Prvý z koncertov festivalu Saxophobia predstavil skutočných majstrov saxofónu – Philippe Portejoie a Pawel Gusnar v klavírnom doprovode riaditeľa festivalu Ladislava Fančoviča. Počuť dielo Bacha v podaní štyroch saxofónov v takej kultivovanej, nadpozemsky nádhernej podobe, to by sa asi mnohým neprisnilo. A predsa – v podaní saxofónového kvarteta Raschèr vám zrazu nechýbali žiadne klávesové nástroje.
Saxofón ako nástroj klasickej hudby už aj u nás postupne začína byť vnímaný intenzívnejšie, práve v rovine spojenia so žánrom klasiky, nie jazzového žánru je v mnohých európskych krajinách, napríklad Francúzsku v súčasnosti mimoriadne preferovaný. Je to vďaka neúnavnej snahe organizátora a riaditeľa festivalu Saxophobia, Ladislava Fančoviča, ktorý každoročne prináša do Bratislavy majstrovské kurzy a koncerty, pričom práve saxofón je na nich predstavený ako nástroj klasickej hudby. Počas tohto ročníka sa mu dokonca podarilo uviesť koncerty aj v Košiciach a Trnave, usporiadať súťaž pre mladých skladateľov a uviesť skladby, ktoré vznikli na objednávku vyslovene pre tento festival, takže odznejú v premiére.
Je teda zrejmé, že festival, hoc mladý, sa kvalitatívne neustále posúva, zlepšuje, no najmä postupne si buduje svoju stabilnú komunitu poslucháčov, buduje aj novú, ktorá živo reaguje hlavne na marketingovo lákavo znejúci slogan – 60 saxofónov na jednom pódiu! Tí, ktorí nevedia, čo si pod tým predstaviť, prídu zo zvedavosti, aký ohromujúci zvuk sa za tým skrýva, a ostatí, ktorí sa s ním už počas predchádzajúcich ročníkov zoznámili, chcú tento nebývalý zážitok počuť znovu a znovu. Je to magické, blížiace sa symfonickému zvuku, no predsa, v mnohom iné, osobité a výnimočné.
Ešte pred týmto koncertom sa však konal Galakoncert majstrov saxofónu v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, na ktorom sa predstavili šiesti špičkoví zahraniční lektori majstrovských kurzov tohtoročnej Saxophobie. Večer otvoril slovenskému publiku známy interpret, francúzsky alt saxofonista Philippe Portejoie. Pieseň minnesängrov Alexandra Glazunova má v sebe typickú vrúcnu lyriku a expresiu, romantizmus, ktorý tomuto autorovi mnohí vyčítali. So saxofónom v sprievode klavíra (Ladislav Fančovič) zrazu široké kantilény, nadobudli úplne iný rozmer. Portejoie je typ interpreta, ktorý vie vyspievať veľké melódie, dať im ten správny oblúk, aby vyzneli s vrúcnym výrazom a nostalgiou. Veľmi dobre pracoval s tempami a v tomto diele mu bol skvelým hudobným partnerom Ladislav Fančovič, ktorý dokázal so saxofónom dýchať. Saxofonista prekrásne vypracoval skladbu dynamicky – od plnšieho tónu vedel prejsť do vyvážených úsekov v pianissime – je až neuveriteľné, ako krásne znie aj v týchto dynamických odtieňoch práve alt saxofón. Ostatné z rodiny saxofónov prepáčia, no práve altka má tieto unikátne zvukové danosti (ak má aj hráča skutočne dobrých kvalít) – znie zamatovo a pritom nosne aj v piánach.
Ďalšou skladbou, ktorú sme si vypočuli v premiére, bola Melbourne Sonáta pre sopránsaxofón a klavír Barryho Cockrofta. Na pódium prišiel ďalší výnimočný interpret – poľský saxofonista Pawel Gusnar. Disponuje nielen vynikajúcou technikou, ale aj prirodzenou muzikalitou. Ako samotný autor povedal o skladbe, jej účinné prevedenie spočíva v schopnosti dua udržať napätie počas celej jej interpretácie. Oba party sú totiž úzko prepojené, klavír so soprán saxofónom sa miestami až splietali, vďaka tomu, že obaja interpreti – Gusnar aj Fančovič, v rýchlom tempe hrali bezchybne a boli vynikajúco zladení. Rytmická pregnantnosť Fančoviča, jeho čisto hrané figúry, precízna, pevná akordika, striedajúca sa s rýchlymi melodickými líniami, rovnako Gusnarov part tvorili jednu veľkú, prekrásnu súhru. Skladba nielen rytmicky náročná, no i na koncentráciu, bola nepochybne jedným z vrcholov večera.
Pred nástupom očakávaného kvarteta Gusnar venoval mimo oficiálneho programu precítene interpretovanú skladbu Ukrajine (Piazzollovu Ave Maria, následne sa sa stretli na pódiu Gusnar, Portejoie a Fančovič. Dave Grusin sa preslávil ako autor filmovej hudby a jedným z jeho úspechov je hudba ku krimi thrilleru Mulholland Falls. Portejoie ústrednú tému, ktorá skladbu otvára, prearanžoval pre dva saxofóny. Je mimoriadne chytľavá, tajomná a okamžite budí zvedavosť, viete si predstaviť, že je sprievodom k vizuálnemu umeniu. Zároveň pri zmene štruktúry v hudbe je neustále prítomný jej ústredný motív, takže vždy plní svoju hlavnú úlohu – je sprievodom k pohyblivým obrázkom. Tak či onak, to, čo okamžite pútalo pozornosť, bola farebná škála oboch saxofónov. A to sú tie momenty, keď si poviete, že tento hudobný nástroj je jedinečný a nemožno ho nahradiť žiadnym iným, pretože dokáže byť magický, tajomný, budiť napätie, ale na druhej strane i lyriku a romantiku. Je nástrojom všetkých farieb a výrazov, no pritom si dokáže udržať svoju jedinečnosť a rozpoznateľnosť.
A potom už prišli na rad ďalší majstri – Raschèr Saxophone Quartet. Toto saxofónové kvarteto sa od svojho založenia v roku 1969 pravidelne objavuje vo veľkých koncertných sálach v Európe, Ázii a USA. Súbor nadväzuje na tradíciu, ktorú založil v 30. rokoch priekopník klasického saxofónu a zakladajúci člen kvarteta Sigurd Raschèr. Podnietil mnohých skladateľov, aby písali hudbu špeciálne pre neho, no v repertoári majú skladby od starej hudby až po súčasnosť. A je až neuveriteľné, s akou štýlovou čistotou ich dokážu interpretovať.
Raschèr Saxophone Quartet tvoria Christne Rall (nemecká soprán saxofonistka), Elliot Riley (americký alt saxofonista), Andreas van Zoelen (holandský tenor saxofonista) a Oscar Trompenaars (holandský barytón saxofonista) a v Bratislave sa predstavili štyrmi skladbami. Ich program otvorila Bachova Canzona d mol BWV 588 – pre organistov známe dielo, ktoré sa začína v spodnom registri, vedené jedným hlasom, ku ktorému sa polyfonickým spôsobom postupne pridajú ďalšie.
V úprave jedného z členov kvarteta Andreasa van Zoelena, sme počuli dobovo zodpovedajúcu interpretáciu: aj keď by sa dalo predpokladať, že kvôli dychom interpreti zrýchlia pre svoj komfort tempo, nespravili tak. Pomalá, ťaživá úvodná téma ostala zachovaná presne v tom duchu, ako aj má znieť. Hudobníci použili bezvibratový tón, pri dynamike zásadne využívali terasovitý spôsob, intonácia absolútne bezchybná, trilky a ozdoby artikulované čisto a presne, no bez toho, aby ste mali pocit kŕčovitej presnosti – nechýbala im muzikalita. Bolo okamžite zjavné, že súhra v ich podaní je zásadným elementom – dynamicky a vo frázovaní boli absolútne jednotní, v dokonalej interpretačnej harmónii.
Počuť dielo Bacha v podaní štyroch saxofónov v takej kultivovanej, nadpozemsky nádhernej podobe, na saxofónoch, to by sa asi mnohým neprisnilo, a predsa – v podaní saxofónového kvarteta Raschèr vám zrazu nechýbali žiadne klávesové nástroje. Naopak, saxofón dokázal plne suplovať aj hĺbku a duchovný rozmer organu. Zaiste, nebolo to hudobným nástrojom samotným, no spôsobom interpretácie, tvorbou tónu, frázovaním, dynamikou – priam štýlovou čistotou, akú dosiahli hráči. Ak by mi toto niekto tvrdil pre koncertom, asi mu neuverím…
Dobre vystavaným dramaturgickým oblúkom sme pokračovali v línii Troch prelúdií a fúg, op. 16 skladateľky (nielen peknej, ale i bystrej a talentovanej) Clary Schumannovej, opäť v úprave van Zoelena. Prekrásna téma Prelúdia, ktorú Schumannová dômyselne rytmicky vystavala – prízvučne na ľahkej dobe, takže tvorí efekt synkopického rytmu, sme počuli v jednotlivých polohách, aby v inverzii zaznela v divokom tempe ako Fúga. Opäť sa ukázala vynikajúca súhra súboru, precíznosť vedenia hlasov, rytmická presnosť – nikdy však nie na úkor muzikality. Hudba v ich podaní prekrásne dýchala, rovnako aj záverečné, upokojujúce Prelúdium.
Od majstrovstva kontrapunktu sme sa dostali aj ku klasicizmu – Mozartovmu Kvintetu pre klavír a dychové nástroje KV 452, ktoré znelo v úprave Ladislava Fančoviča. Pomalý úvod predviedol všetky nástroje, pričom pri saxofónoch akoby sme miestami cítili istú príbuznosť s klarinetom, prípadne hobojom. Saxofón je mimoriadne flexibilný hudobný nástroj a vie sa priblížiť k týmto dychovým nástrojom, takže kvinteto znelo plnohodnotne, najmä v jeho druhej, dynamickejšej časti. Exceloval aj klavirista Ladislav Fančovič svojím kultivovaným prednesom, s ukážkovými odťahmi, čistými behmi, priezračne vedenými melodickými úsekmi – Mozart v tomto diele dáva klavír zaznieť.
Turecký klavirista a skladateľ Fazil Say vychádza vo svojich dielach z momentu improvizácie a intuície. Tak je stavané aj Sláčikové kvarteto „Divorce“ op. 29, ktoré zaznelo až na záver – saxofónovú prehliadku naprieč rôznymi hudobnými štýlmi sme ukončili v súčasnosti. Bolestnou, osobnou skúsenosťou skladateľa – rozvodom, ktorú pretransformoval do hudby. Nebola to hudba jednoduchá na vnímanie. Jej rytmická štruktúra bola komplikovane stavaná, rýchle, divoké časti sa striedali s pomalými, no nie úľavovými, skôr bolestivými a vyjadrujúcimi traumu. No vďaka výrazovo presvedčivej interpretácii sme sa mohli do hudby dostať najmä prostredníctvom emócií. Ak si zo súčasného diela odnesiete len emocionálny dojem, vyhrali ste. Nie je potrebné preniknúť do štruktúry diela, hľadať v ňom melodické motívy, či nebodaj formu. Stačí, ak na vás pôsobí farbami a emóciami. A to sa práve vďaka interpretačnému výkonu Raschèr Saxophone Quartet podarilo v nebývalej podobe.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Karol Srnec
