Wagnerova posledná hudobná dráma, ktorou dal skladateľ zbohom tomuto svetu, sa dočkala fascinujúceho hudobného naštudovania pod taktovkou šéfdirigenta Maďarskej štátnej opery Kocsára Balázsa. Režisér Almási-Tóth András sa novým, moderným prístupom snaží osloviť súčasného diváka. Navštívili sme operu v Budapešti a emócie z intenzívneho zážitku vám sprostredkujeme v recenzii.

Veľký piatok bol u našich maďarských susedov nielen veľkým kresťanským sviatkom, ale aj príležitosťou pre kompletne zrekonštruovanú Maďarskú štátnu operu v Budapešti, aby opäť uviedla Wagnerovho Parsifala. Všetky aprílové predstavenia Parsifala v réžii umeleckého riaditeľa Maďarskej štátnej opery Almási-Tóth Andrása, ktorý je na repertoári od minulého roka, boli takmer okamžite vypredané. Zažiť predstavenie Parsifala, posledné Zbohom Wagnera s týmto svetom, jeho intenzívnu hudobnú drámu, v ktorej hovorí o strachu zo svetských pokušení a hriešnych túžob zasadených do príbehu o vykúpení, si nenechala ujsť ani naša redakcia. Ešte skôr, ako sa budeme venovať samotnej inscenácii diela a najmä hudobnej interpretácii, pretože sugestívna hudba Wagnera pod taktovkou šéfdirigenta Kocsára Balázsa bolo niečo, čo človeku nedá pokojne spávať ešte niekoľko dní, leitmotívy a ich psychologicky prepracovaná interpretácia si poslucháča skrátka získali priam hypnoticky (a v tom momente ste vedeli, že táto interpretácia dosiahla tú najvyššiu úroveň, pri ktorej aj puristický wagnerián musel pokorne skloniť hlavu), azda krátke zamyslenie úvodom.


Budova Maďarskej štátnej opery na Andrássyho ulici v Budapešti postavená podľa projektu Miklósa Ybla (otvorená v roku 1884) priam žiari. Nielen zvonka, svojou majestátnosťou, ale najmä zvnútra – keď do ne vstúpite, okamžite si vás získa svojou nádherou, no určite nie okázalosťou. Možno nepatrí medzi najväčšie na svete, no nepochybne je to najkrajší operný dom – a pokojne si dovolím tvrdiť, vo svetovom meradle. A naši susedia sú si vedomí tohto vzácneho kultúrneho dedičstva, na rozdiel od nás, ktorí sa často ku kultúre správame viac, než macošsky – myslím si, že v tomto prípade volím ešte ľudomilný, humánny slovník. Vlani slávnostne otvorili rekonštruovanú budovu maďarskej opery – práce pod vedením architekta Gábora Zobokiho trvali päť rokov. Cieľom rekonštrukcie bolo prinavrátiť neorenesančnému palácu opery pôvodnú nádheru zvonku aj zvnútra, kompletne bola obnovená javisková technika, ktorá vďaka modernizácii divadelníkom pomáha a dnes dokáže mnoho vecí – napríklad aj dvihnúť kulisy v priestore javiska, ktoré samotné je tiež rozšírené.


Čo však je kľúčové pre hudobníkov, priestory orchestrálnej jamy sa rozšírili – tento moment sme si všimli ihneď, ako nastúpili hudobníci. Orchester nie je v „tesných“ podmienkach, konečne dokáže slobodne dýchať, dirigenta počas vedenia orchestra dostatočne z jamy vidieť (čo je pre mňa osobne kľúčové pre vnímanie diela – áno, aj operného, pretože práve osoba dirigenta sa vždy stáva sprostredkovateľom umeleckého diela). Najpodstatnejšie aj s ohľadom na Wagnerovo dielo je, že pri všetkých rekonštrukčných prácach sa podarilo dosiahnuť priaznivejšie akustické podmienky pre poslucháčov: demontážou prvých dvoch radov hľadiska sa zväčšila veľkosť orchestrálnej jamy a na druhej strane sa obnovili pôvodné proporcie priestoru, ktoré navrhol Ybl. V tejto recenzii nemáme dostatok priestoru na menovanie všetkých prác, ktoré sa vykonali v rámci rekonštrukcie, preto len pre zaujímavosť – na mieste predajne kostýmov na 5. poschodí bola vytvorená aj multifunkčná sála, v ktorej sa môžu konať rôzne predstavenia, podujatia a výstavy. Počas prác dokonca natrafili na unikátny nález – rukopisy korešpondencie medzi intendantmi a aristokratmi, ktorí inštitúciu podporovali. Tieto listy pochádzajú 80. a 90. rokov 19. storočia.


Z pohľadu uvádzania vypredaných predstavení, medzi ktoré patril aj Parsifal dňa 7. apríla 2023, je ešte potrebné pripomenúť, že ďalšou novinkou v rámci rekonštrukčných prác bolo, že v hľadisku vzniklo 150 miest na státie. Za pár zopár stoviek forintov (v prepočte pár eur) si ich nadšenci opery môžu zakúpiť, ak si v dostatočnom predstihu nekúpia lístky. Alebo sa tým otvára príležitosť aj pre menej solventných, ako sa dostať k opere, treba však podotknúť, že cenové relácie operných predstavení sú vždy dostupné.


Posledné Wagnerovo operné dielo je niečo, čo na Slovensku inscenované zrejme nikdy neuvidíme. Možno o niekoľko generácií neskôr. V Maďarsku bolo inscenované v 80-tych rokoch, uvádzali ho 35 rokov v réžii Andrása Mikóa, ktorý volil tradičnú, historickú cestu inscenovania (podľa mnohých nudnú, dokonca označovanú ako stredovekú, no nepochybne si našla aj svojich priaznivcov), no dnes láka divákov nová inscenácia tohto diela. V novej, odvážnej réžii, kombinujúc dva svety – moderný a tradičný a vo fascinujúcom, špičkovom hudobnom naštudovaní, smelo porovnateľného s prvotriednymi európskymi telesami, umeleckého riaditeľa, šéfdirigenta, Kocsára Balázsa – držiteľa ceny Ferenca Liszta, umelca s bohatými domácimi i zahraničnými skúsenosťami, ktorého otec bol hudobný skladateľ Kocsár Miklós.

V hľadisku bolo počuť svetové jazyky – nemčinu, angličtinu, francúzštinu, samozrejme, domácu maďarčinu. Publikum, ktoré príde na Wagnera, vie ako sa má správať: decentne, inteligentne, kultivovane, ale nie s tým typickým snobizmom, s ktorým sa stretávame u nás (a ktorý mi tak veľmi prekáža). V Budapešti máte zrazu pocit, že ste medzi skutočnými divadelníkmi – nielen na pódiu, ale aj v hľadisku. Vedia, ako sa majú správať, obliecť, slušne pozdraviť – páni zdravia dámy zo zásady „kezét csókolom“ a pred začiatkom predstavenia panuje v hľadisku to typické vzrušenie a nadšenie z očakávaného mysteriózneho zážitku, aký vám vie dať jedine Wagnerovo divadlo. Nikdy v živote by som nepovedala, že po 6-hodinovom predstavení vypoviem vetu: pokojne by som si to v tomto momente pozrela ešte raz. Skrátka a dobre – naši susedia presne vedia, prečo sa do kultúry oplatí investovať, ich odmenou je obrovská návratnosť a úspech.

Začnime najväčšou prednosťou Budapeštianskeho Parsifala, ktorým je nepochybne hudobné naštudovanie. Je to dielo, ktoré prináša syntézu úvah rôznych tém – mytologických, psychologických, teologických, filozofických a transcendentálnych. Je plné kontrastov, rozporov, zároveň ostane excentrickým pokusom 19. storočia ako vytvoriť dokonalé, absolútne umelecké dielo, ku ktorému je kľúčom hudba. Wagner prispôsobil Parsifala špeciálnej akustike Bayreuthu (za svojho života zakázal vystúpenia mimo festivalu, lebo z duše nenávidel produkcie operných domov 19. storočia), kde je zvuková orchestrácia plne realizovaná.

Kocsár Balázs prispôsobil Wagnera už od Predohry k prvému dejstvu akustickým danostiam novo rekonštruovanej sály – nechal ju zaznieť so všetkými zvukovými nuansami, leitmotívmi, no najmä dynamikou, blízkou interpretácii hudby 21. storočia. Jeho práca s tempami a ľahký posun k celistvosti melodiky, chápanie Wagnerovho typického „Sehr langsam“ ktorému pridal štipku pohybu, no predsa v ňom ostala hlboká duchovná prapodstata Wagnerovej hudby, cit pre vnútorný svet hlavných postáv, ale najmä vznešenosť hudby a zmysel pre vyniknutie krásy textúry diela, bola od prvých taktov fascinujúca.  Je to umelec, ktorý zjavne nekopíruje ostatných maestrov, no hľadá si svoju vlastnú cestu na pochopenie Wagnerovho diela. Napokon, v tejto oblasti nie je nováčikom a s interpretáciou Wagnera skúsenosti má, no Parsifal je predsa len iný.

Predohra síce je vystavaná na klasickom princípe trojvetovej predohry, no spôsob jej formy je úplne nový. Wagner využíva ticho ako významotvorný prvok – je to hudobné ticho, ktoré zaznie celkovo šesť krát, v prestávkach (dokonca aj v samom začiatku), po ktorých sa hudba ďalej rozvíja. Hudba sa po pauzách, v partitúre vždy jasne vyznačených fermátou, neopakuje. Na to, aká je ouvertúra dlhá, v podstate pracuje s malým množstvo tém – dovedna tromi, takže ak sa v interpretácii celkom jasne nestanovia pravidlá, aké bude základné tempo, od ktorého sa bude ústredný 6-taktový motív odvíjať, ak sa nedodržia Wagnerom predpísané pauzy na predstavenie nových myšlienkových tokov, nikdy nebudú fungovať nielenže v hudbe, ale ani v inscenácii tie veličiny, s ktorými skladateľ tak dômyselne pracuje – priestor a čas.

V interpretácii Orchestra Maďarskej štátnej opery pod taktovkou Kocsára Balázsa sme počuli v precíznych, absolútne rytmicky presných nástupoch pomaly sa rozoznievajúcu melódiu v prekrásne vyvážených pianissimách a jemne sa rozvíjajúcich crescendách, ktoré z taktu na takt v celom telese dokázal okamžite vziať späť do piána – už tento úvod predznamenal, že dirigent presne rozumie Wagnerovej poetike. Skladateľ v úvodnej časti spája farby drevených dychových nástrojov (klarinet a fagot – part spojený s anglickým rohom) so sláčikmi – husle a violončelá. Je to neuveriteľne elegantná, priam až hrejivá inštrumentácia, zvukovo vkusná, ktorá si poslucháča okamžite získa – samozrejme, za predpokladu, ak je správne interpretovaná. Dostalo sa nám homogénneho, vyváženého zvuku, vysoko estetického, zharmonizovaného, hráči boli koncentrovaní. Taký súlad sa počuje v orchestri málokedy a jedným dychom zároveň treba poznamenať, že ide o štandardné repertoárové teleso – orchester, ktorý má široký záber, nie je špecializovaný na Wagnerovo dielo. Preto bolo až dychvyrážajúce počúvať ho od samotnej ouvertúry, ako jednoliato, so zmyslom pre transcendentálny, mystický, zároveň poetický, zvukovo jednoliaty, plynulý, nádherne legátový zvuk, v ucelených frázach predstavil publiku maďarský operný orchester.

