Február začal v petržalskom clube Kafé Lampy výstavou Júlie Piačkovej pod názvom Ariadna.

JÚLIA PIAČKOVÁ sa narodila 1.1. 1961 v Hlohovci. V rokoch 1976 – 1981 študovala na Strednej priemyselnej škole textilnej v Brne, v roku 1987 absolvovala VŠVU u doc. Milana Rašu, profesorky Elvíry Antalovej a profesora Igora Rumanského. V rokoch 1992-2007 učila odborné výtvarné predmety umeleckých keramikov, v období rokov 1992 – 2011 vyučovala na ZUŠ v Pezinku maľbu, kresbu a úžitkové umenie, od roku 1995 sa venuje tvorbe poštových známok a realizuje prvé práce ex libris. V roku 1999 sa účastní v portugalskej encyklopédii súčasného ex librisu . V rokoch 1987 – 2005 vystavuje na kolektívnych výstavách na Slovensku, Českej Republike, Poľsku, Francúzsku, Maďarsku, Taliansku, Turecku, Belgicku a Brazílii, realizovala 25 samostatných výstav. Výtvarníčka je držiteľkou niekoľkých domácich a zahraničných cien. Autorka začínala ako textilná výtvarníčka pre monumentálnu tvorbu do architektúry, jej záujem sa však postupne sústredil najmä na kresbu a grafiku, či ilustráciu. Z grafických techník sa v jej tvorbe uplatnil lept kombinovaný z mezotintou, najnovšie xerografia. Využíva kombinované techniky , olejomaľbu, ale aj akvarel či temperu. Zaoberá sa aj keramikou a satirickou kresbou.

Veľkým formátom sa začala autorka venovať až od roku 2011. Uchvátil ju predovšetkým podmorský svet plný dekoratívnej , farebnej a záhadnej fauny a flóry, ktorá je neustále v pohybe. Na plátno zväčša situuje obrovské figúry , prevažne ženské (mužské len sporadicky), nanesené jednoduchou linkou kreujúcou spravidla len siluety. Konkrétnosť im dodáva takmer ornamentálna štruktúra tvárí nezvyčajne podobná maskám. Niekedy sa objaví archetyp dievčaťa, alebo ženy v drobnom detaile (bábika, štylizovaný náčrt venuše) v spleti skoro abstraktných, alebo dekoratívnych plôch vystavaných z atribútov mora. Sú to zvyčajne morské koníky, mušle, ryby, kvety v chvejivom vírení a rotácií. Toto „skladanie“ obrazu, prekladanie plôch, ohyby, vizuálne vychádza aj zo skúsenosti niekdajšieho venovania sa textíliám.

Figúry sú akoby bez gravitácie, cirkulujú , vznášajú sa, pomaly padajú, ponárajú sa, jednoducho sú v neustálom pohybe, behu, lete a evokujú tichý šum vody a bubliniek (Bez Tiaže, Minúta o polnoci, More E.A. Poa, Paranormal, Sladké more) . Kdesi k prapodstate existencie, z inšpirácii primitívnych súvislostí sa umelkyňa opakovane vracia k archetypálnej figúre, orientuje sa na tematiku materstva (Matka maska) v zmysle pokračovania rodu stále však s fenoménom vody (plodovej, morskej, akejkoľvek). Svojimi výtvarnými výjavmi reprezentuje alternatívny svet , možno únik z reality a zámerného ukrytia sa v tichu vody a prírodnej krásy. Výrazným motívom v jej veľkoplošných (rozmerných) obrazoch je voľne poletujúci kôň versus žena, pričom zviera je pendantom k mužskému archetypu ako odraz stretu rôznych svetov (pohlaví).

Názov súčasnej výstavy je ARIADNA. Júliine maľby vychádzajú z inšpirácie knihou Téseus a Ariadna, od autorky textu – spisovateľky a prekladateľky- Beaty Panákovej, ku ktorej Júlia vytvorila sériu ilustrácií. Táto publikácia je štvrtá v sérii gréckych mýtov z vydavateľstva Perfekt , vyšla v októbri 2017 a časť jej ilustrácií prezentuje umelkyňa aj tu. Nápad ukazovania cesty mužovi labyrintom ju fascinuje natoľko, že si tento moment z príbehu požičala aj do obrazov. Antický príbeh lásky aténskeho princa Tésea a krétskej princeznej Ariadny, ktorá i napriek hrozbe a nebezpečenstvu opustila svoju vlasť a uprednostnila najvýnimočnejší cit lásky. Svojmu princovi pomohla zvíťaziť nad netvorom Minotaurom tak, že mu poskytla zázračný meč a klbko nite, pomocou ktorej našiel Téseus po víťazstve nad Minotaurom cestu z labyrintu von. Tento základný motív je zašifrovaný v autorkiných maľbách. Kolekcia je doplnená aj sériou Infantky, veľkoplošným dielom vyskladaným z menších formátov s nostalgickým názvom No more (Nikdy viac), ktorý je obzretím sa za údajne odchádzajúcou mladosťou. Figurálne kompozície vyvažujú abstraktnejšie obrazy s florálnym motívom nazvané Hry s Monetom.

Farebnosť je u autorky výrazná (aj keď sa nájde v jej kolekcii aj monochróm) je rôznorodo kombinovaná, linka jednoduchá, ale často vibrujúca , čím dosahuje v ploche neustály optický nepokoj a pohyb. Júlia Piačková prezentuje vo veľkých plátnach výsostne ženský fenomén, načrtáva krehkú krásu, ale nedokazuje jej dokonalosť. Do fascinácie podmorského sveta , ktorý ukrýva tajomstvá podivných živočíchov a rastlín v staršej tvorbe, intuitívne unikala ako do „vodnej“ rozprávky , ktorá ju zdanlivo chránila a izolovala od okolitého sveta. V novšej tvorbe sa v ploche objavuje častejšie poletujúci vták, ako symbol slobody, ale aj dekoratívny páv – ktorý je výrazom hrdosti a krásy. V súčasnosti Júlia zdanlivo krehko , nežne a sebavedome zároveň dokazuje silu ženy, ktorá dokáže vyviesť muža z každej situácie (aj životného) labyrintu. Imaginárne , poeticky i rafinovane žensky pasuje seba (a možno všetky ženy) za Ariadny svojich polovičiek bez toho, aby o tom vedeli. Júlia metaforicky a filigránsky „ťahá“ za nitku z labyrintu pochybností tých, ktorých okolo seba potrebuje. Nás. Veď to poznáte, za všetkým stojí žena , nejaká tá Ariadna – a riadna.

BARBARA BRATHOVÁ

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno