaturgia nebola moja, koncert mi bol pridelený ako hotový. Menil sa iba sólista, pôvodne mal vystúpiť saxofonista z Poľska, ktorý sa zmenil. Dramaturgia koncertu ma prekvapila, no rovnako som bol prekvapený i z minulej, kde som hral dve diela Čajkovského a po pauze Rachmaninov klavírny koncert. Nie je to obvyklé, keďže poslucháč je zvyknutý na klasickú stavbu koncertov typu – predohra, koncert a po pauze symfónia alebo tam existuje určitý most v dramaturgii. My sme to rozsvietili Korsakovom, potom bol romantický Glazunov a hneď bez prestávky prišiel klasicizmus. Ale je to obrovská výzva. Minule som do dramaturgie chcel zasiahnuť, rozprávali sme sa o tom aj s pani riaditeľkou Potokárovou a nakoniec som to nespravil. Aj teraz som z toho mal veľmi dobrý dojem.
No treba povedať, že mala sínusoidy tá dramaturgia a bola zaujímavá…
A mala veľa sínusoid. (úsmev) Pôvodne síce mala byť prestávka, no nakoniec sme sa pre covidovú situáciu rozhodli pripraviť koncert bez pauzy. Je to však o to ťažšie, pretože od Glazunova priamo nabehnúť na Mozarta, čo je úplne iný svet, je náročné.
Prišli ste do Košíc na pozvanie pani riaditeľky? Konzultovali ste aj so súčasným šéfdirigentom Robertom Jindrom? Máte totiž v životopise spoločné orchestre, v ktorých pôsobíte…
Nikdy v živote sme sa s pánom Jindrom nestreli. Máme síce rovnaké krstné mená a hovorí sa, že svet je malý a Česká republika tobôž, no nikdy sme sa nestretli (smiech). Minuli sme sa v Moravskoslezském divadle, aj Ostrave, keď pán Jindra odišiel, nastúpil som tam až po jeho odchode.
Predsa len, vráťme sa ešte k poučenému štýlu interpretácie, lebo Mozart, ktorého sme počuli, bol mimoriadny, osobitý. Prečo ste si vlastne vybrali túto cestu? Je zjavné, že dobovú interpretáciu máte rád, inklinujete k nej…
Myslím si, že v súčasnosti už nemôžeme interpretovať diela z obdobia klasicizmu romantickým spôsobom. Vypočul som si mnoho nahrávok, aj zo 60-tych rokov, ktoré s klasicizmom nemajú nič spoločné. Znejú ako romantické diela a naozaj to nie je pekné. Nie som žiadny expert v tejto oblasti, no myslím si, že to tak musí byť. Ak to mám zjednodušene prirovnať k situácii zo súčasnej hudby. Ak skladateľ napíše súčasnú skladbu, nemôžem predsa túto kompozíciu interpretovať v barokovom štýle. Je to nezmysel. Rovnako nemôžem predsa Dvořákovu hudbu interpretovať ako hudbu klasicizmu, pretože v dnešnej dobe existujú tendencie, že romantizmus obdobia 1850 nie je ešte celkom ten romantizmus, o ktorom si myslíme, že aj v skutočnosti bol. Je to kombinácia estetiky a dnešnej doby, ktorá istým spôsobom romantizmus vníma a chápe. Rovnako ako na impresionizmus či expresionizmus, no čím sme bližšie k súčasnosti, je to jednoduchšie. Logicky, pretože existujú už nahrávky, kedy samotní skladatelia interpretujú svoje skladby. Je to zákon. Rovnako ako v prípade skladateľov ako Stravinskij, Chačaturjan, Elgar – máte predlohu, skladateľa, ktorý diriguje. No pokiaľ neexistovali nahrávky, musíme si dohľadať určité zdroje, ktoré síce existujú, no nikdy nie sú primárne. A preto je dôležité pristupovať k dielam, napríklad aj od Mozarta, skrz hudbu a zápis. To je pre mňa zákon.
V Košiciach ste mali s Petrom Katinom úvodné slovo pred koncertom. Je podľa Vás dôležité porozprávať sa pred koncertom s publikom o dielach?
Myslím si, že určitý dramaturgický úvod je určite prospešný, pretože zoznámi divákov s danými dielami, ktoré na koncerte zaznejú a môže poslucháčov aj do istej miery pozitívne naladiť na to, čo ich čaká.
Na mladého dirigenta máte odvážne názory a zdá sa, že podobný prístup potrebujeme v koncertných sálach. Ste držiteľom ceny Jiřího Bělohlávka, ktorá sa udeľuje mladým českým umelcom za mimoriadny úspech. Čo pre Vás toto ocenenie znamená?
Túto cenu som dostal v roku 2020 a veľmi si ju vážim, pretože Jiří Bělohlávek bol obrovskou osobnosťou v oblasti hudobnej a dirigentskej. Dosiahol vo svojej kariére veľké úspechy a jednou z jeho zásluh bolo i to, že podporoval a pomáhal k vzostupu mladých umelcov, za čo mu patrí obrovské uznanie. Jiří Bělohlávek ostane navždy jedným z mojich vzorov a som veľmi poctený, že môžem byť nositeľom jeho ceny.
Každý dirigent sa snaží rozširovať svoj repertoár. Viete povedať, koľko približne diel máte naštudovaných? Prípadne, spomeniete si na Vaše najvyťaženejšie obdobie?
Svoju dirigentskú kariéru som začal v sezóne 2012/2013 a vtedy som tiež začal dostávať prvé možnosti dirigovať hudobné telesá prevažne u nás, ale tiež vo Švajčiarsku, kde som v tej dobe študoval. Úplne presne to spočítané nemám, ale za tých desať rokov v branži som naštudoval 70 – 80 diel symfonického repertoáru a 20 – 30 diel z repertoáru operného a baletného. Povedal by som, že najvyťaženejšie obdobie pre mňa sa deje práve teraz, hoci na nás dolieha pandémia koronavírusu, kedy sa javí, že kultúra bude veľmi silne poznamenaná. Ale som rád, že sa azda všetko obracia k lepšiemu a ďalšie krásne ponuky na dirigovanie stále prichádzajú.
Dá sa z Vašej strany povedať, ktoré diela v repertoári preferujete?
Možno i vďaka tomu, že som sa hneď na začiatku svojej kariéry dostal ako dirigent do Národního divadla Brno a začal dirigovať opery velikánov neskoro romantického období, či opier z prelomu storočí, mám k dielam najmä týchto dvoch epoch asi najbližšie. Mojou slabosťou je predovšetkým symfonická tvorba Gustava Mahlera, opery, či orchestrálna tvorba Richarda Straussa, ale ako hrdý Čech nedám dopustiť na velikánov nášho národa Smetanu, Dvořáka a v neposlednom rade tiež Leoša Janáčka a Bohuslava Martinů.
Aký je Váš vzťah k súčasnej hudbe? Prečo myslíte, že v našich krajinách – aspoň na Slovensku sú koncertné sály poloprázdne (z optimistického pohľadu polo-plné) na festivaloch súčasnej hudby? Vedia pochopiť poslucháči hudobnú reč súčasných skladateľov alebo je to len neznalosť z ich strany?
Sám som počas štúdií na konzervatóriu navštevoval súkromné hodiny skladby, aby som prenikol do tajomstiev kompozície. Moderným autorom a ich dielam sa určite nebránim, niekoľko súčasných skladateľov som mal tú česť dirigovať a musím povedať, že veľká väčšina súčasných diel je veľmi kvalitných a je škoda, že sú uvádzané tak zriedka.
Vieme, ako mnohých umelcov ovplyvnila pandémia. Samozrejme, nemala vplyv len na oblasť kultúry, no na všetky sféry spoločnosti. Ako sa dotkla Vás? Kde ste hosťovali a ako ste si zvykli na koncerty bez publika?
Ako všetkým umelcom aj mne zrušila na jar v roku 2020 pandémia covidu mnoho projektov. Niektoré sa už nenávratne zrušili, iné presunuli na nové termíny, niektoré sa zachovali formou online prenosov. Napríklad môj debut na Pražskej jari sa uskutočnil v štúdiu Českého rozhlasu v Prahe bez divákov, ale bol naživo vysielaný. Na jednej strane som bol ohromne šťastný, že sa koncert mohol uskutočniť aspoň týmto spôsobom, na druhej strane to však bolo veľmi smutné, pretože umelec bez svojho diváka nie je ničím. Potrebujete k výkonu cítiť tú atmosféru, napätie, ktoré publikum vytvára a samozrejme tiež ocenenie potleskom, aby ste vedeli, že tá práca a úsilie sa oplatili. Všetci teda samozrejme dúfame, že už sa táto situácia nebude nikdy opakovať.
Je podľa Vás vzájomná výmena energií dôležitá? Vplýva na kvalitu interpretovaného diela?
Ako už som sa zmienil, energia medzi publikom a interpretmi je to hlavné, jedinečné, neopakovateľné. Energia je potrebná k podaniu toho najlepšieho výkonu. Je to ten úžasný pocit v daný moment, ktorý sa nedá zaznamenať ani online formou, ani ho nenatočíte na CD. Vzájomná chémia, ktorá vzniká, je to, čo divákovi omámi zmysly a naplní dušu krásnym pocitom a zážitkom z vystúpenia.
Už v takomto mladom veku máte úctyhodný životopis – šéfdirigent Filharmónie Bohuslava Martinů, pôsobenie na vedúcom poste v Janáčkovej opere, predtým v Opere Národního divadla moravskoslezského, hosťujete nielen v domácich Čechách, ale i v zahraničí. Každé teleso si vyžaduje osobitý prístup, je to práca s ľuďmi, ktorá je krásna, ale i náročná. Aký je Váš kľúč na ňu? Kde sa cítite najlepšie?
Práca dirigenta je samozrejme spolupráca s veľkým množstvom ľudí. Každý jednotlivec, člen orchestra je osobnosť a má svoj subjektívny pocit, názor na dané interpretované dielo. Medzi každým členom a dirigentom by mala fungovať istá chémia, môže byť kladná, ale tiež záporná, alebo komplikovaná a je potom na dirigentovi, aby sa dokázal čo najlepšie na orchester napojiť a presvedčiť ho o svojej vízii ako dané dielo interpretovať a vyvážiť názor svoj s názorom orchestra tak, aby sa spoločná práca podarila k vzájomnej spokojnosti. Najlepšie sa samozrejme cítim tam, kde cítim otvorenosť, tvárnosť, nadšenie, taktiež istú možnosť pridanej hodnoty, ktorú mi daný orchester ponúka. A v neposlednom rade tam, kde cítim odozvu najprirodzenejšiu. Je pre mňa potešujúce, že pri telesách, kde pravidelne hosťuje,, tieto atribúty nachádzam. Som tiež veľmi rád, že „moja“ Filharmonie Bohuslava Martinů Zlín týmito atribútmi prekypuje. Navyše, naša vzájomná spolupráca vždy prináša krásne chvíle a to predovšetkým na javisku, kde spoločne ideme v ústrety vzájomnému naplneniu zo zážitku.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miroslava Fenciková – ŠfK, V. Vlk, P. Uhlíř – titulná fotografia