Nie nadarmo sa toľko venujeme Predohre – je v nej koncentrované všetko, napokon, aj tonálna oscilácia medzi As dur a c mol, tá typická nejednoznačnosť, chromatika, špeciálna kombinácia nástrojov, zmysel skladateľa kombinovať hudobné nástroje tak, aby vytvárali spoločne s jeho motívmi ten fascinujúci, priam hypnotický zážitok na poslucháča. Parsifal je prekrásna hudba, ktorá vás priam opantá svojou mystériou a hĺbkou a je náročné zachytiť jej filozofiu, no najmä psychológiu (ale napokon, všetko má svoje vysvetlenie). Wagner bol ohromne dobrý psychológ v hudbe. Už len fakt, že pracuje na veľkej ploche s troma témami, no dokázal ich prepojiť a rozpracovať, spojiť s prvkami ústrednej, no zároveň neustálym rozvíjaním neistoty – najmä tonálne, čím budoval to známe napätie a nekonečnosť, ktorú tak dôverne uňho poznáme, je geniálne. Napokon – tou neistotou sa ouvertúra aj končí – ona vlastne ani nemá svoj koniec, prelína sa do prvého dejstva. Je to „štandardný“ princíp kontrakadencie, ktorý Wagner často využíval na vytváranie napätia v dramatickom diele a v podaní orchestra sme ho aj patrične počuli akcentovaný. Akonáhle toto tonálne napätie v hudbe vytvorené nie je, celá psychológia a poetika jeho geniálnej „hudby budúcnosti“, ktorú chcel komponovať, sa vytráca – a zároveň dramatické dielo stráca zmysel. Dirigent však túto chybu nespravil, neustále držal potrebný ťah orchestra a napätie.

Vrátiac sa však k motívom ouvertúry – po prvom, ústrednom, rozvíjajúcom sa motíve Vykúpenia, ktorý v treťom dejstve počujeme aj v interpretácii zboru (Erlösung dem Erlöser – Vykúpenie Vykupiteľovi) Wagner pridáva postupne ďalšie nástroje. Je to pomaly plynúca predohra, ktorá je absolútnym fundamentom pre celú operu. Odznie v nej prakticky všetko a interpretácia dáva poslucháčovi tie možnosti, aby z nej aj absorboval všetko. Kocsár Balázs viedol orchester precízne: trioly pulzovali v tajuplnom piáne v trojici fláut a klarinetov, sláčikové nástroje vytvárali v crescendách arpeggiá, ku ktorým sa pridali plechové dychy. Taký mäkký a lahodný zvuk trombónov som u nás ešte nepočula (ani počuť nebudem) a už vôbec nie lesných rohov, ktoré boli intonačne čisté (u nás nevídaný úkaz), vo vyváženom pianissime – v zmysle partitúry, to všetko korunované trojicou fagotov v esteticky vkusnom tóne, opäť v predpísanej dynamike. Hlavný motív zaznel v prekrásne tvarovanej sólovej trúbke zdvojenej hobojmi a skupinou prvých a druhých huslí. Ani jeden z tónov nevytŕčal, zvuková symbióza bola až nepredstaviteľná – postupná „zvuková katedrála“, ktorú formoval dirigent v orchestri a potom ju opäť dokázal vrátiť späť až k umierajúcej, dlhej pauze, veľavravnej, bola priam dychvyrážajúca. Bola to skutočná wagnerovská hypnóza – nie však zastaralá, hrajúca motívy v tempách na hranici rozpadajúcej sa melodiky, no v modernom poňatí a s rešpektom voči partitúre. A samozrejme, konečne dirigent, ktorý pochopil ticho a jeho význam v umeleckom diele.

