Minulé leto sme vám priniesli naše dojmy z pražského koncertu skupiny Rammstein, ktorý sa konal po niekoľkoročnej covidovej odmlke a znamenal návrat tvrdej hudby a veľkolepej šou do európskych aj amerických miest. Nálada a situácia okolo kapely bola v tom čase úplne iná ako dnes.
Na Slovensku sme v stredu 14. júna skupinu „privítali“ s rozpakmi z nedávnych obvinení zo sexuálneho obťažovania, ktorého sa mal dopustiť líder kapely Till Lindemann. Poplach, aký sa spustil po prvom tohtoročnom koncerte Rammstein v Litve, predchádza kapelu do všetkých miest Európy, kam sa nemeckí metaloví hudobníci ešte len chystajú a z dôsledkov, ktoré to prináša, toho môžeme veľa vyčítať.
Mesto Trenčín pred koncertom zodpovedne varovalo prichádzajúcich fanúšikov pred kolónami a zlou situáciu na cestách a preto sa značenia navádzajúce motoristov k udalosti na trenčianskom letisku nachádzali dokonca aj pred diaľničnými výjazdmi. Riadil som sa pri príjazde pokynmi organizátorov, no aj tak som sa ocitol v zhruba 6 kilometrovej kolóne, ktorá siahala až do susedných dedín. Nálada v tejto zápche však bola oproti bežným podstatne iná. Niektorým spolujazdcom sa nechcelo trčať v pomalých autách, a tak sa rozhodli kráčať pešo, odetí prevažne v čiernych tričkách s potlačou s veľkým R v kríži a s úsmevmi na tvárach. Dedinčania stáli pri bráničkách a pobavene krútili hlavami. „Ale veď Elán hrá opačným smerom,“ znelo od okoloidúceho pána, ktorý sa tiež prizeral fanúšikom industriálneho metalu škvariacim sa v autách. Kolóna sa konečne pohla a pred mojím pohľadom sa už v diaľke týčil ten známy železný kolos.
Nasledovali tri hodiny čakania pod pódiom, kam sa schádzali ľudia všetkých vekových kategórií, medzi nimi aj rodičia s deťmi vo veku mojej malej sestry a mňa až vtedy premkli myšlienky na to, že by tu tiež určite chcela byť. Akosi mi nedošlo, že to organizátori umožňujú, no so skúsenosťami z minulých koncertov a vedomím toho, čo všetko je súčasťou šou, som usúdil, že je zrejme dobre, že sestra zostala doma. Mýlil som sa, pretože kapela koncert neodohrala tak, ako má bežne vo zvyku, ale k tomu sa ešte dostanem.
Aby sa nám čakanie na šesticu nemeckých hudobníkov a ich bohatý program skrátilo, hodinu pred samotnou veľkolepou šou zazneli tóny ikonických skladieb vďaka dvojici francúzskych klaviristiek nazvanej Abélard (Héloïse Hervouët a Emilie Aridon-Kociołek), ktoré doteraz oficiálne vydali 16 pesničiek od skupiny Rammstein v klavírnej verzii. Klaviristky sprevádzajú kapelu na koncerte už niekoľko rokov a vždy im prischla úloha ukojiť netrpezlivých fanúšikov „jemnejšími“ verziami ich obľúbených piesní. Tvrdá rytmická povaha skladieb však vôbec neladí s klavírmi, ktoré si pod rukami Francúzok žalostne pýtajú aspoň trochu melódie, no väčšinou sa im nedostáva. Ako experiment, na ktorý sa o chvíľu zabudne, to však v žiadnom prípade neurazí ani neuškodí. Konečne sa dvíha obrazovka s veľkým logom kapely a šou začína!
V nasledujúcich dvoch hodinách kapela predviedla takmer všetko, čo dokáže. Tvrdé, ohlušujúce gitarové frázy a dunivý kopák zneli v intenzite, aká sa nedá za žiadnych iných okolností dosiahnuť. Či už Rammstein radi počúvate v aute, v slúchadlách cestou autobusom alebo aj z vinylovej platne, nikdy vám rytmus tejto hudby neprenikne tak hlboko do špiku kosti, ako keď stojíte priamo pod pódiom a telesné útroby sa vám chvejú od zvukových vĺn, ktoré v tej chvíli prerazia všetko. Áno, ohnivá šou je na celom zážitku „chutnou polevou“, no zažiť Rammstein naživo s jeho kolosálnou aparatúrou je skutočne jedinečnou skúsenosťou, pokiaľ vám ide o hudbu a zvuk. Je až neuveriteľné, ako v tej záplave basových úderov a riffov zreteľne počuť aj vyššie tóny a ani spev Tilla Lindemanna nezaniká. V drvivej väčšine naozaj nejde o melodické skladby, za čo je kapele občas odoberaný kredit, no katarzia navodená práve neúprosnou rytmizáciou, ktorú možno prirovnať až k úderom boxera, je dôkazom toho, že Rammstein to robia naozaj dobre a vo svete v tom nemajú konkurenciu.
Azda najväčší hudobný koncert, aký si Slovensko pamätá, však mohol byť ešte veľkolepejší, ostrejší a „zvrátenejší“, nebyť súčasného všeobecného pozdvihnutia. Kapela totiž nepredviedla úplne všetko, čo má v repertoári. Skupina sa rozhodla nedávať médiám ďalšie zámienky a vyradila zo setlistu pieseň Pussy, ktorú frontman väčšinou spieva, zatiaľ čo jazdí na obrom kanóne v tvare penisu. Ani gitaristi Paul Landers a Richard Kruspe si pri skladbe Ausländer nedali povestný bozk a Lindemann už ani náznakom nevyzýval fanúšičky v prednom rade, aby sa mu počas koncertu odhalili (aj to mal vo zvyku). Kde sú časy, keď sa členovia tejto kapely odobrali do cely predbežného zadržania za predvádzanie sa na pódiu? Zrejme dávno preč. Kapela pri aktuálnom dianí očividne seká dobrotu a môžeme polemizovať nad tým, či je to správne, alebo nie. V prípade, že toho majú na rováši dosť, znamená oklieštenie programu nenápadný aj keď možno neúmyselný súhlas s obvineniami a akýsi pokus o uzmierenie. Možno to vyznie ironicky, ale rebelantstvo by v tomto prípade mohlo kapele pomôcť udržať si svoj hlas.
V minulosti si Rammstein získavali priaznivcov a budovali si antisystémové renomé, tým, že odporovali autoritám, no dnes vzniká rozkol aj priamo vo fanúšikovskej základni, na ktorej im hádam záleží viac, ako na zákonoch. Aj keď je nepravdepodobné, že by sa medzi skalnými vytratila vôľa kapelu podporovať, na tento koncert zrejme viacerí (vrátane mňa) prichádzali so zmiešanými pocitmi.
Mátali ma myšlienky na kapelu, ktorá pomaly stráca svoju tvár vo víre nadbytku, neustále rastúcej pompéznosti a najmä marketingu. Nie je tajomstvom, že za úspechom kapely stoja aj dobre nastavené obchodné stratégie. Rammstein už nie je iba hudba. Vždy to boli aj drahé filmové videoklipy, kino-projekcie koncertných záznamov v multiplexoch, rozmanitý merchandising a v súčasnosti už kapela pod vlastnou značkou predáva dokonca aj whiskey alebo pivo. Inými slovami Rammstein je rokmi precízne budovanou značkou, ktorá dobre vynáša. Zrazu je akosi ťažšie nájsť v celom tom obsahu poctivé umenie. A do toho ešte aj tie obvinenia. Mohlo by sa zdať, že som sa ako fanúšik v očiach kapely zmenil na príležitostnú dojnú kravu so zaviazanými očami a že jej členom už viac nejde o moju úprimnú fanúšikovskú priazeň. A možno to tak je. Ak sa to však rozhodneme považovať za obchod, treba poznamenať, že Rammstein vždy dodali stopercentný „produkt“, dodali ho načas a v prvotriednej kvalite. Dali si záležať na tom, aby oči a uši fanúšika ohúrili najviac, ako sa len dá a nikdy pri tom nezleniveli. Dokonca ani teraz, keď už nie sú najmladší, ide z ich vystúpení stále tá istá sila a možno ešte väčšia. Aj pri chýbajúcich častiach koncertu to bol neuveriteľný zážitok.
Trochu som sa obával toho, že si na kapele všimnem únavu, ktorá by na ňu už pochopiteľne mala doliehať. Zo sveta sa šírili nie len správy o obvineniach, ale aj o tom, ako líder Lindemann na koncerte stratil rovnováhu, alebo že už nie je v takej fyzickej forme ako kedysi. Vek bohužiaľ nie je len číslo, no Rammstein to zatiaľ dokážu kompenzovať inými prostriedkami a pevne verím, že vďaka tomu nebudeme musieť ešte pár rokov o kapele uvažovať nostalgicky. Stále to majú v sebe! No ktovie, ako dlho to ešte budú mať dovolené predvádzať.
Uznávam, že je pre mňa jednoduché hovoriť o prezumpcii neviny obvineného, keď som sa nikdy nestal obeťou ublíženia, ktoré sa dá len ťažko dokázať. Pre fanúšičky určite nie je jednoduché vyjsť na svetlo s obvineniami o sexuálnom obťažovaní, no súčasná doba je naklonená k pomoci obetiam takýchto skutkov. Spoločnosť dnes citlivo načúva a podobné prípady sa riešia omnoho zodpovednejšie než v minulosti. Zostáva veriť, že ženy, ktorým bolo ublížené sa dočkajú spravodlivosti a že sa zamedzí vzniku ďalších podobných prípadov. Pri súčasnej citlivosti však veľmi rýchlo zabúdame na princípy, aké by v našej spoločnosti nemali prestať fungovať. Pokojne môžeme hájiť obete násilia a zároveň považovať človeka za nevinného, kým nie je právoplatne odsúdený. Nik nás pre to nemôže obviniť zo schvaľovania násilného činu, hoci v praxi to dnes vyzerá inak.
Všetci sme sa už napočúvali dosť o tom, ako si fanúšičky prifarbili priebeh osláv po koncerte v zákulisí a mne osobne sa veľmi prieči bagatelizovať traumatické skúsenosti, ktorých mieru možno odhadnúť iba z jedného statusu na sociálnej sieti. No priskoro vynášať vlastné súdy o páchateľovi, keď naozaj nepoznáme detaily prípadu, sa môže tiež vypomstiť (viď príklad Disney vs. Johnny Depp).
Till Lindemann je mužom niekoľkých paradoxov. Frontman skupiny Rammstein sa prezentuje ako pevný, drsný, no zároveň hĺbavý a občas trochu vyšinutý chlap. Aj keď je značná časť skladieb od Rammsteinu venovaná sexu či násiliu, nikdy sa nestalo, že by líder prekročil hranice a ničil dlho budovaný imidž kapely. Na tieto účely mu dobre slúži jeho sólový projekt LINDEMANN. V ňom môžeme spoznať iného Tilla Lindemanna. Takého, ktorý sa už viac odmieta brániť svojim démonom a nerestiam. Že ma spevák očividné problémy so sexuálnymi závislosťami je viac ako zrejmé. Aj pri silnej snahe oddeliť dielo od autora – ako by sa to po správnosti malo robiť – je ťažké si predstaviť, že by sa jeho sólové texty a videoklipy ani trochu nezhodovali s realitou. Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa zhodujú niekedy až príliš. Svoje dva samostatné albumy, ktoré príde do Bratislavy predstaviť v novembri, ukazujú muža nie silného a pevného, ale naopak, muža zotročeného vlastnými slabosťami a telesnosťou, muža slabého, ktorý podlieha pudom, nevie sa vymotať zo závislosti a necháva sa ňou sťahovať stále nižšie a nižšie. Je otázne či mu kompetentní dovolia svoju vlastnú ešte o poznanie zvrátenejšiu šou v Bratislave vôbec predviesť. Nikdy by mi však nenapadlo, že by mal tak málo príčetnosti, aby uškodil svojmu menu a menu svojej prvej kapely. Rozhodnosť, s akou sa ukázal na koncerte v Trenčíne dokazuje, že príčetnosti má dostatok a to aj pod náporom nepriazne a obvinení. Preto by bolo dobré počkať si na výsledky vyšetrovania. Tiež sa mohlo jednoducho stať, že medzi všetkými tými dievčatami, ktoré sa za kapelou do zákulisia vybrali dobrovoľne a s radosťou, spevák narazil na jednu, ktorá sa tam ocitla z iných dôvodov, na čo zrejme nebol zvyknutý ani pripravený. Neprekvapilo by ma však, keby sa časť obvinení aj potvrdila. Predsa len, rockovým megahviezdam nikdy nikto nezvažoval nasadiť gloriolu.
História si pamätá kuriózne výstupy slávnych spevákov, či už je to dohryzený netopier Ozzyho Osbourna, alebo punk rockový spevák G.G. Allin, ktorý sa na svojich vlastných koncertoch sebapoškodzoval, prezentoval texty o pedofílii či mizogýnii a útočil na divákov aj pomocou vlastných telesných výlučkov. Tento spevák sľúbil, že na jednom zo svojich koncertov dokonca spácha samovraždu, no predávkovanie sa heroínom mu tento plán v roku 1993 prekazilo. Malá pusa dvoch gitaristov teraz už neznie tak poburujúco, však? Ak sa raz kapela Rammstein zbaví všetkých obvinení, bude to úľava, no súčasne mi potom zostane smutné vedomie, že navzdory svojim presvedčeniam teraz kapelníci pod tlakom antikampane poslušne stiahli chvost, a to sa na tvrdú metalovú kapelu, čo nepozná kompromisy, akosi nepatrí. Či sa skutok stal, alebo nie, rozhodne vyšetrovanie a okresať svoj vlastný výraz, ísť proti samému sebe kvôli zlepšeniu situácie dnes nemá význam. Ak sa obvinenia naopak potvrdia a všetko sa objasní v neprospech Lindemanna, na ničom inom už záležať nebude.
Mimochodom, pohoršovať sa nad násilníckymi textami piesní, tak ako sa to dnes deje v médiách, je v dobe hororov, erotických románov na každom rohu a prestreliek v televíznom programe počas bieleho dňa naozaj neadekvátne.
Koncert sa skončil pred polnocou. Ohlušený, spokojný som sa spolu s davom fanúšikov pobral preč. Hudba znela skvelo, plamene šľahali, ohňostroje vybuchovali, z pódia zneli nové aj staršie hity, ktoré rozochveli dušu do blaženosti. Akási pachuť však za celým zážitkom stále zostáva. Možno z toho, že sa Rammstein stále viac stáva produktom, alebo že sa nemôžete zastať svojej obľúbenej kapely, lebo obvineniam z obťažovania čiastočne veríte, alebo vám jednoducho chýbali vrcholy ich vystúpenia, kvôli ktorým ste si zaplatili drahý vstup. Napriek všetkému to bol v rámci Slovenska legendárny koncert skupiny Rammstein a nebojím sa odhadnúť, že zrejme aj posledný.
Matúš Trišč
Zdroj foto: redakcia Moja kultúra
