Pressburg Saxophone Quartet koncertovali pri zelenom Chorvátskom ramene v petržalskej kaviarni Café Monsters. Vďaka originálnym aranžmánom ragtimových skladieb, pod ktoré sa podpísal Ladislav Fančovič, dostali piesne pozoruhodnú sonoriku.
V týždňoch, kedy naše štátne autority začali ľudí vystíhať pred druhou vlnou pandémie a na takmer každej tlačovej konferencii nezabudli prízvukovať, aby sa vyhli návšteve kultúrnych podujatí a radšej uprednostnili výlety do prírody, sa postupne začali organizovať aj outdoorové koncerty. Nie som typ rebela nerešpektujúceho nariadenia, ale ani a ultra fanúšik bicykla, vreštiacej kolobežky ohrozujúcej chodcov či bezcieľne sa prechádzajúceho maniaka merajúceho kroky na záhadných prístrojoch, ale logika veci mi vraví, že Covid-19 nemusí s väčšou intenzitou striehnuť na open air koncerte, kde sedia ľudia v hľadisku v rúškach, ako trebárs na preplnenej hrádzi, na ktorej sa tvoria kolóny korčuliarov, cyklistov, bežcov a ďalších športu holdujúcich jedincov. Nikto im v tom nebráni, nech ani nám nikto nebráni, keď si chceme posedieť pri dobrom jazze v kaviarni či na trávniku alebo na námestí, trebárs v Petržalke.
Historicky prvý koncert Pressburg Saxophone Quartet v novom zložení sa konal minulý štvrtok (9. júla 2020) na námestíčku pred Café Monsters v Petržalke pri zelenom brehu Chorvátskeho ramena, ktoré zatiaľ nevytlačila električka. Áno, ešte stále je zelené. Do posledného miesta zaplnené hľadisko svedčilo o jednom: publikum je po trojmesačnej abstinencii koncertov hladné po živej hudbe. Je leto a k nemu akosi automaticky patria posedenia vonku, k nim koncert a najlepšie inštrumentálny jazz. Keď sa poviem meno Ladislav Fančovič, človek si vybaví nielen klasickú hudbu, ale už akosi automaticky starý jazz, pretože práve tento hudobník je na Slovensku doslova fenoménom v tomto žánri. Nielen že je kapelníkom Fats Jazz Bandu, ale je lídrom aj čisto saxofónovej formácie Pressburg Saxophone Quartet, ktorá prináša publiku originálny repertoár: od klasiky, cez ragtime, až po hot jazz.
Počas koncertu v Café Monsters v Petržalke sa zamerali práve na ragtime, ku ktorému sa bežnému poslucháčovi akosi automaticky viaže klavír, hoci v začiatkoch 20. storočia bol saxofón ako hudobný nástroj obrovskou inšpiráciou pre mnohých skladateľov. Ragtime a jeho charakteristická hravosť, veselosť vo výraze, podporený svižnou rytmikou ľavej ruky v oktávach v kombinácii s bohatou, synkopickou melodikou (zatiaľ vždy hovoríme o pôvodných, klavírnych dielach, predstavte si napríklad slávneho Scotta Joplina), bol v rokoch 1910 až 1920 na vrchole popularity.
Počuť známe (aj menej známe melódie) v aranžmánoch pre štyri saxofóny, bolo doslova unikátne. Dve nádherné, mäkko znejúce altky, zvukovoprieraznejší tenor a majestátny barytón saxofón, ktorý mal podpornú basovú funkciu a všetko krásne spájal dokopy veľmi dôležitou linkou, prinieslo ohromujúce farebné a zvukové spektrum. Pod všetky aranžmány skladieb sa podpísal – kto iný ako Ladislav Fančovič, o ktorom je známe, že na základe sluchu dokáže zo starých nahrávok spísať do nôt celé skladby a aj preto sa jeho orchester dokáže štýlovo priblížiť k jednotlivým obdobiam starého jazzu. Aj táto skúsenosť mu výrazne pomohla k vytvoreniu aranžmánov pre saxofónový kvartet, v ktorom sa predstavili: študentka bratislavského konzervatória Silvia Macejová, z ktorej bola trošičku citeľná neistota na pódiu, ale na druhej strane, potenciál a hlavne cit jej uprieť nemožno, chce to len viac skúseností a zohratosti s formáciou, bieloruský alt saxofonista Andrej Simančuk, ktorý predviedol pozoruhodný talent, sebaistý prejav, veľmi dobrú rytmickú zohratosť s ostatnými hráčmi a zrelú estetiku tónu, tenor saxofonista Ján Gašpárek je známym hráčom, ktorého netreba osobitne predstavovať – ako jediný spoločne s Ladislavom Fančovičom tvorí stabilnú zostavu formácie (vyštudovaný klarinetista, zúčastnil sa majstrovských kurzov a z jeho hry už cítiť absolútnu sebaistotu, je vo formácii dobre zohratý, takže spoločne s Ladislavom Fančovičom tvorili stabilné piliere kapely). Keďže išlo o premiéru formácie v tejto zostave, možno niektoré interpretačné výkony neboli až tak sebaisté, ale v tomto prípade ani tak nešlo o koncertný typ hrania. Bol to outdoorový koncert, kde sa ľudia voľne zabávali a po všetkých tých „covidových“, „karanténnych“ a „pandemických“ opatreniach bolo cítiť medzi ľuďmi neuveriteľnú uvoľnenosť a priateľskú atmosféru. Napokon, ani to nebol jazz, pri ktorom sa improvizuje a vyžaduje sa sústredenosť poslucháča, jeho stopercentná intelektuálna kapacita, aby sa orientoval v tonálnych úskaliach a sólových kaskádach inštrumentalistov. Nie, bol to ten typ príjemnej zábavy. Napriek tomu, nie šlágrovej, ale mal svoju výnimočnosť a pridanú hodnotu.
