Rozkošná komédia nakrútená podľa knihy slávneho karikaturistu Jeana-Jacquesa Sempého, je nielen ľudsky silným príbehom o priateľstve, láske, dôvere či strachu z vlastnej slabosti, ale aj vizuálne príťažlivým dielom, ktorá príjemne balansuje na hrane sna a skutočnosti.
Venterol, malebná dedinka na juhu Francúzska, v ktorej žije „kúzelný“ opravár bicyklov Raoul Taburin (skvelý belgický komik Benoît Poelvoorde). Pôvodne síce mal byť poštárom, tak, ako jeho otec, keďže v jeho rodnej dedinke sa povolania dedia: zo syna mäsiara vyrastie zaručene mäsiar, dcéra optičky dedí jej obchod, rovnako malý Raoul sa od útleho detstva zaúčal do všetkých nuáns poštárskeho povolania, no náhoda chcela, aby sa stal priam majstrovským, vychýreným opravárom, ktorému sa široko ďaleko nemôže rovnať nik. Poštár by bol z neho tiež dobrý, naučil sa toho veľa: napríklad, na dvere učiteľky klavíra neslobodno zaklopať skôr, ako dohrá skladba. Zvláštny je monotematizmus klavírnej skladby: vždy počujeme Mozartov Turecký pochod, ktorý sa však v dramatickom bode zlomu snímky stáva ohromným leitmotívom pre vznik filmovej hudby v atonálnom spracovaní. Naučil sa všetko, až na jednu zásadnú vec…
Rokmi sa nezmenilo nič: ostala jeho dobrosrdečnosť, aj jeho povestné modré montérky s tričkom s limčekom, darí sa mu v dielni – niet bicykla, ktorý by neopravil. Miestni obyvatelia tu bicykle inak ani nenazývajú, iba podľa neho, teda taburin. Nedosiahne iba na jednu vec – tajomstvo, ktoré tak poctivo od detstva skrýva: nikdy sa nenaučil bicyklovať. V podstate aj vedie šťastný život so svojou ženou Madeleine (dobre zvolená herečka – Suzanne Clément) a dvoma deťmi a je zmierený s tým, že si svoje tajomstvo bude musieť vziať do hrobu. Kým sa v ich pokojnej dedinke nezjaví fotograf Hervé (Edouard Baer) z Paríža a zrazu nenaruší stabilitu ich ničím nerušenej atmosféry vidieckeho života. A samozrejme, aj tajomstva Taburina, ktoré s ním podľa plánov malo skončiť v hrobe.
Komédia mladého režiséra Piera Godeau-a vznikla podľa rovnomennej knihy geniálneho francúzskeho karikaturistu Jeana-Jacquesa Sempého, ktorý spolu so spisovateľom René Goscinnym vytvoril postavičku malého Mikuláša (petit Nicolas). Sempého preslávili akvarelové obrázky alebo jednoduché kresby. Hlavného hrdinu snímky stvárňuje herec Benoît Poelvoorde, ktorý je majster grimás a komiksový charakter postavy stvárnil výnimočne. Navyše, na túto rolu sa hodí aj typovo. Je vizuálne zaujímavý a divák vždy v jeho tvári môže objavovať niečo nové. Podobne ako v Amélii z Montmartru, napokon – aj v prípade Raoula aj Amélie je scenárista Guillaume Laurant jeden a ten istý, takže určité zhody v rukopise tu nájdeme. Hlavne osciláciu medzi snom a skutočnosťou, Taburin však nie je natoľko štylizovaný ako Amélie.
Príbeh hlavného hrdinu, Raoula je spracovaný s ľahkosťou, humorom, no najmä s poéziou. Na to, aby režisér dostal Semého ilustrácie aj na plátno, mu pomáha špecifická farebnosť snímky. Volí výrazne farebné pastelové kostýmy – a tie vidíme rovnaké či už na detských hrdinoch alebo na dospelých. Modré montérky sú rovnakej farby a strihu na dieťati, ružové šatočky rovnaké na dievčatku ako na dospelej žene. Aj triky spravili svoje: bicykel je „živý“, plnohodnotný člen rodiny, ktorý dej posúva, plní sny – tak napríklad malý Raoul na ňom spraví piruetu. A to hneď dvakrát, čím sa navždy zapíše do dejín malebnej dedinky ako cyklista akrobat, ktorého však vo vnútri doslova zožiera ono kruté nevypovedané tajomstvo. Fakt, že bicykel (teda vlastne taburin) je plnohodnotnou postavou snímky a dáva príbehu poeticko-fantastický nádych, je nápad scenáristu Lauranta. Ak už sa pri hlavnom hrdinovi ako scenárista nemohol dostatočne odkloniť do svojho krásneho, fantazijno-snivého sveta, tak potom mu na splnenie snov poslúžil práve bicykel. Ten je totiž hnacím motorom rôznych fantazijných príbehov, fiktívnych predstáv a niekedy divák chvíľu nevie, či je práve vo svete reálnom alebo fantazijnom. Presne ako Le fabuleux destin d’Amélie Poulain z roku 2001.
Poetická farebnosť všetkých príbehov je umocnená vďaka skvelej Claire Mathonovej za kamerou (Portrét ženy v plameňoch), ktorá farby prenáša na filmové plátno. Na dedinku sa proste aj vďaka jej záberom musíte dívať s láskou a blaženým úsmevom – pretože je doslova prežiarená slnkom. Aj vďaka týmto „pohyblivým obrázkom“ je snímka balzamom na dušu. Do reality diváka dostane rozprávkové hrmenie a dážď, ktorý symbolizuje prekliatie hlavného hrdinu.
Na jednej strane idylka krásneho života na druhej osobná trauma Raoula, ktorý sa vo vnútri zadúša tajomstvom a strachom. Film však veľmi dobre funguje aj v rovine komédie, rovnako aj drámy. Má veľmi príjemné, mierne až pomalé tempo, zato sa dočkáte typických rýchlych francúzskych konverzačiek.
Raoul Taburin ponúka divákovi magický svet, plný poézie, no zároveň neuniká od reality. Kombinuje láskavý typ humoru s čiernym, zároveň v ňom umne zaplieta aj tragické momenty. Nie je to snímka, ktorá je žánrovo vyhranená, a práve preto je taká zaujímavá. Nabáda diváka, aby sa ponoril do sveta hlavného hrdinu, zároveň však ukazuje aj to, že hlboké puto medzi ľuďmi možno vytvoriť len vďaka úprimnosti – ak sa nebojíme priznať, kto sme. Je to čarovný príbeh a krásne spracovaný film. Nenechajte si ho ujsť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK
