„Snažíme vyjsť v ústrety obom častiam publika: konzervatívneho, ktorému sa páčia tradične spracované diela, ale zároveň tým, ktorí sa v divadle nevyvalia do kresla a nekochajú sa tým, aká nádherná je opera. Na druhej strane tu máme totiž ľudí, ktorí sa prídu do divadla zamyslieť. A chcú sa zamýšľať,“ hovorí pre náš portál umelecký riaditeľ Maďarskej štátnej opery a režisér Parsifala Almási-Tóth András.
Almási-Tóth András je súčasným umeleckým riaditeľom Maďarskej štátnej opery, zároveň je známym divadelným režisérom, dramaturgom a univerzitným docentom.
V roku 1997 absolvoval odbor divadelná réžia na Vysokej škole divadelného a filmového umenia ako študent Lászlóa Babarczyho. V roku 2006 získal doktorát a knižná verzia jeho dizertačnej práce vyšla v roku 2008 pod názvom Opera – uzavretý svet. Vyučoval na Univerzite divadla a filmu, Reformovanej univerzite Károliho Gáspára, Maďarskej univerzite výtvarných umení a na Metropolitnej univerzite v Budapešti. Viedol workshopy na Frankfurtskej univerzite hudby a múzických umení, Berlínskej univerzite umenia a na Konzervatóriu Luigiho Cherubiniho vo Florencii.
Bol riaditeľom Budapeštianskeho komorného divadla, režíroval vlastné úpravy a mnohé súčasné premiéry. Ako dramaturg a režisér pôsobil v budapeštianskom Operetnom divadle, Divadle Csikyho Gergelyho v Kaposvári, Petőfiho divadle v Šoproni, Národnom divadle v Szegede, Csokonaiho divadle v Debrecíne, Divadle Gézu Gárdonyiho v Egeri, Divadle Katona Józsefa v r. Kecskemét, Theater im Pfalzbau v Ludwigshafene a Szeged Contemporary Ballet.
Od roku 2010 sa špecializuje na operný žáner: jeho operné inscenácie možno vidieť v Opera House, v Erkel Theatre, v Zeneakadémii, v Opere vo Wroclawi a BMC. V roku 2006 získal štipendium dramatika Istvána Örkényho a vyšli dve jeho hry. Jeho režijná práca bola ocenená v roku 2010 cenou Lászlóa Vámosa. V roku 2017 získal vyznamenanie civilného oddielu Maďarského rádu za zásluhy, Rytiersky kríž.
Pod režijným vedením, novou, modernou koncepciou Almási-Tóth Andrása vznikla operná inscenácia Wagnerovho Parsifala, ktorú navštívila aj naša redakcia. Pri tejto príležitosti sme oslovili aj samotného režiséra.
Starý Parsifal v réžii Mikó Andrása bol v Maďarskej štátnej opere dlho, no dnes diváci môžu vidieť novú, modernú verzia vo Vašej réžii. Prečo ste sa rozhodli pre úplne iný koncept réžie? Je čas posunúť dielo do 21. storočia?
Hrali ho 35 rokov. Rozhodol som sa ho posunúť a zmodernizovať preto, že si myslím, že každé umelecké dielo časom treba trošku „oprášiť“. Nemôže predsa jedna réžia existovať povedzme 50 rokov bez toho, aby sa zmenila. Mení sa naša doba a mení sa aj naše vnímanie, mení sa aj význam toho diela. My ľudia predsa necítime to isté, ako sme pociťovali a vnímali v časoch pred 50. rokmi v spoločnosti. Druhým dôvodom, prečo som sa rozhodol pre tento koncept, bolo, že objavil som Wagnera v kontexte súčasnej, modernej dramaturgie, ktorá sa v starom spracovaní vôbec neobjavila. V lineárnom, naratívnom zmysle, na časovej osi malo pôvodné spracovanie klasickú štruktúru, od čoho sa moja výrazne odlišuje. Čas v mojom prípade je dôležitá veličina, s ktorou neustále pracujem. Je to akoby kruh, ktorý sa na záver uzavrie. Čas je veličina, ktorá neustále beží a je naviazaná na techniku leitmotívov. Zároveň je čas prepojený s objavmi dnešných fyzikálnych javov, napríklad aj s teóriami štvrtej dimenzie, teda, že v každom časovom okamihu sa za nami niečo deje. Mojím zámerom v Parsifalovi bolo prepojiť tieto súčasné javy a moderné uvažovanie o časovej veličine v zmysle duchovnom a metafyzickom tak, aby sa dostali do umeleckého diela. Uchopiť Wagnerovo dielo zo súčasného pohľadu vnímania časovej veličiny. Myslím si, že je až neuveriteľné, aké je toto dielo nadčasové. V Parsifalovi nájdete všetko – štvrtú dimenziu, čierne diery, časové dimenzie, skrátka, všetko.
Každý režisér vidí za príbehom Parsifala inú víziu. Ústredným motívom Parsifala je, že „čas sa stáva priestorom“. Takže pre Vás sa téma času stala hlavnou, s ktorou ste pracovali?
V spojitosti s časovou veličinou som mal všetky tieto asociácie, z pohľadu dnešných dostupných informácií, ktoré vieme, a s ktorými som aj pracoval. Všetko, čo sa v spoločnosti odohralo na sklonku 20. s začiatku 21. storočia, sa odráža v dnešnom Parsifalovi. To, čo vidíme v stredovekých pašiách, alebo lepšie povedané v omšiach, musíme prežívať dnešným pohľadom. Nemôžeme sa neustále vracať do stredoveku.
Ako reaguje publikum na takúto modernú produkciu v Maďarsku? U nás časť publika očakáva tradične spracované diela, mnohí sú otvorení moderným spracovaniam. Ako je to v Maďarsku?
U nás je publikum rozdelené. Máme tu fanúšikov starého Parsifala, ktorí, samozrejme, nového, moderného Parsifala odmietajú. Pýtajú sa, kde je ich pekný Parsifal? Na druhej strane, máme však divákov, ktorí dokážu vnímať toto umelecké dielo a objaviť v ňom niečo nové. Sú to tí, ktoré považujú predchádzajúce spracovanie za zdĺhavé a nudné. Je to pre nich novinka. Keď som sa rozprával s mladými ľuďmi, ktorí prevažne sledujú vedecko-fantastické filmy a majú napozerané také filmy ako Počiatok a podobne, v ktorom aj sú paralely so súčasnou produkciou Parsifala, okamžite to akceptujú. Veľmi príjemne ma to prekvapilo. Dokonca jeden môj známy prišiel na predstavenie so svojím 15-ročným synom, čo sa mimochodom ani nesmie, pretože je prístupné od 18-tich rokov a aj to tak máme avizované, no tak ale to už je jedno (smiech).
A prečo je vlastne dostupné až od osemnástich? Zatiaľ som tam nič také nevhodné pre mládež nevidela… (rozhovor sme robili po prvom dejstve, v prestávke – pozn.red.)
No lebo v druhom dejstve vystupujú tri slečny hore bez, takže museli sme to takto označiť (smiech). Chlapec už určite takéto obrázky niekde inde videl (smiech). Ale to je jedno. Myšlienka, ktorú chcem povedať je, že, som tipoval, že 15-ročný chlapec určite nevydrží sledovať toto predstavenie takmer šesť hodín. Ale mýlil som sa. Nielen, že vydržal, ale stal sa z neho veľký priaznivec Wagnerovho Parsifala. Dokonca chcel prísť aj na ďalšie z predstavení. A pre takéto reakcie a zážitky, ktoré sa udejú, má táto práca hodnotu.
To je skvelá reakcia. Tomuto ste sa potešili, nie?
Určite! Akoby nie?