Nová téma Svätého grálu s éterickým motívom sa ozvala s rovnako precíznou, premyslenou výstavbou a kvalitnými inštrumentálnymi výkonmi, veľký dychový chorál sa odhalil publiku v plnej svojej zvukovej kráse, po ktorej sme opätovne počuli tému Svätého grálu. Wagner bol majstrom v spracovaní a rozvíjaní motívov – jeho práca s nimi je ako jedna veľká zvuková vlna, na ktorú keď nastúpite, už sa na nej skrátka plynulo nesiete, preto aj ďalšia meditácia, predĺžená, rozpracovaná predchádzajúca téma je ako snivá pripomienka, aby sa na záver mohol tremolami, v sláčikoch uviesť pôvodný motív. No tentoraz ako nesmierna bolesť až agónia – napokon, počujeme ho v predohre spracovaný až trikrát, no nikdy nikam nevedie. Rovnako, ako ani ouvertúra nemá svoj koniec (jej tonálne neukončenie sme už spomínali – plynulo prechádza do prvého dejstva).

Majstrovské prednosti maďarskej inscenácie Parsifala sú v hudobnom naštudovaní, v speváckych výkonoch a odvážnom, slobodnom spracovaní – vízii maďarského režiséra, ktorý sa dielo rozhodol spracovať kombináciou prvkov súčasných a tradičných. Po magickej predohre, ktorej udal tón Kocsár Balázs, si hudba napriek relatívnej statickosti partitúry držala ťah a dynamiku – a práve to je nesmierne ťažké. No vďaka vnútornej pulzácii a schopnosti riadiť nielen orchester, ale aj dianie na javisku, sa vzácny balans podarilo udržať. Šéfdirigent maďarskej opery je silnou osobnosťou: z orchestrálnej jamy ho bolo dostatočne vidieť aj z hľadiska: jeho gestá boli plastické, rytmicky presné, mimoriadne precízne, udal každý jeden nástup – speváka, orchestra. Jeho schopnosť riadiť dianie na pódiu a zároveň citlivo zachovať rovnováhu medzi sólistami, zbormi a hudobnými nástrojmi, uchovať hudobný tok – myšlienkový súvis, je obdivuhodná.

Pri Wagnerovom Gesamtkunstwerk, ktoré v prípade Parsifala siaha ešte ďalej – k vytvoreniu novej formy umenia, ktorá by mohla obsiahnuť nielen všetky formy umenia, no i mikro a makrokozmos ľudstva, od filozofických tém po náboženstvo, je nesmierne dôležité, aby tieto zložky medzi sebou po celý čas komunikovali. A práve v tom je táto inscenácia z môjho pohľadu výnimočná. Hudba má po celú čas hybnú silu a stáva sa nositeľom výrazu – vcíti sa do vnútorných bolestí a transformácií hlavných postáv najmä Parsifala a Kundry. Po celý čas je to transparentnosť a sila hudby, ktorá podporuje koncepciu režiséra Almási-Tóth Andrása a podmanivú, experimentálnu zložku Sebastiana Hannaka, či už sú to reflexívne party alebo zložité kontrapunktické – je to orchester, o ktorý sa môže poslucháč oprieť a drží prím tejto inscenácie.

