Nová islandská dráma Krásne bytosti neobsahuje nič z toho, čo by ste od drámy z tejto ikonickej severskej krajiny čakali. Jej režisér sa totiž už pred mnohými rokmi rozhodol, že svet musí spoznať aj menej populárnu stránku jeho domoviny. „Krásne bytosti sú hlavne filmom o chlapcoch, ktorí sú poznačení zlým zaobchádzaním v škole a takisto doma v priestore, kde by sa mali cítiť bezpečne, ale často sa tak necítia,“ hovorí exkluzívne pre náš portál režisér Guðmundur Arnar Guðmundsson.
V našich kinách môžete práve vidieť druhý celovečerný film mladého islandského režiséra Guðmundssona, ktorý za svoj debut Kamenné srdce získal veľké medzinárodné uznanie. V tvorbe nepoľavuje a prináša ďalší počin ako úprimné vyznanie spoločnosti, ale aj ako spomienku na dôležité roky dospievania.
Začal by som všeobecnejšou otázkou, ktorá by slovenským divákom predstavila Vašu tvorbu. Prečo sa vo svojich filmoch opakovane vraciate k téme dospievania?
Zrejme preto, že moje vlastné detstvo a dospievanie boli veľmi turbulentné. Mám pocit, že som si za tie roky odžil viacero odlišných životov, viacero období, ktoré sa nedajú ani len porovnať s mojím dospelým životom. A vždy som hľadal spôsob, ako ukázať dramatickosť týchto období. Navyše sa mi vtedy zdalo, že dospelí ľudia vôbec nerozumejú nášmu svetu. Častokrát boli laxní k situáciám, ktoré som ja ako malý považoval za život ohrozujúce, no pre nich to nebolo vôbec dôležité. A keďže som rokmi získal určitý odstup, môžem teraz veci zhodnotiť aj z pohľadu dospelého. Inými slovami, mám právo ukázať to tak ako chcem.
Ako ste povedali, pre dospelých je niekedy ťažké spomenúť si aké to je byť dieťaťom. Ako je možné, že vaše filmy tak verne zobrazujú detské a tínedžerské roky?
Odmalička som sa cítil ako pozorovateľ. Pozoroval som svojich kamarátov a všetko okolo nás a videl som, že náš svet a problémy sú pred svetom dospelých skryté. Túžil som im ukázať aké to je. Takže už v tej dobe som sa rozhodol, že to jedného dňa urobím. Neskôr, keď som začal písať, neustále som sa snažil byť ponorený do sveta mladých. Snažil som sa zostať v spojení so svojim mladým ja. Samozrejme aj herci pri skúškach mi pomáhajú spomenúť si na to, čo som už zabudol.
Takže Vás k návratu láka viac kritika spoločnosti, ktorá vás poznačila, alebo skôr nostalgia?
Oboje. No Krásne bytosti sú hlavne filmom o chlapcoch, ktorí sú poznačení zlým zaobchádzaním v škole a takisto doma v priestore, kde by sa mali cítiť bezpečne, ale častokrát sa tak necítia. To všetko má na nich silný vplyv. Zlé správanie mladých má vždy nejakú príčinu. Vždy je niečo za tým. Takže ak sa deti správajú zle, je to určitým spôsobom zlyhanie spoločnosti. Nemalo by pre nás byť najdôležitejšie postarať sa o deti? Bohužiaľ, nie vždy to tak je.
Je situácia na Islande stále taká?
Áno. Aj keď v minulosti to bolo v oveľa väčšej miere. Kedysi tu existovali veľké skupiny chlapcov, ktoré sa navzájom agresívne napádali. Dnes už nie sú takí viditeľní, ale stále sú tu, tým som si istý. A myslím si, že celý problém je ešte viac skrytý. Ľuďom nedochádza, že naša spoločnosť má takéto problémy.
Nemyslíte si, že je toho na Vaše postavy až príliš? Predsa len, musia sa vysporiadať so šikanou, chorým vzťahom s rodičmi, problematickou sexualitou, drogami… Nie je to na jedného trochu priveľa? Reflektuje to realitu, alebo sa snažíte komunikovať toľko tém, koľko sa len dá?
Môžem povedať iba to, že film reflektuje realitu, ktorú som zažil ja sám. A tiež som od mnohých počul, že sa so situáciami z filmu silne stotožňujú. No ľudia sa mýlia, keď si myslia, že je to môj príbeh. Je to stále fikcia.
Sú vo filme situácie, ktoré ste sám zažili?
Veľa (smiech). Môj život sa spája s mnohými takýmito situáciami. A tiež životy mojich kamarátov. Ale samozrejme je to fiktívny príbeh a žiadna postava nie je presne taká, akí sme boli my. Ale dôležité pre mňa bolo ukázať vzťah medzi kamarátmi. Totiž agresivita pre chlapcov nemusí nutne znamenať niečo zlé. Istým spôsobom je to prejav priateľstva.
Nie je pre nich táto agresivita nebezpečná? Vo filme je postava despotického nevlastného otca, ktorý predstavuje budúcnosť chlapcov, ak nezídu z nesprávnej cesty. Je tento začarovaný kruh predávania agresivity z generácie na generáciu bežný?
Áno, je to presne tak.
Mnohí mladí za to však nemôžu. V podstate iba dedia agresivitu od starších.