Parsifal v Budapešti: očarujúca zvuková katedrála, moderné divadlo pre súčasného diváka
Okrem toho, že ste režisérom Parsifala, ste aj umeleckým riaditeľom opery. Ako vo všeobecnosti reagujú ľudia na moderné produkcie? A snažíte sa repertoár stavať vyvážene? Aj tradičné aj moderné predstavenia?
Samozrejme, máme aj moderné, aj tradičné predstavenia, aby sme uspokojili publikum. Považujem za dôležité, aby sme oslovili aj tú časť publika, ktoré je odchované na divadle prózy a neprichádza do divadla preto, aby si pozreli nejakú peknú, tradične spracovanú operu, ale moderné divadlo. A moje skúsenosti svedčia v prospech toho, že práve vďaka tomu máme aj nové publikum, nie len jednostranne zamerané. A to je práve náš cieľ, získať a osloviť nových, mladších, ktorí doposiaľ nemali záujem. Povedzme si úprimne, ľudia staršej generácie, ktorí majú radi tradičné, klasické divadlo, možno už nebudú dlho chodiť do divadla.
Je to realita, ale áno, postupne vymierajú. Realita je, že do koncertných sál a do kamenných divadiel chodí tá najstaršia generácia.
Je to tak a napríklad v Metropolitnej opere sa stalo v čase covidu, a najmä po pandémii, keď mnoho ľudí umrelo, jednoducho mali prázdne sály. Jednoducho, nielen, že mnoho ľudí zomrelo, ale mnohí sa aj báli. Boli to tí slabí a zraniteľní, teda starí ľudia, a to je obraz a vzorka publika, ktorá pravidelne navštevuje divadlá. Len mladí prišli na nové, moderné produkcie a preto aj MET-ka zmenila trošku smerovanie v dramaturgii. Toto uviedol aj generálny riaditeľ Peter Gelb, že na predstavenie Don Carlosa majú vypredanú iba polovicu, ale zároveň okrem konzervatívneho publika majú aj mladé a rôznorodé publikum. Tú sa im podarilo osloviť premiérou súčasného diela The Hours. Tak isto sa snažíme vyjsť v ústrety obom častiam publika: konzervatívneho, ktorému sa páčia tradične spracované diela, ale zároveň tým, ktorí sa v divadle nevyvalia do kresla a nekochajú sa tým, aká nádherná je opera. Na druhej strane tu máme totiž ľudí, ktorí sa prídu do divadla zamyslieť. A chcú sa zamýšľať.
Vráťme sa však predsa k Wagnerovi. Samotný skladateľ povedal, že Parsifal je divadelná hra, nie opera. Podľa Vášho názoru?
S tým celkom zaiste súhlasím. Nie je to len históriu a okolnosťami vzniku tohto diela, pretože vieme, že samotný Wagner si prial, aby bol Parsifal uvádzaný len na festivale v Bayreuthe, ale je to aj jeho celkovým zameraním a tiež jeho komplikovanými okolnosťami vzniku diela. Nedá sa to inak ani poňať, iba ako hudobno-divadelná hra, pretože je zložitá. Napriek tomu si myslím, že práve 21. storočie nám umožňuje prijať nové zmeny pre túto hru. Uvedomme si, kedy a za akých okolností, pre aký typ divadelného festivalu táto hra vznikala. Je relatívne statická, nie je to ako Prsteň Nibelungov, ktorý má v sebe množstvo akcií. Parsifal je však dielo, ktoré nemalo javiskovú podobu v divadelnom zmysle, keďže Wagner si ho prial ponechať len v Bayreuthe. My si však musíme uvedomiť, že posun v 21. storočí je zásadný: naše uvažovanie a vnímanie reality je iné. Sme spoločnosť, ktorá má filmové umenie a keď ho využijeme pre Parsifala, zrazu z neho dostaneme neuveriteľne vzrušujúce predstavenie. Dnes by som Parsifala nenazval slávnostnou javiskovou hrou, ale dokonca by som povedal, že je to jeho najmodernejšia, najodvážnejšia, najvýnimočnejšia hra, ktorá má schopnosť predvídať na budúcnosť.