Pozoruhodný zvuk štyroch saxofónov bol farebne zaujímavý a napriek tomu, že človek by predpokladal skôr lineárnu prácu s hudobnými motívmi, v ragtime je práve rytmika podstatná – zdôraznenie ťažkej doby musí byť citeľné a z tohto pohľadu bolo zaujímavé, ako sa s rytmikou Fančovič v aranžmánoch pre tieto hudobné nástroje vysporiada. Aj preto napríklad jednej altka často suplovala rytmiku, synkopickú melodiku spravidla striedal tenor a druhý alt saxofón. Veľmi dômyselne až rafinovane postavené aranžmány – to bol základ všetkého, vďaka čomu bol tento koncert taký originálny. Zvuk štyroch saxofónov poskytuje neuveriteľne bohaté spektrum farieb, ktoré Fančovič pri svojich aranžmánoch veľmi dobre využil. Z tohto dôvodu zvolený repertoár počas celých dvoch hodín nenudil, naopak.
Z repertoáru spomeňme aspoň pár skladieb, pričom počas večera ich zaznelo vyše dvadsať, napokon, sú to zopár minútové, nenútené, veselé, príjemné skladbičky. Samozrejme, v origináli, väčšinou, tak ako sme spomínali, pre klavír. Tak napríklad Egyptland od James W. Caseyho je typický ragtime, no v interpretácii Rudy Wiedoeft’s Symphonic Saxophonists, ktorá sa stala podkladom pre Fančovičovo pôsobivé aranžmán, skladba nadobudla úplne iné rozmery. Americký saxofonista s nemeckými koreňmi Rudy Wiedoeft je pre multiinštrumentalistu Fančoviča nebývalou inšpiráciou – práve po jeho majstrovskej skladbe z roku 1920, Saxophobia, pomenoval aj úspešný festival.
Ragtime – veselá hudba, ktorá spájala afroamerickú ľudovú hudbu s tancom, má často kompozície s mimoriadne vtipnými, popisnými názvami, znejúcimi takmer až programovo. Znela trebárs aj tradičná, známa Frogs Legs, typická „Joplinovka“ plná iskrivej energie, Carolina Sunshine z roku 1919 od autorov Waltera Hirscha a Erwina R. Schmidta, ale napríklad aj Buddha – Dardanella (autori: Lew Pollack / Felix Bernard / Johnny Black), ktorá už je vzdialenejšia od charakteristického ragtimu, má pomalšie tempo, vznešenejší výraz a dostupná nahrávka z roku 1920 od Columbia Saxophone Sextette sa stala pre Ladislava Fančoviča inšpiráciou pre vznik aranžmánu pre štyri saxofóny.
Kto by bol povedal, že z ragtimov sa dá spraviť plnohodnotný koncert, ktorý dokáže byť unikátny a zároveň nie monotónny? A predsa sa to podarilo. Práve vďaka zmienenej farebnosti hudobných nástrojov – ich špecifickým registrom, zvukovosti, no najmä citu pre aranžmány.
Petržalská Café Monsters je príjemným prostredím, ktorému jazzová muzika pristane. A ktosi v tom dave „klebetil“, že jazzové štvrtky sa majú stať pravidlom, nie výnimkou. Takže aj dobré správy okrem kĺzavého mediánu sú na tepe dňa, priatelia. Stačí si ich správne a prirodzene selektovať…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Karol Srnec