Parsifal sa pre režiséra stal príbehom rozvoja jednotlivca, no tento príbeh nenechal v historickom kontexte – spracovaním, kostýmami, rekvizitami a modernými technológiami ho zasadil do 21. storočia. Práve vďaka tomu sa zrazu stáva súčasnému divákovi bližším, dokáže k nemu prehovoriť aj civilnejšie, no pritom sa nestal chladným, technokratickým exkurzom súčasného sveta. Almási-Tóth András neprekročil krehkú hranicu a súčasné divadlo poňal esteticky vkusným spôsobom – napokon, vždy je to dnes otázka pre tvorcov, ako sa postavia k spracovaniu diela. Máme dnes trendy, keď chcú zámerne šokovať a skutočne sa stáva, že operné inscenácie sa dostanú až za hranice vkusu a dokonca výrazne narušia pôvodné libreto umeleckých diel. Ďalším extrémom sú historické, prudérne verzie, tváriace sa, akoby sme ani nežili v 21. storočí, ignorujúce súčasný svet a jeho problémy – no ak má byť úlohou divadla reflektovať súčasný svet, jeho problémy, človeka – jednotlivca a jeho miesto v spoločnosti, zrejme nie je tou ideálnou cestou obzerať sa späť do stredoveku. Aspoň Parsifal pre mňa osobne takýmto dielom nie je. Tému vykúpenia a súcitu predsa pociťuje človek rovnako intenzívne dnes ako v minulosti, nikdy nesúvisela s historickým obdobím.

Wagnera fascinovala téma Svätého grálu, ktorú spracoval aj prostredníctvom tejto divadelnej hry. Nachádzame v nej rôzne postavy, aj nejednoznačných charakterov, ktoré sa vyberú rôznymi cestami – práve to dáva režisérovi voľnú ruku. Záver diela, ktorý je však striktne napísaný nielen v scénických pokynoch, ale i partitúre, rešpektuje, hoci si dovolil od libreta aj odchýlky: ide o uzdravenie Parsifala, ktorý je momentom jeho prebudenia, no nielen jeho, ale prebudenia celej spoločnosti. Posolstvo jednotlivca smerujúce ako obraz na celú spoločnosť – a my v tejto dobe máme hľadieť niekoľko stáročí späť? Svätý Grál bol je a bude symbol ľudského života. Otázka je, prečo sa neustále treba dívať do minulosti? Z tohto pohľadu je preto vcelku logické, že sa rozhodli pre moderné, pre puritánskych wagneriánov možno vizuálne šokujúce spracovanie. Zrejme invalidný vozíček a zbraň, moderné saká, či vysoké opätky v štýle módy steam punku nebudú konvenovať príliš konzervatívnej časti publika, rovnako ako často strohá, minimalistická scéna, no nik nevezme režisérovi skutočnosť, že popri modernom, súčasnom zobrazení, zachovávajúcom estetiku vkusu, sa mu podarilo implantovať do inscenácie tradičné prvky – kalich, kopiju, brnenie a Blumenmädchen s klasickými vencami a príjemným pohľadom pre pánov – hore bez. Ale tak napokon, povedzme si bez ostychu, je to dielo aj s erotickým podtónom a v tomto režijnom podaní vyznieva s vkusom a bez vulgárností – sú to predsa pekné pohyblivé obrázky.

Keď sme už pri „pohyblivých obrázkoch“, azda to nebude trúfalé, no pre mňa osobne predstavoval budapeštiansky Parsifal – v kombinácii so všetkými zložkami, hudobnou, speváckou, vizuálnou, filmovou, výtvarnou, pohybovou, no najmä koncepčným riešením, jeden úchvatný film. A práve preto je to dielo hodné 21. storočia – pre svoju poetiku i spracovanie. Najväčším plusom koncepcie Almási-Tóth Andrása je, že priniesol na javisko troch, generačne rozdielnych Parsifalov a veľmi efektne a tvorivo sa tak zahral s myšlienkou v čase a priestore, pretože práve to je aj jedna ústredných línií tohto diela.

Čas – to je ústredná veličina režiséra. Parsifal sa vracia do minulosti, aby napravil svoje chyby, takže sa vraciame v realite. Je to únik nielen časový, na osi tvoriaci tridsať rokov, ale aj divadelný: jednak znásobuje úlohu postavy. Spravidla je pri obsadení tohto charakteru problém, keďže by mal byť stvárnený mladým spevákom, no zároveň je obtiažne získať skúseného tenora v tomto veku. Tak aj v tejto inscenácii ho stvárňuje 56-ročný, spevácky spoľahlivý tenorista, Kovácsházi István, no na javisku je postupne nahradený mladšou „verziou“. Začína sa alternatívny, nový príbeh činoherného Parsifala v podaní Taba Benjámina – herca a tanečníka, ktorý svoje pohybové schopnosti adekvátne na javisku využil. V Parsifalových víziách vo vzťahu k matke sa však objavuje samotný hrdina aj ako dieťa (Molnár Bálint), takže dovedna sa v tomto spracovaní stretávajú na pódiu až traja hrdinovia stvárňujúci túto postavu. Tento nový koncept zrazu dal dielu perspektívu na hrane filmovo –divadelnej reality, s čím korešpondovala aj vizuálna stránka diela využívajúca nielen kulisy, ale najmä časté zmeny svetiel (svetelný dizajn Pillinger Tamás) a filmové projekcie (videodizajn Juhász András).

Kým v prvom dejstve sa režisér pridržiava libreta, hoci spočiatku ho premieta pomerne v komornej podobe, neustále je citeľné rastúce napätie smerujúce k vypovedaniu príbehu ústredného trojuholníka postáv Parsifal- Gurnemanz- Kundry. Parsifal počas boja proti Klingsorovi zlyhal a hoci je oslobodený, nemôže splniť svoje poslanie, rád Grálu sa rozpúšťa. Pre toto dejstvo sú typické pestrofarebné súčasné kostýmy, kontrastujúce s bielo –šedým, farebne i architektonicky úsporným priestorom – domovom rytierov grálu.

Druhé dejstvo je snivé, rozpohybované a má na pódiu tri plány, z inscenačného pohľadu je najvydarenejšie, samozrejme, nesmieme zabúdať ani na jeho hudobnú oporu, ktorá bola absolútne prvotriedna. Stala sa hybným motorom celého diania inscenácie. V spracovaní je snivé, zahrávajúce sa s realitou – časom a priestorom, je to dejstvo, ktoré by malo patriť Klingsorovi (mimochodom – výborne obsadená postava, s ktorou zvyknú mať inscenátori fatálny problém), no vďaka tomuto spracovaniu zrazu naberá nový dych. Je na slobode diváka, ktorý plán bude sledovať, no zároveň je to inscenačne tak šikovne vymyslené, že obsahovo mu neujde žiadna myšlienka.

A v treťom oprosťuje tento abstraktný svet vzdialený realite a dospieva k jasnému mysleniu, čím sa najviac pridržiaval pôvodného libreta. Aj farebnosť ustupuje do pozadia a nahradzuje ju konzervatívnosť a neutralita. Čierna, šedá a biela – dokonca aj trio Blumenmädchen sa medzičasom oblieklo do posvätných bielych šiat. Konvenčným záverom akoby sa snažil vyvážiť kontrast medzi moderným a tradičným, ktorý predostrel, medzi skokom v časopriestore, ktorý je takým zásadným pre formovanie tejto inscenácie. Preto diváci sa dočkajú uzdravenia Amfortasa a oslavovaného Parsifala a jeho apoteózy v logickom vyústení diela – bez cudzieho dotyku a zásahu, no predsa, s nádychom súčasnosti. Dramaturgická línia diela k takémuto záveru logicky speje, od retrospektívy, cez dynamické, viacplánové druhé dejstvo, až po tradičný záver.

Z pohľadu speváckeho, ale i hereckého, podala najpresvedčivejší výkon mezzosopranistka Szántó Andrea. Postava tajomnej, nestarnúcej ženy Kundry je herecky náročná – musí obsiahnuť rôzne polohy. Je to komplexná úloha tvárnych, rôznych osobností a Szántó Andrea bola presvedčivá v každej z nich: od servilnej slúžky cez vášnivú zvodkyňu až po adeptku na finálne vykúpenie. Hlasovo je úloha písaná pre soprán spinto, v árii Ich sah das Kind an seiner Mutter Brust v druhom dejstve boli jej legáta dobre stavané, v spodných a stredných polohách jej mezzosoprán znel sýto a s potrebnými farbami, ktoré vo výškach miestami strácali na objeme, no dokázala ich suplovať dramatickým prejavom. Nie je to síce pri Wagnerovi ideálnym riešením, no pri tejto postave – a doplnením vynikajúceho hereckého prejavu, to rozhodne sadlo.

Celková kvalita spevákov bola mimoriadne uspokojivá – iste, neboli to typické wagnerovské hlasy, no s čistou intonáciou, pekným materiálom a najmä objemom. Kálmándy Mihály ako Amfortas dokázal priniesť do postavy potrebné výrazové nuansy – najmä z pohľadu utrpenia. V jednej z ústredných árií Nein lasst ihn unenthüllt ukázal pekné farby, zmysel pre výstavbu drámy aj prácu s tempami – pri čom mu bol opäť skvelým partnerom v ponímaní prežívania vnútornej drámy orchester, v hudbe sme opäť počuli už tak známe motívy z predohry (a v nej klesajúcu kvintu ako jeho clivotu).

Tenor Parsifal v podaní Kovácsháziho Istvána bol síce spoľahlivý, no v celkovom prejave chýbalo možno viac výrazu, intenzity až sentimentu. V monológu Amfortas! Die Wunde! nebolo cítiť potrebné emócie (rana horí v mojom srdci), skôr mu pristali melodicky vystavanejšie, výrazovo nie natoľko dramatickejšie party – napríklad Nur eine Waffe taugt, kde znel presvedčivejšie.

Klingsora stvárnil Kálmán Péter, ktorý prejavil výbornú spevácku stabilitu, ale presvedčil aj herecky. Na postavu sa prirodzene hodil – je to typ speváka, ktorý má v sebe iskru, na javisku je dostatočne pohyblivý a tvárny. Zaujala aj vokálna vrúcnosť, veľký objem a istota Bretz Gábora v úlohe Gurnemanza a v krátkych Titurelových partoch bol mimoriadne pôsobivý Rácz István.

Osobitné vyzdvihnutie patrí zborom, no najmä tomu, ako s nimi pracovali v priestore z pohľadu akustického efektu. Dovedna dva zbory Maďarskej štátnej opery – zbor spievajúci v oboch uličkách na prízemí popri hľadisku, v ďalších scénach v kostýmoch na pódiu, keďže zastával viacero úloh a detský zbor, ktorý znel zo zákulisia. Kým zo spevákov rozmiestnených v priestore hľadiska sme vďaka ich situovaniu a dobre vyškoleným hlasom mali priam stereo priestorový efekt, detský zbor vytváral tú nadpodzemskú wagnerovskú krásu hudby z nebies. Aj v prípade zborov sa ukázal význam rekonštrukcie budovy opery – jej akustické vylepšenia napomohli interpretovať hudbu s pečaťou „heilige“.

Parsifal sa často stáva pre tvorcom výlevom temných a depresívnych stvárnení, no maďarská produkcia nám ukázala, že touto cestou výkladu nie je potrebné ísť, ak sa jednotlivec prebudí k sebauvedomeniu a nájde svoje poslanie. Súčasným jazykom otvára divákovi oči a ukazuje, že tak, ako si musel vybrať Parsifal, ako bude žiť svoj život a aké rozhodnutia bude musieť urobiť, ponúkajú sa aj pre nás rôzne cesty, z ktorých máme na výber aj my. Ak čo i len jedného diváka prinúti práve táto inscenácia k zamysleniu a k správnemu rozhodnutiu, tím tvorcov vyhral. A ja som vo vnútri presvedčená, že tento Parsifal má pred sebou dlhú a peknú životnú cestu.

 

Zuzana Vachová

Foto: Berecz Valter

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno