„Niekto sa ma raz spýtal, kedy sa odohral a aký starý je príbeh o Serovi. Ja hovorím, že ten príbeh trvá už 55 rokov a to od doby, keď som začal vnímať,“ hovorí kurdsko-švajčiarský režisér Mano Khalil, ktorého filmová dráma Susedia je z veľkej časti autobiografickou snímkou.
Film Susedia, o ktorom sme písali už v našej recenzii, môžete v slovenských kinách vidieť od 11. mája 2023.
Vo svojom novom filme Susedia sa venujete mnohým témam, neznášanlivosti, korupcii, domácemu násiliu, ale aj láske, spolunažívaniu rôznych kultúr a vierovyznaní. Každá z týchto tém by vystačila na osobitný film. Pridávali ste ich do scenára postupne alebo ste sa od začiatku chceli vyjadriť ku každej?
Chcel som do toho dať veľmi veľa. To, čo sa deje na blízkom východe, tá nenávisť, antisemitizmus, nespravodlivosť voči kurdskému národu, diktatúra v Sýrii a tá korupcia! Musel som to všetko dať dokopy, musel som sprostredkovať širší pohľad na dané miesto a situáciu. Bez toho by film nemal takú silu a presvedčivosť. Chcel som, aby divák rozumel tomu, čo sa deje a musel som to vysvetliť všetko naraz. Aby ľudia, keď prídu do kina s pukancami, nesedeli iba tak, s tým, že nemajú šajnu, čo to znamená byť Kurdom alebo byť v Sýrii a mať židovského suseda.
Čerpali ste teda z vlastného života. Prežili ste všetko to, čo prežil filmový hrdina Sero?
Všetky príbehy, ktoré sa odohrávajú v mojich filmoch, majú niečo spoločné s mojím životom, či už ide o to, čo som ja sám prežil, čo som videl a počul alebo aj to, čo som cítil. Ako Kurd som vyrastal pod sýrskym režimom, pod ktorým bolo všetko zakázané, kurdská kultúra aj jazyk. Moja matka pochádza z Kurdistanu v Turecku, môj otec zo sýrskej časti. Môžem povedať, že hlavný konflikt je takmer totožný s realitou. Takže Sero vo filme Susedia je svojim spôsobom Mano Khalil. Samozrejme, je to hraný film a je tam aj fantázia, vymyslené scény, no asi na 60 percent je to obraz môjho skutočného života.
Detský hrdina Sero je ako nepopísaná doska, nevie nič o ideológii ani o politike a nenávisti. Nevadia mu židovskí susedia, hoci tí sú nenávidení režimom. Ako je to možné, že zostal takto neovplyvnený? Žije na tomto území medzi Tureckom a Sýriou stále veľa Kurdov, ktorí nie sú zradikalizovaní, ale chcú spolunažívať v mieri?
Tak, ako to mal Sero, tak to bolo aj so mnou. Mano Khalil, malý chlapec z kurdskej dediny, ide prvý deň do školy, ktorá je arabská, učí v nej ideologický Arab, pohltený fašistickou politickou ideológiou strany BAAS v Sýrii. Táto ideológia je v podstate prevzatá z nacionálno-socialistického Nemecka v 20. storočí. Tento učiteľ nás bil, keď sme omylom použili kurdský jazyk namiesto arabského. Vtedy som netušil čo znamená nacionalizmus alebo fašizmus. Pochopil som to až vo vyšších ročníkoch, keď mi došlo, akú nenávisť sa v nás režim snažil vypestovať. Kurdi mali vždy rešpekt voči iným národom, kultúram a náboženstvám a nehovorím to iba preto, že som Kurd. Je to skrátka historický fakt. Kurdi sú nie len moslimovia, ale aj jezídi, kresťania či židia. Žili tu všetci spolu po tisícročia. Aj dnes, v Irackom Kurdistane – takmer samostatnom štáte – v mestách ako Arbíl či Duhok, stoja vedľa seba kostoly a mešity a ľudia tam žijú vo vzájomnej láske a rešpekte. Kurdi nikdy neboli zradikalizovaní.
Znamená to, že na nich propaganda nefungovala?
Mali sme šťastie. Keď sme boli v škole a učitelia do nás vtláčali „jed“, vždy sme prišli domov naplnení nenávisťou, no naši rodičia nám zakaždým dali dávku „protijedu“. Pripomínali nám, že v škole nás učia o inom svete, než v akom skutočne žijeme. Doma je láska, pokoj a rešpekt, úplne iným hodnotám sme sa učili v škole. Zachránila nás naša tradícia. Byť Kurdom bola naša záchrana.
Kto sú to teda Kurdi? Čo to znamená, byť jedným z nich?
V prvom rade tu hovoríme o Kurdoch, ktorí sú najväčším národom na svete bez vlastného štátu. 45 miliónov ľudí žije na území medzi štyrmi štátmi – Turecko, Irak, Sýria a Irán. Len v Turecku je asi 25 miliónov Kurdov, v Sýrii sú 4 milióny, v Irackom Kurdistane ich žije 6 až 7 miliónov a zhruba toľko aj v Iráne. Tento národ bol vždy zneužívaný inými režimami. Naša zem je veľmi bohatá na ropu a vodu, vďaka riekam Tigris a Eufrat. Lenže svet prakticky nemá vzťahy s Kurdami. Má vzťahy s Tureckom a miestnym režimom, so sýrskym režimom, mal vzťahy so Saddámom Husajnom alebo s iránskym režimom. Takže svet videl obraz Kurdistanu tak, ako mu ho podávali jeho nepriatelia. My vieme a celý svet vie, že Kurdi boli jediným národom, ktorý bojoval proti Islamskému štátu a tento národ obetoval 13 tisíc mladých ľudí, ktorí bojovali proti ISIS a zvíťazili! Kalifát skončil, lenže nikto o tom nehovorí, ani o kurdských zásluhách. Svet má inakšie záujmy, dôležitejšie je to, kto má ambasádu tu v Bratislave alebo v Prahe, alebo v Paríži. Keď sa urobí oslava, nikto nepozve Kurdov, pozvú ambasádora danej krajiny. Takže svet je manipulovaný mocou krajín, ktoré si rozdelili Kurdistan. Pritom tieto krajiny o nás vždy šírili zlú reputáciu. Hovorili, že Kurdi sú diví ľudia, že nevedia čo je civilizácia a už vôbec nevedia, ako spravovať krajinu, čo samozrejme nie je pravda. Najväčším problémom je tá propaganda namierená proti nám. Veľkú úlohu v tejto problematike zohráva fakt, že svet nechápe a nepočuje volanie kurdského národa po slobode a po sebaurčení.
Z vášho filmu však vnímam to, že za celé rozdelenie blízkeho východu a všetky nasledujúce konflikty medzi jednotlivými krajinami je zodpovedný kolonializmus zo začiatku 20. storočia. Myslíte si, že by v tejto oblasti dnes mohol byť mier a spravodlivosť, keby sa v minulosti územie takýmto spôsobom nerozdelilo?
Pre Kurdov je to, čo sa stalo po rozpade Osmanskej ríše nešťastím. Po 1. svetovej vojne, keď sa ríša rozpadla, prišli Francúzi a Angličania ako víťazi a rozdelili tú krajinu na malé časti a Kurdov rozdelili medzi štyri krajiny, hoci na území Mezopotámie ľudia vždy žili spolu a rešpektovali sa. Áno, do istej miery je to stále trauma z čias kolonizácie. Najväčším problémom sú však fanatici, ktorí praktizujú náboženstvo extrémnym spôsobom, ako to robil napríklad Islamský štát. Nechcem preto hádzať vinu na kolonizátorov, aj keď je pravda, že parížsky Louvre a múzeá v Londýne dokazujú, ako kolonizátori vykradli cudzie kultúry – hovorím najmä o umení, skutočná vina za nepokoje je však na diktátoroch, ktorí sa chopili moci po odchode kolonizátorov. To oni nechcú, aby boli ľudia slobodní a aby mysleli slobodne. Akonáhle človek myslí slobodne, nemôže byť ovládaný diktátorom. Títo muži na čele štátov blízkeho východu využili príležitosť ovládať ľudí a chcú si ju udržať dodnes. Diktátor môže existovať iba vtedy, keď je národ potlačovaný a neslobodný.
A dodnes tieto krajiny nie sú slobodné. Kde ste teda film nakrúcali? Bolo možné nakrúcať v Sýrii, alebo ste si vhodné lokácie museli nájsť v inom štáte?
Mojím snom bolo natočiť film v Sýrii v kurdskej časti, kde som sa narodil a odkiaľ mám aj vlastné skúsenosti. Samozrejme, bolo nemožné realizovať to pod sýrskym diktátorským režimom, ale pred 12 rokmi, keď v Sýrii začala vojna a Kurdi začali ovládať svoju oblasť, vtedy som si povedal, že je ten správny čas. Všetko sme pripravovali, produkcia bežala, už sme aj robili obhliadky lokácii pre film a vtedy americký prezident Trump stiahol časť amerických vojakov, ktorí boli spojencami s kurdskými bojovníkmi proti Islamskému štátu. Práve vtedy, keď Kurdi zvíťazili nad ISIS a americkí vojaci sa stiahli, začal turecký prezident Erdogan so svojimi teroristickými skupinami a milíciou podnikať útoky na Kurdov a bolo pre mňa znova nemožné nakrútiť film v Sýrii. Rozhodol som sa, že nájdem dedinu, ktorá by sa podobala tej sýrskej a podarilo sa mi to v irackom Kurdistane, neďaleko tureckých a sýrskych hraníc. Bola to zdemolovaná dedinka, v ktorej sme vybudovali domy a celé prostredie pripodobnili sýrskemu Kurdistanu. Bolo to drahšie a náročnejšie, lebo sme museli preniesť všetky kostýmy, rekvizity a všetko sýrske do Iraku, no bezpečie štábu pre mňa bolo prvoradé. Napokon sa nám to podarilo nakrútiť úplne verne.
Čo sa týka vernosti. Vo filme je veľa dobre napísaných postáv. Aj tie sú skutočné? Ako ste pristupovali k ich tvorbe? Je tam strýko, ktorý pre fajčenie príde o hlas, starý otec s rádiom, židovská rodina, ktorá potrebuje, aby jej niekto chodil zapaľovať lampu. Je to množstvo malých, ale úžasných príbehov. Prezraďte mi váš spôsob budovania charakterov a motívov.
Mal som čas. Nakrútil som šestnásť iných filmov, kým nastala správna doba, aby som natočil film Susedia. Viacero postáv je založených na ľuďoch, ktorých som poznal osobne. Či je to malý Ibrahim, alebo strýčko, alebo samotní susedia. Tieto postavy som nestvoril ja. Ony už boli stvorené a žili vo mne a so mnou. Takže ja som len znova odzrkadlil skutočnosť, ktorá existovala. Všetci mali svoje sny, svoju minulosť a budúcnosť. Kľúčové bolo to, že herci, ktorých som vybral, vedeli o čom film je. Neboli to len herci, ktorí mali zahrať môj vymyslený príbeh. Oni vedeli, čo znamená Sýria, čo znamená fašizmus, čo znamená ten režim, ktorý zdevastoval krajinu. V Sýrii zomrelo cez milión ľudí, pochádza odtiaľ pol milióna ďalších, ktorí sú dodnes nezvestní, buď zomreli, alebo sú vo väzení. Takže títo ľudia, ktorých môžete vidieť na plátne, do filmu priniesli aj časť svojej osobnej histórie a skúsenosti. Myslím si, že to príbehu dodáva silu.
Bolo tiež veľmi dôležité, aby každý človek vo filme mal svoju dôstojnosť. Nikdy som sa nesnažil byť sudcom a hovoriť, kto je zlý a kto dobrý. Len ukazujem svet a hovorím, že ľudia sa menia. Človek sa môže zmeniť, nikto sa nenarodí zlý. Všetci sa narodíme a plačeme, bez ohľadu na to, či sme čierni, žltí, bieli, hnedí alebo zelení. Prvá vec čo všetci chceme, je kvapka mlieka od matky. Vždy hovorím, že tá druhá kvapka musí byť rešpekt. Rešpektu sa treba naučiť. Človek sa naučí rešpektovať prírodu, ľudí, kultúry a náboženstvá. Pre mňa bolo veľmi dôležité ukázať hrdinov filmu ako dobrých ľudí z krvi, z mäsa a kostí.
Z vášho rozprávania mám pocit, akoby vo vás tento príbeh zrel celý život. Ako dlho ste písali scenár?
Niektoré časti scenára k filmu Susedia som napísal ešte počas štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bolo to koncom 80. rokov a v začiatku 90. Scenár samotný som napísal asi pred 30 rokmi. Odvtedy bol stále so mnou, všade som ho brával so sebou a keď sa niečo stalo, aktualizoval som ho podľa nových udalostí. Najväčšou takouto udalosťou bola sýrska vojna, ktorá začala pred 12 rokmi a vtedy som si povedal, že tu môžem začať odznova, všetko zmeniť a aktualizovať do zatiaľ najsilnejšieho scenára. Tento scenár na sebe nikdy nemal ani zrnko prachu, neustále som ho mal v rukách, vždy som sa doňho díval, pridával som doň niečo nové, jednoducho žil so mnou ako časť môjho tela celé roky a poviem vám otvorene a s radosťou, nikdy som nestratil nádej, že tento film raz vznikne. Aj keď som vedel, že to nie je možné natočiť v Sýrii, pod takým režimom, aký tam je, no aj tak som tomu veril. Samozrejme, nebolo to jednoduché, investovalo sa do toho veľa prostriedkov a energie. Lietali sme do Kurdistanu zo Švajčiarska a môj štáb tvoril niekedy aj polovicu pasažierov lietadla. Ale podarilo sa.
Rád by som sa spýtal, aj na štýl vášho rozprávania. Chlapec Sero vo filme hovorí o kreslených filmoch: „Nie je dôležité, čo postavy hovoria, ale čo robia.“ Je to časť teórie a filozofie filmu ako takého. Túžili ste aj vy pozerať sa na filmy? Vkladáte do svojej snímky aj vlastnú lásku ku kinematografii?
Samozrejme, je to tak. Film je akcia, nie je to rozhlas ani noviny. Pre mňa je dôležité, keď človek vidí, čo sa deje, keď sa príbeh odohráva pred jeho očami. Malý chlapček, aj keď nerozumie po arabsky, nevadí mu to, dôležité je, že niečo sa v tom filme deje a príbeh sa odohráva pred jeho očami. Podobne to mám aj ja, milujem, keď mi film rozpráva príbeh prostredníctvom obrazu, vyvolá vo mne emócie cez obraz, nie len cez povedané slová. To je to „kino-oko“ – filmy, ktoré mi otvoria oči do sveta, otvoria moje „pocitové“ oči, dajú mi silu, možno ma aj nahnevajú alebo rozosmútia, či rozveselia. Byť šťastný iba vďaka zraku a významom, ktoré sa do mysle dostanú iba cez oči, to je moc kinematografie. Ja kinematografiu milujem. V Sýrii som v 80. rokoch študoval históriu a právo, ale nikdy som nechcel byť právnikom alebo učiteľom histórie. Chcel som rozprávať príbehy, ukazovať ich, robiť filmy. Urobil som nemožné možným a prišiel som vtedy do Československa študovať film, aby som mohol o 30 rokov neskôr natočiť napríklad Susedov. Urobil som ďalších 16 filmov, ale aby som nakrútil film Susedia, na to som potreboval čas.
Čas je veľmi silným prvkom práve aj vo vašom filme. Kresba od Sera, ktorou sa film začína aj končí, mi pripomína motív „púčiku ruže“ z filmu Občan Kane. Aj tam sa hrdina chcel vrátiť do detstva, ktoré preňho bolo najkrajším obdobím v živote. Inšpirovali ste sa velikánmi ako je Orson Welles?
Na tento motív si úprimne celkom nespomínam, aj keď Občana Kanea som samozrejme videl. No je to pre mňa velikánska česť, ak sa vám môj film spája s Wellesovým dielom. Mňa zaujímala predstava toho, keď dieťa robí kresbu a po 40 rokoch ju zase dostane späť do ruky. Je to chvíľa, ako keby človek spal a zobudil sa. Ako keby bolo všetko to zlo iba snom. Chcel som tým vyjadriť, že Sero si prežil veľmi veľa od momentu, keď ako 6 ročný namaľoval obrázok a neuvedomoval si, čo všetko sa okolo neho deje. Daruje obrázok svojej susedke Hannah a možno si myslí, že ona si ho dá niekam na stenu a za tri dni ho vyhodí, ale tá kresba sa k nemu o 40 rokov vráti. Človek, ktorý v živote stratil všetko, človek, ktorý zostarol, jeho vlasy sú biele a zrazu k nemu príde Hannah, ako sedemdesiatročná a má so sebou kresbu a na nej tri balóniky v kurdských národných farbách, ktoré symbolizujú postoj voči nenávisti a nespravodlivosti. Pre mňa bolo veľmi dôležité, aby sa tento postoj spolu s kresbou vrátil späť, aby sme to zlo vnímali len ako jeden zlý sen.
Ako ste sa dokázali vy vrátiť do detských čias a dívať sa na svet detskou optikou?
Je to jednoduché, mám dvoch malých synov, takže prežívam ešte aj ich detstvo. Do svojho detstva som sa vrátil ľahko, lebo človek, ktorý v ňom zažil takú brutalitu, naň nemôže zabudnúť. Pamätám si, keď som prvýkrát s mamou išiel k turecko-sýrskym hraniciam a mali sme len 15 minút na to, aby sme mohli stretnúť celú jej rodinu, jej brata a sestry. Pamätám si, ako mama ukázala prstom cez ostnatý drôt na muža, o ktorom mi povedala, že je môj strýčko Sadun a pamätám si ešte, ako ma bozkával cez ten ostnatý drôt. Tento obraz zo skorého detstva vo mne zostal dodnes a žije vo mne, tak ako celé moje detstvo. Ja som nikdy nebol úplne dospelý. Stále som ten Sero. Niekto sa ma raz spýtal, kedy sa odohral a aký starý je príbeh o Serovi. Ja hovorím, že ten príbeh trvá už 55 rokov a to od doby, keď som začal vnímať. Neustále mi prebieha v srdci a v hlave, takže ja som sa vôbec nemusel ako Mano Khalil – starší pán, vracať sa do detských čias. Som stále ten istý Mano, ktorého bili učitelia, pretože dodnes sa to v tej oblasti praktizuje a nič sa nezmenilo, ani ja.
Aj hrdinu Sera jeho učiteľ bije a vedie ho nenávisti. Napriek tomu je chlapec zvyknutý vážiť si a mať rád rozmanitosť. Vraveli ste, že vám rodičia podávali akýsi protijed na propagandu. Poviete mi o tom viac?
My sme žili v dvoch svetoch. Jeden bol svet neznášanlivosti, nespravodlivosti a diktatúry. Takýto bol svet v škole. Pre nás to bolo ako väzenie, nikdy sme do školy nechodili s radosťou. Vždy tam bol niekto, kto nás bil a zakazoval nám hovoriť kurdsky a celý čas nám tlačil do hlavy to, že musíme pozabíjať židov. Škola nás vychovala k nenávisti, nie k láske a pravde, ale rodina – mal som úžasného otca a mamu – to z nás zmývala. Doma sme znova používali kurdský jazyk, rozprávali sme o našich susedoch s láskou a dobrotou, vôbec nám nevadilo, že náš sused je žid alebo katolík, zoroastrista či jezida. Prijímali sme inú kultúru aj to, že hovoria iným jazykom, nikdy nám to nevadilo a myslím, že tým sme sa zachránili. Tým sme si zachovali človečenstvo, a preto sú dnes Kurdi takí, akí sú, aj ja som taký, aký som a robím takéto filmy.
Ešte dodám, že rešpekt je alfa a omega nášho života. Keď rešpektujem niekoho vierovyznanie, kultúru, sexualitu či jazykovú odlišnosť, vďaka tomu môžem ja sám slobodne žiť, pretože sa neobmedzujem. Dnes žijem vo Švajčiarsku, kde švajčiarske franky majú na sebe nápis v štyroch úradných jazykoch, v nemčine, francúzštine, taliančine a rétorománčine. Vo Švajčiarsku žije len zhruba 30 tisíc Rétorománcov, ale ich jazyk je napísaný všade. Ľudia tu žijú v pokoji, nikto nemá z nikoho strach. Je to krásne spolunažívanie, preto, lebo všetci majú rešpekt. Tam, kde je rešpekt, tam je dobré susedstvo, priateľstvo, tam funguje aj náboženstvo a je tam raj na zemi.
Aká je šanca, že váš film s takýmto posolstvom uvidia ľudia v Sýrii alebo Turecku?
Dúfam, verím a mám nádej. V kurdskej časti Sýrie to vôbec nie je problém. Z celého srdca dúfam, že sa v Turecku po aktuálnych voľbách konečne dostanú k moci demokrati a ukončia diktatúru, ktorá tam trvá už 20 rokov. Ak sa tak stane, som si istý, že film Susedia sa dostane aj do tureckých kín. Situácia je zaujímavá v tom, že v Sýrii aj v Turecku chodia do kina iba demokraticky zmýšľajúci ľudia. Erdogan a jeho ľudia môj film nikdy neuvidia, lebo fašisti do kina nechodia.
Keď sme už pri diktátoroch. Veľmi sa mi páčila scéna z úradu, kde Serov otec musel podplatiť hneď niekoľkých úradníkov či policajtov, aby mu vybavili čo potreboval. Táto scéna bola svojim spôsobom komická a zároveň veľmi smutná. Peniaze sú univerzálnym jazykom, spoločnou túžbou pre všetkých. Existuje podľa vás ideológia či náboženstvo, ktoré by nikdy nepodľahlo peniazom? Stoja za všetkými konfliktami a záujmami diktátorov práve peniaze?
Áno, peniaze vládnu svetu. Mohli sme to vidieť pred niekoľkými mesiacmi. Katar, krajina, ktorá podporuje terorizmus, zorganizovala majstrovstvá sveta vo futbale. Tejto krajine, ktorá zotročuje 3 milióny pracovníkov z Pakistanu, Afganistanu, Indie a Bangladéša, tlieskal celý svet a prišiel sa zabávať na športových zápasoch. Poviem vám ešte iný príklad. Pred niekoľkými rokmi prišla do Ríma delegácia z Iránu na čele s iránskym prezidentom. Delegácia a prezident navštevovali rímske múzeá a pamiatky. Viete si predstaviť všetky tie maľby a sochy odhalených tiel mužov a žien. Je to kultúra, matka umenia a čo urobila talianska vláda? Všetky sochy pokryla fóliami a kartónmi, aby iránsky prezident a jeho delegácia nevideli nahotu. To je jednoducho hanba. Človek predáva svoju kultúru, svoje náboženstvo a civilizáciu, dokonca základ kresťanstva predáva za niekoľko barelov ropy z Iránu. Takže áno, peniaze majú najväčšiu moc. Kto má peniaze, má pravdu. Každý diktátor, ešte aj v krajine ako je Švajčiarsko, je vítaný na červenom koberci iba pre to, že má niekoľko stoviek miliárd v banke a je významný, lebo predáva či nakupuje zbrane alebo nerastné suroviny. Môžeme sa pýtať, ako by bol ktorýkoľvek diktátor privítaný na Slovensku. Morálnosť a základy civilizovaného sveta, ako „ethos, logos, pathos“ už neexistujú. Už existujú len peniaze: Koľko mi dáš, toľko pravdy máš. Ak máte veľmi veľa peňazí, máte veľmi veľa pravdy. Je to bohužiaľ tak.
Napadá mi výrok Václava Havla, ktorého som mal veľmi rád: „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.“ Myslím si, že akokoľvek sa zlu darí a napreduje, aj tak napokon zvíťazí láska, sloboda a pravda. Sme ľudia a môžeme sa zmeniť. Sme jediné bytosti, ktoré sa vedia zo srdca smiať aj plakať, vďaka tomu raz hádam dospejeme k pravde. Filmári vedia ľudí doviesť aj k plaču, aj k smiechu, dúfam teda, že dokážeme rozšíriť aj pravdu.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: archív režiséra Mana Khalila