Áno, kým ste mladý, dá sa to tak chápať. Ale keď dospejete, je čas začať sa správať zodpovedne. Spoločnosť to jednoducho vyžaduje. Tak to je. Stále však treba chápať, napríklad, minulosť ľudí vo väzení. Tí tiež musia niesť zodpovednosť za svoje činy. No je dobré poznať ich minulosť. Netreba zabúdať, že to spoločnosť zlyhala pri ich výchove. Myslím, že je veľmi dôležité dbať na výchovu mladej generácie.
Viete, pre Slovákov a vlastne aj ľudí z celého sveta je Island krajinou s takmer dokonalými podmienkami pre život. Vysoká životná úroveň, minimálna kriminalita, štatút rozvinutej severskej krajiny. Vo vašich filmoch nie je krásna príroda, ale ťažký život Islanďanov. Prečo bežne nevidíme to, čo sa tam deje?
Pretože Island má veľa vrstiev. Na jednej strane je to silná severská, občanov podporujúca krajina, ale stále je tu aj vrstva chudobných ľudí, ktorí nemajú dosť prostriedkov na slušný život. Ľudia, ktorí sa uchyľujú k drogám a podobne. A to je samozrejme vec, ktorou sa nechce chváliť žiadna krajina. Možno tieto problémy nie sú u nás tak rozšírené, ako v iných krajinách, ale stále sú tu.
Bol som prekvapený, keď som na svojej ceste po Islande stretol pracujúce deti. Neskôr som sa dočítal o dlhej tradícii vštepovania hodnoty práce deťom. Pre rozvinutú krajinu akou je Island to však nie je úplne bežné. Myslíte si, že možnosť mať prácu pomáha s výchovou detí?
Áno, myslím si, že je to pre deti dobré. Tiež som pracoval, keď som mal 11-12 rokov, lebo za domáce práce som peniaze nedostával (smiech). Samozrejme, práca nesmie deťom zaberať príliš veľa času. Všetko je nastavené tak, aby stíhali školu a iné aktivity. Viete, Islanďania si prácu veľmi vážia. Práca má pre nás veľkú, nie len ekonomickú hodnotu.
Viem, že ste študovali primárne filmovú scenáristiku a tiež ju aj vyučujete. Ako scenáristu ma veľmi zaujíma proces stavania vašich príbehov. Zaujalo ma mnoho motívov v Krásnych bytostiach a spôsob, akým boli zasadené do príbehu. Napríklad motív rozbitých dverí. Je tento proces pre vás viac intuitívny, alebo uvedomelý?
Je to iné na začiatku procesu a iné v ďalších fázach. Najprv je to veľmi intuitívne. Mám akúsi predstavu o postavách a príbehu. Potom začnem písať možné situácie. Snažím sa do nich vtlačiť pocity a myšlienky. Takýchto situácií napíšem veľmi veľa a následne ich ukladám do určitého systému. Občas dokonca napíšem situácie, ktoré s filmom nemajú veľa spoločného a ani ich nakoniec nepoužijem, ale v tvorivom procese sú stále dôležité. Až potom začne prepisovanie, ktoré si žiada uvedomelý proces, niekedy až matematiku (smiech). Až tu sa dozviem, čo moje postavy chcú, aká je ich motivácia a vtedy moje scény a situácie dostanú zmysel a stanú sa v príbehu efektívne.
Učíte takýto spôsob aj svojich študentov?
Áno. Myslím, že je to najjednoduchší spôsob ako písať (úsmev). Samozrejme učím a využívam aj klasické postupy, trojaktovku a podobne. No ja sám som sa naučil písať týmto útržkovitým spôsobom. A zastávam názor, že ak niečo funguje tak, ako to je, netreba to meniť. Aj keď to nesedí do bežnej štruktúry. Kým je to pre mňa zaujímavé a drží ma to, tak to využívam. Hneď ako to prestane byť zaujímavé, hľadám niečo iné.
Vo Vašom novom filme pracujete s nadprirodzenými prvkami, jasnovidectvom a snami. To je pri písaní niekedy ako tanec na tenkom ľade. Hlavne ak ide o drámu. Nebol to príliš veľký risk?
Áno, ale uvažoval som nad tým, ako vyvážiť príbeh tak, aby dával zmysel. V prvom rade som potreboval, aby sa postavy dostali z problémov a bez týchto prvkov by to vyzeralo, že majú príliš veľké šťastie pri ich riešení. Zároveň som mal potrebu dostať sa nad celý príbeh a dívať sa naň z iného uhla.
Vaše filmy majú určitý druh dobrého konca. Prečo?
Mám rád dobré konce (úsmev). Alebo lepšie povedané, mám rád nádejné konce. Chcem, aby sme na konci cítili trochu tej nádeje.
Pracujete teraz na niečom?
Áno. Snažím sa objavovať nadprirodzenú rovinu svojich filmov. Uvidíme, kam ma to zavedie a ako ďaleko sa dostanem.
Bude to opäť príbeh o mladých ľuďoch?
Tým si zatiaľ nie som istý. Povedal som si, že sa rozhodnem na konci leta a už je september. To znamená, že to rozhodnutie musím urobiť veľmi skoro.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: Marek Szold – MFF Cinematik Piešťany, Filmtopia