Parsifal je dielo, ktoré sa zaoberá mytologickými, psychologickými, teologickými, filozofickými a transcendentálnymi témami. Iste, je to aj veľmi efektívne hudobné divadlo. Pri réžii, ktorá z týchto tém bola pre Vás kľúčová?
Najviac ma na Parsifalovi zaujíma jeho zložitosť a viacvrstvovosť. Keď sa naň dívam len ako na jednoduchý príbeh, funguje tiež, no ale keď za ním hľadám ďalšie významy a podtexty, psychologické významy, aj vtedy veľmi funguje. A samozrejme, ak ešte pridáme filozofický, teologický a transcendentálny kontext, začína v skutočnosti, plnohodnotne predstavovať umelecké dielo. Je v ňom toho veľa, zvlášť na Veľký piatok všetky tieto témy dokážu ožívať a symbolika je o to významnejšia. V predstavení sa využívajú aj moderné technológie, videoprojekcie, pomocou ktorých práve tieto symboly dokážu byť intenzívne. V každom dejstve sa snažím využívať viacero plánov. Už od prvého dejstva na javisku prebieha niekoľko dejových línií a divák si z nich vezme to, čo je preňho podstatné.
Parsifal je Wagnerova posledná rozlúčka so svetom. Mnohí hovoria, že toto dielo je jedným z najunikátnejších a najdokonalejších v 19. storočí. Znamená to pre režiséra slobodu alebo naopak? Teda, zväzovalo Vám to ako umelcovi ruky alebo nie?
Už od malička mi vštepovali, že neexistuje nič dokonalé, na škole sme sa učili, že existuje iba túžba po dokonalosti. Dokonca o Parsifalovi by som nepovedal, že je to dokonalé dielo, ale je to výnimočné dielo, ktoré je zrazu moderné. Dnes sa zrazu dívame na čas úplne inak a práve preto môže Parsifal prehovoriť aj k súčasnému publiku, myslím si, že práve preto je aj takáto filmová dramaturgia vhodná. Inak sa na Parsifala pozerá. Pre mňa osobne je toto umelecké dielo najvzrušujúcejšie dielo Wagnera.
Celkovo ako chápete Wagnerovo dielo? Nielen to, ktoré ste práve režírovali, ale jeho tvorbu?
Wagner písal pre javisko. Mnohí myslia, že Wagnera stačí len počúvať, ale to je podľa mňa omyl. Jeho hudba je síce bohatá a preto sa veľa ľudí utieka k tomu názoru, že je prioritná a postačí k pochopeniu jeho diela, ale nie je to pravda. Celé jeho dielo je o divadle. Dnes vzniká falošná predstava, že keď si na cédečku vypočujeme Wagnera, rozumieme jeho dielu, keďže počúvame jeho hudbu. Nie náhodou vytvoril festivalové divadlo v Bayreuthe, pretože chcel úplnú obnovu divadla. Zároveň chcel obnoviť vzťah diváka k divadlu v tom zmysle, aby sa z neho nestal konzum. Išlo mu o umenie. Nie o to, aby sa z divadla stala lacná udalosť pre väčšinového diváka v štýle: pozriem si predstavenie, dám si pohár šampanského, potom pôjdem na večeru. Preto sa vrátil až k základom starého antického divadla, v období ktorého boli takéto dlhé predstavenia a nemali nič spoločné s dnešnými muzikálovými produkciami. Bolo to preto, aby sa mohol divák vrátiť k skutočnej divadelnej podstate a forme. Uvažoval vždy v divadelných súvislostiach a ani jedno z jeho diel nie je operou. Všetky sú divadelnými hrami, no Parsifal je aj v tomto ohľade výnimočný. Je to divadelná hra viazaná k istému sviatku, ktorá nemala svoju inscenačnú podobu, na rozdiel od cyklu Prsteň Niebelungov, ktorý má úplne inú divadelnú mágiu.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: titulná: portrét: Emmer László
