Sedím na terase v jednej z nemenovaných bratislavských kaviarní na Laurinskej ulici a čakám na slovenského umelca z Devína a Mníchova zároveň. Nekompromisne fúka vietor , papiere s poznámkami mi lietajú rovnako ako moje aj autorove dlhé vlasy. Je mi bizarne – vyzerá podobne ako jedna z mojich stratených lások, len má o trinásť rokov viac, hovorí prešpurskou nemčinou, ako u nás doma a na stôl mi položí čokoládu s dizajnom bavorského dirndla, ktorý mi v detstve zohnal opapa „zo západu“. Hneď niekoľko pádnych dôvodov na to, prečo mu neodmietnuť kurátorstvo výstavy. Náhody neexistujú a ja sa tejto pravde, ktorej verím, opakovane poteším.
Návrat je fenomén, ktorý dokáže mať rôznu emóciu. Vrátiť sa môžeme v spomienkach , nostalgicky, smutne, aj radostne , či s pátosom. Vrátiť sa môžeme do vzťahu (niekedy úspešne a niekedy aj nie), vrátiť sa môžeme z cesty domov a vrátiť sa môžeme aj k sebe, ak sme sa z nejakého dôvodu v sebe stratili. Výstava Petra Žanonyho „Revenant – ten, ktorý sa vracia…“ evokuje niekoľko situácií naraz. Súčasníkom napadne úspešný film s Leonardom Di Capriom, z ktorého si autor „požičiava“ ideu boja o prežitie. „Ten, ktorý sa vracia“ nám zároveň pripomenie akýsi „indiánsky krst“ a náš umelec sa vskutku vracia – zo zahraničia domov, vracia sa – k tvorbe, z ktorej sa na chvíľu vzdialil a vracia sa – k sebe zo závislosti na jednom z démonov. Návraty nemusia vždy dopadnúť dobre. Ten Petrov je však jackpotom života, víťazstvom nad samým sebou. Žanony je akýsi „slovenský indián“, ktorý porazil vôľou, silou a uvedomením jedno ľudské zlyhanie, ktoré mu vzalo príliš veľa na to, aby nezačal zápasiť o prežitie ako žralok. Žanony je ten, ktorý sa vracia domov a ten, ktorý sa vracia do života. Úprimne a otvorene, bez okolkov a bez hanby, s priznaním si vlastného dočasného pádu a so správou o úspešnom vstupe do umenia a normálneho života. Umenie je jednou z alternatív, ktoré mu k návratu pomohli a preto sa práve umením, do istej miery „vizuálnou terapiou“, túži pochváliť. Expozícia Revenant bola prvou komplexnou prezentáciou tvorby autora na Slovensku , kráľovsky elegantne – na bratislavskom hrade – a je výrazom návratu nielen do krajiny , v ktorej sa narodil , ale aj do svojej privátnej „krajiny“ bez kvapky alkoholu.
Peter Žanony sa narodil 27.4. 1962 v Bratislave . V rokoch 1978 – 1982 študoval na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave – odbor rezbárstvo. Až do emigrácie do vtedajšieho Západného Nemecka žil na Devíne a prvý kontakt s dlátom ako drevorezbárskym nástrojom získal už ako deväťročný u známej insitnej umelkyne Márii Žilavej. V roku 1982 sa usadil v meste Bayreuth a začal pracovať ako grafik v rôznych reklamných agentúrach, okrem toho aj ako reštaurátor na Bayreuthskej univerzite. Tu sa stal aj členom umeleckej výtvarnej skupiny „Art Schmiede“. V tom čase mal ateliér, v ktorom tvoril sochy a maľoval olejom až do obdobia narodenia dcéry Salome. Vtedy techniku maľby zmenil práve kvôli nej na akryl. Po rozchode s matkou svojej dcéry a následnom presídlení do Mníchova pracoval ako dekoratér.
V Mníchove navštevoval Akadémiu Wildner, kde sa naučil pracovať s rôznymi grafickými programami. Po ukončení tohto štúdia začal pracovať ako grafik pre jednu renomovanú obchodnú firmu , kde pôsobí dodnes. Ako to už v takýchto prípadoch býva, je známejší v zahraničí, než doma.
Na začiatku svojej tvorby skúšal Peter Žanony rôzne štýly, no najviac sa našiel v „ pop arte“. Takto vytvorené obrazy mali v Mníchove na výstavách mimoriadny úspech. Maľbe sa venuje v Nemecku, sochárskej práci z dreva prevažne na Devíne neďaleko Bratislavy, kde má svoj sochársky ateliér. Prierez celoživotnej tvorby sa rozhodol predstaviť vo svojom rodisku v Bratislave a následne aj v iných mestách na Slovensku, kam sa uvažuje v najbližšom období (ako inak ?!) vrátiť.
Autorovu tvorbu je možné zadefinovať v jednotlivých obdobiach, dá sa ohraničiť predelom „Pred a Po“ akýmsi „Vorher – Nachher“. V plošných obrazoch dominujú figurálne a zvieracie motívy (žralok, kôň), portréty (rodina, priatelia, známi), séria autoportrétov, pričom spočiatku využíva techniku oleja, neskôr akrylu. V sochárskych objektoch sa orientuje na drevo, s prípadnými kombináciami s kovom (klince). V maľbe aj soche aplikuje výraznú škálu farieb, ktorá spolu s grafickým výrazom (predovšetkým neskorších prác) evokuje štýl už spomínaného pop artu. V ploche obrazu sa často a opakovane objavuje dekoratívny detail grafického charakteru, ktorý je raz povýšený na ornament v pozadí, alebo je priamo aplikovaný aj v jednotlivých tvárach, kde touto „geometrickou kerkou“ umelec „tieňuje“ hĺbku detailov.
V expozícii sú zastúpené obrazy (oleje) z 80-90tych rokov minulého storočia, ktoré tematicky mapujú jeho život , medziľudské vzťahy, príbehy a emocionálne zážitky. Spočiatku je autorove maliarske gesto voľnejšie, suverénne narába s farbou, z plochy vystupujú plastické, objemné, masívne figúry žien a mužov, dvojíc, alebo skupín figúr na indiferentnom pozadí. Výjav má akúsi abstraktnú konkrétnosť, dôležitý je človek a to, čo sa deje v ňom (Veľký čierny vták, Pád, Vzťah, Vzťah II, Priatelia, Indián).
Ďalším motivačným prvkom sa stal žralok, na ktorom ho fascinuje jeho tvar a grácia, ale predovšetkým je to u Žanonyho symbol sily, odhodlania, bojovnosti, dravosti, drámy, možno hororu, fenoménu prežitia za každú cenu , respektíve symboly nadväzujúce na obdobie protialkoholického liečenia. Tu niekde vzniká aj inklinácia k pop artu, ktorý rozvíja vo svojej tvorbe až do súčasnosti. Obraz je grafickejší, línia presne ohraničená, dekoratívny detail ergo grafický prvok v ploche ostáva, výjav je plošnejší a finálny výraz navodzuje dojem plagátu. Žralok je zobrazovaný raz celý ako jednotlivec, inokedy v skupinách, alebo len v časti tela s pohľadom na jeho desivo roztvorenú zubatú papuľu, často však iba vo fragmente plutvy hrozivo sa šinúcej na hladine mora (Plutva, Plutvy, Hnev/Zlo pod slnkom, Žralok). Zo zvierat je to však aj kôň, ako symbol ušľachtilosti a slobody cválajúci peklom (Nočný jazdec, Pekelný jazdec).
Z maliarskej tvorby sú najpozoruhodnejšie snáď najnovšie diela portrétov rodiny, priateľov, kamarátov, známych, alebo jednoducho tváre, ktoré autora zaujali (Pán Jozef, Júlia, Lemmy). Portréty maľuje en face , ale aj z profilu, zväčša sa tváre „nezmestia“ do rámu, vychádzajú z plochy, akoby ich autor „zoomoval“ v snahe najviac nám priblížiť detail. Maľuje aj obzretia sa za ťažkým obdobím života, kde figuruje on sám (Doba ľadová, Kamenná cesta), alebo zobrazuje situácie, ktoré má najradšej a ktorým sa v živote venuje – lukostreľba, vodáctvo, umenie – pretože to bol práve šport a maľba, ktoré mu pomohli sa koncentrovať a vnútorne upokojiť (Vesliar, Ten , s lukom a šípom, Noc v múzeu).
Samostatnou sériou sú možno aj trochu kontroverzné a provokatívne autoportréty, v ktorých Žanony zobrazuje seba v jednotlivých emočných rozpoloženiach na hranici narcizmu , ktorý možno zámerne, (možno podvedome) „kradne“ z trendov sociálnych sietí. Sú to akési „maľované selfíčka“, v ktorých zachytáva konkrétne súčasné momenty vlastného vnútorného života a je to zároveň aj akási autoterapia, v ktorej je skrytý proces premeny, ako aj fascinácia znovuzrodenia.
Súčasťou výstavy obrazov bola aj sochárska tvorba, ktorá sa orientuje na drevo a vracia nás oblúkom k začiatkom autorovho drevorezbárstva. Drevo je kombinované občas kovom (klince) a pomerne často je maľované vo výraznom kolore, zväčša masívne a zobrazujúce figúru. Autor je inšpirovaný slovanskými dejinami, gréckou a severskou mytológiou, v súsošiach rieši milostné vzťahy, najmä vzťahové trojuholníky medzi mužmi a ženou, aj medzi postavami rovnakého pohlavia (Slnečnicová žena, Svätopluk, Totem). Expozícia Revenant – ten , ktorý sa vracia je komplexným obzretím sa za Žanonyho tvorbou aj životom.
Nie je v móde nahlas hovoriť o zlyhaniach a nezdaroch. Aj na sociálnych sieťach sú všetci zdanlivo šťastní (lebo nikoho nič nebolí), s ideálnymi vzťahmi (lebo všetci sa sobášia, ale nikto sa nerozchádza), všetci veľa cestujú (lebo na to majú) , jedia bio (lebo je to „in“) , majú dokonalé telá (lebo chodia do fitka) a vyretušované ksichty (lebo sú na to aplikácie). Slabosti, bolesti a zaváhania sa nenosia. S Petrom Žanonym sme sa pri našom prvom stretnutí zhodli v jednom – za ľudské slabosti sa netreba hanbiť a netreba sa hanbiť si ich priznať aj s rizikom verejného nepochopenia. Žanony nerobí zo seba martýra. Nie je obeť, netreba ho ľutovať. Má nesmierny životný entuziazmus, tvorivý náboj, nasadenie, chrlí obrazy a sochy s nadšením, vervou, akoby si uvedomoval, že stratil čas, akoby chcel dohnať , čo zmeškal. Žije a tvorí možno intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým , alebo ako ktokoľvek z nás. Vrátil sa k sebe (a v istom zmysle aj nám) a to je jeho najväčší životný triumf. Jeho expozícia mala byť toho dôkazom a jednoznačne aj bola.
BARBARA BRATHová
Kunsthistorička, kurátorka výstavy
